pondelok, 16. novembra 2009

Mladí komunisti?

(autor: Stanislav Pirošík)

Myslím, že je na čase reagovať na otázky, pripomienky a úžas niektorých ľudí nad tým že existujú „20 roční komunisti“. Tieto otázky a pripomienky sa vynárajú najmä počas vystúpení v médiách, na námestiach, alebo počas kandidatúry členov SZM.

„Veď nič nezažili“

Býva častým argumentom, pričom sa oponenti snažia vykresliť nás ako hlupákov, ktorí nevedia o čom rozprávajú. Pričom to, že ani mladí antikomunisti „nič nezažili“ im nevadí. V skutočnosti len malé percento mladých antikomunistov vie, čo to je komunizmus a aj prečo sú proti nemu. Taktiež musím vyvrátiť reči o našej nevedomosti o systéme spred roka 1989. Zaujímame sa oň, analyzujeme a rozoberáme ho oveľa častejšie než iní mladí ľudia. Poznáme oveľa lepšie a do detailov jeho klady a zápory, ako ktorýkoľvek laickí antikomunisti. Rozprávame sa však stále o systéme spred roka 1989. Je absolútne neprofesionálne, ak niekto označí obdobie z pred roka 1989 za „komunizmus“.

Zákony kapitalizmu

Na druhej strane sa zaujímame aj o fungovanie súčasného svetového poriadku, o zákonitostiach kapitalizmu a práve preto sme komunistami. Nie z nostalgie za minulými časmi. Najnovšie udalosti v kapitalistickom systéme robia marxizmus čoraz aktuálnejším. Tak isto ako antikomunisti nazývajú kapitalizmus „demokraciou“ a poznajú len „zločiny komunizmu“, my poznáme zločiny kapitalizmu, milióny ľudí ročne zomierajúcich na bežne liečiteľné choroby, na pracovné vyčerpanie, ľudí otrocky pracujúcich v kolonizovaných krajinách a ľudí zomierajúcich v imperialistických vojnách. A rovnako vieme že systém bez týchto zločinov nedokáže ďalej prežiť.

Ropné spoločnosti, ktoré majú svoje pobočky aj na Slovensku, zabíjajú v delte Nigeru a v Peru obyvateľov, aby sa dostali k ropným poliam. Asistuje im pritom armáda a represívne zložky štátu a celý „demokratický“ svet z toho profituje. To boli len tie najväčšie extrémy. Okrem nich sú tu hladujúce deti na uliciach, ľudia ktorí žerú zároveň so psami a potkanmi, detské ozbrojené gangy, ... o „stupeň vyššie“ sú ľudia, ktorí napriek tomu, že denne pracujú, žijú v nedôstojných životných podmienkach a nemajú zabezpečené ani základné ľudské potreby. Aj Slováci pokiaľ chcú bývať vo vlastnom sa musia na celý život uviazať banke na reťaz, pričom na bývanie majú úplne právo už len preto, že sú pracujúci.

Úspechom antikomunizmu je dvojaký meter

V dôsledku finančnej krízy prišlo v Británii o bývanie 40 000 ľudí. Tu môžem uviesť dva rôzne metre na kapitalizmus a socializmus. Keď sa to stalo v kapitalizme, takmer nikto o tom nevie. Tento údaj je len tak mimochodom spomenutý v nejakom týždenníku. Avšak keby prišlo 40 000 ľudí o dom pred rokom 1989 v ČSSR, dodnes by o tom naše celebrity rozprávali ako niečom príšernom, púšťali by o tom dokumentárne filmy a pravidelne by nám o tom rozprávali v škole. Nehovoriac o vraždách ropných spoločností v delte Nigeru alebo Peru, pretože tieto informácie nájdete len na alternatívnych spravodajských serveroch.

Ďalším príkladom môže byť august 1968 v Československu. Každoročne sa pripomína, ako musel byť socializmus „chránený tankami za chrbtom“. No nikto nespomenie, že kapitalizmus bol takto zachraňovaný oveľa častejšie. Veď v tom istom roku zasahovali aj represívne zložky v kapitalistickom Francúzsku proti študentom a pracujúcim. Počas studenej vojny sa konali desiatky invázií do krajín tretieho sveta, za účelom zachrániť, alebo dobyť nové lacné prírodné a ľudské zdroje pre fungovanie kapitalizmu. No v médiách je opäť medzera a mladí ľudia o týchto inváziách jednoducho nevedia.

Pod heslami slobody a demokracie sa robia vojny po celom svete a aj naša krajina sa na nich podieľa! Kto povie, že sme vrahovia? Sloboda a demokracia je však to posledné o čo v týchto vojnách ide. Pretože ak má Západ s danou krajinou dobré zmluvy, je im jedno aký režim tam vládne. Tak napríklad v Saudskej Arábií nikomu nevadí, že tu existuje „náboženská polícia“, hlavne že majú zmluvy s ropou. Páni z Pentagonu dokonca neváhali dosadiť do Chile fašistu Pinocheta.

Ďalším do očí bijúcim príkladom je poukazovanie na to, ako ľudia utekajú z Kuby do USA a preto tam treba zmeniť systém. Na druhej strane utekajú aj ľudia z kapitalistického Mexika, ktorých zložky USA vraždia na hranici. Tu však systém zjavne meniť netreba. Kapitalistický systém založený na nerovnosti prirodzene spôsobuje, že ľudia z rozvojových krajín utekajú do tzv. rozvinutých.

Je úplne logické, že keď sa o jednom kričí denne z plných pľúc a o druhom sa mlčí, vyznievajú pre mnohých mladí komunisti ako banda hlupákov, pričom sa ich nikto nepýta na názory. My nemáme problém nazvať veci pravými menami. Až keď sa človek zbaví idealizovania, čiernobieleho videnia typu „vrah vs. hrdina“, až vtedy sa môže skutočne objektívne zaujímať o fungovanie sveta.

Odsudzujeme nevinne väznených pracujúcich, bez ohľadu na to v akom systéme sa to stalo. Napr. Sibír v socializme a tábory v Latinskej Amerike v kapitalizme, či tábory v nacistickom Nemecku. Odsudzujeme vykonštruované procesy pri ktorých boli odsúdení nevinní ľudia. Napr. procesy v 50-tych rokoch, kedy bolo odsúdených aj množstvo presvedčených a vynikajúcich komunistov či účastníkov SNP, ktorí si to vôbec nezaslúžili, no na druhej strane aj procesy, perzekúcie, zatváranie a strieľanie do robotníkov počas 1. Československej republiky, ktorá sa aj napriek tomu nazýva „demokratickou“ a je dávaná za akýsi vzor!!!

Dogmatizmus je marxizmu neznámym pojmom. Nezmyslom je tiež ostávať pri porovnávaní minulosť – prítomnosť. Zmenili sa totiž aj spoločenské podmienky a opäť sa potvrdili Marxové slová. Polia, ktoré kedysi predstavovali obživu pre mnohé rodiny, sú dnes zarastené trávou a dobytok chová len minimum domácností. V krízach dochádza k upevneniu moci najmocnejších kapitalistov, slabší sú buď odkúpení, alebo jednoducho krachnú. Doplácajú na to vždy len pracujúci, pretože bez práce nedokážu v kapitalizme existovať.

Tvrdíme, že kapitalizmus znamená demokraciu len pre majiteľov kapitálu. Od nich závisí, čo sa bude a čo nebude robiť, či už ide o oplotenie verejných priestorov alebo vojnu. Preto je kapitalizmus „diktatúrou kapitálu“, v ktorej ani politici nehrajú takú úlohu ako práve kapitalisti. Buržoázni politici im len viac alebo menej otvárajú dvere. Proti diktatúre kapitálu – diktatúrou proletariátu, teda systémom, kde podmienky určujú pracujúci.

Nie späť, ale vpred k socializmu!

Stanislav Pirošík

(prebraté z http://szm.hng.sk)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára