sobota 28. novembra 2009

Slavoj Žižek: Leninská sloboda

Ako je to potom so slobodou? Takto stanovil Lenin svoju pozíciu v polemike voči kritike menševikov a socialistických revolucionárov boľševickej moci v 1922:

V skutočnosti, tie kázne, ktorými... menševici a socialistickí revolucionári kážu, vyjadrujú ich skutočný význam: „Revolúcia zašla priďaleko. To, čo hovoríte dnes, sme hovorili vtedy, dovoľte nám to povedať znova.“ No my na oplátku povieme: „Dovoľte nám postaviť vás pred popravčiu čatu za to, že to hovoríte. Buď sa zdržíte vyjadrenia svojich názorov, alebo, ak budete trvať na vyjadrení svojich politických názorov verejne za súčasných okolností, potom naša pozícia je omnoho obtiažnejšia ako bola keď na nás priamo útočili bielogvardejci, a potom budete môcť viniť iba samých seba ak s vami budeme zaobchádzať ako s najhoršími a najzhubnejšími bielogvardejskými elementami.““

Táto leninistická sloboda výberu – nie „Život alebo peniaze!“ ale „Život alebo kritiku!“ – kombinovaná s Leninovým odmietavým postojom voči „liberálnemu“ pojmu slobody, vysvetľuje jeho zlú reputáciu medzi liberálmi. Ich prípad spočíva prevažne na ich odmietnutí štandardnej marxisticko-leninistickej opozícii „formálnej“ a „skutočnej“ slobody: ako znova a znova zdôrazňujú dokonca ľavicoví liberáli ako Claude Lefort, sloboda je vo svojom samotnom pojme „formálna“, takže „skutočná sloboda“ sa rovná nedostatku slobody. Teda, čo sa týka slobody, sa Lenin najviac spomína pre jeho známu repliku „Slobodu áno, ale pre KOHO? A NA ČO?“ – preňho, v prípade menševikov citovaných vyššie, ich „sloboda“ kritizovať boľševickú vládu efektívne prispieva k „slobode“ podkopať vládu pracujúcich a roľníkov v prospech kontra-revolúcie... Dnes, po desivej skúsenosti so reálne jestvujúcim socializmom nie je jasné, v čom spočíva chyba tohto myslenia. Po prvé, redukuje to historickú konšteláciu na uzatvorenú, plne kontextualizovanú, situáciu, v ktorej sú „objektívne“ okolnosti niekoho činu plne určené („nezávislé na vašich zámeroch, čo robíte teraz objektívne platí...“); po druhé, stanovisko prehlásenia takýchto tvrdení si privlastňuje právo rozhodnúť, čo váš čin „objektívne znamená“, takže ich domnelý objektivizmus (zameranie sa na „objektívny význam“) je formou objavenia sa jeho protikladu, úplného subjektivizmu: ja rozhodnem, čo váš činy objektívne znamenajú, pretože definujem kontext situácie (povedzme, ak pojmem svoju moc ako bezprostredný ekvivalent/vyjadrenie moci pracujúcej triedy, potom každý, kto mi oponuje, je „objektívne“ nepriateľom pracujúcej triedy). Proti tejto úplnej kontextualizácii treba zdôrazniť, že sloboda je „skutočná“ práve a iba ako schopnosť „transcendovať“ koordináty danej situácie, na „postulovanie predpokladov“ niekoho aktivity (ako by to povedal Hegel), t. j. redefinovať každú situáciu, v ktorej je niekto aktívny. Ďalej, ako poukázali mnohí kritici, samotný pojem „reálne jestvujúci socializmus“, i keď bol použitý za účelom obhájenia úspechu socializmu, je v sebe dôkazom úplného zlyhania socializmu, t. j. zlyhania pokusu legitimizovať socialistické režimy – pojem „reálne jestvujúci socializmus“ sa objavil v historickom momente kedy bol jediným legitimizujúcim dôvodom pre socializmus púhy fakt, že jestvuje...

Je toto, však, celý príbeh? Ako účinne funguje sloboda v samotných liberálnych demokraciách? I keď Clinton-ovo prezidentstvo stelesňuje tretiu cestu súčasnej (ex-)ľavice podliehajúcej pravicovému ideologickému vydieraniu, jeho reforma zdravotnej starostlivosti by aspoň prispela k nejakému činu, aspoň v dnešných podmienkach, pretože by bola založená na odmietnutí hegemonických pojmov potreby obmedziť veľké štátne výdaje a administratívu – v určitom zmysle by „robila nemožné“. Niet potom divu, že zlyhala: jej zlyhanie – zrejme jediná príznačná, i keď negatívna, udalosť Clinton-ovho prezidentstva svedčí o materiálnej sile ideologického pojmu „slobodného výberu“. To znamená, že i keď veľká väčšina takzvaných „bežných ľudí“ nebola riadne oboznámená s reformným programom, zdravotnícka lobby (dvakrát taká silná ako neslávna obranná lobby!) uspela u verejnosti v zavedení základnej myšlienky, že so všeobecnou zdravotnou starostlivosťou bude slobodný výber (vo veci lekárstva) akýmsi spôsobom ohrozený – voči týmto číro fiktívnym odvolaniam na „slobodný výber“, sú všetky výpočty „závažných faktov“ (v Kanade nie je zdravotná starostlivosť taká drahá a je viac efektívna, so žiadnou menšou slobodou výberu, atď. ) preukázané ako neefektívne.

Tu sme v samotnom nervovom centre liberálnej ideológie: sloboda výberu, založená na pojme „psychologického“ subjektu vybavenom tendenciami, ktoré sa on alebo ona snaží realizovať. Toto sa udržuje špeciálne dnes, v dobe, ktorú sociológovia ako Ulrich Beck nazývajú „riziková spoločnosť“, keď sa nám vedúca ideológia snaží predať neistotu spôsobenú demontážou sociálneho štátu ako príležitosť pre nové slobody: musíte meniť prácu každý rok, spoliehať sa na krátkodobé zmluvy namiesto dlhodobých stabilných zamestnaní. Prečo sa na to nedívať ako na oslobodenie od obmedzení stálej práce, ako príležitosť nájsť sa znova a znova, uvedomiť si a realizovať skryté potenciály vašej osobnosti? Už sa viac nemôžete spoliehať na štandardné zdravotné poistenie a dôchodkový program, takže sa musíte rozhodnúť pre doplnkové krytie, za ktoré musíte zaplatiť. Prečo to nevnímať ako ďalšiu príležitosť vyberať si: buď lepší život teraz alebo dlhodobú istotu? A ak vám táto dilema pôsobí úzkosť, ideológovia postmoderny alebo „druhej moderny“ vám okamžite obvinia z neschopnosti prijať plnú slobodu, z „únikania pred slobodou“, z nezralého ľpenia na starých nepremenlivých formách... Ešte lepšie, ak je toto pripísané ideológii subjektu ako psychologickému indivíduu plnému prirodzených schopností a tendencií, potom automaticky interpretujeme všetky tieto zmeny ako dôsledky mojej osobnosti, nie ako dôsledok môjho rozhodenia trhovými silami.

Podobné fenomény robia dnes tým viac dôležité opätovné potvrdenie opozície „formálnej“ a „skutočnej“ slobody v novom, precíznejšom zmysle. Čo potrebujeme dnes, v ére liberálnej hegemónie, je „Leninská“ traité de la servitude libérale, nová verzia la Boétie-eho Traiti de la servitude volontaire, ktorá by plne oprávnila domnelý oxymoron „liberálny totalitarizmus“. V experimentálnej psychológii podnikol Jean-Léon Beauvois prvý krok v tomto smere jeho presným preskúmaním paradoxov udelenia subjektu slobodu vybrať si. Opakované experimenty stanovili nasledovný paradox: ak PO obdržaní súhlasu dobrovoľníkov z dvoch skupín na participáciu na experimente informujeme, že experiment bude zahŕňať niečo nepríjemné, dokonca proti ich etike, a ak, v tejto chvíli upozorníme jednu skupinu, že majú slobodné rozhodnutie povedať nie, a druhej skupine nepovieme nič, v OBIDVOCH skupinách bude ROVNAKÉ (veľmi vysoké) percento súhlasiť s pokračovaním participovať na experimente.

Čo to znamená je, že udelenie formálnej slobody výberu nevytvára žiaden rozdiel: tí, ktorým bola daná sloboda spravia tú istú vec ako tí, ktorým bola (implicitne) odoprená. Toto však neznamená, že upozornenie/udelenie slobodného výberu nevytvára rozdiel: tí, ktorým bola daná sloboda výberu nebudú mať len sklon vybrať si rovnakú vec ako tí, ktorým bola zamietnutá; budú mať tendenciu „racionalizovať“ svoje „slobodné“ rozhodnutie pokračovať na participácii na experimente – neschopnosť zniesť takzvanú kognitívnu disonanciu (ich uvedomenie, že SLOBODNE konali proti ich záujmom, sklonom, chutiam alebo normám), budú mať tendenciu zmeniť názor o čine, ktorý boli požiadaní vykonať.

Povedzme, že jednotlivec je najprv dotázaný na participáciu na experimente, ktorý sa zaoberá zmenou stravovacích návykov za účelom boju proti hladomoru; potom, po odsúhlasení urobiť to, pri prvom stretnutí v laboratóriu, bude dotázaný prehltnúť živého červíka, s explicitným upozornením, že ak považuje tento čin za odporný, môže, pochopiteľne, povedať nie, pretože má úplnú slobodu výberu. Vo väčšine prípadov, to spraví, a potom si to odôvodní tak, že si pre seba povie niečo ako: „To, čo sa odo mňa chce, JE odporné, no nie som zbabelec, mal by som prejaviť istú odvahu a sebakontrolu, inak ma budú vedci vnímať ako slabú osobu, ktorá sa stiahne pri prvej menšej prekážke! Naviac, červík má mnoho proteínov a mohlo by to byť efektívne využité na nakŕmenie chudobných, kto som, že bránim takémuto dôležitému experimentu kvôli svojej malichernej citlivosti? A, napokon, je možno moja nechuť k červíkom iba predsudkom, možno červík nie je tak zlý – a nebude ochutnanie novou a odvážnou skúsenosťou? Čo ak mi to umožní objaviť nečakanú, mierne perverznú, dimenziu seba, ktorej som si doposiaľ nebol vedomý?“

Beauvois vyrátava tri spôsoby, čo privádzajú ľudí k podstúpeniu takéhoto činu, ktorý ide proti ich vedomým sklonom a/alebo záujmom: autoritársky (púhy príkaz „Musíš to spraviť, pretože som to povedal, bez otázok!“, podporený odmenou, ak to subjekt spraví a trestom, ak to nespraví), totalitárny (odkaz k nejakej vyššej príčine alebo spoločnému dobru, ktoré je väčšie ako uvedomelý záujem subjektu: „Musíš to spraviť, pretože, ak keď je nepríjemné, slúži to nášmu národu, strane, ľudskosti!“), a liberálny (odkaz na vnútornú prirodzenosť subjektu samého. „Čo sa od vás žiada, sa môže zdať odpudzujúcim, no pozrite sa hlbšie do seba a odhalíte, že je vo vašej skutočnej prirodzenosti spraviť to, a bude sa vám to zdať lákavým, stanete sa vedomý nových, nečakaných, dimenzií vašej osobnosti!“).

V tomto veci by mal byť Beauvois opravený: priame autoritárstvo prakticky nejestvuje – dokonca aj ten najutláčajúcejší režim verejne legitimizuje svoju vládu s odkazom na nejaké vyššie dobro, a fakte, že nakoniec „musíte sa skloniť, pretože som to povedal“ má ohlas iba ako jeho suplement rozpoznateľný medzi riadkami. Je to skôr špecifickosť štandardného autoritárstva odkazovať na nejaké vyššie dobro („akékoľvek sú vaše sympatie, musíte nasledovať moje zariadenia kvôli vyššiemu dobru!“), kým totalitarizmus, ako liberalizmus, sa prihovára [interpellates] subjektu v záujme JEHO VLASTNÉHO dobra („čo sa vám môže zdať ako vonkajší tlak, je v skutočnosti vyjadrením vašich objektívnych záujmov, čo SKUTOČNE CHCETE bez toho, aby ste o tom vedeli!“). Rozdiel medzi týmito dvomi spočíva inde: totalitarizmus predpisuje subjektu jeho alebo jej vlastné dobro, dokonca i keď je proti jeho alebo jej vôli – spomeňte si na neslávny výrok kráľa Charles-a: „Ak by bol niekto tak pošetilo zvrhlý, aby vzdoroval svojmu kráľovi, ich krajina a ich vlastné dobro, ich urobí radostnými, s božím požehnaním – dokonca proti ich vôli.“ (Charles I Earl-ovi z Essex-u, 6. augusta 1644). Tu sa stretávame s neskorou jakobínskou témou radosti ako politickým faktorom, rovnako ako saint-just-ovskou myšlienkou nútenia ľudí, aby boli šťastní... Liberalizmus sa snaží vyhnúť (alebo, skôr, zastrieť) tento paradox spôsobom priľnutia ku koncu k fikcii bezprostredného slobodného seba-vnímania subjektu („Netvrdím, že viem viac ako vy, čo chcete – len sa pozrite hlboko do svojho vnútra a rozhodnite slobodne, čo chcete!“).

Príčinou tejto chyby v Beauvois-ovej línii argumentácie je, že nedokázal rozpoznať, ako hlbinná tautologická autorita („Je to tak, pretože som to povedal!“ pána) nefunguje iba kvôli sankciám (trest/odmena), ktoré implicitne alebo explicitne vyvoláva. To jest, čo efektívne umožňuje subjektu slobodne si vybrať to, čo je naňho uvalené proti jeho záujmom a/alebo sklonom? Tu nie je dostačujúce empirické skúmanie „patologických“ (v kantovskom zmysle pojmu) motivácií: vyslovenie nariadenia, ktoré vrhá na svojho adresáta symbolické zapojenie/záväzok dáva najavo vlastnú inherentnú silu, takže to, čo nás zvádza uposlúchnuť je samotným charakteristickým rysom, ktorý sa môže javiť ako prekážka - neprítomnosť určitého „prečo“. Tu môže byť trochu nápomocný Lacan: lacanovský „Pán-Signifikant“ označuje práve túto hypnotickú silu symbolického príkazu, ktorý sa spolieha iba na svoj vlastný čin prehlásenia – tu sa práve stretávame so „symbolickou efektívnosťou“ vo svojom najčistejšom zmysle. Tri spôsoby legitimizovania výkonu autority („autoritársky“, „totalitárny“, „liberálny“) nie sú ničím iným ako tromi spôsobmi zakrytia, zaslepenia nás lákavou silou priepasti tohto prázdneho volania. V istom zmysle, je tu liberalizmus dokonca najhorším z týchto troch, pretože robí vo vnútornej psychologickej štruktúre subjektu príčiny poslušnosti PRIRODZENÝMI. Takže paradoxom je to, že „liberálne“ subjekty sú v určitom zmysle tie najmenej slobodné: menia samotnú mienku/vnímanie ich samých, akceptovaním toho, čo bolo na nich UVRHNUTÉ ako vychádzajúce z ich „prirodzenosti“ – dokonca už si nie sú VEDOMÍ svojho podriadenia.

Vezmime si situáciu vo východnej Európe okolo roku 1990, keď sa reálne jestvujúci socializmus rozpadával: náhle boli ľudia uvrhnutí do situácie „slobodného politického výberu“ – avšak, boli SKUTOČNE dotázaný fundamentálnu otázku aký druh nového usporiadania vlastne chceli? Nie je to tak, že sa ocitli v presnej situácii subjektu-obete Beauvois-ovského experimentu? Bolo im najprv povedané, že vstupujú do zaslúženej krajiny politickej slobody; potom, skoro nato, boli informovaní, že táto sloboda zahŕňala divokú privatizáciu, demontáž systému sociálnej bezpečnosti, atď. atď. – stále majú slobodu výberu, takže ak chcú, môžu vystúpiť; no, nie, naši hrdinskí Východoeurópania nechceli sklamať ich západných mentorov, tak stoicky trvali na rozhodnutí, ktoré nikdy neurobili, presvedčujúc sa, že by sa mali správať ako dospelé subjekty, ktoré si sú vedomé, že sloboda má svoju cenu... To je dôvod, prečo pojem psychologického subjektu vybavený prirodzenými sklonmi, ktorý musí realizovať svoje skutočné Ja a jeho potenciály, a ktoré je, následne, úplne zodpovedné za svoje zlyhanie alebo úspech, je kľúčovou zložkou liberálnej slobody. A tu by sa malo risknúť znovu uvedenie leninskej opozície „formálnej“ a „skutočnej“ slobody: v čine skutočnej slobody sa odvažuje práve PRELOMIŤ zvodnú silu symbolickej efektívnosti. V tom spočíva moment pravdy Leninského kyslého tvrdenia jeho menševickej kritike: skutočný slobodný výber je výberom, v ktorom si nielen iba vyberám medzi dvomi alebo viacerými možnosťami V predurčenej sérií koordinátov, no vyberiem si zmenu tejto série koordinátov samých. Háčikom „prechodu“ z reálne jestvujúceho socializmu do kapitalizmu bolo, že ľudia vôbec nemali možnosť vybrať ad quem tohto prechodu – náhle boli (takmer doslovne) „vhodení“ do novej situácie, v ktorej boli obdarení novou sériou daných možností (čistý liberalizmus, národný konzervativizmus...). To znamená, že „skutočná sloboda“ ako čin vedomého zmenenia tejto série sa objavuje iba vtedy keď, v situácii nutnej voľby“, KONÁME AKO KEĎ VÝBER NIE JE NÚTENÝ a „vyberá sa nemožné“.

To je obsahom Lenin-ových posadlých pasáží proti „formálnej“ slobode, v tom spočíva ich „racionálne jadro“, ktoré dnes stojí za uchovanie: keď zdôrazňuje, že nejestvuje žiadna „čistá“ demokracia, že by sme sa mali stále pýtať komu slúži prejednávaná sloboda, aká je jej úloha v triednom boji, jeho cieľom je udržovať možnosť SKUTOČNÉHO radikálneho výberu. To je to k čomu napokon prispieva rozlišovanie medzi „formálnou“ a „skutočnou“ slobodou: „formálna“ sloboda je slobodou výberu V koordinátoch existujúcich mocenských vzťahov, kým „skutočná“ sloboda označuje polohu intervencie, ktorá pokopáva samotné tieto koordináty. V skratke, Lenin-ov cieľ nie je obmedziť slobodu výberu, ale udržiavať fundamentálny výber – ak sa Lenin pýta na úlohu slobody v triednom boji, to na čo sa pýta je práve: „Táto sloboda prispieva alebo zabraňuje fundamentálnemu revolučnému rozhodnutiu?“

Najpopulárnejší TV program jesene 2000 vo Francúzsku, s diváckym ohodnotením vyšším ako notorický reality seriál „Big Brother“ bol “C'est mon choix” („Je to moje rozhodnutie“) na France 3, talkshow, ktorej hosťom je obyčajná (alebo, výnimočne, veľmi známa) osoba, ktorá spravila neobvyklé rozhodnutie, ktoré určilo jeho alebo jej celý životný štýl: jeden z nich sa rozhodol nikdy nenosiť spodnú bielizeň, ďalší sa pokúsil nájsť vhodnejšieho sexuálneho partnera pre svojho otca alebo mamu – extravagantnosť je dovolená, dokonca vyžadovaná, no s výslovným vylúčením rozhodnutí, ktoré by mohli obťažovať verejnosť (napríklad, osoba, ktorá sa rozhodla byť a konať ako rasista, je vopred vylúčená). Je možné si predstaviť lepšiu dilemu toho, čo efektívne obnáša „sloboda výberu“ v našich liberálnych spoločnostiach? Môžeme pokračovať v našich malých rozhodnutiach celkového „opätovného investovania sa“, za podmienok, že tieto rozhodnutia vážne nenarušia spoločenskú a ideologickú rovnováhu. Pre “C'est mon choix” by bolo skutočne radikálnou vecou zamerať sa práve na tieto „rušivé“ rozhodnutia: pozvať ako hostí ľudí ako zasvätených rasistov, t. j. ľudí, ktorých rozhodnutie (ktorých odlišnosť) VYTVÁRA rozdiel. Toto je tiež dôvod, prečo je dnes „demokracia“ viac a viac falošnou témou, pojmom tak diskreditovaným jeho prevládajúcim používaním, že by sme, zrejme, mali podstúpiť riziko jeho zanechania nepriateľovi. Kde, ako, kým sú vytvárané kľúčové rozhodnutia týkajúce sa globálnych spoločenských tém? Robia sa vo verejnom priestore, pomocou angažovanej participácie väčšiny? Ak je odpoveď áno, je vecou až sekundárneho významu, či má štát systém jednej strany, atď. Ak je odpoveď nie, je vecou sekundárneho významu, či máme parlamentnú demokraciu a slobodu individuálneho rozhodnutia.

Nestalo sa niečo obdobného vynájdeniu liberálneho psychologického jednotlivca v Sovietskom zväze v neskorých 1920-tych a skorých 1930-tych rokoch? Ruské avantgardné umenie skorých 1920-tych (futurizmus, konštruktivizmus) nielenže horlivo schvalovalo industrializáciu, dokonca sa snažilo nanovo vynájsť nového industriálneho človeka – už nie starý človek sentimentálnych túžob a koreňov v tradíciách, ale nový človek, ktorý spokojne príjme svoju úlohu ako skrutka alebo skrutkovač v gigantickom industriálnom stroji. Ako také bolo subverzívne v samotnej svojej „ultra-ortodoxii“, t. j. vo svojej nad-identifikácii s jadrom oficiálnej ideológie: obraz človeka, ktorý dostaneme u Einstein-a, Meyerhold-a, konštruktivistických maľbách, atď., zdôrazňuje krásu jeho/jej mechanických pohybov, jeho/jej dôkladnej depsychologizácie. Čo bolo vnímané na západe ako úplná nočná mora liberálneho individualizmu, ako ideologické zdôraznenie „taylorizácie“, fordistickej stuhovej práce, bolo v Rusku vítané ako utopická vyhliadka oslobodenia: spomeňte si ako Meyerhold násilne presadzoval „behavioristickú“ prístup k činu – už nie výrazná familiarizácia s osobou, ktorú herec hraje, ale neľútostný telesný tréning zameraný na chladnú telesnú disciplínu, na schopnosť herca vykonávať sériu mechanizovaných pohybov... TOTO bolo neznesiteľné pre A V oficiálnej stalinistickej ideológii, tak, že stalinistický „socialistický realizmus“ bol efektívne pokusom znovu potvrdiť „socializmus s ľudskou tvárou“, t. j. nanovo popísať proces industrializácie v obmedzeniach tradičného psychologického jednotlivca: v textoch, maľbách a filmoch socialistických realistov už nie sú jednotlivci podávaní ako časti globálneho stroja, ale ako teplé, vášnivé bytosti.

Nápadná výčitka, ktorá sa tu sama vnucuje, je, samozrejme: nie je základná charakteristika dnešného „postmoderného“ subjektu presným protikladom slobodného subjektu, ktorý sa vníma ako celkom zodpovedný za svoj osud, menovite subjekt, ktorý zakladá autoritu svojej reči na svojom štatúte obete okolností mimo jeho kontroly? Každý kontakt s inou ľudskou bytosťou je vnímaný ako potenciálna hrozba – ak druhý fajčí, ak na mňa vrhne žiadostivý pohľad, už mi ubližuje; táto logika viktimizácie je dnes univerzalizovaná, siahajúca dosť za štandardné prípady sexuálneho alebo rasistického obťažovania – vybavte si rastúci finančný priemysel platenia škôd za poškodenie, od obchodu tabakového priemyslu v USA a finančné nároky obetí holocaustu a nútených robotníkov v nacistickom Nemecku, a myšlienke, že USA by malo zaplatiť Afro-američanom stovky miliárd dolárov za všetko, o čo boli pripravení kvôli ich minulému otroctvu... Tento pojem subjektu ako nezodpovednej obete zahŕňa extrémne narcistickú perspektívu, z ktorej sa každé stretnutie s Druhým javí ako potenciála hrozba vratkej imaginárnej rovnováhy subjektu; ako také, to nie je protiklad, ale, skôr, inherentný suplement liberálneho slobodného subjektu: v dnešnej prevládajúcej forme individuality sa sobecké presadzovanie psychologického subjektu paradoxne prekrýva s vnímaním sa ako obeť okolností.



[Zdroj: http://www.marxists.org/reference/subject/philosophy/works/ot/zizek.htm]
Preložil: Karanowak

2 komentáre: