streda 20. januára 2010

Abeceda teórie marxizmu: Pokles miery zisku a teória kríz


Raya Dunayevskaya

Tretí diel (Kapitálu), ktorý sa zaoberá fenoménom kapitalizmu v jeho konkrétnych pohyboch, je tým, ktorí preferujú súčasní akademickí ekonómovia. Tí nám vravia, že iba z tohto hľadiska, kde sa Marx zaoberá cenami a ziskami, je možné pochopiť prvý diel, kde sa pojednáva iba v abstrakciách: hodnota a nadhodnota. MARXOV CIEĽ BOL ÚPLNÝM OPAKOM. Zastával názor, že ako náhle pochopíte zákon nadhodnoty, nebude zákon hodnoty predstavovať žiadne ťažkosti; ak by ste tento proces otočili, nepochopili by ste ani jedno, ani druhé.

Je pravda, že tretí diel je Marxovo najužšie priblíženie sa ku skutočnému svetu. Tovary sú vymieňané nie na hodnote, ale na výrobných cenách, to jest, cena výroby plus priemerná hodnota zisku. Ďalej, nadhodnota neostáva abstraktnou masou zmrazenej nezaplatenej práce, ale predpokladá hmatateľný tvar zisku, záujmu a renty – všetko vo podobe tekutého kapitálu. Obchodník a zisk jeho sprostredkovateľa a finančník a jeho transakcie a manipulácie s úvermi prichádzajú k životu. To, čo však predstavuje oslepnutie tých, ktorí si myslia, že to ukazuje, že zdravý rozum v treťom dieli zvíťazil nad hegeliánskym mysticizmom prvého dielu, je, že žiaden zo zákonov formulovaných neskôr neruší predchádzajúce. Zákony upravené vo svojom skutočnom fungovaní nemôžu prostredníctvom zásahu protikladných tendencií nikdy dosiahnuť svoju krajnú hranicu, no žiaden z týchto zákonov nie je vyvrátený.

Nadhodnota ostáva DANOU veličinou, zmrazením toľkých nezaplatených hodín práce, ktorá slúži ako zvieracia kazajka kapitalistov, ktorú nemôžu odstrániť žiadnou trhovou manipuláciou. Jedinú vec, ktorú dokáže dosiahnuť konkurencia je ovplyvniť celkovú mieru zisku, istý druh „kapitalistického komunizmu“, ktorý potvrdzuje, že všetky kapitály daných veličín dostanú príslušné podiely celkovej nadhodnoty.

Premena miery nadhodnoty na mieru zisku je púhym vyjadrením podielu nadhodnoty k celkovému, namiesto len k variabilnému, kapitálu. No toto v žiadnom prípade nemení zákon nadhodnoty, ktorý je, že iba živá práca je zdrojom nadhodnoty. Jednotlivé ceny kolísajú nad a pod hodnotou, no vo svojom celku sa všetky ceny rovnajú všetkým hodnotám. Monopol prináša zmenu do fungovania priemernej miery zisku, no to nie je hlavným zákonom kapitalistickej produkcie.

Hlavným zákonom kapitalistickej produkcie – a srdca tretieho dielu – je zákon klesajúcej tendencie miery zisku. Marx považoval teóriu klesajúcej miery zisku za „PONS ASINI“ [„Oslí most“; problém, ktorý testuje schopnosť neznalej osoby] celej politickej ekonómie, tú, ktorá oddeľuje jeden rétorický systém od druhého.

Neustále prevraty v produkcii a neprestajná expanzia konštantného kapitálu vyvolávajú, pochopiteľne, rozšírenie trhu. No zväčšenie trhu má v kapitalistickom štáte veľmi ostré obmedzenia. Spotrebné tovary kapitalistického štátu sú obmedzené nadbytkom kapitalistov a potrebami pracujúcich ak sú platení podľa hodnoty. Trh pre spotrebné tovary je postačujúci iba na to, aby umožnil kapitalistovi pokračovať vo svojom hľadaní väčších hodnôt. NEMôŽE BYŤ VäČŠÍ.

Toto je najvyšší prejav Marxovho zjednodušujúceho predpokladu, že pracujúci je odmeňovaný hodnotou. Najvnútornejšou príčinou kríz, podľa Marxa, je, že pracovná sila vytvára V PROCESE PRODUKCIE A NIE NA TRHU hodnotu väčšiu akou je sama. Pracujúci je producentom nadvýroby. Nemôže to byť inak v hodnotu vytvárajúcej spoločnosti, kde prostriedky spotreby, ktoré sú iba momentom v reprodukcii pracovnej sily, nemôžu byť väčšie ako potreby kapitálu po pracovnej sile. Toto je osudová chyba kapitalistickej produkcie. Na jednej strane musí kapitalista zväčšovať svoj trh. Na druhej strane, nemôže byť väčší. Toto Marx nazýva HLAVNÝ ZÁKON KAPITALIZMU, ktorý nemôže byť prekonaný inak, než odstránením zákona hodnoty.

Jediný „trh“, ktorý sa zväčšuje za hranicami pracujúcej populácie odmeňovanej podľa hodnoty je kapitalistický trh. No tam tiež neustále technologické revolúcie skracujú zajtrajší čas nevyhnutný na REPRODUKOVANIE produktu oproti času na jeho dnešnú PRODUKCIU. A z toho dôvodu sa blíži čas kedy budú všetky tovary, zahrnujúc pracovnú silu, „preplatené“.

Kríza, ktorá nasleduje, nie je spôsobená nedostatkom „efektívneho dopytu“. Naopak, je to kríza, ktorá spôsobuje nedostatok „efektívneho dopytu“. Pracujúci, zamestnaný včera, sa stal dnes nezamestnaným. Kríza nastáva nie preto, že bol nedostatok trhov – trh je najväčší tesne pred krízou – no pretože Z KAPITALISTICKÉHO POHĽADU nastáva neuspokojujúca distribúcia „príjmu“ medzi príjemcami platov a tými nadhodnoty alebo ziskov. Kapitalista znižuje svoje investície a výsledná stagnácia produkcie vyzerá ako nadprodukcia. Samozrejme, je tu protiklad medzi produkciou a spotrebou. Pochopiteľne tu je „nemožnosť predávať“. No táto „neschopnosť predávať“ sa prejavuje ako taká KVôLI FUNDAMENTÁLNEMU, PREDPOKLADANÉMU POKLESU MIERY ZISKU, KTORÝ NEMAL ČOKOĽVEK SPOLOČNÉ S NESCHOPNOSŤOU PREDÁVAŤ. Pokles miery zisku, ktorý dokazuje, že kapitalistická produkcia vytvára bariéru pre svoj vlastný ďalší rozvoj, je tým, čo spôsobuje konkurenciu, nie naopak.

Zákon klesajúcej tendencie miery zisku je prejavom zákona hodnoty za najrozvinutejších podmienok kapitalistickej produkcie. Za týchto podmienok stále väčšia prevaha mŕtveho nad živou prácou spôsobuje taký klesajúci vzťah nadhodnoty voči celkovému kapitálu, že môže nastať deň, kedy, i keď by si kapitalista mohol privlastniť celých 24 hodín práce armády ZAMESTNANÝCH, a pracujúci by žili zo vzduchu, kapitalisti by nedosiahli DOSTATOK nadhodnoty na zabezpečenie mamutieho kapitalistického stroja v stále sa zväčšujúcej miere. Hlavné protirečenie kapitalizmu tak opätovne potvrdzuje tri základné fakty kapitalistickej produkcie: (1) pokles miery zisku, (2) hlbšie a hlbšie krízy, a (3) väčšiu a väčšiu armádu nezamestnaných.

Dnes, keď vidíme splnenie Marxových najabstraktnejších postulátov – koncentráciu kapitálu v rukách jedného kapitalistu alebo jednej kapitalistickej korporácie – môžeme vidieť, že absolútna hranica rozvoja zákona centralizácie a koncentrácie kapitálu nebola nijako schopná vyriešiť problém kríz a poklesu miery zisku. Táto jedinečná kapitalistická spoločnosť ostáva riadená zákonom hodnoty, zákonom svetového trhu, majúc svoj pôvod v technologických revolúciách bez ohľadu na to, odkiaľ vzišli. Atómová energia môže byť tajným objavom Spojených štátov. No Rusko sa musí prispôsobiť alebo zahynúť...

Jedna časť TEÓRIÍ NADHODNOTY, nazvaná „Akumulácia kapitálu a krízy“... je osobitne náležitá dnešnej diskusii. ... Marxova kritika Malthus-a, napríklad, je tiež odpoveďou proponentom podpriemernej spotreby dneška.

„Jedinou zásluhou Malthus-a,“ napísal Marx v 1865, „je, že zdôrazňuje nerovnú výmenu medzi kapitálom a prácou. Táto zásluha je negovaná vďaka jeho zmätku medzi určením hodnoty (VERWERTUNG) peňazí alebo tovaru AKO KAPITÁLU hodnotou (WERT) tovaru ako takého...

„Situácia nadprodukcie je hlavným zákonom produkcie kapitálu: produkcia postupuje v súlade s produktívnymi silami... a nevšíma si existujúce hranice trhu, efektívneho dopytu... okrem toho, množstvo producentov je obmedzené a, kvôli povahe kapitalistickej produkcie, musí vždy ostať obmedzené...“

V konfrontácii klasickej politickej ekonómie s „vulgárnou“ ekonómiou dochádza Marx k záverom, ktoré nemôžu byť pre dnešok precenené. Tvrdí, že finanční kapitalistickí teoretici sú tak veľmi vzdialení priamemu procesu produkcie, žijú tak veľmi vo fetišistickej ríši záujmov, že vytvorili teórie peňazí a úverov, ktoré sú takmer „fikciou bez fantázie“.

Fakt, že samotná táto dôležitá práca bola celkom opomenutá v Spojených štátoch marxistami a rovnako ne-marxistami, neznižuje, no zvyšuje o ňu záujem u študentov a rovnako aj verejnosti.

1947


[Zdroj: http://marxists.org/archive/dunayevskaya/works/1947/decline-profit.htm]
Preložil: Karanowak

3 komentáre:

  1. Dá sa to napísať zrozumiteľnejšie? Je tam plno viet, ktorých zmysel si môžeme akurát tak domýšľať.

    čitateľ

    OdpovedaťOdstrániť
  2. 1. Nadhodnota a potom hodnota:
    Nadhodnota súvisí s nadprácou a jej rozdelením. V kapitalizme si ju privlastňuje vlastník pracovných prostriedkov, nie ten, kto ju vykonal. Tak dochádzame k tomu, kto organizuje prácu a narážame na vzťahy v spoločnosti.

    1.1 Vyplýva z toho tiež, že kým je nadpráca privlastňovaná a organizovaná niekým iným ako samotným výrobcom, ako tomu bolo aj v reálnom socializme, stále ide o podobu kapitalistickej spoločnosti.
    --
    2. Cena tovaru (výrobku určeného na predaj) pozostáva z ceny výroby a zisku. Cenu síce ovplyvňuje konkurencia, ale samotná výroba výrobku pozostáva z hodnoty práce a nadpráce, ktorú stanovil kapitalista (vlastník výrobných prostriedkov) za istých podmienok.
    --
    3. Technologické revolúcie vo výrobe (ako sa vyrába) rozširujú výrobu a vyvolávajú zväčšenie (expanziu) trhu.

    3.1 Vytvoreného bohatstva je stále viac, no obmedzenia trhu vytvárajú nedostatočný dopyt. To má za následok aj znižovanie výroby.
    --
    4. Stále viac ľudí sa týka kapitalistický spôsob výroby, výroba daných tovarov si vyžaduje stále menej času, stále viac ľudí je nepotrebných - nezamestnaných. Nezamestnanosť je dôsledok potreby vyrovnať sa s klesajúcim ziskom.

    Asi tak.

    pisateľ

    OdpovedaťOdstrániť