pondelok 15. februára 2010

Odvaha dneška

ALAIN BADIOU | Le Monde

Súčasnosť, už asi tak tridsať rokov, v krajine akou je naša, je dezorientovanou dobou. Tým mám na mysli: dobou, ktorá neponúka svojej mládeži nič, a ojedinele spopularizovanej mládeži, žiaden princíp orientácie v bytí.

Z čoho práve pozostáva „dezorientácia“? V každom prípade, jedna z jej dôležitých operácií pozostáva, z učinenia predchádzajúcich súvislostí nečitateľnými, súvislostí, ktoré boli vysoko orientované. Táto operácia je charakteristická pre všetky reakčné, kontrarevolučné obdobia, ako to, ktoré sme zažívali od konca 1970-tych rokov.

Môžeme napríklad poznamenať, že objektom termidorskej [jedenásty mesiac francúzskeho revolučného kalendára z 18. storočia] reakcie, po sprisahaní 9 termidora a poprave veľkých jakobínov bez súdu, bolo učiniť nečitateľnými predchádzajúce robespierrovské súvislosti: ich redukcia na patológiu nejakých kriminálnikov smädných po krvi, zamedzujúcich akémukoľvek politickému porozumeniu. Táto predstava o veciach trvala desaťročia, a snaží sa dezorientovať ľudí na stálom základe, ľudí, ktorých považujeme, ktorých budeme vždy považovať, za potenciálne revolučných.

Spraviť dobu nečitateľnou je niečo iné, niečo oveľa viac, ako len jej jednoduché zavrhnutie. Pretože jedným z aspektov nečitateľnosti je zamedziť v zmienenej dobe nájdeniu vhodných princípov na napravenie jej bezvýchodiskovej situácie. Ak sa dané obdobie prehlasuje za patologické, nie je tu nič čo by sme si mohli vziať pre orientáciu samotnú, a záver, ktorého zhubné vplyvy vyjadrujeme každý deň, je, že je nevyhnutné zmieriť sa, ako „najmenšie zlo“, s dezorientáciou.

V dôsledku toho navrhujeme, berúc do úvahy predchádzajúce a viditeľne skryté súvislosti politickej emancipácie, že pre nás musia ostať čitateľné, a to nezávisle na konečnom rozsudku, ktorý sa z neho spraví.

V debate týkajúcej sa racionality Francúzskej revolúcie za III. republiky povedal Clemenceau preslávenú formulku: „Francúzska revolúcia vytvára Koalíciu.“ Táto formulka je významná tým, že deklaruje integrálnu čitateľnosť procesu bez ohľadu na tragické dopady jeho vývoja.

Dnes je jasné, že, čo sa týka komunizmu, okolitý diskurz mení predchádzajúce súvislosti na temnú patológiu. Oprávňujem sám seba povedať, že komunistické súvislosti, zahrnujúc všetky jej nuansy, sily a opozície, ktoré tvrdia rovnakú myšlienku, spolu vytvárajú koalíciu.

Čo môže byť potom princípom dnes a potom a pomenovaním skutočnej orientácie? Navrhujem to v oboch prípadoch nazvať, z vernosti k dejinám politiky emancipácie, komunistickou hypotézou.

Nevadí, že mimochodom naši kritici tvrdia, aby sa zahodilo slovo „komunizmus“ pri zámienke, že skúsenosť štátneho komunizmu, ktorá trvala 70 rokov, tragicky zlyhala. Aký vtip! Ak ide o obrátenie dominancie bohatých a dedičnosti moci, ktoré trvali tisícročia, majú námietky k 70 rokom súdnych procesov a chýb, násilia a bezvýchodiskových situácií! Popravde, komunistická myšlienka iba pokryla najmenšie časti svojej verifikácie, svojej aplikácie.

Čo je táto hypotéza? Tri axiómy.

Prvá, myšlienka rovnostárstva. Spoločnou pesimistickou myšlienkou, ktorá opäť dominuje v našej dobe, je, že ľudská povaha je odsúdená na nerovnosť, čo je ďalej dosť zlé, že je to takto, no po vyronení nejakých sĺz je podstatné presvedčiť seba samého a akceptovať to. Na to komunistická myšlienka odpovedá nie doslova tvrdením rovnosti ako programu – dosahujúc finančnú rovnosť imanentnú ľudskej povahe – ale deklaráciou, že rovnostársky princíp umožňuje rozlišovanie v každej spoločnej činnosti, ktorá je rovnorodá s komunistickou hypotézou, a preto v skutočnej hodnote, a tom, čo je jej protikladné, a preto nás vedie k zvieracej predstave ľudskosti.

Potom prichádza presvedčenie, že existencia samostatného, donucovacieho štátu nie je nevyhnutná. Toto je téza odumierania štátu, spoločná anarchistom a komunistom. Jestvovali spoločnosti bez štátu, a je racionálne predpokladať, že môžu byť ďalšie. No predovšetkým je možné organizovať ľudové politické akcie bez podrobenia sa idey moci, reprezentácii v štáte, voľbám, atď.

Oslobodzujúci nátlak organizovanej akcie je možné vykonávať mimo štátu. Máme početné príklady, vrátane tých posledných: neočakávaná sila hnutia v decembri 1995 zdržala na niekoľko rokov nepopulárne opatrenia týkajúce sa dôchodkov. Bojovná akcia nelegálnych pracujúcich nezabrzdila viacero zlých zákonov, no umožnila, že sú z veľkej časti uznaní ako súčasť nášho spoločného a politického života.

Posledná axióma: organizácia práce neimplikuje jej deľbu, špecializáciu úloh, a obzvlášť utláčajúci rozdiel medzi intelektuálnou a manuálnou prácou. Musíme sa zamerať na, a môžeme, esenciálny polymorfizmus ľudskej práce. Toto je materiálny základ vymiznutia tried a spoločenských hierarchií.

Tieto tri princípy nevytvárajú program, ale maximy orientácie, ktoré si môže uložiť každý ako operátory na zhodnotenie toho, čo on alebo ona hovorí alebo robí, osobne alebo spoločne, v jeho alebo jej vzťahu ku komunistickej hypotéze.

Komunistická hypotéza poznala dve veľké štádiá, a ja navrhujem, že vstupujeme do tretej fázy jej existencie.

Komunistická hypotéza je založená na rozsiahlom stupni medzi revolúciami 1848 a Parížskou komúnou. Dominantnými témami sú tie týkajúce sa robotníckeho hnutia a vzbury. Potom je tu dlhá prestávka, takmer štyridsať rokov (1871-1905), ktorá korešponduje s vrcholom európskeho imperializmu a rozstrihaním na kusy početných regiónov sveta. Sled, ktorý pokračuje od 1905 po 1976 (Kultúrna revolúcia v Číne) je druhou sekvenciou aplikovania komunistickej hypotézy.

Jej dominantnou témou je téma strany s jej hlavným (a nepochybným) sloganom: disciplína je jedinou zbraňou tých, ktorí nemajú nič. Od 1976-teho tu máme druhé obdobie reaktívnej stabilizácie, dobu, v ktorej sme stále, a počas ktorej sme videli ako významný pád socialistických diktatúr s ich unikátnymi stranami vytvorenými v druhej sekvencii.

Mojím presvedčením je, že je neodvrátiteľné, že sa otvorí tretia sekvencia komunistickej hypotézy, odlišná od dvoch predchádzajúcich, no paradoxne bližšia k prvej ako k druhej. Táto sekvencia bude mať v stávke, spoločne so sekvenciou, ktorá prevládala počas 19-teho storočia, samotnú existenciu komunistickej hypotézy, dnes masívne odmietanú. Môžeme definovať, o čo som sa pokúsil spolu s ostatnými, predbežné práce na obnovení hypotézy a rozvinutie jej tretej epochy.

Na samotnom začiatku tretej sekvencie existencie komunistickej hypotézy potrebujeme provizórnu morálku pre dezorientovanú dobu. To znamená držať sa minimálne pevného subjektívneho modelu, bez podpory komunistickej hypotézy, ktorá ešte nie je obnovená v širokej miere. Je dôležité nájsť skutočný bod, ktorého sa môžeme držať za akúkoľvek cenu, „nemožný“ bod, ne-vpísateľný do zákonov situácie. Musíme sa držať skutočného bodu tohto typu a zorganizovať jeho dôsledky.

Kľúčovým svedkom, že naše spoločnosti sú jasne neľudské je dnes nedokumentovaný cudzokrajný proletár [pracujúci]: on je známkou, imanentnou našej situácii, že je len jeden svet. Stavať sa k cudzokrajnému proletárovi akoby prichádzal z iného sveta, to je, prosím, špecifickou úlohou pridelenou „ministrovi národnej identity“, ktorý disponuje svojou vlastnou policajnou silou (hraničná polícia). Na potvrdenie, voči takejto štatistickej operácií, že každý nedokumentovaný pracovník je z rovnakého sveta ako on sám, a prepracovať sa cez praktické, egalitárske, a militantné konzekvencie, to je, prosím, príkladným typom provizórnej morálky, miestnou orientáciou rovnorodou s komunistickou hypotézou v svetovej dezorientácii, v ktorej sa môže udržať len jej obnovenie.

Hlavnou cnosťou, ktorú potrebujeme je odvaha. Toto nie je univerzálny prípad: za iných okolností by mohli mať iné cnosti najväčšiu dôležitosť. Takto to je v období revolučnej vojny v Číne trpezlivosť, ktorá bola presadzovaná Mao-m ako hlavná cnosť. No dnes to je nesporne odvaha. Odvaha sa prejavuje bez ohľadu na zákony sveta, prostredníctvom znášania nemožného. Znamená chopenie sa nemožného bodu bez toho, aby sa bral do úvahy celok situácie: odvaha, ak sa týka zaobchádzania s vecou ako takou, je lokálna cnosť. Necháva na miesto nastúpiť morálku, a má v horizonte pomalé obnovenie komunistickej hypotézy.


Text vyšiel 13.02.2010 vo francúzskom denníku Le Monde.
Le Monde je považovaný za všeobecne dobre rešpektovaný denník, prinášajúci dôveryhodné informácie o udalostiach. Je zároveň jedinými ľahko obstarateľnými novinami v nefrankofónnych krajinách.


[Zdroj: https://docs.google.com/fileview?id=0B_t5QWXhxGQZNmU1YTA5YTQtMTE3Mi00MTUwLTg3YmYtYTc1ODNlZmQ0NDNj&hl=en
Originál: http://www.lemonde.fr/opinions/article/2010/02/13/le-courage-du-present-par-alain-badiou_1305322_3232.html]

20 komentárov:

  1. Toto je veľmi zlý text. Och božinku. Ľudská cesta v tomto svete je stále rovnaká...Tento text hovorí iba o tom, aby sme sa pred komunistami mali naozaj na pozore, pretože pre nich je Kultúrna revolúcia v Číne nie príkladom neskutočného barbarstva analfabetických hulvátov a vrahov, ale "druhým" stupňom, a dnes sa blížime k tretiemu. No hurá páni. Vpred!
    Hrozné.
    V Číne sami hovoria, že komunizmus je nezmysel. Jednoducho nefunguje a môžete kopať nôžkami aj ručičkami metať. Nič s tým nespravíte.
    Veď toto je text ako zo svedkov Jehovoých, ktorý už niekoľko desiatok rokov hovoria o tom, že "už to príde". Spamätajte sa chlapci.
    Váš čitateľ. (po tomto texte bývalý) Kruci. Naletel som vám.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. otrasny text, myslel som ze to je prekladom, ale nie...
    LeMonde je lavicovy dennik, ale prehanat to nemusia

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ved sa nehanbite aj podpisat pod svoj prispevok..

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Takto ľahko prídeme o verného čitateľa, pretože ho vyľakali slová? Čomu ste naleteli? Ale no...
    Poďme to radšej rozdýchať spolu...

    Badiou hovorí o komunistickej hypotéze, ktorá sa podľa neho skladá z troch axióm. Rovnosti, spoločnosti bez útlaku a rovnako spravodlivo ohodnotenej práce.
    Hovorí aj, že cesta k tomu má byť celkom iná ako predtým, no ide o zachovanie tejto myšlienky, všakže?
    Alebo hovorí niečo strašné?


    Prídu Vám azda rozumnejšie návrhy na diskrimináciu, okliešťovanie demokracie a sociálnych istôt človeka v slovenských denníkoch od známych bilbordových tvárí? Komu idete a ideme naletieť tu?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Asi nejdem naletieť ani jednej ani druhej strane. Oba brehy sú rovnaké.

    čitateľ(bývalý)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. ak si to ty lao, mam pre teba pripraveny zaverecny koment ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Veď kto iný by bol bývalý-budúci, prítomný-minulý, predprítomný, nikomu neveriaci, no predsa všetko konformné hltajúci...

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Mňa asi šľahne :)

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  9. ...":O)
    ...no co uz, anonym to ma tazke, vsetko nepodpisane sa moze pripisat jemu na rovas...
    julianBosakSt

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Totalitny rezim na Kube zabil svojho obcana... ludia co isli na jeho pohreb boli zatknuty... Aj takato je cesta ku komunizmu ze? Ked sa rube les triesky lietaju... Prajem Kubanskemu ludu vela stastia v dalsom budovani komunizmu...

    OdpovedaťOdstrániť
  11. ano, kazdy ludsky zivot ma cenu, a tazko sme schopni vzit sa do druhych natolko, aby sme skutocne pochopili ich pohnutky.. tak do ludi ktori su pri moci ako aj ludi, ktori su perzekuovani tymi pri moci.. ale mozeme posudzovat mieru akou sa riesia problemy dnesneho sveta v roznych rezimoch.. mozme sa vzdelavat a zistovat, ake pohnutky, ake problemy sprevadzaju snahu o zlepsenie situacie ludi, ako tazko sa zapasi s propagandou, s verejnou mienkou, s egoizmom.. mozme vidiet veci v suvislostiach, lebo napriklad 16 000 deti umrie denne od hladu.. v nasom svete

    OdpovedaťOdstrániť
  12. tu frazu o 16 000 deti co umrie od hladu som uz pocul tu na tejto stranke asi 7 krat ak nie viac... skus daco ine, alebo tie frazy aspon striedaj...
    ty mas s kade to cislo? ze bedne? abo zo SME? ci s kade?
    alebo to nebodaj kazdy den sam pocitas?
    PS: prial by som ti sceleho srdca aspon tyzden v Kubanskom vezeni zavrety ako nevinny clovek s vrahmi. Zapata tam sedel viac ako 20 rokov takmer polovicu svojho zivota.... este potrebujes poznat pohnutky?

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Matúš, vieš koľko ľudí zomrelo vo väznici na Guantanáme?

    OdpovedaťOdstrániť
  14. alebo ak chces zmenu "Podľa UNICEF, 25 000 detí zomrie denne na následky chudoby"

    OdpovedaťOdstrániť
  15. ...Matus, preco si myslis, ze Zapata bol nevinny?...
    ...Matus, kto zabil Zapatu? - ale tie ideologicke keci si nechaj, skus daco ine - nie, vazne, skus uvazovat samostatne...":O)
    julianBosakSt

    OdpovedaťOdstrániť
  16. ...ej Matus, ale si sa rozbehol, nakopnuty ideologiou pontisu a im pribuznymi ideologmi zapadnej demokracie a slobody - no este rychlejsie si sa zasekol po otazke, kolko ludi prislo o zivot na Guantaname...":O(
    julianBosakSt
    p.s.:...neprehliadni ani predosly moj prispevok pre teba...

    OdpovedaťOdstrániť
  17. toto si precitaj matus: http://www.jetotak.sk/svet/ludsko-pravny-terorizmus

    OdpovedaťOdstrániť
  18. A.Badiou, nejak obchádza realitu jestvujúcich štátnych systémov, ich nedostatky a prínosy k dnešnému poznaniu,- Činský socializmus podľa mňa, je jeden pragmatický prístup, poskytujúci celé možné, nevyhnutné utrpenie, nikoho nezbavajúce zodpovednosti za seba, pritom budujúci sa systém solidarity je zrejmý. Ostatné, jestvujúce krajiny nie sú tak dominantné, ale spájať komunizmus iba z Ruskom, z úplne najkrajnejšou formou nastolenia moci,(v prvopčiatkoch v tichosti podporvanej vtedajšou oligarchou) ktorú by ani jej teoretici nikdy odobrili, je pomýlené.Pretransformovať ludckú motiváciu do určitých nových hraníc vyšších cielov humanizmu, solidarity,........ je výzva pre budúcnosť. Prinavrátiť sofistikovanú humanitu štátnemu systému naráža na odpor KOHO? Ak najdete odpoved na otázku, odpoviete mnohým dezorientovaným, povrchným myslitelom

    OdpovedaťOdstrániť