sobota, 27. marca 2010

Georg Lukács: Lenin - teoretik praxe

Keďže je V. I. Lenin v poslednej dobe zabudnutý a zaznávaný, prinášame ďalšie priblíženie tejto osobnosti, pre lepšie zoznámenie sa s jeho filozofiou a porozumenie jeho životnej motivácii a presvedčeniu. Text bol napísaný maďarským marxistom a literárnym kritikom Gyorgy-m Lukács-om v 1924.

V slede demokratických revolúcií moderného veku sa objavili dva typy vodcov z opačných pólov, stelesnených v ľuďoch ako Danton a Robespierre, a to ako v skutočnosti, tak v literatúre (napríklad v prácach Georg-a Buchner-a). Dokonca tí najväčší rečníci revolúcií pracujúcich, napríklad Lassalle a Trockij, preukazujú isté dantonovské vlastnosti.

Lenin je prvý predstaviteľ celkom nového typu, tertium datur [tretia vec], protikladný týmto dvom krajnostiam. Dokonca len jeho odrazy boli charakterizované určitým vysokým stupňom zhody zásad, ktoré bolo možné nájsť iba u veľkých starých revolučných askétov – i keď v Leninovej osobnosti nebola ani štipka asketizmu. Pretekal so životom, mal dobrý zmysel pre humor, dokázal vychutnať všetko, čo môže život ponúknuť, od poľovania a rybárčenia po hrávanie šachu; alebo čítania Puškin-a a Tolstoj-a, bol schopný obetovať a identifikovať sa so skutočnými ľuďmi. Zhoda zásad zosílila na nemilosrdnú tvrdosť počas občianskej vojny, no v Leninovi nebola žiadna nenávisť. Bojoval proti inštitúciám a to, prirodzene, znamenalo, že musel tiež bojovať proti ľuďom, ktorý predstavovali tieto inštitúcie – ak to bolo nutné až do ich anihilácie. No vždy to považoval za ľudsky žalostnú nevyhnutnosť, dokonca i keď sa jej nebolo možné za určitých konkrétnych podmienok vyhnúť alebo nestarať sa o ňu. Gorkij zaznamenal celkom charakteristické slová, ktoré povedal po tom, ako si vypočul Beethoven-ovu sonátu Appassionata: „Poznám Appassionatu vonkoncom a predsa sa do nej chcem započúvať každý deň. Je to prekrásna, éterická hudba. Pri jej počúvaní si niekedy hrdo, možno tak trochu naivne, vravím: Pozri! Ľudia sú schopní vytvoriť také zázraky!“ Potom žmurkol, zasmial sa a smutne dodal: „Častokrát nie som schopný počúvať hudbu, ide mi na nervy, chcel by som pohladiť svojich blízkych a šepkať im sladké malichernosti do uší za to, že sú schopní vytvoriť takéto prekrásne veci napriek tomu odpornému peklu, v ktorom žijú. Avšak, dnes by sa nemal hladiť nikto – pretože ľudia vám len odhryznú ruku; udrite, bez ľútosti, napriek tomu, že teoreticky sme voči všetkým druhom násilia. Áno, je to, naozaj, pekelne náročná úloha!“

Je zrejmé, že dokonca i také spontánne vyjadrenie pocitov nie je vzoprením sa inštinktov voči nanútenému „spôsobu života“ a že Lenin v tomto ohľade tiež len nasledoval sebou samým vypracované ideologické princípy. Niekoľko rokov pred výstupom opísaným Gorkim, keď bol Lenin mladým človekom, písal polemické články voči Národníkom [Národníctvo bol názorový systém maloburžoáznej roľníckej demokracie v Rusku preplietajúci agrárnu demokraciu s roľníckym utopickým socializmom, nádej, že bude možné vynechať kapitalistickú cestu vývinu. Ideovými osnovateľmi národníctva boli v Rusku Gercen a Černyševskij, v 70. rokoch 19. stor. ho rozvíjajú Bakunin, Lavrov, Tkačov a i.] a ich legálnej marxistickej kritike; analyzovaním ich článkov ukázal, že ich metódy boli objektívne keď tvrdili, že “určitý poriadok postupností v priebehu udalostí je nutnosťou”, a že objektivizmus spôsobí vážne konzekvencie tým, že “degraduje na pozíciu obhájcu faktov”. Podľa Leninovho názoru tu bol iba jeden spôsob vyhnutia sa nástrahám s tým súvisiacich – marxizmus mal byť aplikovaný konzistentnejšie, aby pomohol pochopiť, že fakty a skutočné spoločenské základy majú byť objavené vo faktoch samotných. Výsledok ukazuje nadradenosť marxizmu ako voči objektivizmu, pretože marxista „trvá na svojom objektivizme hlbšie a plnšie“. Tento vystupňovaný objektivizmus spôsobuje to, čo Lenin nazýval zaujatosť, t. j. „vždy keď sa formuje názor na udalosti, je potrebné prijať pozíciu spojenú s príslušnou spoločenskou triedou priamo a otvorene.“ Takto sa pre Lenina subjektívny postoj vždy odvodzuje z a vracia späť do objektívnej reality.

Konflikty vyvstávajú keď sa protiklady v realite zosilňujú do navzájom sa vylučujúcich rozdielov a tí, ktorí žijú uprostred týchto konfliktov sa s nimi musia vysporiadať sami. Avšak, konflikty, v ktorých sa stretávajú presvedčenia zakorenené v realite a založené na objektívnych podmienkach jednotlivcov, sa teoreticky odlišujú od tých, v ktorých je ohrozená najvnútornejšia ľudská povaha jednotlivca. Ten druhý prípad sa Leninovi nikdy nestal. Hamlet-ova najväčšia pochvala Horatius-a je: „...a požehnaní sú tí / Ktorých krv a úsudok sú tak dobre zmiešané / Že nie sú píšťalkou pre prst osudu / Aby znela podľa toho akú klapku ráči.“ – Krv a úsudok: ich kontrast rovnako ako ich jednota iba vyplývajú z biologickej sféry ako priamy všeobecný základ ľudskej existencie. Predpokladajúc konkrétny tvar, oba vyjadrujú spoločenský život človeka: harmóniu alebo nesúlad ako vzťah človeka a určitú historickú chvíľu, ako v teórií, tak aj v praxi. Krv s úsudkom dobre zmiešané v Leninovi pre poznanie spoločnosti, ktoré nadobudol, skoncentrované v činoch potrebných práve v tej dobe, pretože jeho prax bola vždy nutným dôsledkom jeho systému a súhrnu skutočného poznania, ktoré nahromadil.

Nebolo nič v Leninovi, čo by poukazovalo na zameriavanie sa na seba, úspech ho nespravil príliš sebaistým, ani zlyhanie nepokorilo. Poprel, že boli situácie, v ktorých by človek nemohol reagovať prakticky. Lenin bol jedným z tých zopár veľkých ľudí, ktorí uspeli v mnohom, vo všetkých najpodstatnejších veciach, a práve v praxi. A predsa len –alebo možno práve kvôli tomu- tu bol sotva iný človek, ktorý sa díval na možné alebo minulé chyby tak rozvážne, tak slobodne od všetkých druhov patetického prístupu. „Nie ten, kto sa nikdy nemýli je múdry. Takýto človek neexistuje a nemôže existovať. Človek je múdry, ak sa nedopustí veľa osudových chýb a, v prípade ak nejakú spravil, vie ako ju napraviť rýchlo a obratne.“ Tento nesmierne vecný názor o údele človeka vyjadruje jasnejšie podstatu Leninovho duševného postoja, než hocijaké konštatovanie plné pátosu. Jeho život sa skladal z nepretržitého činu a neprerušeného boja, a čo viac, konal a bojoval vo svete, v ktorom –podľa jeho najhlbšieho presvedčenia- bolo východisko z každej situácie preňho a rovnako aj jeho protivníkov. Z tohto dôvodu jeho smerodatným princípom bolo byť pripravený konať, a v správny moment konať.

Toto bol dôvod Leninovej rozvážnej jednoduchosti pôsobenia na masy. Bol jedinečným tribúnom ľudu, ba dokonca tieň rétorického postoja bol neporovnateľný s jeho osobnosťou; v tomto ohľade, tiež, bol protikladom skoršieho typu veľkých revolucionárov (dovoľte nám v tejto spojitosti tiež mať na mysli Lassalle-a a Trockého). V osobnom aj verejnom živote mal odpor k šíreniu fráz, ku všetkému bombastickému alebo prehnanému. Je preňho charakteristické, že politické a ľudské popretie „prehnaností“ bolo podoprené objektívnym filozofickým základom: „Mala by byť pravda preháňaná alebo prekročené hranice jej skutočnej platnosti... môže sa zmeniť v absurditu, navyše, za takýchto podmienok sa musí nevyhnutne zmeniť v absurditu.“

To znamená, že dokonca i najvšeobecnejšie filozofické kategórie podľa Lenina nepatrili k zovšeobecňujúcej kontemplatívnej a abstraktnej sfére, pretože ich považoval za prostriedky pripravené poslúžiť teoretickej príprave praxe. Bojujúc proti Bucharin-ovej dvojznačnej, eklektickej, prostrednej pozícii v diskusii o odborových zväzoch mal oporu v kategórii totality. Spôsob, akým Lenin aplikoval filozofickú kategóriu je značne charakteristický. „Na úplne oboznámenie sa so subjektom je potrebné porozumieť a študovať všetky jeho aspekty, vzťahy a to, čo ´vyjadruje´. I keď to nebudeme môcť nikdy dosiahnuť, požiadavka na mnohostrannosť nás vyvaruje od robenia chýb a stania sa strnulými.“ Spôsob, ktorým môže byť abstraktná filozofická kategória –doplnená epistemologickými výhradami pokiaľ ide o jej použiteľnosť- aplikovaná čisto ako riadiaci princíp pre správnu prax je veľmi poučný.

Tento Leninov postoj bol dokonca ešte prekvapujúcejší v diskusii o mierovej zmluve Brest-Litovska. Stalo sa historickým klišé, že pokiaľ ide o Realpolitiku mal Lenin pravdu v porovnaní s ľavicovými komunistami – ktorí chceli podporovať budúcu nemeckú revolúciu na základe medzinárodných úvah – keď silno trvali na revolučnej vojne riskujúc takto prežitie ruskej sovietskej republiky. Lenin prišiel na správne praktické riešenie celkovou teoretickou analýzou aktuálneho stavu (So Sein) celkového procesu revolučného vývoja. Svetová revolúcia – povedal Lenin – predchádza všetkým čiastkovým udalostiam, no to sa môže, podľa Lenina, stať skutočnou (to jest praktickou) pravdou „ak nie sú vynechané úvahy aká dlhá a aká obtiažna je cesta, ktorá vedie k celkovému víťazstvu socializmu.“ A so zreteľom na vtedajšiu konkrétnu situáciu dodal: „Samotná abstraktná pravda sa stáva prázdnou frázou ak je aplikovaná v prípade určitej ľubovoľnej konkrétnej situácie.“ Takto sa pravda –na základe praxe- odlišuje od revolučných fráz v tom, že teoreticky naráža na permanentný, nevyhnutný a možný aktuálny stav bytia (So Sein) revolučnej situácie. Najväčšie vznešené pocity a najsebaobetujúcejšie zanietenie sa stávajú prázdnou frázou, ak teoretická podstata (So Sein) situácie neumožňuje vykonať skutočnú revolučnú prax. To samozrejme neznamená, že skutočná revolučná prax bude nevyhnutne úspešná. V čase prvej revolúcie nasledujúcej potlačenie moskovského ozbrojeného povstania, Lenin vehementne debatoval s Plechanov-om, podľa ktorého „bolo nesprávne vziať zbrane“, zatiaľ čo podľa Leninovho názoru potlačená revolta podporovala celkový proces. Každý druh analógie ako abstraktnej, tak konkrétnej, rovnako ako nahradenie svetových historických udalostí za aktuálne vedie k frázam; napríklad, porovnanie medzi Francúzskom v 1792-93 a Ruskom v 1918, ktoré sa častokrát robievalo, keď sa diskutovalo o Brest-Litovskom mieri. Podobne nesprávnymi zovšeobecneniami boli citlivé a sebakritické tézy, ktoré formulovali komunisti po Kapp-ovom puči v 1920-tom, v ktorých vypracovali vedúce princípy, podľa ktorých sa mal puč stať znova. Lenin sa musel opýtať znova: Ako viete, že ho nemecké reakčné sily hodlajú zopakovať?

Leninov celý život pozostával z nepretržitého štúdia; bez neho by nemohol konať alebo vytvoriť úsudky tak, ako ich spravil. V 1914-tom, po vypuknutí prvej svetovej vojny, po problémoch s políciou, emigroval do Švajčiarska. Aby naplno využil túto „dovolenku“, stanovil si úlohu prepracovať sa Hegel-ovou Logikou. Počas pobytu v úkryte, po udalostiach 1917-teho roku, pochválil jeho hostiteľ, robotník, pri obede kvalitu chleba: „Už sa viac neopovážia predávať zlý chleba!“ Lenina to dojalo a potešil sa tomuto „triedne-uvedomelému oceneniu júlových dní“. Uvažoval nad svojimi zložitými analýzami a úlohami z nich vyplývajúcimi: „Chlieb, o ktorom som nerozmýšľal,“ napísal, „nikdy nežijúc v biede... Vďaka politickým analýzam prešiel proces uvažovania po komplikovaných a zdĺhavých cestách do triedneho boja bojovaného za chlieb, na ktorom stojí všetko.“ To je spôsob, akým Lenin nadobúdal vedenie, práve cez celý svoj život, stále a všade, nech to bola Hegel-ova Logika alebo robotníkov názor na chlieb.

Neustále štúdium a pripravenosť nechať sa učiť realitou boli dôsledkom úplnej prvoradosti, ktorú bol pripravený dať praxi. Táto samotná skutočnosť, ba dokonca viac ako povaha jeho štúdia, vytvárali nepreklenuteľnú medzeru medzi Leninom a každým iným empirikom alebo praktikom Realpolitiky. Preňho pripomienka, že totalita musí byť základom a štandardom všetkého nebola púhou debatnou témou, alebo princípom učenia. Kládol na seba omnoho prísnejšie požiadavky než na najúctyhodnejších mužov, s ktorými sa zapájal do diskusii. Univerzalita, totalita a číra konkrétnosť boli rozhodujúcimi definíciami pre skutočnosť, v ktorej musíme konať; každý druh praxe sa stáva naozaj efektívnym do miery, v ktorej je schopný dosiahnuť tieto kategórie.

Samozrejme, história vždy prináša situácie protikladné k všetkým doposiaľ známym teóriám. Naviac, môžu vyvstávať situácie, v ktorých nie je možné konať v súlade so správnymi, a dobre známymi, princípmi. Lenin vedel už pred októbrom 1917, že v ekonomicky spiatočníckom Rusku bude nutný určitý druh prechodného riešenia, podobný NEP-u. Avšak, príchod občianskej vojny a intervencie cudzích síl povolali vojnový komunizmus na Sovietsky štát. Lenin upustil od nevyhnutnosti, no bez vzdania sa svojho presvedčenia založeného na princípe. Spravil čo sa požadovalo od vojnového komunizmu, no odmietol pripustiť –v protiklade k väčšine jeho súčasníkov-, že vojnový komunizmus je správnou formou zmeny k socializmu. Pevne sa rozhodol vrátiť k teoreticky správnemu kurzu NEP-u hneď ako sa skončila vojna a intervencia cudzích síl. Nebol ani empirikom, ani dogmatikom, ale teoretikom praxe, ktorý navrhol preložiť teóriu do praxe.

Čo treba spraviť? by nemuselo byť len symbolickým titulom celého Leninovho literárneho diela, ale fundamentálnou teoretickou myšlienkou práce, ako by to bola predbežná záverečná reč jeho svetonázoru (Weltanschauung). Tvrdil, že spontánny triedny boj vtelený do štrajkov, a to i precízne a dobre organizovaných, iba implantoval baktérie triedneho vedomia do proletariátu. Iba štrajkami pracujúci nedospejú k uvedomeniu, „že ich záujmy sú v nezlúčiteľnej opozícii k súčasnému politickému a spoločenskému systému ako takému.“ V tomto prípade taktiež totalita určuje správny smer triedneho vedomia smerujúceho k revolučnej praxi. Nejestvuje žiadna skutočná prax, ktorá nie je nasmerovaná k totalite. Avšak, rozpoznanie totality nemôže byť nikdy spontánne. Musí byť uvedené „zvonka“, to jest s pomocou teórie do vedomia tých, ktorí konajú.

A preto môže byť všeobecná dominancia praxe realizovaná iba ak cieľ a smer opiera o teóriu, z ktorej má prijímať všeobjímajúce vedenie. Avšak, totalita objektívne sa odvíjajúcej existencie je –ako vedel Lenin- nekonečná a, preto, nikdy úplne poznateľná. Teda, zdá sa, že začarovaný kruh sa rozvíja: kognitívne procesy sú nekonečné, no konať správne a okamžite je vždy lokálnou požiadavkou. A preto môžu byť v praxi vyriešené problémy, ktoré sa abstraktne a teoreticky zdajú neriešiteľné. Postoj, ktorý toto pripúšťa, môže byť najlepšie popísaný Shakespeare-ovými slovami: „pripravenosť je všetko.“ Jednou z Leninových najproduktívnejších charakteristík je, že sa nikdy neprestal učiť z reality a bol vždy pripravený v rovnakom čase konať. Pozoruhodná a zdanlivo paradoxná zvláštnosť jeho teoretickej aktivity pochádza z tohto: nikdy si nemyslel, že už sa nemá z reality čo naučiť a čokoľvek vedel si uložil tak, že to bol schopný použiť kedykoľvek, kedy to bolo v praxi potrebné.

Mal som to šťastie byť prítomný pri istej príležitosti, kedy musel Lenin náhle zmobilizovať poznatky, ktoré ešte neboli úplne sformované. Stalo sa to v 1921. Zasadala Československá komisia Tretieho kongresu Kominterny. Týkalo sa to extrémne komplikovaných otázok a zdalo sa, že protichodné názory sú nezlúčiteľné. Odrazu sa objavil Lenin a bol dotázaný, aby povedal, čo si myslí o českých problémoch. Najprv odmietol odpovedať, povedal, že sa pokúsil preštudovať materiál, no prišli mu do toho dôležité štátne záležitosti; podarilo sa mu len prebehnúť dva papiere, ktoré zo sebou nosil vo vrecku svojho kabáta. Až po opätovnom dotázaní súhlasil, že povie svoj dojem o tých dvoch papieroch. Vyberúc ich z vrecka podal nemetodickú, improvizovanú analýzu začínajúcu hlavným nadpisom a končiacu dennými správami. Napriek tomu tieto len improvizované myšlienky poskytli celkovú analýzu vtedajšej československej situácie a problémov, ktorým čelila Komunistická strana.

Bolo to pre Lenina prirodzené – ktorý bol vždy pripravený uprednostniť prax, ak šlo o vzájomný vplyv medzi teóriou a praxou. Toto bolo obzvlášť zreteľné, keď sa chystal ukončiť svoju hlavnú teoretickú prácu, Štát a revolúcia, napísanú počas prvej fázy revolúcie. Napísal ju v utajení, na skrytom mieste, po júlových dňoch, a nemohol ukončiť poslednú kapitolu o skúsenostiach 1905 a 1917 kvôli rozšíreniu sa revolúcie. „Je to viac potešujúcejšie a užitočnejšie,“ písal v doslove, „dosiahnuť ´prežitie revolúcie´ ako o tom písať.“ Tieto slová sú hlboko úprimné. Vieme, že vždy chcel dobehnúť to, čo vynechal. Nebola to jeho chyba, ale udalostí, že toho nebol schopný.

Počas posledných zopár storočí bolo dôležitým pokrokom v dejinách ľudskej podstaty to, že pojem stoicko-epikurejského „filozofa“ podstatne ovplyvnil –dokonca za akademickou filozofiou- evolúciu etických, politických a spoločenských názorov. V priebehu uplatňovania tohto vplyvu sa pretransformoval tiež ideál; aktívne a praktické vlastnosti typu sa stali omnoho viac intenzívnejšími v porovnaní s originálnymi. Poslednou a dodnes najvyššou a najdôležitejšou fázou vývoja je permanentná pripravenosť konať, postoj tak charakteristický pre Lenina. Je iba prechodnou fázou svetových dejín, že dnes, keď manipulácia trhá prax na kusy a de-ideologizácia rozkladá teóriu, nie je tento ideál „expertmi“ priveľmi oceňovaný. Mimoto pre jeho skutky a prácu predstavuje Lenin trvalý prínos ako stelesnenie permanentnej pripravenosti konať: Leninov postoj je novým, exemplárnym typom vzťahu medzi ľudským konaním a realitou.


1924
[Zdroj: http://www.marxists.org/archive/lukacs/works/xxxx/lenin.htm]

13 komentárov:

  1. Obávam sa, že takéto rozprávky sa šírili aj medzi obdivovateľmi Hitlera, výsledok všetci poznáme. U nás existujú obdivovatelia Mečiara, Slotu...určite ich volia tiež preto, že si o nich myslia, že sú to múdri a dobrí ľudia. Možno mal Lenin dobrý úmysel, ale všetci vieme, že v praxi to nevyšlo. Tadiaľto cesta nevedie. Určite! Verte mi! Počúvajte viac ľudí, ktorí vám povedia o bývalom systéme viac. Už len preto, že ak rozmýšlate ako priviesť do praxe bývalú ideológiu, aby ste sa vyvarovali chýb. Ale obávam sa, že ľudí sa vám prerobiť nepodarí. Veríte utópiám.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslíte ako: Všetci anonymovia to vedia?
    Tí toho ale narozprávajú...
    Anonym je masa - nikto. Používajte vlastný rozum.
    Čo má Lenin spoločné s "bývalým" systémom?

    PS: Počúvajte viac ľudí, ktorí vám povedia o TOMTO systéme viac!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Lenin má spoločné s bývalým systémom nasledovné:
    Pred koncom života si Lenin pri pohľade na hladomor a občiansku vojnu, ktorú rozpútal v Rusku uvedomil, že jeho predstava nefunguje. Začal zavádzať voľný trh, volal zahraničných investorov(!) do svojej krajiny. A komu sa to nepáčilo? Stalinovi, ktorý naberal stále väčšiu moc.
    Teraz vzniká otázka: čoho pokračovaním je následná stalinizácia? Aj Leninových predstáv o spoločnosti, ktoré Stalin striktne dodržiaval.
    Počúvaj ľudí, ktorí ti hovoria o MINULOM systéme viac!

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hop, nie voľný trh, ale štátom regulovaný trh.
    Hovorím o Leninovej "novej hospodárskej politike".

    http://wikipedia.infostar.cz/n/ne/new_economic_policy.html

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  5. oVšimni si vetu: "Lenin nebol empirikom, ani dogmatikom..."

    Nevedel, že sa veci vyvinú inak, pretože nikto nepredvída budúcnosť.
    Jeho veľká schopnosť bola šikovne sa prispôsobiť situácii.

    NEP bral ako strategický ústupok. To Stalin sa otrocky držal nejakej predstavy. NEP priniesol obnovu zdevastovanej krajiny po prvej svetovej vojne, revolúcii a občianskej vojne. Zvýšila sa poľnohospodárska produkcia.

    Chceš ho obviniť z nedodržiavania nejakých zásad na ceste k lepšej spoločnosti a na druhej strane odsudzuje dogmatikov, ako Stalin. Tak si už vyber!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. "V roku 1921 nechal Lenin brutálne potlačiť vzburu kronštadských námorníkov a niekoľko roľníckych povstaní. Potom vydal sériu rozkazov, ktoré urobili z popráv bez súdu štandardnú metódu. V roku 1922 vydal smernice na boj s cirkvou. V smerniciach nariadil odstrániť z kostolov všetky cenné veci a vyzval pritom k vyvraždeniu kňazov. (z Leninovych inštrukcií Čeke: "Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov a reakcionárskej buržoázie bude v tejto záležitosti zastrelených, tým lepšie.") Keď sa objavili protesty proti popravám a krutému zaobchádzaniu, Lenin poznamenal: "Nech si psy buržoáznej spoločnosti poštekávajú a kňučia nad utratením každého nežiaduceho šteňaťa. My vytíname veľký starý prales."

    Ako sa podľa teba správa dogmatik? Pritom čerpám info iba z Wikipédie..

    Lenin bol prakticky na čele Ruska od 8. novembra 1917. NEP predstavil až 21 marca, 1921 a teraz dôležitá vec - aby zabránil zrúteniu ekonomiky. Tie 4 roky sa dialo čo? Slobodná výmena názorov? "Červený teror" ti niečo hovorí? Občianska vojna, hladomor, pracovné tábory? "Vojenský komunizmus" je koho dielo? Znova: Ako sa správa dogmatik?
    The six-year long White–Red civil war, the war communism, the famine of 1921, and foreign military intervention reduced much of Russia to ruin, and provoked rebellion against the Bolsheviks, the greatest being the Tambov rebellion (1919–21). After the March 1921 left-wing Kronstadt Rebellion mutiny, Lenin replaced war communism with the New Economic Policy (NEP), and successfully rebuilt industry and agriculture . The NEP was his pragmatic recognition of the political and economic realities, despite being a tactical, ideological retreat from the socialist ideal; later, the doctrinaire Josef Stalin reversed the NEP in consolidating his control of the Communist Party and the USSR. (wikipédia)
    NEP je prejav Leninovej reflexie (všetka česť, aj keď si ju nezaslúži) na hladomor, ktorý svojim experimentovaním spôsobil. Žiadny "strategický ústupok." Stalin prebral jeho metódy "červeného teroru" a zaviedol centrálne plánovanie. Samé experimenty na ľuďoch. Od jedného, aj druhého.
    Lenin si aspoň na konci života uvedomil, čo spôsobil.

    "Nevedel, že sa veci vyvinú inak..." - no, keď sa experimentuje, lietajú triesky. V tomto prípade "ľudské". A to už vôbec nehovorím o tom, že niekto mu musel hovoriť (že by menševici?) o tom, kam jeho "anti-dogmatizmus" (myslené ironicky) vedie.

    No a k autorovi - asi vieš že je to dosť kontroverzný "teoretik", obvinený z politických zločinov.V roku 1945-1946 sám napomáhal odstrániť z intelektuálneho života v Maďarsku ne-marxistických mysliteľov. Myslím, že experimentátori nechápu rozdiel medzi realitou a teóriou.Ich činy hovoria za všetko. Ak Lenin odsudzuje dogmatikov, zdravý inštinkt mi hovorí, aby som mu neveril.

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  7. To, z čoho ho obviňuješ, je spomenuté v texte.

    A to, čo hovoríš o experimentátoroch je smiešne... Myslíš, že pri aplikácii napríklad neoliberalizmu nie je rozdiel medzi teóriou a praxou? Posledné dva roky ti nechodí tlač?

    OdpovedaťOdstrániť
  8. „Hitler vládol 12 rokov, Stalin 30 rokov, Mao Ce­tung 27 rokov, Fidel Castro viac ako 40 rokov. Ja som prežil v diktatúre skoro 60 rokov a na nijakú zmenu to nevyzeralo. Už som nemohol zniesť ten tlak a to, že vám celkom riadia život."

    http://www.sme.sk/c/5316800/severokorejsky-agent-ked-sa-vzburi-dedina-vypalia-ju.html

    Aká je alternatíva voči kapitalizmu? To, čo tu už bolo?
    Mne chodí viac tlače. A nie iba z jednej strany "barikády".

    V prvom rade som hovoril o tom, že Lenin bol dogmatik.Tvoja odpoveď je samozreme "ale neoliberalizmus..."
    Môžeš skúsiť ešte inú frázu: "poučili sme sa z histórie", "to nebol komunizmus".

    A aby nevzniklo znova nedorozumenie: to, že kritizujem tvoje predstavy neznamená ani v najmenšom, že bezvýhradne obhajujem kapitalizmus.Od toho mám ďaleko. Kritizujem naivné technické predstavy iného usporiadania výrobných vzťahov.

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  9. To, čo tu už bolo nie je jediná alternatíva kapitalizmu.
    Súhlasím s Kim Čong-Rjul-om, že diktátori tu nebudú večne.

    Tvoja kritika súčasnosti je naivná a bezzubá. Myslením si starý, starší ako starí ľudia. Stačí ti to, čo máš. Si prekážka slobodnému mysleniu, balvan. Ustúp z cesty mladým, nezaslepeným, ale empatickým odvážlivcom, ktorí nie sú sebeckí ani ľahostajní, lebo tvoja filozofia tu len zavadzia.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. hehe spomenul som si na politickú satiru:
    Mečiar celý bez seba kričí v panelovom byte: Ustúte z cesty! 35% tohto bytu, teda celá obývačka je moja! :DD
    Tak si ju zober. Ja budem pred dverami. A odpusti si tie prívlastky, ktorými ma častuješ. Pretože takto vyzeráš ako "balvan".

    Vidíš, hovorili sme o Leninovi a skončili sme pri tvojej samochvále a ponižovaní mojej osoby. Čo sa ma bojíš?

    lao

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Zle si ma pochopil.
    Mne nemusíš ustupovať. Aj tak nerozprávaš k veci a vždy len dookola vyťahuješ vlastné predsudky, tak si v tom kľudne pokračuj.
    Tými mladými ľuďmi som mal na konkrétne na mysli rozhľadených ľudí zo Socialistického zväzu mladých, ktorí vedia vyjadriť svoje presvedčenie v lepší svet a niečo pre to urobiť.
    Spoznávam viac takýchto ľudí, ktorí svoj pocit, že čosi tu nesedí pomaly sformulovávajú do viet a alternatívnych predstáv.
    Mám dojem, že najsúčasnejšie, moderné myslenie nemáš čím obohatiť, či posunúť zo slepej uličky - preto to označenie starý (a mimochodom Lao=starý).

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Pocit, že tu niečo nesedí je pocitom, ktorý sprevádza ľudstvo od veku vekov. Nič nové pod slnkom.
    K veci som sa vyjadril a to konkrétne k tvojmu argumentu, že Lenin nebol dogmatik. Dal som ti jeho výroky, ktoré dogmatizmom sršia jedna radosť. To je všetko.

    Ostatné tvoje predsudky voči mne, ktoré vyplývajú z toho, že ma nechceš a preto nevieš pochopiť, je tvoja vec. Vyplývajú z toho, že ma už nepoznáš, pretože ťa nezaujíma to, čo robím a bavíme sa spolu iba o tom, čo si ty myslíš a už vyše roka sa ma nepýtaš na môj názor, na môj život, na nič. To je obraz tvojej dogmatickosti a skreslených predstáv o tom, ako komunikovať s človekom, ktorý má iný názor, ako ty. Tvoju komunikáciu so mnou, považujem za prejav strachu už vyše roka. Takto normálny človek nekomunikuje.
    "Súčasné moderné mysleníe". To je aké? Tvoje? Zabetónoval si sa vo svojej pozícii, obviňuješ a osočuješ kde koho, kto s tebou nesúhlasí.
    Každý sme rohľadený iným spôsobom. Tvoje dojmy sú len dojmami. Preto tie tvoje predsudky voči mne a voči každému, kto nesúhlasí so "správnou" rozhľadenosťou. Máš pocit, že ja chcem urobiť svet zlým, horším, alebo ho nechať taký aký je dnes?
    Nič už o mne nevieš a preto narábaš so svojimi skreslenými predstavami. A potvrdzuješ si ich tým, že sa obklopuješ "správnymi" ľuďmi. To nie je nič iné, iba prejav strachu, túžba po "súčasnoti" a snaha o budenie dojmu, že riešim problémy súčasného sveta. Podľa mňa ich iba šíriš.
    Tvoje myslenie považujem za slepú uličku rovnako ako ty moje. Sme si kvit.

    No a téma dogmatickosti Lenina sa pekne zahovorila. Však? Reinterpretácia Lenina je rovnaký podnik, ako reinterpretácia napr. Platóna. Nájde sa kopa inak rozhľadených ľudí, ktorí to budú považovať za nezmysel. Budú interpretovať Lenina inak. Nie podľa tvojich predstáv. Čo s tým urobíš? Budeš im nadávať a osočovať ich? Alebo ich aj počúvať? Nemusíš s nimi súhlasiť, ale ich akceptovanie ti otvorí oči.

    PS:Prvý príspevok nie je môj.

    starý (k tomuto článku sa už nevyjadrujem.)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Boli sme priateľmi 5 rokov. Za to, čo voči mne predvádzaš len preto, že s tebou nesúhlasím, sa môžeš akurát tak hanbiť. Nemáš o hodnote človeka ani šajnu. Vzťah s človekom iba hráš.

    starý

    OdpovedaťOdstrániť