piatok, 23. apríla 2010

Facebooková samovražda

CARMEN JOY KING | Adbusters

Zničte svoj starostlivo vytvorený virtuálny imidž štyrmi jednodu-chými klikmi.

V marci, na vrchole popularity Facebook-u, som to ukončila. Štyrmi rýchlymi klikmi myšou som si zrušila svoj účet. Zmizla celá moja online osoba, ktorú som si pre seba vytvorila – profilové obrázky, záujmy a aktivity, pracovné záznamy, pridaní priatelia – všetko starostlivo povyberané, aby som ukázala svetu svoju najlepšiu podobu, všetko bolo vymazané.

Ironické, ale rozhodnutie zrušiť svoj starostlivo vytvorený virtuálny obraz prišlo ako dôsledok chcenia vylepšiť si profil. Celý daný týždeň som bažila po nových citátoch na svoju stránku, po niečom, čo by reflektovalo týždeň aký som mala: niečo sebaspytujúce. Preštudovala som stránku s citátmi a našla tento, pripisovaný Aristotelovi:

„Sme tým, čo robíme opakovane.“

Sklesla som. Čím som potom bola? Ak bol môj čas trávený výmenou profilovej fotografie na Facebooku, premýšľaním o inteligentnejšom, obnovenom statuse pre Facebook, opätovným kontrolovaním svojho profilu, či niekto niečo nekomentoval na mojej stránke, je toto to, čím som? Osobou, ktorá si každý deň hodiny dookola obhliada svoje vlastné myšlienky a fotografie? A komu sa to podobá? Egoistovi? Voyeurovi?

Pomenovanie nie je dôležité, bola som nešťastná a cítila sa prázdne. Čas, ktorý som strávila na Facebooku ma dotlačil k existenčnej kríze. Nebola to však strata času samotná, čo ma trápilo. Bola to povaha posadnutosti – menovite posadnutosti sebou. Čo je veľa, to je veľa. Opustila som Facebook.

Predtým sa moje pocity voči Facebooku a podobným sociálnym sieťam pohybovali medzi prirodzeným zmyslom pre kontakt a spoločnosť a nepríjemným povedomím, že všetko k čomu prispievali naše blogy, online žurnály, a osobné profily bol vážny narcizmus. Ako moje pocity o seba-vystavovaní rástli, čoho jasným dôsledkom by mohlo byť obmedzenie môjho času na Facebooku – ešte stále som sa pristihovala byť tam dlhú dobu prisatá, a to vždy, keď som sa to navštívila. Sčasti to boli stovky malých odkazov na niečo a náznakov o životoch druhých ľudí, kvôli čomu som sa vracala. No omnoho návykovejšie boli nekonečné možnosti predstavovať, vylepšovať a odhaľovať viac zo mňa.

O ľuďoch z generácie baby-boom [veľkej pôrodnosti] sa jednu dobu tvrdilo, že sú najväčšmi sebastravujúcou generáciou v Amerických dejinách a nosili pomenovanie Ja generácia. V posledných rokoch bolo toto pomenovanie pridelené, prevrátené a pripísané deťom tejto generácie – narodeným v 80-tych a 90-tych rokoch – dnes nazývaným Generácia ja alebo Pozri sa na mňa generácia. Spisovateľka Jean Twenge, docentka psychológie na Štátnej univerzite v San Diego-u a sama členka Generácie Ja – strávila desať rokov výskumom zmyslu pre vlastné práva a sústredenia sa na seba tejto skupiny. Pripísala to radikálnemu individualizmu, ktorý bol spôsobený rodičmi a vychovávateľmi generácie baby-boom zameranými na vštepovanie sebaúcty u detí od 1970-tych rokov. Americká a kanadská mládež vyrastala na heslách ako „vyjadri sa“ a „buď sám sebou“.

Aby sme lepšie ilustrovali jej hľadisko, Twenge tiež zaznamenala zvýšenie sebareferenčných slov ako „ja“, „mne“, „moje“, „mi“ v knihách vydávaných v 80-tych a 90-tych rokoch. Tieto slová nahradili kolektívne slová ako „my“, „nám“, „ľudskosť“, „krajina“ alebo „dav“, ktoré sa objavovali v knihách podobného charakteru v 50-tych a 60-tych rokoch. Táto generácia môže byť poslednou ohľaduplnou, na spoločnosť orientovanou a zásadovou generáciou v dejinách Severnej Ameriky.

Koniec-koncov, čo vlastne poskytuje všetko toto online siahodlhé sebapredvádzanie? Možno je to jednoducho len časťou snahy zmierniť niečo z tej temnoty, na ktorú narážame v existenciálnom vákuu moderného života. Ako to raz načrtol Schopenhauer, moderní ľudia sú možno odsúdení na večné kolísanie medzi úzkosťou a nudou. Pre veľkú väčšinu ľudí žijúcich fragmentovaný, rýchly moderný svet roku 2008 môže nedeľňajší oddych na konci hektického týždňa spôsobiť prisilné uvedomenie si nedostatočného obsahu svojich životov. A tak si obnovujeme svoje online profily a navrávame si, že informujeme.

A predsa, čas, ktorý minieme na Facebooku robí naše hľadanie po komforte a spoločnosti ešte viac prchavejším. Online sieťové stránky sú predávané ako prostriedky uľahčujúce orientáciu v spoločnosti, no keď pomyslím na milióny ľudí –vrátane mňa- tráviacich veľkú časť svojich bdelých životov kŕmením výmeny tisícok komputerizovaných, fragmentovaných obrázkov, neprispieva to k spoločenskej angažovanosti. Tieto obrázky nemajú žiaden iný význam než „Z tohto uhlu vyzerám pekne“ alebo „Som zničený“ alebo „pozri, kto je môj nový priateľ“. A pritom, ako sa ženieme ešte viacej –pristupovaním na Facebook v práci, obnovovaním svojich fotografií z mobilov- míňame svoje peniaze na neustále sa zlepšujúce prístoje predávané na našej tendencii k sebaposadnutosti a prezentovaní obzvlášť nezaujímavých a opakujúcich sa obrázkov našich ja. Musí tu byť niečo viac.

A tak som to ukončila...

Potom, ako som opustila Facebook, bola som zvedavá, čo si budú myslieť všetci moji kamaráti, rodina a známi, keď spozorujú, že som sa stratila zo zeme Facebooku. Takže čosi z môjho Facebookovho narcizmu –som pozorovaná, postrádaná- ostalo. No tiež sa sama seba pýtam určité nové otázky. Ako nájdem rovnováhu medzi svojím online a „skutočným“ životom? Aké množstvo sebavystavovania sa je zdravé? Ako sa zachovám zodpovedne voči sebe a spojím s tými, ktorých mám rada? Sú to stále „ja“ myšlienky, no javia sa mi byť iné ako predtým. Ako tu tak sedím s klávesnicou pod dlaňami, očami na obrazovke, skúšam sa upovedomiť na to, že moje ruky a oči sa potrebujú vybrať do spoločnosti a pozrieť a dotknúť sa naozaj hmatateľného, ktoré je za tou druhou veľkou obrazovkou: mojím oknom.

[Zdroj: https://www.adbusters.org/magazine/80/quit_facebook.html]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára