nedeľa, 16. mája 2010

Oni tomu verili, prečo nemôžem ja?

STEPHEN DUNCOMBE | Adbusters

„Je to osobitný moment: Paríž v máji 1968, keď študenti a pracujúci prevzali ulice v návale predstavivosti a zlosti...“


Už je to preč, no ten obrázok z billboardu v mojom New York City susedstve ma znepokojuje. Bola to reklama na módneho návrhára Alexander-a McQueen-a a, ako mnohé reklamy dneška, neukazovala produkt. Namiesto toho, vystupujúc nad chodníkom bol veľkorozmerný portrét pouličného protestu. Je to osobitný moment: Paríž v máji 1968, keď študenti a pracujúci prevzali ulice v návale predstavivosti a zlosti. Chopili sa mesta a zosadili francúzsku vládu. No nepotrebujete vedieť podrobnosti, aby vás obrázok zasiahol.

Je to detail hŕstky mladých protestantov stojacich v strede ulice. Naľavo je rada atraktívnych žien v skorej dvadsiatke, oblečených s bezstarostnou eleganciou, ktorou sú parížske ženy známe. Držia červené zástavy. Niektoré zo žrdí mieria vpred a niektoré vzad. Zástavy sa krásne vypĺňajú a vzdúvajú, ako tomu často býva v maľbách socialistického realizmu. Dvaja mladí muži stoja chrbtom k ženám. Tiež sú elegantní, nosiac čierne kožené bundy. Dvíhajú megafóny k perám, nehovoriac k skupine divákov lemujúcich chodník, ale k väčšiemu, neviditeľnému publiku na uliciach a podľa všetkého k celému svetu.

Je to výrazný obrázok – ako esteticky, tak historicky – čo je nepochybne dôvod, prečo si ho agentúra vybrala. Prezrádza hurá rebéliu, dnešný dorozumievací jazyk masového konzumu. Je to stará alchýmia reklamy: kúp si tento produkt a zázračne sa staneš niekým iným. McQueen-ova posledná návrhárska kolekcia a reklamná kampaň potiahnutá na ilustráciách frajerov a rockerov. Presunúť sa z obrazov polovice 60-tych rokov subkultúrnej revolúcie v Británii k pozdným 60-tym rokom politickej rebélie vo Francúzsku je len zopár krátkych rokov a skok cez kanál. Čas a priestor a ideológia sú ľahko prekročené reklamným privlastnením; iba obraz rebélie ostáva konštantný.

To nie je nič nové. Kultúra rebélie bola poňatá samotnou kultúrou proti ktorej sa búrila celkom hodnú dobu. Preukázateľne prvý kultúrny artefakt moderného bohemizmu, La Vie Bohème (1849) Henri-ho Murger-a, spolu s jeho opernou reinkarnáciou ako La Bohème (1896) Giacomo Puccini-ho, bol a stále je, široko populárny u buržoázie, ktorú kritizuje. V 1968 predávalo Columbia Records hudbu s obrázkom mladých protestantov vo väzení s frázou „No nemôžu rozbiť našu hudbu,“ a dnes obraz Che Guevara-u predáva všetko od tričiek po hodinky Swatch a Smirnoff vodku. Prebratie rebélie je starý príbeh.

No na McQueen-ovej reklame je čosi nové. Čo bolo privlastnené, nie je len vonkajší obraz vzbury, ale rebelova vnútorná vášeň. Čo robí billboard tak lákavým, je, že títo mladí protestujúci v niečo veria. Neviem presne, v čo veria – môžu skandovať maoistické alebo situacionistické heslá – no detaily toho, čo hovoria a protestujú sú prevažne nemateriálne. Veria. Je ťažké povedať, ako to viem. Sú tu znaky: nebeský úsmev, ktorý rozžiaril tvár ženy k silno doľava; súčasne vášnivé a bezduché oči mladej ženy v strede, ktorej ústa sú napoly otvorené pri nápeve; skvelá odvaha mladého muža vpredu držiaceho megafón ako jazzový sólista a jasná vedomosť toho, že to, čo má povedať, je väčšie ako on. No je to niečo viac ako tieto vizuálne značky. Je to prítomnosť prenikajúca celkový obraz. Prítomnosť, ktorá sa naťahuje dejinami, cez svoje terajšie privlastnenie na tomto billboarde, a konfrontuje ma tam, kde stojím. Dokážem cítiť, že veria.

Reklama –konzumný kapitalizmus – zúfalo potrebuje vieru. Konzum v tomto nadmerne rozvinutom svete je uskutočňovaný prevažne ako návyk, skôr ako dôsledok nejakej skutočnej viery v hocičo. Toto je cena, ktorú systém platí za hegemóniu: keď je raz ideológia osvojená v každodennom správaní, viera prestáva byť predmetom. Kevin Roberts, riaditeľ reklamného giganta Saatchi & Saatchi nedávno vyzval spoločnosti, aby sa posunuli od obchodných značiek k tomu, čo nazýva „značky lásky“. Podľa Roberts-a, len vytváraním značiek s „emocionálnou odozvou“, ktoré pestujú „lojalitu bez rozumu“, môžu spoločnosti dúfať v povzbudenie upokojenej psyche súčasného konzumenta. Marketéri sa boja, celkom odôvodnene, že sme sa ako zombies v klasickom horrorovom filme George-a Romero-a, Úsvit mŕtvych, ktorí sa vracajú potulovať po nákupnom centre púhou silou zvyku. Privlastnením si politickej vášne parížskych protestujúcich sa Alexander McQueen pokúša podnietiť mŕtvu túžbu.

Billboardové vyjadrenie – a privlastnenie – politickej viery ma konfrontuje s mojou vlastnou vierou. Nie moje presvedčenia ako konzumenta (som viac či menej zombie), ale moju vieru ako politického občana. Bol som aktivistom celý svoj dospelý život. Staval som domy v Nikaraguy, šiel odborárskymi radami demonštrantov, organizoval komunitné aktivistické skupiny a zastavoval mestá masovými protestmi, no nemôžem úprimne povedať, že som kedy skutočne veril. Môj aktivizmus, ako ten mnohých mojich generačných súdruhov, bol skôr reaktívnym, alebo dokonca existenciálnym, aktivizmom. Jednali sme, aby sme vytrvali vo všetkých malých veciach, ktoré sme mali: komunitné záhradky, dostupný nájom a právo sa zjednocovať. Alebo sme konali, pretože nekonať bolo jednoducho nepredstaviteľné, znamenalo by to akceptovať veci aké boli, a vedeli sme, že niečo nebolo v poriadku s vecami tak, ako boli. No veriť, naozaj veriť, v niečo? Klamal by som, ak by som povedal, že som veril.

Nemyslím si, že som naľavo sám. Opýtajte sa liberálov v Spojených štátoch dnes v čo veria. Môžu vám povedať, že koniec vojny v Iraku, že si prajú všeobecnú zdravotnú starostlivosť alebo sú inšpirovaní Barack-om Obama-om. No toto nie sú viery, sú to činy, politiky a politici. Viera je niečo ako univerzálny mier alebo ľudská spoločnosť alebo svet s veľkými lídrami (alebo s vôbec žiadnymi lídrami). Iba vierou v takéto veľkolepé nemožnosti sú malé úspechy možné. To je dôvod prečo liberáli, po dnes už takmer dve dekády, nedosiahli nič. Mnoho súčasných radikálov je o čosi lepších. Majú veľkolepé viery, no málo túžby zrealizovať to, v čo veria. Urobiť tak by ohrozilo ich outsiderský status rebelov. Ako taká je ich viera zlou vierou [zlá viera je existencialistický koncept J-P. Sarte-a kedy jednotlivec odmieta svoju úplnú slobodu a namiesto nej koná neautenticky].

Viera je to, čo robí druhá strana: kresťanskí fundamentalisti, ktorí veria vo vytŕženie a oprávnenosť svojej príčiny, moslimskí radikáli, ktorí snívajú o kalifáte a návrate islamského práva či dokonca neokonzervatívci vo Washingtone, ktorí fantazírujú o exportovaní voľného trhu a západnej kultúry silou. Viera je taktiež časťou nepohodlného dedičstva môjho vlastného pohľadu. Bol to druh utopickej viery, ktorá viedla k násilnej kolektivizácii a brutálnym spoločenským projektom, ktoré poznačili Stalinov Sovietsky zväz a Maovu Čínu.

Bola to viera v nevyhnutnosť nového sveta, ktorá podnietila študentov, ktorí protestovali v Paríži a tak veľa ďalších miestach v 1968. Avšak, keď sa tento nový svet neobjavil, prešla táto viera do ilúzie víťazného ozbrojeného boja na Západe (the Weather Underground, Brigada Rosa or Baader-Meinhof gang) či pacifického stiahnutia sa do komúny. Vo všetkých týchto historických rozprávaniach, viedli viery do neba, gulagu, dezilúzie alebo izolácie. Toto je história, z ktorej sa zúfalo snažím prebudiť.

Avšak, môže byť bez viery nejaký pokrok? Tak ako veľmi nenávidím náboženskú pravdu, musím priznať, že mali výsledky: ich agenda, či sú to rodinné hodnoty alebo vojna s terorizmom, je dnes agendou Ameriky. Môžeme o tom debatovať, bojovať proti tomu alebo to nanovo definovať, no Ralph Read a Usama bin Ladin sú tými, ktorí definovali „to“, na čo reagujeme. A ľavica vo svojej najväčšej sile bola tiež tou ľavicou s najväčšou vierou [presvedčeniami]. Boli to tridsiate roky, ktoré zrealizovali ideál modernej spoločnosti, ktorá sa starala o všetkých svojich občanov a šesťdesiate roky, ktoré vyčarovali kultúru individuálnej slobody. Viera motivuje. Zobúdza vás ráno, aby viedla k obzoru; núti vás konať, aby ste uskutočnili to, o čom viete, že je nemožné.

Viem, že viera je nevyhnutná na inšpiráciu a motiváciu, to je to, čo ju robí tak predajnou vlastnosťou pre marketérov a podobne aktivistov, no vždy sa mi zdá ťažké veriť. Príliš veľa najohavnejších, a práve jednoducho hlúpych udalostí v dejinách bolo začatých tými, čo naozaj veria. Viera je slepá. Uprednostňujem konanie vo svete s očami doširoka otvorenými.

Môžu byť nádej a skepticizmus, racionalita a viera uzmierené? Nemyslím si, pretože každý toho druhého ruší. Viera je budova postavená na efemérnostiach ako nádeje a sny. Racionalita si žiada pevný základ, ktorý je neprestajne testovaný skúmaním a narúšaním. Filozof René Descartes to zistil niekoľko storočí nazad, keď sa zbytočne snažil dokázať, že boh existuje. Je to tiež dôvod, prečo je dnes “logika“ kreacionistov tak slabá, keď je prezentovaná v akademickej debate alebo súdnej sieni (i keď väčšina ľudí v USA stále verí v kreacionizmus alebo jeho varianty). Skombinujte zanietené plamene viery a ľadové vody kalkulácie a dostanete vlhkú kôpku popola.

Avšak, každý deň v sebe nosím tieto bojujúce opozície. Viem, napríklad, že som determinovaný svojou biológiou, históriou a ideológiou, no jednám akoby som bol celkom zodpovedný za svoje konanie. Keď sledujem realitnú televíziu alebo navštívim Las Vegas, napríklad viem, že to, čo sledujem, je zrežírovaná reprezentácia skutočných ľudí alebo orientačných bodov, no moje potešenie je závislé na mojich pocitoch ako keby boli skutočné. Myslím, že trikom je mať obe – viera a skepticizmus, naraz, bez snahy zmieriť týchto dvoch. To jest, existovať niekde medzi, rezonovať s oboma, no tiež nikdy nebyť celkom podriadený.

To nie je tak nemožné, ako to zneje. Irónia, napríklad, funguje týmto spôsobom: vytvára tvrdenie založené na viere, ktoré môže byť pochopené iba tak, že sa mu neverí. A kým irónia často vedie k uškŕňajúcemu, poznanému odstupu, predpokladá, že môžu jestvovať spôsoby ako byť suspendovaný medzi pólmi nádeje a beznádeje: kritická, dočasná a ironická viera.

Potrebujeme veriť, no potrebujeme mať tiež na pamäti, že my sme tými, ktorí skonštruovali (a môžu tak dekonštruovať a rekonštruktovať) objekty a rituály našich vier. Táto kritická viera je nočnou morou politikov a marketérov, ktorí by boli radšej, keby sme k nim pociťovali lojalitu bez rozumu alebo vyjadrovali cynický skepticizmus, tak ako žiaden z týchto subjektov si nežiada sebavedomú uvedomelosť, že my sme architektmi našich vlastných ideálov.

Pravdepodobne nebudem mať nikdy blažený výraz presvedčenia, ktorí roznecuje tváre tých mladých protestantov na uliciach Paríža. Ani nikdy nebudem zdieľať určitosť skeptika, ktorý poznamenáva, že tento billboardový obrázok je naozaj len reklamnou kampaňou a že tá fotografia bola pravdepodobne tak či tak falošná. Viera, ktorú chcem veriť nie je ľahko redukovateľná na politický slogan a neprekladá sa ľahko do náboženskej dogmy. Spravila by hrozný billboard. Možno pre tento samotný dôvod to stojí za to skúsiť.


Stephen Duncombe je autorom Dream: Re-Imagining Progressive Politics in an Age of Fantasy. Celoživotný aktivista, učí históriu a politiku médií a kultúry na Gallatin School New of York University.

[ Zdroj: https://www.adbusters.org/magazine/82/paris_1968.html ]

Pozn. prekl.: Marxisticky orientovaných autorov ovplyvnených náboženskými myšlienkami je viac. Spomeňme napríklad Ernst Bloch, Georges Bataille, Slavoj Žižek, Alain Badiou, Roger Garaudy, Simone Weil, Gianni Vattimo...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára