streda 23. júna 2010

Dobrodružstvo francúzskej filozofie

ALAIN BADIOU | New Left Review
Začnime tieto poznámky k súčasnej francúzskej filozofii paradoxom: to, čo je najuniverzálnejšie, je zároveň najpartikulárnejšie. Hegel to nazýva „konkrétne všeobecno“, syntéza toho, čo je absolútne univerzálne, čo sa týka všetkého, s tým, čo má osobitný čas a priestor. Filozofia je toho dobrým príkladom.
Absolútne všeobecno sa pripisuje všetkému bez rozdielu; no vo filozofii jestvujú mocné kultúrne a národné zvláštnosti. Je tu to, čo by sme mohli nazvať momenty vo filozofii, v priestore a čase. Filozofia je tak univerzálnym cieľom rozumu a, zároveň, tým, čo sa ohlasuje v celkom špecifických momentoch. Vezmime si napríklad dva špecificky silné a dobre známe filozofické príklady. Prvý, ten klasickej gréckej filozofie medzi Parmenidom a Aristotelom, od 5-teho po 3-tie storočie pred naším letopočtom: vysoko tvorivý, zakladajúci moment, napokon celkom krátkodobý. Druhý, nemeckého idealizmu medzi Kantom a Heglom, cez Fichteho a Schellinga: ďalší výnimočný filozofický moment, od neskorého 18. do skorého 19. storočia, intenzívne kreatívny a zhustený v dokonca kratšie časové rozmädzie. Navrhujem obraňovať ďalšiu národnú a historickú tézu: jestvoval –alebo jestvuje, záležiac na tom, kam sa zaradím- francúzsky filozofický moment druhej polovice 20. storočia, ktorý, vo svojej relatívnosti, znesie zrovnanie s príkladmi klasického Grécka a osvietenského Nemecka.

Sartrova základná práca, Bytie a ničota, sa objavila v 1943 a posledné spisy Deleuze-a, Čo je filozofia?, sa datujú od raných 1990-tych rokov. Moment francúzskej filozofie sa vyvíja medzi nimi dvoma, a zahŕňa Bachelard-a, Merleau-Ponty-ho, Lévi-Strauss-a, Althusser-a, Foucault-a, Derrida-u a Lacan-a, ako aj Sartre-a a Deleuze-a a možno i mňa. Čas ukáže; i keď tu bol taký francúzsky filozofický moment, moje miesto bude zrejme ako jeho posledný reprezentant. Je to totalita tohoto tela práce, situovaná medzi priekupníckym príspevkom Sartre-a a poslednými prácami Deleuze-a, čo sa tu myslí pojmom ´súčasná francúzska filozofia´. Budem tvrdiť, že vytvára nový moment vo filozofickej tvorivosti, ako partikulárnej, tak univerzálnej. Problémom je identifikovať toto úsilie. Čo sa odohrávalo vo Francúzsku, vo filozofii, medzi 1940 a koncom 20. storočia? Čo sa stalo okolo tých desať alebo tak mien spomenutých vyššie? Čo bolo to, čo sme nazvali existencializmom, štrukturalizmom, dekonštrukciou? Jestvovala do tej chvíle nejaká historická a intelektuálna jednota? Ak áno, akého druhu?

Mal by som k týmto problémom pristúpiť štyrmi rozličnými spôsobmi. Najprv, východiská: odkiaľ pochádza tento moment, aký boli jeho predchodcovia, a aký bol jeho zrod? Ďalej, aké boli hlavné filozofické operácie, ktoré sa vykonali? Po tretie, základné otázky týchto filozofov sa spájajú s literatúrou, a všeobecnejším prepojením medzi filozofiou a literatúrou v tomto slede. A nakoniec, neustála diskusia počas celého tohto obdobia medzi filozofiou a psychoanalýzou. Východiská, operácie, štýl a literatúra, psychoanalýza: štyri prostriedky, ktorými sa pokúsime zadefinovať súčasnú francúzsku filozofiu.

Koncept a vnútorný život
Na premyslenie filozofických východísk tohto momentu sa potrebujeme vrátiť k fundamentálnemu rozdeleniu, ktoré sa objavilo vo francúzskej filozofii na začiatku 20-teho storočia, s objavením sa dvoch kontrastných prúdov. V 1911, odprednášal Bergson dve povestné prednášky v Oxforde, ktoré sa objavili v jeho zbierke La pensée et le mouvement [Myslenie a pohyb]. V 1912, simultánne, inými slovami, vydal Brunschvicg Les Étapes de la philosophie mathématique. Prichádzajú v predvečer prvej svetovej vojny a tieto zásahy nasvedčujú o existencii dvoch celkom odlišných orientácií. U Bergson-a nachádzame to, čo by sme mohli nazvať filozofiou vitálnej interiority, tézu o identite bytia a stávania sa; filozofiu života a zmeny. Táto orientácia bude pretrvávať počas 20-teho storočia až do a vrátane Deleuze-a. V Brunschvicg-ovej práci nachádzame filozofiu na matematike založeného konceptu: možnosť filozofického formalizmu myslenia a symbolického, ktoré rovnako pokračuje naprieč storočím, najšpecifickejšie u Lévi-Strauss-a, Althusser-a a Lacan-a.

Od počiatku storočia, potom, francúzska filozofia predstavuje rozdelený a dialektický charakter. Na jednej strane, filozofiu života; na druhej, filozofiu konceptu. Táto debata medzi životom a konceptom bude celkom ústredná do doby, ktorá nasleduje. V stávke, v hocijakej takejto diskusii, je otázka ľudského subjektu, pretože je to tu, kde sa tieto dve orientácie zhodujú. Naraz žijúci organizmus a tvorca konceptov, subjekt je dotazovaný obomi s ohľadom na vnútorný, živočíšny, organický život, a v zmysle jeho myslenia, jeho schopnosti kreativity a abstrakcie. Vzťah medzi telom a ideou, alebo životom a pojmom, formulovaný okolo otázky subjektu, takto štrukturuje celý vývoj francúzskej filozofie 20-teho storočia od začiatočnej opozície medzi Bergson-om a Brunschvicg-om, smerujúci dopredu. Aby sme rozvinuli Kant-ovu metaforu filozofie ako bojového poľa, na ktorom sme viac alebo menej vyčerpaní bojovníci: počas druhej polovice 20-teho storočia boli kontúry boja stále podstatne vytvárané okolo otázky subjektu. Takto definuje Althuser históriu ako proces bez subjektu, a subjekt ako ideologickú kategóriu; Derrida interpretujúc Heidegger-a, hľadí na subjekt ako kategóriu metafyziky; Lacan vytvára koncept subjektu; Sartre alebo Merleau-Ponty, pochopiteľne, pridelili subjektu celkom centrálnu rolu. Prvá definícia momentu francúzskej filozofie by preto bola v zmysle konfliktu o ľudskom subjekte, keďže fundamentálnou otázkou v stávke v tomto konflikte je vzťah medzi životom a konceptom.

Mohli by sme sa, samozrejme, vydať do hľadania východísk ešte viac dozadu a popísať rozdelenie francúzskej filozofie ako rozštipenie na karteziánskom dedičstve. V istom zmysle je možné čítať povojnový filozofický moment ako impozantnú diskusiu o myšlienkach a dôležitosti Descartes-a, ako filozofického tvorcu kategórie subjektu. Descartes bol teoretikom ako fyzického tela –živočíšneho stroja- a čistej reflexie. Zaujímal sa teda aj o fyziku fenoménu i metafyziku subjektu. Všetci veľkí súčasní filozofi písali o Descartes-ovi: Lacan vlastne vyzdvihol požiadavku návratu k Descartes-ovi, Sartre vytvoril vynikajúci text o karteziánskom zaobchádzaní so slobodou, Deleuze ostáva neúprosne nepriateľský. V skratke, je toľko veľa Descartes-ov, koľko je francúzskych filozofov povojnovej doby. Opäť, toto východisko sa dáva ako prvá definícia francúzskeho filozofického momentu ako konceptuálny boj okolo otázky subjektu.

Štyri pohyby
Ďalej, identifikácia intelektuálnych operácií spoločných všetkým týmto mysliteľom. Mal by som naznačiť štyri procedúry, ktoré, podľa mňa, jasne vysvetľujú spôsob, akým sa robí filozofia, ktorá je špecifická pre túto dobu; všetky sú, v istom zmysle, metodologické. Prvý pohyb je nemecký, alebo, skôr, francúzsky pohyb na nemeckých filozofoch. Všetka súčasná francúzska filozofia je tiež, v skutočnosti, diskusiou o nemeckom dedičstve. Jej formatívne momenty zahrnujú Kojèvè-ove semináre o Heglovi, navštevované Lacan-om a taktiež majúce vplyv na Lévi-Strauss-a, a objavenie fenomenológie v 1930-tych a 40-tych rokoch, cez práce Husserl-a a Heidegger-a. Sartre, napríklad, radikálne pozmenil jeho filozofické perspektívy po čítaní týchto autorov v origináli počas jeho pobytu v Berlíne. Derrida môže byť považovaný za prvého a popredného celkom originálneho interpreta nemeckého myslenia. Nietzsche bol fundamentálnym odkazom pre Foucault-a a Deleuze-a.

Francúzski filozofi sa v tej dobe vybrali hľadať v Nemecku cez práce Hegel-a, Nietzsche-ho, Husserl-a a Heidegger-a. Čo bolo to, čo hľadali? V skratke: nový vzťah medzi pojmom a bytím. Medzi mnohými menami, ktoré si toto hľadanie osvojili –dekonštrukcia, existencializmus, hermeneutika- spočíva spoločný cieľ: premeny, premiestnenia, tohto vzťahu. Existenciálna premena myslenia, vzťah myslenia k svojej živej pôde, bol vzťahom pôsobivého záujmu francúzskych mysliteľov zápasiacich s ústrednou témou svojho vlastného dedičstva. Toto je potom „nemecký pohyb“, hľadanie po nových spôsoboch spracovania vzťahu pojmu k bytiu, návratom k nemeckým filozofickým tradíciám. V procese jeho posunu na bojové pole francúzskej filozofie bola nemecká filozofia navyše transformovaná na niečo celkom nové. Prvou operáciou je potom efektívne francúzske privlastnenie nemeckej filozofie.

Druhá operácia, nemenej dôležitá, sa týka vedy. Francúzski filozofi sa snažili vytrhnúť vedu z výlučnej domény filozofie vedenia ukázaním, že ako druh produktívnej alebo kreatívnej aktivity, a nielen púhy objekt reflexie alebo poznania, zašla ďaleko za sféru vedenia. Dotazovali sa vedy po modeloch invencie a transformácie, ktoré by ju popísali ako prax kreatívneho myslenia, porovnateľnú umeleckej aktivite, skôr ako organizáciu odhalených fenoménov. Táto operácia, premiestnenia vedy z poľa poznania ku kreativite, a napokon jej prenesenia ešte bližšie k umeniu, nachádza svoje najvyššie vyjadrenie u Deleuze-a, ktorý skúma porovnanie medzi vedeckou a umeleckou tvorbou najsubtílnejším a hlbokým spôsobom. No začína to hodne pred ním, ako jedna z konštitutívnych operácií francúzskej filozofie.

Tretia operácia je politická. Filozofi tejto doby všetci hľadajú hĺbkové zapojenie filozofie s otázkou politiky. Sartre, povojnový Merleau-Ponty, Foucault a Deleuze boli politickí aktivisti; tak ako sa vybrali do nemeckej filozofie po nový prístup k konceptu a bytiu, tak hľadali pre politiku nový vzťah medzi konceptom a činom, obzvlášť, kolektívnym činom. Základná túžba spojiť filozofiu s politickou situáciou transformovala vzťah medzi konceptom a činom.

Štvrtá operácia má čo dočinenia s modernizáciou filozofie, v zmysle celkom odlišnom od pokrytectva postupnej vládnej administratívy. Francúzski filozofi preukázali hlboký záujem o modernitu. Veľmi tesne nasledovali súčasné umelecké, kultúrne a spoločenské vývojové trendy. Bol tu silný filozofický záujem o nefiguratívne maľby, novú hudbu a divadlo, detektívne novely, jazz a kino, a túžba dostať filozofiu do súvisu s najintenzívnejšími vyjadreniami moderného sveta. Živá pozornosť bola tiež venovaná sexualite a novým druhom žitia. Vo všetkom tomto hľadala filozofia nový vzťah medzi predstavou a produkciou foriem – umeleckých, sociálnych, alebo foriem života. Modernizácia bola takto pátraním po nových spôsoboch, ktorými by sa mohla filozofia priblížiť k vytvoreniu foriem.

Stručne, francúzski filozofický moment dosiahol nové privlastnenie nemeckého myslenia, predstavu vedy ako kreativity, radikálnu politická angažovanosť a hľadanie nových foriem v umení a živote. Skrz tieto operácie leží spoločná snaha pokúsiť sa nájsť nové pozície, alebo dispozície, pre koncept: premiestniť vzťah medzi konceptom a jeho vonkajším prostredím, rozvinutím nových vzťahov k bytiu, mysleniu, činu, a vývinom foriem.

Písanie, jazyk, formy
Otázka foriem a tesné vzťahy filozofie s vytváraním foriem mali rozhodujúci význam. Samozrejme, toto predstavovalo otázku formy filozofie samotnej: nebolo možné vytlačiť koncept bez vytvorenia nových filozofických foriem. Bolo tak nutné nielen vytvárať nové koncpety, ale transformovať jazyk filozofie. Toto poznačil mimoriadny zväzok medzi filozofiou a literatúrou, čo bolo jednou z najvýraznejších charakteristík súčasnej francúzskej filozofie. Je to, samozrejme, dlhšia história. Práce tých, ktorí boli do 18-teho storočia známi ako filozofi – Voltaire, Rousseau alebo Diderot – sú klasikami francúzskej literatúry; títo spisovatelia sú v istom zmysle predchodcami povojnového zväzku. Je tu bezpočet francúzskych autorov, ktorí nemôžu byť priradení výlučne buď k filozofii alebo k literatúre; Pascal, napríklad, je rovnako jednou z najväčších postáv vo francúzskej literatúre a jedným z najhlbších francúzskych mysliteľov. V 20. storočí Alain, vo všetkých zámeroch a cieľoch klasický filozof, no vôbec nie časťou toho momentu, ktorý nás tu zaujíma, bol úzko spojený s literatúrou; proces písania preňho bol veľmi dôležitý, a vytvoril veľký počet komentárov o novelách –jeho texty o Balzac-ovi sú neobyčajne zaujímavé- a o súčasnej francúzskej poézii, Valéry-m obzvlášť. Inými slovami, dokonca najkonvenčnejšie osoby francúzskej filozofie dvadsiateho storočia môžu ilustrovať túto blízkosť medzi filozofiou a literatúrou.

Surrealisti taktiež zohrali dôležitú úlohu. Boli tiež dychtiví otriasť vzťahmi týkajúcimi sa produkcie foriem, modernity, umenia; chceli vynájsť nové spôsoby žitia. Ak bol ich prevažne estetický program, vydlaždilo to cestu pre filozofický program 1950-tych a 60-tych rokov; napríklad Lacan, ako aj Lévi-Strauss navštevovali surrealistické kruhy. Je to komplexná história, no ak boli surrealisti prvými reprezentantmi konvergencie 20-teho storočia medzi estetickou a filozofickými projektami vo Francúzsku, v 1950-tych a 60-tych rokoch to bola filozofia, ktorá vynachádzala svoje vlastné literárne formy pri pokuse nájsť priamu vyjadrovaciu líniu medzi filozofickým štýlom a prezentáciou, a nové umiestnenie pre koncept, ktorý navrhla.

V tomto období sa stávame svedkami veľkolepej zmeny vo filozofickom písaní. O štyridsať rokov potom sme si zvykli na písanie Deleuze-a, Foucault-a, Lacan-a; stratili sme pocit toho, aký nezvyčajný prielom so skoršími filozofickými štýlmi to predstavovalo. Všetci títo myslitelia sa usilovali o nájdenie svojho vlastného štýlu, vynaliezajúc nové spôsoby písania prózy; chceli byť spisovatelia. Čítajúc Deleuze-a alebo Foucault-a je možné na úrovni vety nájsť niečo bezprecedentné, líniu medzi myslením a frázovým posunom, ktorý je celkom originálny. Je tu nový, súhlasný rytmus a prekvapujúca vynaliezavosť vo formuláciách. U Derrida-u je trpezlivý, komplikovaný vzťah jazyka k jazyku, ako jazyk funguje na sebe a myslenie prechádza cez túto prácu do slov. U Lacan-a sa zápasí s oslnivo komplexnou syntaxou, ktorá sa ničomu nepodobá tak, ako syntaxy Mallarmé-ho, a je preto poetická – nepopierateľne.

Bola tu preto ako premena filozofického vyjadrenia a snaha posunúť hranice medzi filozofiou a literatúrou. Mali by sme sa rozpomenúť –ďalšia inovácia-, že Sartre bol tiež románopiscom a autorom divadelných hier. Špecifickosť tohto momentu francúzskej filozofie je využívať niekoľko rozličných registrov v jazyku, posúvajúc hranice medzi filozofiou a literatúrou, medzi filozofiou a drámou. Bolo by dokonca možné povedať, že cieľmi francúzskej filozofie bolo vytvorenie nového priestoru na písanie, z ktorého by bola filozofia a literatúra nerozoznateľná; sféra, ktorá by nebola ani špecializovaná filozofia, ani literatúra ako taká, ale skôr domov istého druhu písania, v ktorom by už viac nebolo možné oddeliť filozofiu od literatúry. Inými slovami, priestor, v ktorom by už viac nejestvoval formálny rozdiel medzi konceptom a životom, pretože vynájdenie tohto písania napokon spočíva v udeleniu nového života konceptu: literárneho života.

S a proti Freud-ovi
Vo vytvorení nového písania je napokon v stávke artikulácia nového subjektu; vytvorenie tejto figúry vo filozofii, a reštrukturovaní bojového poľa okolo neho. Pretože to už viac nemôže byť racionálny, vedomý subjekt, ktorý k nám zostupuje od Descartes-a, použijúc technickejšie vyjadrenie, reflexívny subjekt. Súčasný ľudský subjekt musí byť niečo temnejšie, viac spojené so životom a telom, rozsiahlejšie ako karteziánsky model; bližšie procesu produkcie, alebo tvorby, ktorý vo svojom vnútri koncentruje omnoho väčšie potenciálne sily. Či alebo nie prevezme meno subjekt, je to to, čo sa francúzska filozofia pokúšala nájsť, formulovať, myslieť. Ak bola psychoanalýza účastníkom rozhovoru, je to preto, že freudovská invencia bola taktiež, v podstate, novým prínosom o subjekte. Pretože to, čo Freud predstavil myšlienkou nevedomia, bol pojem ľudského subjektu, ktorý je väčší ako vedomie – ktoré obsahuje vedomie, no nie je naňho obmedzené; takýto je fundamentálny význam slova „nevedomie“.

Súčasná francúzska filozofia bola preto zapojená do dlhodobej konverzácie s psychoanalýzou. Táto výmena bola veľmi zložitou drámou, nesmierne odhaľujúcou a sebaodhaľujúcou. Sporná, najfundamentálnejšie, bola deľba francúzskej filozofie medzi, na jednej strane, tým, čo by som nazval existenciálnym vitalizmom, vychádzajúcim od Bergson-a a prechádzajúcim cez Sartre-a, Foucault-a a Deleuze-a, a na druhej konceptuálneho formalizmu, výchádzajúceho z Brunschvicg-a a pokračujúceho cez Althusser-a a Lacan-a. Tieto dve cesty sa pretínajú na otázke subjektu, ktorý môže byť napokon definovaný, v pojmoch francúzskej filozofie, ako bytie, ktoré rodí predstavu [koncept]. V istom zmysle zaberá Freud-ovo nevedomie rovnaký priestor; nevedomie je, taktiež, niečo vitálne alebo už jestvujúce, vytvárajúce, rodiace koncept. Ako môže existencia prinášať koncept, ako môže byť niečo vytvorené z tela? Ak toto je ústrednou otázkou, vidíme, prečo je filozofia vtiahnutá do takto intenzívnej výmeny so psychoanalýzou. Prirodzene, je tu vždy určité trenie, pri ktorom sú spoločné ciele sledované odlišnými prostriedkami. Je tu element spoluúčasti –robíš to isté ako ja- ale taktiež rivalstva: robíš to inak. Vzťah medzi filozofiou a psychoanalýzou vo francúzskej filozofii je práve taký, súťaže a spoluúčasti, okúzlenia a nepriateľstva, lásky a nenávisti. Nieť divu, že dráma medzi nimi musí byť tak násilná, tak obtiažna.

Tri kľúčové texty nám o tom môžu podať predstavu. Prvý, zrejme najjasnejší príklad tejto spoluúčasti a súťaže, vychádza zo začiatku Bachelard-ovej práce z 1938, La psychanalyse du feu [Psychoanalýza ohňa]. Bachelard ponúka novú psychoanalyzu založenú na poézii a sne, psychoanalýzu živlov – ohňa, vody, vzduchu a zeme. Bolo by možné povedať, že Bachelard sa tu snaží nahradiť Freud-ov sexuálny zákaz snívaním, aby demonštroval, že toto je väčšia a otvorenejšia kategória. Druhý text vychádza z konca Bytie a ničota, kde Sartre vo svojom obrate navrhuje vytvorenie novej psychoanalýzy kontrastnej Freud-ovej ´empirickej´ psychoanalýze svojím vlastným (nepriamo) dôkladným teoretickým modelom. Sartre sa pokúša nahradiť freudovský komplex –štruktúru nevedomia- tým, čo nazýva ´skutočná voľba´. Preňho tým, čo definuje subjekt nie je štruktúra, neurotická alebo perverzná, ale fundamentálny projekt existencie. Opäť, príkladná ukážka kombinovanej spoluúčasti a rivalstva.

Tretí text je zo 4-tej kapitoly Anti-Oidipus Deleuze-a a Guattari-ho. Tu má byť psychoanalýza nahradená metódou, ktorú Deleuze nazýva schizoanalýza, otvorenou konkurenciou s freudovskou analýzou. Pre Bachelard-a, to bolo snenie skôr ako zákaz; pre Sartre-a, projekcia skôr ako komplex. Pre Deleuze-a, ako vysvetľuje Anti-Oidipus, je to skôr vytváranie skôr než vyjadrenie; jeho hlavnou námietkou voči psychoanalýze je, že nerobí nič iné, než vyjadruje sily nevedomia, keď ich má produkovať. Volá výlučne po nahradení „freudovského vyjadrenia“ vytváraním, čo je prácou schizoanalýzy. Je pozoruhodné, prinajmenšom, nájsť troch veľkých filozofov, Bachelard-a, Sartre-a a Deleuze-a, z ktorých každý navrhuje nahradiť psychoanalýzu svojím vlastným modelom.

Vek veľkosti
Nakoniec sa filozofický moment definuje ako program myslenia. Čo by sme mohli definovať ako spoločný terén povojnovej francúzskej filozofie v zmysle, nie jeho prác alebo systému alebo dokonca konceptov, ale jeho intelektuálneho programu? Všetci zahrnutí filozofi sú, samozrejme, úplne odlišnými figúrami, a priblížili by sa k takémuto programu rôznymi spôsobmi. Avšak, tam, kde máte hlavnú otázku, uznanú jednotne, tam máte filozofický moment, vypracovaný širokou pestrosťou prostriedkov, textov a mysliteľov. Mohli by sme zosumarizovať hlavné body programu, ktorý inšpiroval povojnovú francúzsku filozofiu nasledovne.

1. Skoncovať so separovaním konceptu a existencie – už ich viac nedávať do protikladu; demonštrovať, že koncept je žijúca vec, výtvor, proces, udalosť, a, ako taký, nie oddelený od existencie;

2. Vpísať filozofiu do modernity, čo zároveň znamená vziať ju z akadémie a jej prenesenie do obehu každodenného života. Sexuálna modernita, umelecká modernita, sociálna modernita: filozofia sa do všetkého toho musí zapojiť;

3. Opustiť opozíciu medzi filozofiou vedenia a filozofiou činu, kantovské rozdelenie medzi teoretickým a praktickým rozumom, a demonštrovať, že vedenie samotné, dokonca vedecké vedenie, je vlastne praxou;

4. Umiestniť filozofiu priamo do politickej arény, bez obchádzky cez politickú filozofiu; vynájsť to, čo by som nazval ´filozofickým bojovníkom´, premeniť filozofiu na bojovú prax vo svojej prítomnosti, vo svojom bytí: nielen odleskom politiky, ale skutočnou politickou intervenciou;

5. Zopakovať otázku subjektu, zanechať reflexívny model, a takto sa spojiť s psychoanalýzou – byť jej protivníkom a, ak je to možné, vylepšiť ju;

6. Vytvoriť nový štýl filozofického vyjadrenia, a takto súťažiť s literatúrou; nanovo objaviť súčasné pojmy figúry filozofa–spisovateľa 18. storočia.

Takýto je francúzsky filozofický moment, jeho program, jeho vysoká ambícia. Aby sme ho identifikovali ďalej, jeho podstatnou túžbou – pretože každá identita je identitou túžby – bolo zmeniť filozofiu na aktívnu formu písania, ktorá by bola médiom nového subjektu. A rovnakým symbolom sa zbaviť premýšľavého a profesorského obrazu filozofa; spraviť z filozofa niečo iné ako mudrca, a taktiež iné než súpera kňaza. Skôr, filozof ašpiruje na to, aby sa stal spisovateľom-bojovníkom, umelcom subjektu, milovníkom invencie, filozofickým bojovníkom – toto sú mená pre túžbu, ktorá prechádza touto dobou: túžba, že filozof by mal konať vo svojom vlastnom mene. Spomenul som si na frázu, ktorú Malraux pripísal de Gaulle-ovi v Les chênes qu'on abat: ´Veľkosť je cesta vstriec niečomu, čo nepoznáme´. V podstate, francúzsky filozofický moment druhej polovice 20-teho storočia navrhoval, že filozofia by mala dávať prednosť tejto ceste pred cieľmi, ktoré poznala, že by mala zvoliť filozofický čin alebo intervenciu pred rozvážnosťou a premýšľaním. Je to ako filozofia bez rozvážnosti, čo je dnes zatracované.

No francúzsky filozofický moment sa viac zaujímal o veľkosť, ako o šťastie. Chceli sme niečo celkom nezvyčajné, a nepochybne problematické: našou túžbou bolo byť dobrodruhmi konceptu [predstavy]. Nehľadáme jasné oddelenie medzi životom a konceptom, ani podriadenosť existencie myšlienke alebo norme. Namiesto toho sme chceli, aby bol samotný koncept cestou, ktorého cieľ nemusíme nutne poznať. Epocha dobrodružstva je, nanešťastie, všeobecne nasledovaná epochou poriadku. To môže byť pochopiteľné – bola tu pirátska stránka k tejto filozofii, alebo nomadická, ako by povedal Deleuze. A napriek tomu by mohli byť ´dobrodruhovia konceptu´ formuláciou, ktorá by nás mohla všetkých zjednotiť; a tak by som tvrdil, že čo sa udialo vo Francúzsku neskorého 20. Storočia, bolo napokon momentom filozofického dobrodružstva.


Vydané v New Left Review 35, september-október 2005
[ Zdroj: http://www.lacan.com/badenglish.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára