štvrtok, 22. júla 2010

Práca: veľká ilúzia

VIVIANE FORRESTER | New Statesman
Žijeme uprostred klamu, kedy umelé politiky tvrdia, že zvečnia svet, ktorý je v skutočnosti nenávratne preč. Milióny ľudských životov je spustošených a zničených týmto anachronizmom, ktorý trvá na nemennosti nášho najsvätejšieho konceptu: práce.

To je základný kameň západnej civilizácie. Obaja sa tak veľmi javia byť časťou toho druhého, že sa toho dnes, keď sa práca rozplýva vo vetre, vôbec nikto oficiálne nedotazuje. Neusporiadava to celú distribúciu a teda všetko prežitie? Siete výmeny vychádzajúce z nej sa zdajú byť tak neodškriepiteľne životodárne ako krvný obeh. Ale dnes, práca, považovaná za našu prirodzenú hnaciu silu, sa stala jednotkou bez základu.

Naše koncepty práce, a teda nezamestnanosti, okolo ktorých sa točia politiky (alebo tvrdia, že sa točia), sa stali iluzórnymi. Naše boje s nimi sú rovnakou halucináciou ako zápasenie Don Quijote-a s veternými mlynmi. No stále sa pýtame tie isté fantazijné otázky umožňujúce nám ignorovať zmiznutie sveta, v ktorom malo vždy nejaký zmysel pýtať sa ich. Klíma toho sveta ostáva vo vzduchu, ktorý dýchame. Stále k nemu vnútorne patríme, či sme z neho profitovali alebo ním trpeli. Stále sa hráme s pozostatkami toho sveta, zaneprázdnene upchávajúc medzery, zlepujúc prázdnotu, zbíjajúc náhrady okolo systému, ktorý ešte neskolaboval ale stratil sa.

„Nezamestnanosť“ je neprestajne spomínaná. Dnes však toto slovo stratilo svoj pravý význam, pretože pokrýva fenomén celkom odlišný od úplne neplatného, ktorý si žiada zastupovať. Avšak vypracované a zvyčajne klamné sľuby sú robené v jeho mene, zoštíhlené na drobné množstvá práce akrobaticky vypustené (pri redukovaných mzdách) na trh práce. Percentá sú smiešne malé pri pohľade na milióny ľudí vylúčených z trhu práce, a, v tejto miere, schopné takými ostať po dekády. Môžeme tiež dodať v istých ľahkovážnych klamoch, ako pri tom, vo Francúzsku, keď sa rázom odobralo 250 000 až 300 000 nezamestnaných zo štatistík – odobratím z registra tých, ktorí pracovali aspoň 78 hodín mesačne, t. j. menej ako dva týždne práce a bez podpory. Osud tiel a myslí sa nezmenil, len spôsob kalkulácie, spôsob, ktorým sú zrátaní. Hodnoty sú skutočným poukazom, i keď nekorešpondujú so žiadnym skutočným číslom, dokonca keď nepoukazujú na nič než na zobrazenia klamov. Ako vláda, ktorá prehlásila úžasný triumf v nezamestnanosti. Klesla? Nie, vzrástla – no nie tak rýchlo ako rok predtým.

Nezamestnaní dnes nie sú dávaní bokom dočasne alebo príležitostne, a len v niektorých odvetviach; rastú oproti všeobecnej implózii, fenoménu pripomínajúcemu tie prílivové vlny, cyklóny alebo tornáda, ktoré nesmerujú na niekoho špecifického, no ktorým nemôže nikto čeliť. No s tými bez práce sa zaobchádza a sú súdení podľa rovnakých kritérií, ako keby bolo práce hojne. Dáva sa im preto pocítiť vina za to, že sú bez práce, a popritom sú upokojovaní klamlivými sľubmi, že nadbytok práce bude opäť raz tu.

Takže široké a stále rastúce množstvo hľadajúcich prácu sa má cítiť nevyhovujúcimi v spoločnosti, ktorej najprirodzenejším produktom sa stali. Sú vedení k tomu, aby sa považovali za spoločensky bezcenných, a nadovšetko zodpovední za svoju vlastnú situáciu, ktorú považujú za degradujúcu (odkedy je degradovaná) a dokonca trestuhodnú. Obviňujú sa z toho, čoho sú obeťami. Posudzujú sa očami svojich sudcov. Čudujú sa, aké nedostatky, aká spôsobilosť pre zlyhanie, aká chorá vôľa alebo chyby ich sem mohli doviesť. Nestrácajú len príjem, ale status, kontakty, sebaúctu a duševný kľud. Cítia hanbu. Podstupujú pracovné skúsenosti a preškolenia len aby si ostrejšie než predtým uvedomili, že nemajú žiadnu skutočnú rolu. Prichádzajú k uvedomeniu, že je niečo horšie ako byť vykorisťovaný – a to je nebyť dokonca vykorisťovateľný.

Vyvstáva základná otázka: musí si osoba „zaslúžiť“ žiť, aby mala toto právo? Drobná menšina, výnimočne obdarená mocou, majetkom a privilégiom, berie toto právo za samozrejmé. A pre zvyšok ľudstva, ak si má „zaslúžiť“ žiť, musí preukázať svoju užitočnosť pre spoločnosť. A v tomto kontexte užitočný takmer vždy znamená výnosný – výnosný pre zisk. (Obľúbené slovo je „použiteľný“, keďže povedať „vykorisťovateľný“ by malo skôr zlú príchuť.)

Právo žiť preto záleží na „povinnosti“ pracovať, byť zamestnaný. No čo sa stane s týmto právom na život, ak bude populáciám zabránené spoznať túto povinnosť pracovať, keď bude nemožné naplniť požiadavky?

Sledujeme tu určité veľmi čudné rutiny. Nedostatok práce sa stále zvyšuje, no nútime každého z miliónov nezamestnaných hľadať prácu, ktorá neexistuje a robiť tak každý pracovný deň každého týždňa, každý mesiac a každý rok. Je to naozaj chvályhodné využitie času? Vyzerá to skôr ako demonštrácia na dokázanie, že rituály práce sú seba-poháňacie. Nie sú tieto putá odmietnutí zinscenované na presvedčenie toho, kto hľadá prácu o jeho ničotnosti? Tak veľa udusených, rozdrvených, zahnaných, ubitých a rozpadnutých životov, iba odbočujúcich na zmenšujúcu sa spoločnosť. Je im povedané, že sú vylúčení. Naopak, sú zapojení do našej spoločnosti, uväznení a zahrnutí do nej do špiku kosti. Sú ňou absorbovaní a pohltení, vykázaní, podrobení, padlí. Nemôžu byť nikdy úplne, dostatočne odhodení: sú začlenení, len príliš jasne začlenení, v odmietnutí.

Ľudia sú primätí hľadať prácu, žobrať o ňu, akúkoľvek prácu za akúkoľvek cenu (čo znamená najnižšiu), keď sú častokrát tými pravými, ktorí ňou budú zotročení. Držitelia ekonomickej moci si skrotili tých, čo robili problémy, ktorí len včera protestovali, demonštrovali, žiadali a bojovali. Aké sladké je vidieť ich žobrať o to, čo zvykli ponižovať a teraz považujú za svätý grál. Ďalej, ekonomicky mocní majú iných ľudí na svoju milosť: tí, ktorí majú prácu a platy a nebudú sa vyhýbať ničomu pre strach zo straty tak cenných, hodnotných a krehkých privilégií a povinnosti pridať sa k priepustným radám chudobných.

Nie je to spôsob, akým by sa vytvorila spoločnosť otrokov, ktorým môže udeľovať postavenie len otroctvo? No prečo by sa mala spoločnosť zaťažovať otrokmi, ak je ich práca nadbytočná? Vyvstávajú nasledovné otázky. Je „užitočné“ žiť, ak nie sme výnosný pre zisk? A musí si osoba „zaslúžiť“ žiť, aby mala toto právo? Potom nastupuje strach: také množstvo, možno dokonca väčšina, ľudských bytostí by mohlo byť považovaných za nadbytočných. Nie druhoradých, alebo dokonca kritizovaných; len nadbytočných, a preto škodlivých. A preto...

Žiaden takýto verdikt ešte nebol vyslovený alebo formulovaný; alebo ani nie vedome myslený. Sme v demokracii. No 20. storočie nás naučilo, že nič netrvá, ani tie najtuhšie režimy. Naučilo nás tiež, že žiadne hrôzy nie sú nemožné, že pre ľudské rozhodnutia nie sú žiadne hranice. Od vykorisťovania po vylúčenie, od vylúčenia po elimináciu – je to nepravdepodobná postupnosť?

No možno to bude považované za škodu nebrať viacero výhod z hromady ľudských bytostí a nedržať ich nažive pre rozličné účely. Napríklad, ako rezervy orgánov pre transplantácie – ľudský dobytok – ktoré by mohli byť vybraté podľa priania pre potreby privilegovaných.

Je to preháňanie? No kto medzi nami vykríkne, keď zistí, že v Indii, napríklad, chudobní predávajú svoje orgány (obličky, rohovky a podobne), aby sa na chvíľu uživili? Deje sa to dnes. Zákazníci z najbohatších, „najcivilizovanejších“ častí sveta môžu spraviť svoje obchody za „obchodné“ ceny. V niektorých krajinách, sú takéto orgány kradnuté, cez únosy alebo vraždy, a sú tu pre nich klienti. Kto, okrem obetí, kričí? Aké protesty povstávajú voči sex turizmu? Iba konzumenti reagujú; ženú sa na scénu. Všetko toto je známe. A je tiež známe, že sex turizmus a predaj ľudských orgánov sú púhymi sprievodnými javmi, že zdrojom tohoto všetkého je chudoba, ktorá popoháňa tých, ktorí nič nemajú podstúpiť zohavenie pre prospech tých, ktorí majú, len aby prežili o čosi dlhšie. A to je akceptované. A žijeme v demokracii. Sme slobodní a je nás početne. Avšak, kto pohne prstom okrem zloženia novín alebo vypnutia televízie, klaňajúc sa rozkazu ostať presvedčeným, usmievajúcim sa, zabávajúcim a okúzleným?

Zažili sme revolúciu bez toho, aby sme ju spozorovali. Radikálnu, tichú revolúciu, bez akýchkoľvek stanovených teórií či otvorených ideológií; prišla potichu, pomocou a prostredníctvom faktov zavedených bez deklarácie alebo komentára. Zvieracia kazajka trhov sa na nás natiahla pevne ako druhá koža, považovaná za pasujúcejšiu ako tá nášho ľudského tela. Už viac neľutujeme malý plat vykorisťovanej práce v chudobou postihnutých krajinách. Čo ľutujeme dnes, je malá zamestnanosť, ktorú v našich krajinách spôsobuje.

Trhy si môžu zvoliť svojich chudobných z rozšírenej oblasti; teraz sú tu chudobní chudobní a bohatí chudobní. Vždy je možné nájsť dokonca chudobnejších chudobných, menej náročných a požadujúcich. Fantastické zľavnené výpredaje! Špeciálne ponuky všade. Práca je dostupná za nič, ak ste ochotní cestovať. Ďalšia výhoda: vybranie si týchto chudobných – chudobných chudobných – spraví bohatých chudobných chudobnejšími a, už chudobnejších, takmer tak chudobných ako chudobných chudobných, takže budú na odplatu menej požadujúcimi. Úžasný život!

Tí, ktorí majú, sa čudne pomstili na tých, čo nič nemajú. Excesy vykorisťovania, odmietané ako neplatné a zbytočné históriou v najindustrializovanejších krajinách, boli prenesené a rekonštruované inde. Medzitým má cválajúci rast nezamestnanosti v rozvinutých krajinách tendenciu dospieť v nepozorovateľnom intervale k chudobe tretieho sveta. Mohli sme dúfať vidieť objavovať sa opak a rozširovanie prosperity. Namiesto toho to je chudoba, čo sa globalizuje, robiac si cestu do predtým privilegovaných krajín.

Všetko je organizované, plánované, zabraňované alebo ovplyvňované so ziskom na pamäti, ktorý potom vyzerá nevyhnutne, tak spojeným so samotnou štruktúrou života, že títo dvaja nemôžu byť oddelení. Pôsobí celkom v pohľade každého, no nepozorovaný. Je roztrúsený a aktívny všade, no dotyčný nie je nikdy vylúčený v prestrojení „vytvárania bohatstva“, ktoré má priniesť okamžitý prospech pre celú ľudskú rasu.

Miešať sa do takéhoto bohatstva by tak bolo zločinom. Musí byť zachované za každú cenu. Nesmie sa o ňom diskutovať. Musí byť zabudnuté (alebo sa musí zabudnutie predstierať), že vždy pracuje pre výhodu rovnakého, malého množstva ľudí. Iba ak bol obchodu – to jest, trhovej ekonomike – garantovaný jeho podiel, a ak bol tento podiel odčítaný, sú iné odvetvia, ako spoločenské a politické, brané do úvahy, i keď menej a menej.

Zisk prichádza prvý; všetko ostatné zapadá do línie potom. Je to iba potom, čo robíme tak dobre ako vieme s omrvinkami takzvanej „tvorby bohatstva“, bez ktorého, máme pochopiť, že by nebolo nič, ani len tie omrvinky, ktoré sa tak či tak strácajú.

„Tvorba bohatstva“ je príkladom toho, ako pokračujeme v používaní slov, ktoré stratili svoj zmysel. „Bohatstvo“, vzdialené od poskytovania blahobytu, iba zmierňuje, neochotne a skúpo, ohavnú nespravodlivosť. „Flexibilita“ označuje, medzi inými vecami, právo odmietnuť pracujúcich kedy a ako sa to chce manažérom. No flexibilita je často považovaná za najlepší spôsob zmenšenia alebo dokonca eliminácie nezamestnanosti. Nevyzeralo by to komicky, keby to nebolo tak tragické? „Práca“ a „nezamestnanosť“ jednoducho pomáhajú zachovávať zvyšky organizovaného systému, ktorý môže byť zastaralý, no môže stále na chvíľu zaručovať sociálnu súdržnosť.

Mnoho iných termínov však chradne v zastaralosti: „zisk“, „proletariát“, „kapitalizmus“, „vykorisťovanie“ alebo tie „triedy“ dnes nepriepustné pre akýkoľvek „boj“. Využitie takýchto archaizmov dnes by bolo aktom hrdinstva. Kto by ochotne prijal rolu pochabého pomätenca, dezinformovaného hlupáčika, vidieckeho chmuľa zameraného na témy asi tak súčasné ako poľovanie na zubrov? Kto by chcel vidieť čelo, ktoré sa už nemračí hnevom, ale zdvíha sa s nedôverčivým prekvapením družiacim sa s láskavým súcitom? „Istotne nemyslíš... Nemôžeš byť stále... Berlínsky múr spadol, nevieš o tom? Takže sa ti páčilo ZSSR? Stalin? No čo so slobodou, voľným trhom.. Nie?“ A úbohému redardovanému hlupákovi je venovaný bezmocný úsmev, tak otrepaný ako milý.

Avšak, ako môže jazyk vziať do úvahy históriu bez týchto mnohostranných slov – keď je ich história plná, a stále nesie ich tichú prítomnosť? Stratili svoj zmysel preto, že ich zamestnal a dokonca propagoval obludný totalitárny systém? Vykorení stalinizmus všetko, dokonca dnes už nie je, i svojou samotnou neprítomnosťou? Malo by byť dovolené určovať odstránenie slov, túto tichosť, ktorá mrzačí myslenie? Ak slovník nie je len vážnym podozrivým, no je povedané, že je bez zmyslu – a ak táto najefektívnejšia z hrozieb, posmech, je tu, aby sa niesol proti nemu – aké zbrane a akí spojenci ostali zanedbaným?

Ako došlo k tomu, že bezmocnosť niektorých a dominancia iných môže byť akceptovaná oboma stranami? A tiež bez konfliktu, mimo boja žiadajúceho viac a viac priestoru pre trhovú ekonomiku, ktorá je víťazná, ak nie všemohúca, a ktorá má svoju vlastnú logiku, no ktorá už viac nemá žiadnu inú logiku jej čeliacu. Berie sa za samozrejmé, že súčasný stav vecí je prirodzenými podmienkami, presným bodom, kde na nás história čakala.


Viviane Forrester je francúzska spisovateľka a žurnalistka. Publikovaná esej je upraveným výňatkom z jej knihy L'Horreur Economique [Ekonomický horor], ktorá vyšla v 20-tich jazykoch a desaťtisícových nákladoch vo Francúzsku, Nemecku a Argentíne.

[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/199905240019 ]

1 komentár:

  1. CHcel by som len poprosit o zverejnenie odkazu na stránku prolet-info.tk

    dakujem

    OdpovedaťOdstrániť