utorok, 24. augusta 2010

Jedna sa delí na dve

ALAIN BADIOU | Lacan.com
Radikálny rozvrat večného poriadku, ktorý podrobuje spoločnosť majetku a majetným, moci a mocným, vede a vedcom, kapitálu a jeho služobníkom, nemôže byť láskavý, progresívny a pokojný. Píše Alain Badiou vo svojom pozastavení nad 20. storočím.

Dnes je na Leninove politické spisy opäť celkovo nahliadané cez kanonickú opozíciu medzi demokraciou a totalitnou diktatúrou. No pravdou je, že táto debata tu už raz bola. Pretože to bolo taktiež na základe kategórie demokracie, ktorou sa od 1918 podnes západní sociálni demokrati, vedení Karl-om Kautsky-m, pokúšali zdiskreditovať nielen boľševickú revolúciu vo svojom historickom rozvoji, ale Leninovo politické myslenie ako také.

Čo nás tu stále môže zaujímať, je, predovšetkým, Leninova teoretická reakcia na tento oficiálny útok, ktorý bol zahrnutý najmä v pamflete, ktorý Kautsky publikoval vo Viedni 1918 pod názvom Diktatúra proletariátu, a na ktorý Lenin reagoval svojím známym textom, Proletárska revolúcia a zradca Kautsky.

Kautsky, ako sa sluší, otvorený partizán zastupujúceho a parlamentárneho politického režimu, dáva takmer všetok dôraz na otázku práva voliť. Čo je taktiež pozoruhodné, že Lenin považuje tento postup za samotnú podstatu Kautského ´zradcovstva´. Nie preto, že by si Lenin myslel, že zastávanie práva voliť je nejakým spôsobom teoretickou chybou. Naopak, Lenin si myslí, že to môže byť istotne užitočné, alebo dokonca nevyhnutné, participovať vo voľbách. V tomto pamflete o ľavici viackrát násilím zopakuje tento názor voči absolútnym odporcom parlamentného hlasovania. Za čo Lenin Kautského kára je omnoho prenikavejšie a zaujímavejšie. Ak by Kautsky povedal: staviam sa proti rozhodnutiam ruských boľševikov zamietnuť právo voliť spiatočníkom a vykorisťovateľom, zaujal by stanovisko o tom, čo Lenin nazýva fundamentálnou ruskou otázkou, a nie o otázke diktatúry proletariátu vo všeobecnosti. Mohol by potom nazvať svoj pamflet Proti boľševikom. Politicky by boli veci jasnejšie. No to nie je to, čo spravil Kautsky. Kautsky sa domáhal zasiahnuť v otázke diktatúry proletariátu vo všeobecnosti, a demokracie vo všeobecnosti. Spraviť to na poli taktického a lokalizovaného rozhodnutia v Rusku je podstatou ´zrady´. Podstatou ´zrady´ je vždy argumentovať z taktických pomerov za účelom odstúpenia od prísľubu princípov; začať zo sekundárneho protikladu za účelom vyhlásenia revizionistického súdu o tej politickej koncepcii, ktorá ju definuje ako otázku princípov.

Pozrime sa detailnejšie ako postupuje Lenin. Citujem:

Dovolávaním sa práva voliť sa Kautsky ukázal ako polemický nepriateľ boľševikov, ktorý robí z teórie smetie. Pretože teória to jest štúdium všeobecných triednych princípov a diktatúry, nielen tých jednotlivých pre krajinu, sa nesmie opierať o špecifické otázky ako tá práva voliť, no namiesto toho o všeobecný problém: môže byť demokracia udržiavaná pre bohatých a vykorisťovateľov, v historickej dobe označenej zvrhnutím vykorisťovateľov a nahradením ich štátu štátom vykorisťovaných? Je to takto, a iba takto, ako môže teoretik postaviť otázku.

Hovoriac ako sa patrí, teória je to, čo integruje do myslenia moment otázky. Moment otázky demokracie nie je v žiadnom prípade stanovený lokálnym alebo taktickým rozhodnutím, ako tým rozhodnutím zakázať právo voliť bohatým alebo vykorisťovateľom, rozhodnutie spojené v tomto prípade s osobitosťou ruskej revolúcie. Tento moment je namiesto toho všeobecný princíp víťazstva: sme, hovorí Lenin, v momente víťazných revolúcií, v momente skutočného zvrhnutia vykorisťovateľov. Už nie sme v momente Parížskej komúny, momente odvahy a krvavej porážky. Teoretik je tým, ktorý poníma otázky demokracie, napríklad z daného momentu. Zradca je ten, kto neprihliada na moment. Ten, kto odvíja svoju politickú nevôľu na určitej epizóde.

Tu je možné jasne vidieť v akom zmysle je Lenin politickým mysliteľom, ktorý otvára storočie. Je tým, ktorý premieňa víťazstvo, ktoré je efektívne reálne v revolučnej politike na vnútorné podmienky teórie. Týmto spôsobom Lenin určil, čo bude vytvárať hlavnú politickú subjektivitu storočia, prinajmenšom do jeho poslednej štvrtiny.

Takže storočie, medzi 1917 a koncom 70-tych rokov, nie je, ako tvrdia liberáli, v žiadnom prípade storočím ideológie, imaginárna alebo utópie. Jeho subjektívne určenie je leninistické. Je to zaujatie pre reálno, pre to, čo je bezprostredne uskutočniteľné tu a teraz.

Čo o sebe má povedať storočie? V každom prípade, že nie je storočím prísľubov, ale realizácie. Je storočím činu, skutočnej, absolútnej prítomnosti, a nie storočím postrachu, alebo prichádzajúceho. Storočie sa vníma ako storočie víťazstiev, po miléniu pokusov a zlyhaní. Kult bezvýsledného a vznešeného pokusu, nositeľ ideologického zotročenia, je pripisovaný činiteľmi 20. storočia predchádzajúcemu, nešťastnému romanticizmu 19. storočia. 20. storočie vyhlasuje: dosť zlyhaní, nadišiel čas víťazstiev! Táto víťazná subjektivita pretrvá všetky domnelé porážky, pretože nie je empirická, ale konštitutívna. Víťazstvo je transcendentálnou témou, ktorá riadi samotné zlyhanie. ´Revolúcia´ je jedným z mien tejto témy. Októbrová revolúcia 1917, a potom čínska a kubánske revolúcie, ako aj víťazstvá Alžírcov a Vietnamcov v ich vojnách o národné oslobodenie, všetko toto sa počíta za empirický dôkaz témy, a znamená porážku porážok, naprávajúc masakre júna ´48 alebo Parížskej komúny.

Pre Lenina sú prostriedkami víťazstva teoretická a praktická jasnosť s ohľadom na rozhodujúcu konfrontáciu k totálnej a konečnej vojne. Iba totálna vojna povedie k víťazstvu, ktoré je naozaj víťazné. V tomto ohľade je storočie storočím vojny. No toto tvrdenie sa prepletá s viacerými ideami, ktoré sa všetky krútia okolo otázky Dvoch, alebo antagonistického rozštiepenia. Storočie vyhlásilo, že jeho zákonom bolo Dva, antagonizmy; v tomto zmysle, koniec studenej vojny (Americký imperializmus proti socialistickému táboru), posledná totálna podoba Dvoch, tiež signalizuje koniec storočia. Avšak, Dva môže prebrať tri rozličné prevleky:

1. Je tu centrálny antagonizmus, dve subjektivity organizované v globálnej miere v smrtiacom zápase. Storočie je dejiskom tohto boja.

2. Je tu rovnomerne násilný antagonizmus medzi dvoma spôsobmi premýšľania a zvažovania antagonizmov. To je samotná podstata konfrontácie medzi komunizmom a fašizmom. Pre komunistov je planetárna konfrontácia v poslednom stupni konfrontáciou tried. Pre radikálne fašizmy je konfrontáciou národov a rás. Tu sa Dva delí na dve. Sledujeme komplikovanie antagonistickej tézy, na jednej strane, a antagonistických téz o antagonizmoch, na druhej. Druhé delenie je podstatné, možno viac ako prvé. Celkovo bolo viac anti-fašistov ako komunistov, a je charakteristické, že druhá svetová vojna sa bojovala v súlade s týmto odvodeným rozdelením a nie na základe zjednotenej koncepcie antagonizmov, ktoré len dali vyvstať studenej vojne, zachránenej na periférii (Kórejská a Vietnamská vojna).

3. Storočie je zvolávané ako storočie tvorby definitívnej jednoty prostredníctvom vojny. Antagonizmus má byť prekonaný víťazstvom jedného tábora nad druhým. Takto je tiež možné povedať, že, v tomto zmysle, je storočie Dvoch oživené radikálnou túžbou Jedného. To, čo pomenúva artikuláciu antagonizmov s násilím Jedného je víťazstvo, ako svedectvo reálna.

Poznamenajme, že tu nemáme dočinenia s dialektickou schémou. Nič nám neumožňuje vidieť syntézu, vnútorné prekonanie protikladu. Naopak, všetko poukazuje na potlačenie jedného z týchto pojmov. Storočie je znázornením ne-dialektického porovnania Dvoch a Jedného. Otázkou tu je poznať, aké je určenie dialektického myslenia storočím. Vo víťaznom závere, je samotným motorom antagonizmu alebo túžbou Jedného? To je jedna z hlavných filozofických otázok leninizmu. Točí sa okolo toho, čo musíme rozumieť v dialektickom myslení jednotou protikladov. Bez pochýb to je otázka, na ktorej najusilovnejšie pracovali Mao a čínski komunisti.

Okolo roku 1965 tam v Číne začína niečo, čo miestna tlač, vždy vynaliezavá keď prišlo k opisu konfliktov, nazýva veľkým triednym bojom na poli filozofie. Tento boj čelí, na jednej strane, tým, ktorí si myslia, že podstatou dialektiky je syntéza protikladných pojmov, a že je to dané vo vzorci jedna sa delí na dve, a, na druhej strane, tí, ktorí si myslia, že podstatou dialektiky je syntéza protikladných pojmov a pravou formuláciou je následne dve sa spájajú do jednej. Domnelá scholastickosť, podstatná pravda. Pretože toto je v skutočnosti otázka identifikácie revolučnej subjektivity, jeho konštitutívnej túžby. Je to túžba delenia, vojny, alebo je to namiesto toho túžbou spojenia, jednoty, mieru? V každom prípade, v Číne toho času tí, ktorí sa držali maximy ´jedna sa delí na dve´ sú vyhlásení ľavičiari, a pravičiari tí, ktorí obhajujú ´dvoch spájajúcich sa do jednej´. Prečo?

Ak je maxima syntézy (dve sa spájajú do jednej) braná ako subjektívna formulácia, ako túžba Jedného, je pravicová, je to preto, lebo v očiach čínskych revolucionárov je to v podstate nedozreté. Subjekt tejto maximy má už úplne prekročiť Dve ku koncu, a ešte stále nevie, čo je integrálne víťazný triedny boj. Nasleduje to, že Jedna, ktorej túžbu prechováva, ešte nie je ani mysliteľná, čo znamená, že pod rúškom syntézy, volá táto túžba po starom Jednom. Interpretácia dialektiky spôsobuje obnovu. Za účelom toho nebyť konzervatívcom, za účelom toho byť revolučným aktivistom v súčasnosti, je potrebné namiesto toho túžiť po delení. Otázka novosti sa bezprostredne stáva otázkou kreatívneho rozštiepenia v singularite situácie.

V Číne kultúrna revolúcia odporuje, obzvlášť počas rokov ´66 a ´67, a uprostred nepredstaviteľnej zlosti a zmätku, partizánom týchto dvoch verzií dialektickej schémy. Sú to tí, ktorí si za Maom, v tom čase prakticky v menšine v smerovaní Strany, myslia, že na socialistický štát nemôže byť dozerané ani že nemá byť policajný koniec masovej politiky, ale, naopak, že musí konať ako stimul pre vypuknutie politiky, pod znamením pochodu vstriec reálnemu komunizmu. A potom sú tu tí, ktorí si za Liu Shaoqi-m, no predovšetkým Deng Xiaoping-om, myslia, že ekonomický manažment je hlavným aspektom vecí, ľudové mobilizácie sú skôr horšie než nevyhnutné. Vzdelaná mládež bude priekopníkom maoistickej línie. Stranícke kádre a veľké množstvo intelektuálov zaujme viac alebo menej otvorenú opozíciu. Farmári budú opatrne očakávať svoj čas. Rozhodujúca sila robotníkov bude rozdelená medzi rivalské organizácie tak, že napokon, od ´67-´68, sa ukáže ako nevyhnutné, so štátom pri nebezpečenstve odtrhnutia sa pri politickej potope, aby armáda zakročila. Tam začína dlhé obdobie extrémne násilných a komplexných byrokratických konfrontácií, nie bez početných ľudových nájazdov, až do smrti Maa (1976), rýchlo nasledovanej termidorským prevratom, ktorý dostal Deng-a k moci.

Tento politický hurikán je, až pokiaľ siaha, tak nový a zároveň tak temný, že početné lekcie, ktoré bezpochyby spôsobuje pre budúcnosť politiky emancipácie musia byť už načrtnuté, namiesto faktu, že to poskytlo rozhodujúcu inšpiráciu pre francúzsky maoizmus medzi 1967 a 1975, jediný inovatívny a konzekventný politický prúd po máji ´68. V každom prípade, je bez pochýb, že kultúrna revolúcia signalizuje uzatvorenie celej scény, ktorej centrálnym objektom je Strana, a ktorej hlavným politickým konceptom je proletariát.

Je treba mimochodom povedať, že je dnes módne, medzi obnovami imperiálneho a kapitalistického otroctva, kvalifikovať túto bezprecedentnú epizódu ako krvavý a ponurý boj o moc, v ktorom sa Mao, menšina v čínskom politbyre, pokúsil všetkým dostupnými prostriedkami vydriapať nazad na vrchol. V prvom rade sa zareaguje, že kvalifikovať politickú epizódu tohto typu s prívlastkom boja o moc je privolávaním si posmechu búraním doširoka otvorených dverí. Militanti Kultúrnej revolúcie nikdy neprestali citovať Leninovo vyhlásenie (možno nie to najlepšie, ale to je druhá vec), že celkovo je problémom moc. Maova ohrozená pozícia bola jednou z explicitných záujmov konfliktu, ako to uvádzal sám Mao. Nálezy našich sinologických interpretátorov nie sú ničím viac než imanentné a verejné témy kvázi-občianskej vojny, ktorá sa udiala v Číne medzi ´65 a ´76, vojna, ktorej náležitým revolučným postupom (v zmysle existencie nového politického myslenia) je nájsť počiatočný segment (´65-´68). Mimoto, odkedy považujú naši politickí filozofi za horor to, keď sa ohrozený líder môže pokúsiť opätovne nadobudnúť vplyv? Nie je to to, o čom celé dni diskutujú ako o vytváraní utešenej a demokratickej podstaty parlamentárnej politiky? Bude sa potom tvrdiť, že zmysel a význam boja o moc je posudzovaný podľa príslušných záujmov. Hlavne vtedy, ak sú zbrane v tomto boji klasicky revolučné, v tom zmysle, ktorý viedol Maa k podotknutiu, že revolúcia nie je slávnostná večera: bezprecedentná mobilizácia pracujúcich a mládeže, skutočne neslýchaná sloboda vyjadrenia a organizácie, gigantické demonštrácie, politické schôdze na všetkých miestach práce alebo štúdia, kruté a názorné debaty, verejné odsúdenia, striedavé a anarchické použitie násilia, zahrnujúce ozbrojené násilie, atď. Teda, kto môže dnes tvrdiť, že Deng Xiaoping, označený aktivistami Kultúrnej revolúcie ako druhý najväčší medzi činiteľmi, ktorí boli ako členovia Strany angažovaní v kapitalistickej ceste, nebol v skutočnosti v línii rozvoja a budovania spoločnosti, ktorá bola diametrálne odlišná k Maovmu inovatívnemu a kolektivistickému prístupu? Nevidíme, že sa po Maovej smrti chopil moci v byrokratickom coup d'État, ako Deng uvoľnil počas celých osemdesiatych rokov a až do jeho smrti úplne divoký a kompletne skorumpovaný druh neo-kapitalizmu, o to viac nelegitímny ako pokračoval v despotizme Strany? Takže tam naozaj bolo to, s ohľadom na všetky tieto otázky, a obzvlášť čo sa týka tej najdôležitejšej z nich (vzťahy medzi mestom a vidiekom, medzi intelektuálnou prácou a manuálnou prácou, medzi Stranou a masami, atď.), čo Číňania svojím rozkošným jazykom nazývajú boj medzi dvoma triedami, dvoma spôsobmi a dvomi líniami.

No tie akty násilia, častokrát tak extrémne? Stovky tisícok mŕtvych? Perzekúcie, predovšetkým medzi intelektuálmi? Povie sa o nich tá istá vec ako o všetkých tých aktoch násilia, ktoré poznačili históriu do tohto samotného dňa, ako o všetkých expanzívnych pokusoch praktikovať slobodnú politiku. Radikálny rozvrat večného poriadku, ktorý podrobuje spoločnosť majetku a majetným, moci a mocným, vede a vedcom, kapitálu a jeho služobníkom, nemôže byť láskavý, progresívny a pokojný. Je tu už veľké a tvrdé násilie myslenia, keď prestanete tolerovať, že sa jeden ráta za to, čo ľudia považujú za nič, za nič kolektívnu inteligencia pracujúcich, za nič, pravdupovediac, akékoľvek myslenie, ktoré nie je homogénne s poriadkom, v ktorom je udržiavaná odporná vláda zisku. Téma totálnej emancipácie praktikovanej v súčasnosti v entuziazme absolútnej prítomnosti je vždy situovaná mimo dobro a zlo, pretože za okolností akcie je jediným známym dobrom to, čo vytvára status quo ako drahocenné pomenovanie svojej vlastnej existencie. Extrémne násilie je preto ekvivalentné extrémnemu entuziazmu, pretože je vskutku, hovoriac ako Nietzsche, záležitosťou prehodnotenia všetkých hodnôt. Leninistické zaujatie pre reálno, ktoré je taktiež vášňou myslenia, je bez morálky. Jediný status morálky, ako pozoroval už Nietzsche, je genealogický. Je to pozostatok starého sveta. Takto je pre leninistu prah tolerancie k tomu, čo je z našej starej a zmierenej prítomnnosti najhoršie neuveriteľne vysoko bez ohľadu na tábor, ku ktorému jeden patrí. Toto je zrejme to, pre čo dnes niektorí hovoria o barbarskosti storočia. Avšak, je dohromady nespravodlivé izolovať túto dimenziu zaujatosti pre reálno. I keď je to otázka perzekúcie intelektuálov, tak nešťastná aké môžu byť jej výjavy a dôsledky, je dôležité pripomenúť si, že to, čo to robí možným, nie je privilégium vedenia, ktoré riadi politický prístup k reálnu. Ako povedal Fouquier-Tinville počas Francúzskej revolúcie keď súdil a odsúdil na smrť Lavoisier-a, tvorcu modernej chémie: Republika nepotrebuje vedcov. Celkovo barbarské slová, totálne extrémistické a prehnané, no je potrebné ich chápať za nimi, v ich skrátenej, axiomatickej forme: Republika nepotrebuje. Nie z potreby, záujmu, alebo jej príbuzného, privilegovaného vedenia, ktoré odvodzuje ovládnutie politiky z fragmentu reálna, no z výskytu kolektivizovateľného myslenia, a len z neho. Toto je možné povedať i nasledovne: politika, ak jestvuje, zakladá svoje vlastné princípy na reálne, a tak nepotrebuje nič, uchováva sa pre seba.

No možno to je ten prípad, že dnes je každý pokus podrobiť myslenie zážitku reálna, politického alebo iného, považovaný za barbarský. Zaujatie pre reálno, dosť umŕtvené, prenecháva svoje miesto (dočasnému?) akceptovaniu, niekedy radostnému, niekedy ponurému, reality.

Pochopiteľne je zaujatie pre reálno sprevádzané rozširovaním sa zdania. Pre revolucionára je svet starým svetom, je preplnený úpadkom a falošou. Očistenie, zrušenie reálna musí vždy začať odznova.

Čo je potrebné zdôrazniť je očistenie reálnych prostriedkov na ich extrahovanie z reality, ktoré ich obklopujú a zakrývajú. Odtiaľ ten násilný vkus pre povrch a transparentnosť. Storočie sa pokúša reagovať na hĺbku. Vykonáva prudkú kritiku základov a toho, čo je za nimi, povyšuje to bezprostredné a povrch vnemov. Navrhuje, dediac od Nietzsche-ho, zanechať všetky iné svety, a predstavuje postoj, že reálno je identické s javením sa. Myslenie, práve preto, že to, čo ho riadi nie je ideálne, ale reálne, musí uchopiť javenie ako javenie, alebo reálno ako čistú udalosť svojho vlastného javenia sa. Na dosiahnutie toho musí zničiť všetku hutnosť, každý nárok na pevnosť, každé tvrdenie reality. Je to realita, ktorá pôsobí ako prekážka k odhaleniu reálna ako čistého povrchu. Tu spočíva boj proti zdaniu. No pokiaľ zdanie reality lipne na reálne, identifikuje sa zničenie zdania so zničením čírym a jednoduchým. Na konci jeho očistenia je reálno, ako úplná absencia reality, ničotou. Táto cesta podniknutá nespočetnými pokusmi v storočí politických, umeleckých, vedeckých pokusov je cestou teroristického nihilizmu. Odkedy je subjektívnou motiváciou zaujatie pre reálno, nie je súhlasná s ničím, je to tvorenie, a malo by sa rozoznať v črtách aktívneho nihilizmu.

Kde sme dnes? Figúra aktívneho nihilizmu je považovaná za celkom zastaralú. Každá zmysluplná aktivita je obmedená, obmedzujúca, zviazaná tiažou reality. To najlepšie, čo sa dá spraviť je unikať pred zlom, a preto je najkratšou cestičkou vyhýbať sa akémukoľvek kontaktu s reálnom. Napokon sa takto pristúpi voči ničote, nie-je-tu-nič-reálno, a v tomto zmysle ostáva v nihilizme. No pokiaľ je teroristická časť, túžba očistiť reálno, potlačená, je nihilizmus dezaktivovaný. Stal sa pasívnym, alebo reaktívnym nihilizmom, to jest, nepriateľský voči každému činu, rovnako ako každému mysleniu.

Inú cestu, ktorú storočie načrtlo, tú, ktorá sa pokúša oprieť o zaujatie pre reálno bez pádu do vrcholných pôvabov teroru, nazývam odčítavacou cestou: ukázať ako skutočný bod, nie zničenie reality, ale minimálny rozdiel. Očistiť realitu nie za účelom jej anihilácie v jej povrchu, ale jej odčitanie z domnelej jednoty tak, že sa v nej nájde bezvýznamný rozdiel, miznúci pojem, ktorý ju konštituoval. Čo sa [v tom] sotva uskutočňuje, odlišuje sa od miesta, v ktorom sa nachádza. V tomto „sotva“ spočívajú všetky vplyvy, v tejto imanentnej výnimke.

V oboch týchto cestách je kľúčovou otázkou nové. Čo je nové? Táto otázka posadla storočie, pretože už od svojho počiatku je storočie vzývané ako figúra počiatku. A predovšetkým (opätovného) začiatku človeka: nového človeka.
Táto syntagma, možno viac stalinistická než leninistická, má dve protikladné vnímania.

• Pre celý zástup mysliteľov, obzvlášť vo sfére fašistického myslenia, a bez vylúčenia Heidegger-a, je nový človek z veľkej časti obnovením starého človeka, ten, ktorý bol odstránený, ktorý zmizol, ktorý bol poškodený. Očistenie je skutočne viac alebo menej násilný proces návratu strateného pôvodu. Nové je produktom autenticity. V konečnej analýze je tu otázka storočia videná ako obnovenie (pôvodu) zničením (neautentického).

• Pre iný zástup mysliteľov, obzvlášť vo sfére k Marxovi sa kloniacemu komunizmu, je nový človek skutočným zrodom, niečo, čo nikdy predtým neexistovalo, pretože vyvstáva zo zničenia historických antagonizmov. Nový človek komunizmu je za triedami a za štátom.

Nový človek je takto buď obnovený, alebo vytvorený.

V prvom prípade je definícia nového človeka zakorenená v mýtických súhrnoch, takých ako rasa, národ, zem, krv, pôda. Nový človek je zbierkou predikátov (nordický, árijský, bojovný, atď.)

V druhom prípade, naopak, je nový človek koncipovaný voči všetkým obalom a všetkým predikátom, obzvlášť voči rodine, vlastníctvu, národnému štátu. To je projektom Engels-ovej knihy Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Marx už podčiarkol, že univerzálna jedinečnosť proletariátu je nebyť nositeľom žiadneho predikátu, nevlastniť nič, a obzvlášť nemať, v silnom zmysle, žiadnu vlasť. Tento koncept nového človeka anti-predikatívneho, negatívneho a univerzálneho prechádza storočím. Veľmi dôležitým bodom tu je nepriateľskosť voči rodine, ako prvotný zárodok egoizmu, zakorenenej individuálnosti, tradície a pôvodu. Gide-ho zvolanie ´Rodiny, nenávidím vás´ sa podieľa na obhajobe takto ponímaného nového človeka.

Je veľmi pozoruhodné vidieť, že sa rodina opäť raz stala na sklonku storočia konsenzuálnou a prakticky nezdolateľnou hodnotou. Mladí milujú rodinu, v ktorej naviac ostávajú i pozdejšie. Nemecká Strana zelených, považovaná za stranu protestu (všetko je relatívne: teraz je vo vláde) uvažovala v jednej chvíly nazvať sa stranou rodiny. Dokonca homosexuály, nositelia storočia, ako sme to už videli u Gide-ho, časti protestu, dnes požadujú svoje zaradenie v rámci rodiny, tradície, občianstva. Pozrite, ako ďaleko sme sa dostali! Nový človek v reálnej prítomnosti storočia symbolizoval, ak bol pokrokový, predovšetkým únik od rodiny, vlastníctva a štátneho despotizmu. Dnes sa zdá, že modernizácia, ako ju naši páni radi nazývajú, znamená byť dobrým malým ockom, dobrou malou mamou, dobrým malým synom, stať sa dobrým zamestnancom, obohacovať sa ako je to len možné, a hrať zodpovedného občana. Novým mottom je: Peniaze, rodina, voľby. I keď sú peniaze peniazmi ekonomickej siete, rodina dvoch homosexuálov, voľby veľkou demokratickou hostinou, nevidím v skutočnosti politický pokrok.

Storočie končí s motívom nemožnej novej subjektivity a komfortom opakovania. Tento motív má kategoriálne meno, posadnutosť. Storočie končí v posadnutosti bezpečnosťou, pod skôr biednou maximou: naozaj nie je zlé byť tam, kde už si, inde je, a bolo, horšie. Zatiaľ čo to, čo bolo živé za tých sto rokov sa, po Freud-ovi a Lenin-ovi, konalo pod heslom devastujúcej hystérie, jej aktivizmu, jej nekompromisnej bojovnosti.

Našou úlohou, opierajúc sa o prácu Lenin-a, je znovu v politike zaktivizovať samotnú otázku myslenia proti mrzutej posadnutosti našej doby. Všetkých, ktorí tvrdia, že vykonávajú politickú filozofiu sa pýtame: Aká je vaša kritika jestvujúceho sveta? Čo nové nám môžete ponúknuť? Čoho ste tvorcami?


Tento text sa objavil aj v autorovej knihe The Century (Storočie).

[ Zdroj: http://www.lacan.com/divide.htm ]

5 komentárov:

  1. v strede som sa trochu stracal o tych teoriach jedneho deleneho na dve a naopak ale uvod a zaver su zaujimave

    OdpovedaťOdstrániť
  2. 20. storočie bolo storočím antagonizmov: dva bloky v studenej vojne, myšlienka komunizmu a fašizmu konfrontujúcich sa v druhej svetovej vojne.

    Otázkou je, ako sa dívame na ten podstatný(dva)antagonizmus: ako na boj rás, krajina, civilizácii..; alebo ako na konfrontáciu spoločenských tried, pri ktorých sú rasa, krajina, civilizácia nepodstatné.

    A potom ide o to, čo spraviť s týmito Dvomi: zjednotiť ich, alebo dať vyvstať ich rozdielom.
    Mao sa snažil oddeliť od nánosu kapitalistickej kultúry, teda zvýrazniť rozdiel, a to konkrétne úplným zbavením sa starého.

    Nové však nemá žiadnu oporu, pretože nemá ju odkiaľ mať, keďže to staré nie je, pochopiteľne, nové.

    Asi tak. Či niečo iné si myslel?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. toto som myslel, budem si to musieť ešte znovu prečítať

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Práve som dočítal tento text. Môžem naň odpovedať?

    lao

    OdpovedaťOdstrániť