streda, 15. septembra 2010

Bratislavské zápisky z podzemia

Ľuboš Blaha | lubosblaha.blogspot.com
Ráno sa zobudí znechutený a zničený. Pár minút ešte v posteli rozjíma o živote. Má dvadsaťpäť, žije v garsónke na sídlisku v Bratislave, spláca šibeničnú hypotéku, pracuje v súkromnej korporácii, kanceláriu zdieľa so siedmymi kolegami na deviatom poschodí ponurej presklenej budovy, úspory žiadne, práca nudná.
„To je len začiatok,“
hovorí si, keď vstáva z postele.
„Jedného dňa sa na mňa šťastie usmeje a budem úspešný.“

Cestou do práce ukradomky obdivuje interiér svojho auta. Je to len Fábia, no je jeho, iba jeho. Sladké pomyslenie. Nedávno ju lízol, ešte vonia novotou. Vždy sníval o tom, že bude mať vlastnú káru a bude na ňu baliť čajočky.
„S Fábiou toho moc nezbalím, ale to je len začiatok,“ hovorí si.
„O pár rokov si kúpim poriadne auto.“
Kým dôjde do práce, premyslí si, akú audinu si v budúcnosti zadováži, aby nebol zaskočený, keď raz konečne zbohatne.
V meste zápchy, trúbenie, smog, napätie, do roboty to takmer nestihol. Víta ho prísny pohľad nadriadenej. Pokorne sa na ňu usmeje, mierne sa prihrbí, aby pôsobil kajúcne a vraví si v duchu, že by mal vstávať skôr. Čo ak by, preboha, došiel opäť neskoro do práce? Vyhodia ho, ani brvou nemihnú. Pred dverami stoja stovky záujemcov o jeho džob a musí si priznať, že je nahraditeľný. Tak ako každý. Rýchlo si sadne za malý stolík a zapne počítač. Rutinná robota ho ubíja, no musí švihať. Nadriadená striehne na každý jeho krok.
Cez deň vybaví desiatky telefonátov.
„Dobrý deň, pán Kováč, nemali by ste záujem o náš nový produkt?“
Prekáža mu, že musí takto otravovať ľudí, no nemá na výber.
Nadriadená mu dáva jasne najavo, že tento mesiac ešte dokopy nič nepredal. Zaostáva za kolegami. Je v strese. Vedenie plánuje prepúšťať. Môže to byť on, kto skončí na ulici. Čo by si počal? Už pár jeho kamarátov vyhodili a teraz lietajú po úradoch práce. Sú to nuly. Nemôže takto skončiť. Musí zapnúť naplno.
Svojich kolegov neznáša. Závidí im. Henten nímand, čo sedí oproti, bol minule na služobke. Videl Londýn a doniesol si tučné diéty. A ešte si chcel od neho požičať foťák.
„Ani za boha, nech si kúpi vlastný, čo je moje, to je moje,“ medituje a dodáva: „Vlastníctvo je posvätné.“
„A vôbec, prečo tam poslali jeho a nie mňa?“ nadáva v duchu.
Zadumane si podopiera bradu a domýšľa vlastné možnosti.
„Som rovnako flexibilný ako on, čo rovnako, som jasne lepší a spravil by som všetko. Nemám zábrany. Keď povedia skoč, tak skočím.“
Zahriakne ho nadriadená.
„Nespať!“
Očividne sa príliš zadumal a prestal pracovať. To sa neodpúšťa, bacha na to. Nerozmýšľať, makať.
Obed porieši čo najrýchlejšie, aby stihol, čo sa mu nakopilo. Bolí ho brucho. Zo stresu. No keď sa vracia, zistí, že nadriadená sa zdržala na obede. Chvíľu teda surfuje po internete. Zapojí sa do politickej diskusie. Pod anonymným nickom sa vyzúri na „hranolovi“, rozmetá na kusy dákeho „tupého ficovoliča“, spokojne sa usmieva, ako to všetkým hnusným závistlivým „komunistom“ na internete naložil. Hneď je mu lepšie.
„Sloboda je krásna vec,“ pomyslí si.
No už je tu nadriadená a fľochne naňho škaredý pohľad. Rýchlo zavrie webovú stránku a vrhne sa do roboty. Rozbúcha sa mu srdce.
„Snáď ma nevidela surfovať,“ horúčkovito premýšľa a zahundre: „Keď ma vyhodia, tak som vážne v srabe.“
Väčšinu výplaty zožerie hypotéka a lízing. Nemá nič odložené. Ako by platil účty, keby ho vyrazili?
No zamestnávateľ je v jeho hodnotovom svete nedotknuteľný. Platí mu málo, hoci robí ako murovatý. Ale taký je život. Čo by ešte nechcel? Korporácie sú v pohode. Problém je štát.
„Za všetko môže to, aké platím dane,“ gáni v duchu a hlavou mu lieta vlastná múdrosť, ktorou sa vždy zvykne blysnúť. „Sakra, dane idú len na cigánov, darmožráčov a starých dedov.“
Je si istý, že trafil.
„Čo sa má čo štát starať o tú svoloč?“ dumá ďalej.
„Chudáci nech si pomáhajú sami, ja patrím do strednej vrstvy, čo ma je po nich?“
Cíti, že je vo forme.
„Som zdravý a mladý, mám diplom aj džob, a tak to bude naveky.“
Ťuká do klávesnice a v duchu filozofuje.
„Čo mám ja z toho ficovského sociálneho štátu?“
Minule si kúpil Nota Bene a v ofise trúsil, vraj, nech mu nikto nehovorí, že neprispieva aj na nuly, a nahlas sa rehotal.
„Nota Bene kúpim, ale na ten komunistický štát nedám ani cent, to nikdy!“
V robote ostal ako vždy dlhšie, zákonná pracovná doba je pre vedenie firmy len voľná inšpirácia. Pokiaľ si neodrobí robotu, nemá nárok. A do štvrtej sa ani zďaleka nedá stihnúť, čo mu navalili. Príplatky žiadne, čo už.
Večer z práce rýchlo uteká do Auparku.
Minule videl vo výklade značkový pulóver, ktorý musí mať.
Páčil sa mu aj jeden v dákom čudnom malom obchodíku, keď šiel posledne z potravín na sídlisku, ale pulóver nemal značku. Ten si určite nekúpi. Ešte by si niekto myslel, že je chudák a nemá na poriadne značkové výrobky.
Za pulóver v Auparku vysolí poslednú stovku, čo mu ostala do výplaty. Nejako sa pretlčie. Veď už ten pocit, že zasa vlastní niečo nové, áno, ten je na nezaplatenie. Doslova zahreje pri srdci. A pulóver je trendový, má značku. Cool!
„Dúfam, že je táto farba v móde,“ pomyslí si ešte, obzerajúc sa v zrkadle výkladu. „Hlavne, aby som nevytŕčal z radu, ako dáka trúba.“
Domov dôjde vyžmýkaný ako každý deň. Zlupne hamburger, čo si kúpil v McDonalde. Sadne pred telku a čumí na akýsi americký seriál. Krásni a úspešní ľudia, bohatstvo a sláva. To je to, po čom túži. Dej ani nevníma, myslí na to, či v práci všetko postíhal.
Prepne na iný program, dávajú dokument o globálnej environmentálnej kríze. V duchu si zanadáva na otravných ekofašistov, ktorí nevedia čo od dobroty a zveličujú dáke otepľovanie.
Znechutene prepne na spravodajstvo. Hovorí sa o chudobe vo svete.
„Čo ma je po tom? Mali sa viac snažiť, úbožiaci, nech mi s nimi dajú pokoj,“ šomre s opovrhnutím a znalecky si odpovie: „Dilinovia, už len čakám, že začnú kritizovať voľný obchod a súkromné vlastníctvo.“
Našťastie, nezačnú. V spote sa vystriedajú traja nadovšetko nezávislí odborníci, jeden z Medzinárodného menového fondu, druhý zo Svetovej banky a tretí z akéhosi amerického centra konzervatívnych štúdií. Napodiv sa vzácne zhodnú na tom, že za chudobu vo svete môže výlučne nedostatok deregulácie a štátne obmedzenia v slobodnom pohybe kapitálu.
„Presne!,“ spokojne si mľaskne a čuduje sa, ako si ešte vôbec v dnešnom svete môže niekto myslieť čosi iné. Veď všetci nezávislí analytici v médiách hovoria to isté. Ako by pravda mohla byť inde?!
Letmo kukne na konzervatívny týždenník, čo si včera kúpil a teraz leží pri posteli. Prečíta si ho cez víkend, teraz sa mu nechce. Už dlho nečíta nič iné ako tento týždenník. Baví ho, ako nakladajú „hranolovi“. Jasné, za všetko môže Fico. Keď raz konečne zbohatne, Fico by mu určite zdanil všetko, čo bude mať. Takto to bude. Stopercentne. Závistliví ľavičiari chcú trestať úspešných, teda takých, aký raz bude aj on. A že solidarita! Pcha!
„Čo ma je po iných, nech sa sami starajú o seba,“ domýšľa kolobeh sveta: „Keď je niekto neschopný, nech skape od hladu. Mne je fajn. Som ambiciózny a flexibilný, raz aj ja budem hore, a potom všetci uvidia...“
Keď zaspáva, sníva o tom, aké to bude, keď bude bohatý, keď bude mať moc. Nadriadenú pošle do teplých krajín. Bude vysedávať v najlepších podnikoch v Blave a baliť čúzičky. Vyloží na stôl kľúče od audiny a len sa pohrnú. Každý deň rozvalený vo svojej vile, plávanie v bazéne, drahý chľast a cigary.
„To bude život, nebudem robiť nič.“
Pomyslí si – už aby to prišlo!
Nechce sa mu zajtra do roboty. Nič nestíha a fakt sa bojí, že ho prepustia.
„Zaplatil som tento mesiac hypotéku?,“ prebleskne mu hlavou, kým konečne nezaspí.
Ráno sa zobudí znechutený a zničený.
Ale je rád, že má nový značkový pulóver.
Tento systém je proste fajn.
Len nebyť tých hnusných komunistov po celom Slovensku.
Ešteže Blava je cool.
Chvalabohu je modrá.
Mikloš má pravdu, všetko vyrieši trh a nadnárodné korporácie.
„Hlavne nech sa každý stará sám o seba,“ pomyslí si cestou do ofisu.
Aj jemu to raz prinesie úspech, peniaze a moc.
Len musí počkať.
Už to nemôže trvať dlho. Je na správnej ceste.
Jeho život je IN.
Aký bude jeho ďalší deň?
Taký istý ako vždy. Zajtra, pozajtra, o rok, o desať.
Úspech sa nedostaví, životných neistôt bude pribúdať, rovnako ako dlhov a finančných problémov. No za všetko budú môcť komunisti a chudáci. A tento prekliaty štát. Nebyť štátu, už by určite zbohatol. Veď slúži poctivo a disciplinovane.
Urobí kariéru, stále má ešte čas. Korporácia ho raz niekam určite posunie.
Jedine, že by...

* * *

Nevytvoril som tento obraz mladého Bratislavčana zo strednej vrstvy ako úmyselnú karikatúru. Tvoril som ho na základe rozhovorov a skúseností s ľuďmi, ktorých poznám. Hoci som do jedného mladého muža skoncentroval charakteristiky viacerých ľudí, mnohí mladí pravičiari zdieľajú hodnoty, ktoré som vyššie naznačil.
Ich život je rutinný a prázdny, no v mene kariéry sú ochotní obetovať všetko. Žijú v každodennej neistote, no s krvavými očami odmietajú akékoľvek sociálne istoty. Žijú na dlh, no odmietajú akékoľvek zadlžovanie štátu. Sú príjmovo podhodnotení, no kupovaním drahých značkových výrobkov a militantne pravicovými názormi sa snažia vyčleniť od pracujúcej chudoby, od ktorej príjmovo nemajú ďaleko.
Korporácie ich vyšťavujú a zdierajú, no v ich hodnotovom svete môže za všetko paradoxne štát a zlí „komunisti“. Podľahli ideologickým šablónam, podľa ktorých je svet úspešných svetom pravice. A hoci úspešní zďaleka nie sú, hodnoty zdieľajú s bohatými a slávnymi ľuďmi, čím si kompenzujú svoje komplexy menejcennosti. Myslia si, že sú slobodní, no skutočnú slobodu im už korporácie a konzumný spôsob života dávno vzali.
V každodennej zničujúcej konkurencii závidia všetkým naokolo, no za závistlivých považujú všetkých ostatných, najmä ľavičiarov. Život v neustálom strese, práca pohltila akékoľvek zmysluplné koníčky a voľný čas. Nezaujíma ich solidarita, myslia len seba a na to, ako dosiahnuť svoj „americký sen“. Sú pre to ochotní urobiť čokoľvek, aj pokriviť svoj charakter, otročiť, ublížiť, nenávidieť. Dnes sa tomu hovorí „flexibilita“.
Niektorí predstierajú súcit, no ten im slúži iba na dosiahnutie pocitu nadradenosti. Ich výhradnou hodnotou sú peniaze a moc. Spoznávajú sa vo výrobkoch, ktoré vlastnia, nemajú záujem o duchovný rozvoj. S odťažitým cynizmom kašľú na ochranu životného prostredia aj na sociálnu spravodlivosť. Hrajú iba na seba, bez zodpovednosti za spoločnosť a iných ľudí. Chcú mať stále viac, nech ide o čokoľvek. Viac bohatstva, viac slávy, viac úspechu, viac sexu.
Oni nežijú. Iba konzumujú život. Prázdny život bez hodnôt a ideálov.
A toto má byť dnes v Bratislave cool. Toto je, prosím pekne, IN.
Prečo mám taký silný vnútorný pocit, že ja nechcem byť IN?
„Kamarát môj, ja chcem byť OUT!“

Autor je hrdý Bratislavčan.

10 komentárov:

  1. Dobry den

    no mozno ziju taky uboziaci, ako opisujes, ale to asi s pravicou ma len malo spolocneho tu ide skor o pomylene hodnoty a fanatizmus
    clovek moze zit plnohodnotne a autenticky pokial chce
    fanatizmus, ci komunistov alebo pravicovo orientovanych alebo krestansky zalozenych ludi dokazal narobit vela zla
    preto si nemyslim ze by jeden alebo druhy bol vykupenim ludstva skor pliagou ako komunizmus aj kapitalizmus
    chyba mi objektivita
    chyba mi vlastny nazor toto je bezbrehe preberanie a natahovanie sa
    ludia zabudli pouzivat vlastnu hlavu (okrem fica) a mat vlastny nazor a hlavne vyjadrit ho slusne ako sa patri v kultivovanej spolocnosti

    apropo ludia si niesu rovny, ludia su v prvom rade zly, samolubi, nasilny ...

    vznesene hodnoty su im ukradnute ludia si zamienaju materialny dostatok za dusevnu rovnovahu
    pokoj a spokojnost

    tak ako kapitalisti aj komunisti chcu len jedno moc a peniaze nic ine
    a ak to dosiahnu budeme sa mat dobre (to je ironia )

    tak sa nedajme oblafnut a hlavne vela rozmyslate

    Stanislav Pribula

    OdpovedaťOdstrániť
  2. stano, jedina otazka pre teba: ty si clovek?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Juli, nerozumiem tvojej otázke. Vysvetli mi prosím,prečo sa to pýtaš toho diskutujúceho.mamka

    OdpovedaťOdstrániť
  4. "apropo ludia si niesu rovny, ludia su v prvom rade zly, samolubi, nasilny ..."

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Aj keď v tej reakcii chýba interpunkcia, štylistika a gramatika, tak sa dá pochopiť. Má pravdu. Ľudia sú zlí. Ja zvyknem hovoriť iba druhú pravdu, že ľudia sú dobrí. Obe sú správne. Ide o to, čo si človek do života vyberie a ktorou cestou sa snaží ísť. Pomýlených úbožiakov je v každom systéme veľa. Tá nerovnosť je myslená práve v tom rôznom výbere z mnou spomínaných dvoch večných právd.
    mamka

    OdpovedaťOdstrániť
  6. A čo ak sú ľudia väčšinou takí, v akých podmienkach mohli vyrastať a žiť?

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Všetci dobrí ľudia, ktorých poznám vyšli zo skromných a chudobných podmienok. Zlých ľudí, ktorých poznám, urobili zlými peniaze. Druhá pravda je, že zlodej sa stal zlodejom z nedostatku a Seneca sa stal múdrym filozofom a dobrým človekom v prebytku. Takže asi nemáš pravdu. Je to o boji dobra a zla v každom z nás, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Juliho mamka

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nemám na mysli len materiálny dostatok, ale aj podmienky pre rozvoj svojich schopností.

    Teda: Aké sú móresy a hodnoty ľudí okolo vás. K čomu je človek vedený a či nachádza naplnenie a sebarealizáciu.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. ja som sa chcel dostat k tomu, ze zda sa, ze problemom je, ze komunizmus, respektive lavica pocita s dobrymi ludmi.. kapitalizmus naopak

    OdpovedaťOdstrániť
  10. od kedy si hrdý bratislavčan?
    Matus

    OdpovedaťOdstrániť