pondelok 25. októbra 2010

Demokracia versus ľudia

SLAVOJ ŽIŽEK | New Statesman
Nové okolnosti nedávnej histórie Haiti dokazujú ako sa vážna radikálna politika Lavalas a jej lídra Jean-Bertrand Aristide-a ukázala príliš ohrozujúcou pre majetnú elitu krajiny a ich zahraničných stúpencov.

Noam Chomsky raz poznamenal, že „iba ak je prekonaná hrozba ľudovej participácie je možné bezpečne uvažovať o formách demokracie“. Týmto tu poukázal na „pasivizujúci“ základ parlamentnej demokracie, ktorá ju robí nekompatibilnou s priamou politickou seba-organizáciou a seba-splnomocňovaním ľudí. Priama koloniálna agresia alebo vojenský útok nie sú jedinými spôsobmi ako spacifikovať “nepriateľské“ obyvateľstvo: pokiaľ sú podporované dostatočným stupňom donucovacej sily, medzinárodné “stabilizačné“ misie môžu prekonať hrozbu ľudovej participácie prostredníctvom domnele menej hrubej taktiky „podporovania demokracie“, „humanitárneho zásahu“ a „ochrany ľudských práv“.

To je to, čo robí príklad Haiti tak exemplárnym. Ako píše Peter Hallward v Damming the Flood [Prehradenie záplavy], detailnom popise ,,demokratického obmedzenia” radikálnej politiky Haiti počas posledných dvoch dekád, „nebola otrepaná taktika ´podporovania demokracie´ nikdy zavádzaná s väčšmi devastačným efektom než na Haiti medzi 2000 a 2004“. Nie je možné opomenúť iróniu skutočnosti, že názov emancipačného politického hnutia, ktoré trpelo tento medzinárodný tlak je Lavalas, alebo „záplava“ v kreolčine: je to záplava vyvlastnených, ktorá zaliala ohradené komunity, ktoré chránili tých, ktorí ich vykorisťovali. Preto je názov Hallward-ovej knihy úplne náležitý, vpisujúc udalosti na Haiti do globálnej tendencie nových priehrad a múrov, ktoré od 11. septembra vyrastali všade, konfrontujúc nás s vnútornou pravdou „globalizácie“, základnými líniami rozdelenia, ktoré ju podporujú.

Haiti bolo výnimkou od samého začiatku, od jeho revolučného boja proti otroctvu, ktorý skončil nezávislosťou v januári 1804. „Iba na Haiti,“ poznamenáva Hallward, „bola deklarácia ľudskej slobody všeobecne konzistentná. Iba na Haiti bolo toto vyhlásenie udržiavané za každú cenu, v priamej opozícii voči spoločenskému poriadku a ekonomickej logike tej doby.“ Z tohto dôvodu, „tu nie je žiadna iná udalosť v celých moderných dejinách, ktorej dôsledky by boli väčšmi ohrozujúce pre dominantný svetový poriadok“. Haitská revolúcia si skutočne zaslúži označenie opakovanie Francúzskej revolúcie: vedená Toussaint-skou predohrou, bola jasne „pred svojou dobou“, „predčasnou“ a odsúdenou na zlyhanie, avšak, práve ako taká, bola zrejme dokonca viac udalosťou ako Francúzska revolúcia samotná. Bolo to poprvýkrát, čo sa zotročená populácia búrila nie ako spôsob návratu k svojim predkoloniálnym “koreňom“, ale pre univerzálne princípy slobody a rovnosti. A znakom jakobínskej autentickosti je, že rýchlo rozpoznali povstanie otrokov – čierna delegícia z Haiti bola nadšene prijatá Národným zhromaždením v Paríži. (Ako by sa dalo čakať, veci sa po Termidore zmenili; v 1801 vyslal Napoleon obrovskú silovú výpravu, aby sa pokúsila prevziať kontrolu nad kolóniou).

Odsúdené Talleyrand-om ako „hrozný výjav pre všetky biele národy“, bola samotná „púha existencia nezávislého Haiti“ netolerovateľnou hrozbou pre otrokársky status quo. Haiti sa takto muselo stať exemplárnym prípadom ekonomického zlyhania, aby odradilo ostatné krajiny vybrať sa rovnakou cestou. Cena -doslovne cena- za “predčasnú“ nezávislosť bola naozaj neprimeraná: po dvoch dekádach embarga vytvorilo Francúzsko, starý koloniálny pán, obchodné a diplomatické vzťahy iba v 1825, po donútení Haitskej vlády zaplatiť 150 miliónov frankov ako „kompenzáciu“ za stratu svojich otrokov. Táto suma, zhruba sa rovnajúca ročnému rozpočtu Francúzska v tom čase, bola neskôr znížená na 90 miliónov, no stále to bolo silným vyčerpaním Haitských zdrojov: na konci 19-teho storočia strávili Haitské poplatky zhruba 80 percent štátneho rozpočtu a posledná splátka bola zaplatená až v 1947. Keď, v roku 2003, v očakávaní dvojstého výročia národnej nezávislosti lavalas-ký prezident Jean-Baptiste Aristide žiadal, aby Francúzsko vrátilo tieto vymožené peniaze, bola jeho žiadosť kategoricky odmietnutá francúzskym zborom (vedený, ironicky, Régis Debray-om [francúzsky novinár, vládny činiteľ a profesor, ktorý bojoval v ´67 s Che Guevara-om v Bolívii]). V čase, kedy niektorí liberáli USA uvažujú o možnosti odškodniť čiernych Američanov za otroctvo, bola požiadavka Haiti byť odškodnené za strašnú sumu, ktorú museli zaplatiť bývalí otroci, aby bola uznaná ich sloboda, prevažne ignorovaná liberálnou mienkou, i keď vydieranie tu bolo dvojnásobné: otroci boli najprv vykorisťovaní, a potom mali zaplatiť za uznanie svojej ťažko vybojovanej slobody.

Príbeh pokračuje i dnes. Hnutie Lavalas vyhralo každé slobodné prezidentské voľby od 1990, no bolo dva razy obeťou vojenského prevratu sponzorovaného USA. Lavalas je jedinečná kombinácia: politický zástupca, ktorý získal štátnu moc cez slobodné voľby, no ktorý si po celý ten čas udržiaval korene v orgánoch miestnej ľudovej demokracie, priamej sebaorganizácie ľudí. I keď tomu “slobodná tlač“ ovládaná jeho nepriateľmi nikdy nebránila, i keď boli násilné protesty ohrozujúce stabilitu legálnej vlády plne tolerované, vláda Lavalas bola bežne démonizovaná v medzinárodnej tlači ako neobyčajne násilná a skorumpovaná. Cieľom USA a jeho spojencov Francúzska a Kanady bolo vnútiť Haiti „normálnu“ demokraciu – demokraciu, ktorá by sa nedotkla ekonomickej moci a úzkej elity; boli si dobre vedomí, že ak by to fungovalo týmto spôsobom, musí demokracia pretrhnúť väzby s priamou ľudovou sebaorganizovanosťou.

Je zaujímavé poznamenať, že táto spolupráca USA-Francúzsko sa udiala hneď po verejnej nezhode o útoku na Irak v 2003, a bola celkom náležite oslavovaná ako opätovné uistenie o ich hlavnom spojenectve, ktoré je podkladom pre príležitostné konflikty. Dokonca brazílsky Lula opomenul v roku 2004 zvrhnutie Aristide-a. Takto bolo vytvorené príšerné spojenectvo, aby zdiskreditovalo hnutie Lavalas ako formu vlády ulice ohrozujúcu ľudské práva, a prezidenta Aristide-a ako mocného-šialeného fundamentalistického diktátora – alianciu siahajúcu od bývalých vojenských oddielov smrti a „demokratických frontov“ podporovaných USA až po humanitárne mimovládne organizácie a až nejaké organizácie „radikálnej ľavice“, ktoré, financované USA, s nadšením odmietali “kapituláciu“ Aristide-a pred MMF. Sám Aristide poskytol otvorenú charakteristiku tohto presahu medzi radikálnou ľavicou a liberálnou pravicou: „Niekde a nejako jestvuje drobná tajná spokojnosť, možno nevedomá spokojnosť, pri hovorení vecí, ktoré mocní bieli chcú, aby ste vraveli.“

Boj Lavalas je príkladom principiálneho heroizmu, ktorý čelí obmedzeniam toho, čo je dnes možné urobiť. Aktivisti Lavalas nevyšli zo škárok štátnej moci a “nevzdorujú“ z bezpečnej vzdialenosti, ale hrdinsky prijali štátnu moc, dobre si vedomí, že preberajú moc za nepriaznivých okolností, kedy všetky trendy kapitalistickej „modernizácie“ a „štrukturálneho znovunastavenia“, no tiež postmodernej ľavice, boli proti nim. Stiesnení opatreniami uvalenými USA a Medzinárodným menovým fondom, ktoré smerovali k uzákoneniu „nevyhnutných štrukturálnych znovunastavení“, sledoval Aristide politiku malých a precíznych pragmatických opatrení (stavanie škôl a nemocníc, vytváraním infraštruktúry, zvyšovaním minimálnej mzdy), pričom povzbudzoval aktívnu politickú mobilizáciu ľudí v priamej konfrontácii s ich najpriamejšími nepriateľmi – arámdou a jej paramilitantnými pomocníkmi.

Jedinou, najkontroverznejšou vecou na Aristide-ovi, vec, ktorá mu získala prirovnanie so Sendero Luminoso a Pol Pot-om, bolo jeho ostré odmietnutie opatrenia preberaného ľuďmi na obranu proti vojenským alebo paramilitantným útokom, útokom, ktoré decimovali ľudové hnutie po dekády. Pri niekoľkých príležitostiach v roku 1991 vyšiel Aristide s tým, aby sa privrelo oko nad postihmi k najznámenším z týchto opatrení, miestne známymi ako „Père Lebrun“, istým druhom „náhrdelníka“ prevzatého partizánmi proti aparteidu v Južnej Afrike – zabitie policajného vraha alebo udavača horiacou pneumatikou. V reči 4. augusta 1991 varoval nadšený dav, aby pamätali „kedy použiť (Père Lebrun), a kde ho použiť,“ pričom im pripomínal, že „ho nikdy nemôžete opäť použiť v štáte kde prevažuje zákon.“

Neskôr sa liberálni kritici pokúšali načrtnúť paralelu medzi takzvanými chimères, t. j. členmi Lavalas skupín sebaobrany, a Tontons Macoutes, známymi vražednými gangami diktatúry Duvalier-a. Fakt, že nejestvuje numerický základ pre porovnanie stupňov politického násilia za Aristide-a a za Duvalier-a sa nemá dostať do cesty podstatnej politickej argumentácie. Keď sa Aristide-a opýtali na chimères, poukázal na to, že „samotné slovo hovorí za všetko. Chimères sú ľudia, ktorí sú ochudobnení, žijúci v stave hlbokej neistoty a chronickej nezamestnanosti. Sú obeťami štrukturálnej nespravodlivosti, systematického sociálneho násilia (...). Nie je prekvapujúce, že by sa mali konfrontovať s tými, ktorí vždy benefitovali z toho istého sociálneho násilia.“

Preukázateľne sú tieto veľmi zriedkavé akty ľudovej sebaobrany páchanej partizánmi Lavalas príkladmi toho, čo Walter Benjamin nazýval „božské násilie“: mali by byť lokalizované „mimo dobro a zlo“, v istom type politicko-náboženského prerušenia etického. I keď tu máme dočinenia s tým, čo sa môže javiť len ako „nemorálny“ čin zabíjania, nemáme žiadne politické právo ich odsúdiť, pretože sú odpoveďou na roky, dokonca storočia, systematického štátneho a ekonomického násilia a vykorisťovania.

Ako hovorí sám Aristide: „Je lepšie sa mýliť s ľuďmi, ako mať pravdu proti ľuďom.“ Namiesto určitých príliš zreteľných chýb bol režim Lavalas vskutku jedným z podôb ako by mohla vyzerať dnes „diktatúra proletariátu“: zatiaľ čo sa pragmaticky zapája do určitých zvonku vnútených kompromisov, ostal stále verný svojmu “základu“, davu bežných odcudzených ľudí, hovoriac v ich mene, nie ich “reprezentovanie“, ale priame spoliehanie sa na ich sebaorganizáciu. I keď rešpektujúc demokratické pravidlá, Lavalas ozrejmil, že volebný boj nie je to, kde sa rozhoduje o veciach: čo je omnoho viac rozhodujúce, je snaha doplniť demokraciu s priamou politickou sebaorganizovanosťou utlačovaných. Alebo povedané v našich “postmoderných“ pojmoch: boj medzi Lavalas a kapitalisticko-vojenskou elitou na Haiti je prípadom autentického antagonizmu, antagonizmu, ktorý nemôže byť obsiahnutý v rámci parlamento-demokratického „agonistického pluralizmu“.

To je dôvod prečo Hallward-ova vynikajúca kniha nie je len o Haiti, ale o tom, čo to dnes znamená byť “ľavičiarom“: opýtaj sa ľavičiara, aký je jeho postoj k Aristide-ovi, a bude okamžite jasné, či je partizánom radikálnej emancipácie alebo púhym humanitárnym liberálom, ktorý chce „globalizáciu s ľudskou tvárou“.


[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/books/2008/08/haiti-aristide-lavalas ]


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára