piatok 15. októbra 2010

Odbory pre ľudí

Protesty odborárov zo začiatku októbra proti "Radičovej balíčku" v Košiciach, Žiline a Bratislave ukázali dve možné cesty, ktorými sa môže uberať ľudové hnutie pracujúcich na Slovensku.


Nepochopený štrajk?
Keďže sa konali po veľkom, takmer stotisícovom štrajku organizovanom Konfederáciou európskych odborov (ETUC) v Bruseli mali prevažné zastúpenie práve odborári. Napriek tomu je otázkou, prečo sa týchto akcií nezúčastňujú ostatní ľudia. Nežijú snáď z práce, alebo majú dojem, že sa ich to nijako netýka?

Tým, ktorí majú nedôveru k odborom treba pripomenúť, že ľudia, ktorí prišli, prišli hájiť v prvom rade seba alebo druhých ľudí a neboli tam na príkaz. Významom odborov sú totiž pracujúci. Malomeštiacka domnienka, že organizácie pracujúcich sú tu pre osobný prospech odborárskych šéfov je obmedzeným pohľadom človeka, ktorý sa nedokáže vlastnou hlavou pozrieť za tesné predsudky svojho malého sveta, v ktorom je všetko sebecké a zištné. Mimoto je to pohľad bezohľadný k životnej situácii druhých a hlboká urážka protestujúcich.

Pre človeka, ktorému ohlásené ďalšie zvýšenie energií (a to, samozrejme, nie len o jedno percento ako nedávno upozornil napr. ekonóm Staněk) a potravín výrazne zasiahne do domáceho rozpočtu, či ktorý napr. vychováva deti sám, je demonštrácia jediným spôsobom ako na svoju situáciu upozorniť kompetentných. Jeho hlas však má nejakú silu len vtedy, keď sa tieto nespravodlivosti spoja a prezentujú sa, poprípade sa k nim z ľudskej solidarity pridajú ďalší. Napokon, vôbec nie je tak ťažké predstaviť si seba samého na ich mieste hlavne v dobe prepúšťania, krátkodobých prác a prác na polovičné úväzky, či nevyplácania miezd.

Je pritom ešte zarážajúce vidieť médiá ako stúpencov názoru racionálneho šetrenia len na chudobných, či úbohosť niektorých politikov nazývajúcich sa solidárnymi či zástupcami obyčajných ľudí ako namiesto vyslyšania hlasu demonštrujúcich využívajú ich aktivitu z nespokojnosti na svoju politickú propagandu a premietanie problému do roviny politických strán.

Ak si to vezmeme z inej strany, koho možno nazvať úbožiakom, či ovcou: toho, čo sa nebojí tlaku moci a ide sa postaviť za ľudskú dôstojnosť do davu alebo toho, kto zdražovanie cien, zmrazovanie platov a predlžovanie práce zo strany najbohatších prijíma ako dobrý nápad a jediné, na čo sa zmôže je zvalenie viny na tých, ktorí sa nenarodili tak dobre, ako on.


Uskromnime druhých
Kto má dôvod byť spokojný? Vezmime si také dane -náš príspevok k tomu, čo má byť spoločné-, a konkrétne daňové zaťaženie a jeho vývoj. Jan Keller vo svojej poslednej knihe píše: „Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu.“ Bohatí azda nevyužívajú prostriedky od štátu? Nepotrebujú políciu, verejné osvetlenie, diaľnice, lacnú ale vyučenú či vzdelanú pracovnú silu? Prečo však platia len zlomok daní? Lebo by odtiaľ odišli investori? A prečo neodídu zo všetkých krajín OECD, kde je vyššie či progresívne zdanenie ([1];112)? Kto si tu bude kupovať ich výrobky ak ľudia nebudú mať za čo? Načo sa má vyrábať, keď sa nepredá?

A dnes sa dane, ktoré sú rovnaké pre bohatých ako aj pre chudobných, ešte zvýšia spolu s cenami tovarov.

Ste spokojný ako budúci dôchodca, ktorý bude musieť dlhšie pracovať
? Ako žena, ktorá zarába v priemere stále o štvrtinu menej ako muži? Ako študent, ktorý si možno musí na štúdium požičať? Rodič, ktorému vezmú príspevky na deti?

Myslíte si, že vtláčané riešenie šetrenia na chudobných je jediným dobrým riešením a že tí, čo ho navrhujú nám len chcú dobre? Že sa riadia len podľa záujmov ľudí? Ak v to veríte, tak vitajte medzi hromadou naivných, ktorí v nepoškvrnenosť, dobrotu a poctivosť politikov typu Mikloš, Dzurinda, Fico či Sulík veria viac ako v tú svoju. Je snáď lepší príklad ako poslanec KDH Figeľ, ktorý má plat takmer 15 000 euro mesačne (450 000 Sk), Mihál z SaS, ktorému stačí 400 euro na jeden-dva dni, či miliónový Sulík s Matovičom? Vedzte, že tí, čo protestujú, prestali veriť v “spravodlivé“ šetrenie, pretože ho už nevedia uniesť.


Situácia hnutia
Snahu dostať záujmy pracujúcich v odboroch spod tieňa osobného prospechu niektorých odborárskych šéfov a vplyvu politických strán majú Komunisti. Ich pôsobenie sa na posledných troch demonštrácií prejavilo v podobe podpory organizovanosti a záujmov zamestnancov a dištancovaním sa od vedenia odborov. Komunisti tak plnia svoju úlohu ako ju opísal Marx v Komunistickom manifeste, teda „sformovanie proletariátu v triedu“ a sú tak „ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín“ ([2]). Komunisti sa od ostatných strán odlišujú tým, že netúžia po účasti vo vláde a ich konečným cieľom nie je parlament, pretože vedia, že takto by nič nezmenili.

Strana by sa však nemala spoliehať iba na tú povestnú pracujúcu triedu a všetkých ostatných hádzať nepreberavo do jedného kotla. Marx v Kritike Gothajského programu sám píše, že „je nezmysel, že stredné stavy dohromady s buržoáziou a nadto ešte s feudálmi „tvoria jedinú reakčnú masu“ proti robotníckej triede.“ ([3]; 47) A podobnom duchu súhlasí Lenin: „Domnievať sa, že sociálna revolúcia je mysliteľná bez povstania malých národov v kolóniách a v Európe, bez revolučných výbuchov časti malomeštiactva so všetkými jeho predsudkami, bez hnutia neuvedomelých proletárskych a poloproletárskych más proti veľkostatkárskemu, cirkevnému, monarchistickému, nacionálnemu atď. útlaku – veriť v to, znamená zriecť sa sociálnej revolúcie. ... Kto očakáva ´čistú sociálnu revolúciu´, ten sa jej nikdy nedočká.“ ([3]; 46) Na to sme napokon už poukázali i vyššie v tomto texte, že škrty sa netýkajú len úzkej skupiny ľudí, ale prakticky všetkých, t.j. aj stredných tried, študentov, žien, chorých, rodičov a dôchodcov – terajších aj budúcich. Otázkou je len, na ktorej strane budú stáť – doma, alebo v uliciach?



[1] Blaha, Ľuboš: Späť k Marxovi? VEDA, Bratislava 2009
[2] Marx, K.; Engels, F.: Manifest Komunistickej strany. In: http://www.marxists.org/slovak/marx-engels/1848/manifest/poznamky.htm#a10
[3] Marx, Karol: Kritika gothajského programu. In: Vybrané spisy v piatich zväzkoch - zväzok 4. Pravda, Bratislava 1978

2 komentáre:

  1. Pohľad zúčastneného na protest v BA:
    "Ako priamemu účastníkovi tejto akcie, jej atmosféry a toho spoločného vedomia, ktoré sa tu vytvorilo, tej ľudskej elektrifikácie, ktorá predstavuje pre všetky totalitné systémy, vrátane toho nášho, existenčnú hrozbu, mi je jasné, že takéto verejné aktivity musí štát, rovnako ako vševládne médiá všetkými možnými spôsobmi degradovať, zhadzovať a osočovať. Veď preboha, pokiaľ by si takúto energiu - presne túto ľudskú silu, ktorá v Bratislave na jedno popoludnie zavládla - ľudia prisvojili a objavili všetky jej skryté možnosti - teda ich možnosti ako ľudí spojených za jednu vec, tento chorý spoločenský systém by sa musel nevyhnutne zrútiť z večera do rána!

    Rozumiem preto, že predstavitelia masmédií ani nemohli inak, ako postávať za policajnou barikádou spolu s politikmi na schodoch pred parlamentom. Riešili si tam svoje fiktívne simulakrá, svoje nezmyselné analýzy a nezmyselné, politické, rétorické figúry, ktorými v pravidelných intervaloch pomedzi reklamy kŕmia milióny znudených ľudských bytostí vo svojich chladných príbytkoch, strašia ich a zabávajú, rozosmievajú a rozplakávajú, vzďaľujú a pritom sa tvária ako zbližujú a predovšetkým, teda hlavne, otupujú."

    http://adambalusik.blogspot.com/2010/10/medialna-zumpa.html

    OdpovedaťOdstrániť
  2. PS:
    Odkaz pre tých, ktorým sú škrty len daňou za Fica:

    "Nijaké otroctvo nie je potupnejšie ako dobrovoľné." SENECA

    OdpovedaťOdstrániť