streda 20. októbra 2010

Som bojujúci ateista: Interview so Slavojom Žižekom

DOUG HENWOOD | Bad Subjects

Vo všeobecnosti hrá anarchizmus v americkej radikálnej politike a kontrakultúre veľkú úlohu. Aký je váš názor na tieto vplyvy?
Samozrejme dokážem pochopiť v čom spočíva výzva anarchizmu. I keď som si dostatočne vedomý protikladnej a viacznačnej povahy Marxovho vzťahu k anarchizmu, mal Marx pravdu v tom, keď zameral pozornosť na to, ako anarchisti, ktorí presadzujú „žiaden štát, žiadna moc“ na realizáciu svojich cieľov obyčajne vytvoria svoju vlastnú spoločnosť, ktorá sa riadi väčšinou autoritárskych stanov. Mojím prvým problémom s anarchizmom je vždy, „Áno, súhlasím s vašimi cieľmi, no povedzte mi, ako ste organizovaní.“ Pre mňa je tragédiou anarchizmu to, že skončíte s tajnou autoritárskou tajnou spoločnosťou pokúšajúcou sa dosiahnuť anarchistické ciele. Druhým bodom je, že mám problémy s tým, ako anarchizmus zodpovedá dnešným problémom. Myslím si, že ak niečo potrebujeme, tak je to viac globálnej organizovanosti. Myslím, že ľavica by mala zrušiť tú rovnosť, že viac globálnej organizovanosti znamená viac totalitárnej kontroly.

Keď hovoríte o globálnej organizácii, máte na mysli nejaký typ globálneho štátu, alebo myslíte neštátne organizácie?
Pri tom nemám vôbec žiadne predsudky. Napríklad, väčšina ľavičiarov odmietla hovoriť o vľšeobecných ľudských právach len ako o ďalšom nástroji amerického imperializmu, na vyvíjanie tlaku na krajiny tretieho sveta alebo iné krajiny, ktoré sa nepáčia Amerike, aby ich mohla bombardovať. No nie je to tak jednoduché. Ako vieme, nasledovaním tejto logiky bol zatknutý Pinochet. A i keď bol oslobodený, vyprovokovalo to úžasnú psychologickú zmenu v Čile. Keď Čile opustil, bol všeobecne obávanou, šedou eminenciou. Vrátil sa ako starý muž, ktorého sa nikto nebál. Takže namiesto odmietania týchto zákonov stojí za to hrať túto hru. Mali bz sme prinajmenšom strategicky podporovať myšlienku určitého typu medzinárodného súdu a potom sa ju pokúsiť posunúť k progresívnejšiemu užitiu.

Amerika je týmto už znepokojená. Pred niekoľkými mesiacmi, keď bol senát stále pod kontorlou republikánov, si zaviedlo opatrenie zakazujúce akémukoľvek medzinárodnému súdu mať akúkoľvek jurisdikciu nad americkými občanmi. Viete, že nehovorili o žiadnom anti-imperialistickom súdu Tretieho sveta. Hovorili o Haag-skom súde, ktorí ovládajú západní Európania. To isté platí pre mnoho z týchto medzinárodných agentúr. Myslím, že by sme to mali brať so všetkým, čo k tomu patrí. Ak je to mimo domény štátnej moci, dobre. No niekedy, aj keď je to súčasťou štátnej moci. Myslím, že ľavica by mala prekonať tento prvotný strach zo štátnej moci, že ak je to nejaká forma kontroly, je to zlé.

Popisujete vnútornú štruktúru anarchistických skupín ako autoritársku. Ale model populárny u mladých aktivistov dnes je výlučne anti-hierarchický a orientovaný na dohodu. Myslíte si, že je tu niečo potajme autoritárske na takýchto podľa všetkého voľnobežiacich štruktúrach?
Absolútne. A tu neblafujem; hovorím z osobnej skúsenosti. Možno je moja skúsenosť príliš úzka, no nie je obmedzená na nejaký tajomný balkánsky región. Mám kontakty v Anglicku, Francúzsku, Nemecku a ďalšie – a stále, za maskou tejto dohody, tu bola osoba prijímaná určitými nepísanými pravidlami ako tajný pán. Totalitarizmus bol absolútny v tom zmysle, že ľudia predstierali, že si boli rovní, no všetci ho poslúchali. Háčik bol v tom, že bolo zakázané otvorene povedať, že on bol šéf. Musíte sfalšovať istý typ rovnosti. Nie je možné artikulovať skutočný stav vecí. Čo je dôvod, prečo som hlboko nedôverčivý k tomuto „skoordinujme to nejakým rovnostársskzm štýlom“. Som viac pesimistický. Na zachránenie tejto rovnosti máte omnoho hrozivejšiu figúru pána, ktorý tlačí na druhých, aby zachránili čistotu ne-herarchického princípu. Toto nie je len teória. Rád by som počul o skupinách, ktoré neuviazli v tejto čudnej dialektike.

Za posledné roky sme videli nárast širokého anti-kapitalistického –alebo ako hovoríme my v USA, anti-korporatívneho alebo anti-globalizačného- hnutia, z ktorého je mnoho organizovaného podľa anarchistických princípov. Myslíte si, že sú tieto demonštrácie znakom nejakého návratu ľavice, nového hnutia?
Čiastočne. Nie v zmysle bytia z časti dobrý a sčasti zlé, no preto, že situácia nie je rozhodnutá – možno dokonca nerozhodnuteľná. Čo vzíde z hnutia zo Seattle-u je terén boja. Myslím, že je to práve teraz – po útokoch na World Trade Center – kedy úloha „Seattle“ nadobudne svoju plnú naliehavosť! Po dobe odplaty bude opäť nový (ideologický) úpadok, a tento bod bude našou šancou!

Mnohé z toho bude závisieť na schopnosti tých progresívnych zviditeľniť sa.
Som si tu dobre vedomý veľkej cenzúry médií. Dokonca i v európskych médiách, ktoré by mali byť otvorenejšie, neuvidíte detailné preskúmanie agendy hnutia. Dostanete nejaké hrozivé veci. Je v tom niečo temného. Podľa normálnych pravidiel liberálnej hry by ste očakávali, že budú niektorí títo ľudia pozvaní do televíznych talkshow, konfrontovaní s ich protivníkmi, postavení do ostrej polemiky, no nie. Ich agenda je ignorovaná. Zvyčajne sú zošmiešnení ako obhájcovia nejakej zastaranej ľavicovej politiky alebo nejakého partikularizmu, ako uchovanie lokálnych podmienok voči globalizácii. Mojím záverom je, že mocnosti musia byť prinajmenšom v nejakom druhu paniky. To je dobré znamenie.

No veľká časť z hnutia nemá žiadnu jasnú agendu, ktorú by mohla ponúknuť. Prečo je elita v takejto panike?
Nie je to tak, že to sú nejakí nemoderní ľavicoví idioti, alebo nejaký druh lokálnych tradicionalistov. Som si dobre vedomý, že Seattle a ďalší je stále hnutím, ktoré si hľadá podobu, no myslím, že má potenciál. (I keď) tu nie je žiadna jasná agenda, avšak je tu postoj vyčítajúci tejto globalizácii to, že je príliš vynímajúca [diskriminujúca], nie skutočná globalizácia, ale len kapitalistická globalizácia.

No v rovnakom čase, kedy toto hnutie rástlo, tu bola reťaz volebných víťazstiev pre pravicu – Forza Italia Silvio-a Berlusconi-ho v Taliansku, Strana slobody Jorg-a Haider-a v Rakúsku, u nás Bush-a. Čo si myslíte o tomto?
Nemali by byť podceňovaní. Poviem to, svojimi zastaralými stalinistickými pojmami: sú tu dva odklony, ktorým sa je treba vyhnúť, ľavý a pravý. Pravicovým odklonom je úplne potvrdiť ich liberálnych protivníkov a povedať, „Dobre, máme svoje problémy s Gore-om alebo Blair-om, no sú to v podstate naši chlapci, a mali by sme ich podporovať proti skutočnej pravici.“ Mali by sme sa tiež vyhnúť opačnej chybe, čo je to, že sú všetci rovnakí. Je jedno, či je to Gore alebo Bush. Z tejto pozície to je iba krok k postoju, ktorý vraví, „takže je dokonca lepšie, že máme Bush-a, pretože potom vidíme skutočného nepriateľa.“

Mali by sme sa ubrať správnym stredným smerom: pri udržiavaní si svojho kritického odstupu od umiernenej ľavice, nemali by sme sa ich obávať podporiť ak sú v stávke určité témy. V stávke je nasledovné: v 1990-tych rokoch to vyzeralo, že po rozpade socializmu reprezentuje ľavica Tretej cesty všeobecné záujmy kapitálu ako takého, hovoriac starým marxistickým spôsobom, a pravicové strany reprezentujú partikulárne záujmy. V USA sa republikáni zamerali na určité typy bohatých, a dokonca určité časti spodných tried – flirtujúc s morálnou väčšinou, napríklad. Problémom je, že pravicoví politici, takí ako Haider, hrajú globálnu hru. Nielen že máme ľavicu Tretej cesty; teraz máme tiež pravicu Tretej cesty, ktorá sa pokúša skombinovať globálny kapitalizmus s konzervatívnejšou kultúrnou politikou.

Tu vidím dlhodobé nebezpečenstvo týchto pravičiarov. Myslím, že skôr alebo neskôr budú jestvujúce mocenské štruktúry nútené viac a viac priamo porušovať svoje vlastné formálne demokratické pravidlá. Napríklad v Európe je tendenciou za všetkými týmito hnutiami ako revízia holokaustu a podobne pokus odstrániť konsenzus po druhej svetovej vojne okolo anti-fašizmu, so sociálnou solidaritou okolo sociálneho štátu. Je tu otvorená otázka čo ho nahradí.

(Pozn.: Nové núdzové sily dovolili po útokoch na WTC/Pentagon vláde USA dozor pre domáce účely, ktorý odkladá právo habeas corpus (právo humánneho a dôstojného zaobchádzania s podozrelou alebo stíhanou ľudskou bytosťou) pre imigrantov, a umožňuje bezpečnostným službám monitorovať telekomunikačné aktivity a prezerať vaše študentské a bankové záznamy bez súdneho dovolenia.)

A čo prechod od Clinton-a k Bush-ovi? Čo je na tom významné z vášho pohľadu?
Smutnou vecou je, že Clinton za sebou zanechal zdevastovanú Demokratickú stranu. Sú ľudia, ktorí hovoria, že jeho odchod nechal určitý priestor pre vzkriesenie ľavicového krídla strany, no bude to ťažké. Skutočným problémom Clintona je jeho odkaz; niet žiadneho. Neprežil ako hnutie v tom zmysle, že zanechal dlhodobú stopu. Bol len oportunistom a teraz je jednoducho von. Neobjavil sa ako postava ako Thatcher-ová alebo Reagan, ktorí zanechali určitý odkaz. Dobre, môžete povedať, že ľavica zanechala posolstvo kompromisu alebo triangulácie [ideológia, ktorá je nad alebo medzi ľavicou a pravicou], no veľké zlyhanie je na úrovni ideológie. Nezanechal za sebou platformu, s ktorou by sa mohli umiernení liberáli stotožniť.

Mnoho čitateľov amerických undergroundových publikácií číta Noam-a Chomsky-ého a Howard-a Zinn-a, a tie veci vychádzajúce z malých anarchistických vydavateľstiev. Čo by mohli mať z čítania vašich prác, čo im chýba?
Martin Heidegger povedal, že filozofia nerobí veci ľahšie, robí ich ťažšie a komplikovanejšie. Čo sa môžu naučiť je dvojznačnosť mnohých situácií, v tom zmysle, že kedykoľvek sú prezentované veľkými médiami v jednoduchej opozícií, ako multikulturálna tolerancia versus etnický fundamentalizmus, nie je táto opozícia nikdy tak zrejmá. Úmyslom je, že veci sú vždy komplexnejšie. Napríklad, multikulturalistická tolerancia, alebo prinajmenšom jej určitý typ, vytvára alebo zahŕňa omnoho hlbší rasizmus. Ako pravidlo sa tento typ tolerancie opiera o rozdiel medzi nami multikulturalistami, a netolerantnými etnickými druhými, s paradoxným dôsledkom, že anti-rasizmus samotný sa používa na odmietnutie, rasistickým spôsobom, druhého ako rasistu. To nespomínam fakt, že tento typ “tolerancie“ je ako pravidlo povýšený. Tento rešpekt k druhému nám nemôže nepripomenúť rešpekt k naivným detským vieram: nechávame ich v ich požehnanej nevedomosti, aby sme im neuškodili...

Alebo si vezmime Chomsky-ého. Sú tu dve problematické črty v jeho prácach – i keď nespomínam, že ho veľmi obdivujem. Jednou je jeho anti-teoritickosť. Priateľ, ktorý s ním nedávno bol na obede mi nedávno povedal, že Chomsky vyhlásil, že došiel k záveru, že spoločenské a ekonomické vedy nemajú význam – že veci sú jednoducho evidentné, ako americký štátny teror, a že všetko, čo potrebujeme vedieť, sú fakty. S tým nesúhlasím. A druhou vecou je, že so všetkým jeho kriticizmom USA si Chomsky uchováva určitú väzbu k tomu, čo je najzákladnejšou zložkou americkej ideológie, individualizmus, základnú vieru, že Amerika je krajinou slobodných jednotlivcov a podobne. Takže v tomto zmysle je hlboko a problematicky americký.

Môžete vidieť niektoré z týchto problémov v známom Faurisson-ovom škandále vo Francúzsku. Ako mnoho čitateľov vie, Chomsky napísal predhovor pre knihu Robert-a Faurisson-a, ktorá bola ohrozená zákazom, pretože popierala realitu holokaustu. Chomsky tvrdil, že i keď sa stavia proti obsahu knihy, mala by byť kniha stále publikovaná z dôvodov slobody slova. Rozumiem tomuto argumentu, no nemôžem ho tu podporovať. Argumentom je, že sloboda tlače je slobodou pre všetkých, dokonca pre tých, ktorých považujeme za odporných a úplne neakceptovateľných; inak, dnes sú to oni, zajtra my. Zneje to logicky, no myslím, že to uniká pravému paradoxu slobody: že ju musia garantovať isté obmedzenia.

Takže, aby sme pochopili to, čo sa dnes deje – na pochopenie toho, ako sa vnímame, na pochopenie štruktúr spoločenskej autority, na pochopenie či naozaj žijeme v „liberálnej“ spoločnosti, a ako dnes fungujú zákazy – pre to potrebujeme spoločenské vedy. To je rozdiel medzi mnou a menami, ktoré ste spomínali.

Chomsky a ľudia ako on si zrejme myslia, že ak dostaneme fakty, veci sa takmer už o seba postarajú. Prečo to nesúhlasí? Prečo „fakty“ nestačia?
Dovoľte mi dať vám veľmi naivnú odpoveď. Myslím, že v podstate sú fakty už známe. Vezmime si Chomsky-ého analýzy o tom, ako CIA intervenovala v Nikaragui. V poriadku, (prináša) veľa detailov, áno, ale naučil som sa niečo zásadne nové? Je to práve to, čo som čakal: CIA hrala veľmi špinavú hru. Samozrejme, je omnoho presvedčivejšie ak sa dozviete špinavé detaily. No nemyslím si, že sme sa tu skutočne naučili niečo dramaticky nové. Nemyslím si, že púhe „vedenie faktov“ môže naozaj zmeniť vnímanie ľudí.

Alebo inak: Chomsky-ého vlastná postoj na Kosovo, na Juhoslávsku vojnu, ukazuje nejaké jeho obmedzenia, kvôli nedostatku príslušného historického kontextu. So všetkými svojimi faktami má zlý obraz. Pokiaľ môžem súdiť ja, tak Chomsky prevzal určité rozprávanie – že by sme nemali zvaľovať všetku vinu na Miloševič-a, že všetky strany sú viac alebo menej vinné, a západ podporoval alebo podnietil túto explóziu kvôli svojim vlastným geopolitickým cieľom. Všetci nie sú rovnakí. Nehovorím, že sú Srbi vinní. Iba zopakujem svoje staré hľadisko, že Juhoslávia sa neskončila s odštiepením Slovinska. Skončila sa vo chvíly keď Miloševič prebral Srbsko. Toto sputilo celkom odlišnú dynamiku. Taktiež nie je pravda, že rozpad Juhoslávie bol podporovaný Západom. Naopak, Západ vyvinul enormný tlak, prinajmenšom do 1991, aby etnické skupiny ostali v Juhoslávii. Videl som (bývalého ministra zahraničia] James-a Baker-a v juhoslávskej TV podporovať pokusy juhoslávskej armády predísť odštipeniu Slovinska.

Rozhodujúcim paradoxom pre mňa je, že pretože mu chýba teoretická schéma, Chomsky niekedy dokonca chápe fakty nesprávne.

Pred niekoľkými rokmi ste boli zapletení so skupinou Laibach a jej proto-štátom, NSK (Neue Slovenische Kunst). Prečo ste sa k nim pripojili?
Dôvod, prečo sa mi v istej chvíly páčili (čo bolo počas posledných rokov „skutočne jestvujúceho socializmu“) bol, že boli tretím, znepokojujúcim hlasom, nepasujúcim do opozície medzi starými komunistami a novými liberálnymi demokratmi. Pre mňa bol ich odkaz ten, že tu boli základné mechanizmy moci, ktorých sme sa nemohli zbaviť jednoduchým prechodom k demokracii. To bol znepokojujúci odkaz, čo je to, prečo šli každému na nervy. Nebol to žiaden teoretický konštrukt. V neskorých 1980-tych rokoch dostali ľudia tento odkaz inštinktívne – čo je dôvod prečo Laibach bol silnejšie potlačovaný novými demokratickými, nacionalistickými silami v Slovinsku ako predtým komunistami. V skorých 1980-tych rokoch mali nejaké preoblémy s komunistami, no v polovici 1980-tych ďalej nemali žiadne problémy. Opäť sa zaoberali prechodom moci. S ich uštipačnými rituálmi totalitárnej moci vyslali istý odkaz o fungovaní moci, ktorý nepasoval do naivnej viery v liberálnu demokraciu. Zázrakom bolo, že to robili cez určité javiskové rituály. Neskôr sa pokúsili zmeniť imidž (použijúc marketingové termíny) a zlyhali.

Hovoríte a píšete veľa o populárnej kultúre, obzvlášť filmoch. Ako sa vaše myslenie o popkultúre vzťahuje k vášmu mysleniu o politike?
Už viac nemôžeme, ako sme to robili v starých dobrých časoch (ak boli naozaj dobré) dávať to protikladu ekonomiku a kultúru. Sú to poprepletané nielen prostredníctvom komercionalizácie, ale tiež kulturalizáciou ekonomiky. Politická analýza dnes nemôže obísť masovú kultúru. Pre mňa sa základné ideologické postoje nenachádzajú vo veľkom obraze filozofických stanovísk, ale namiesto toho v životných úkonoch – ako sa správate, ako reagujete –, ktoré sú nielen reflektované v masovej kultúre, ale ktoré sú, do určitého bodu, v masovej kultpre vytvárané. Masová kultúra je dnes ústredným ideologickým bojovým poľom.

Nedávno ste hovorili o obnovení Lenin-a. Pre veľa politicky aktívnych mladých ľudí je Lenin diabolskou postavou. Čo nachádzate hodnotné na Lenin-ovi, alebo leninskej tradícii?
Dávam si pozor, aby som nehovoril o opakovaní Lenin-a. Nie som idiot. Dnes by neznamenalo nič vrátiť sa k leninistickej strane pracujúcich. Čo ma zaujíma na Lenin-ovi je to, že potom ako roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, sa ocitol na úplnom mŕtvom bode. Všetko šlo zlým smerom. Všetky sociálno-demokratické strany mimo Ruska podporovali vojnu, a bol tu masový výbuch patriotizmu. Po tomto musel Lenin uvažovať o tom, ako opätovne objaviť radikálnu, revolučnú politiku v tejto situácii totálneho rozpadu. To je Lenin, ktorý sa mi páči. Lenin je zvyčajne predstavovaný ako veľký nasledovník Marx-a, no je impozantné ako často čítate u Lenin-a ironický riadok, že „o tomto nie je v Marx-ovi nič.“ Je to čisto negatívna paralela. Tak ako bol Lenin nútený preformulovať celý socialistický projekt, sme my v podobnej situácii. Čo spravil Lenin by sme mali sporaviť dnes my na omnoho radikálnejšej úrovni.

Napríklad, na najfundamentálnejšej úrovni predpokladá Marx-ov koncept vykorisťovania určitú pracovnú teóriu hodnoty. Ak toto vezmete z Marx-a, celá budova jeho modelu sa rozpadne. Čo s tým urobíme dnes s danou dôležitosťou duševnej práce? Obidve štandardné riešenia sú príliš jednoduché – tvrdiť, že je tu stále reálna fyzická výroba prebiehajúca v Treťom svete, alebo že sú dnešní programátori novým proletariátom? Ako Lenin, sme na mŕtvom bode. Čo sa mi na Lenin-ovi páči je práve to, čo na ňom ľudí desí – bezohľadný bude musieť odložiť všetky predsudky. Prečo nie násilie? Strašné, ako to znie, myslím, že je to užitočná protilátka na všetok ten aseptický, frustrujúci, politicky korektný pacifizmus.

Vezmime si kampaň proti fajčeniu v USA. Myslím si, že je to omnoho podozrivejší fenomén ako sa zdá byť. Poprvé, hlboko v ňom je vpísaná myšlienka absolútneho narcizmu, že čokoľvek si v kontakte s inou osobou, nejako ťa on alebo ona môže nakaziť. Podruhé, je tu závisť k intenzívnemu pôžitku fajčenia. Je tu istá predstava subjektivity, určitá falošnosť v liberalizme, ktorá upadá do „chcem, aby ma nechali druhí na pokoji; nechcem byť pri druhých príliš blízko.“ Taktiež, v tomto boji proti proti tabakárskym spoločnostiam máte istý typ politicky korektného yuppie-ho (člen vyššej strednej triedy medzi 20-30 rokmi žijúci v meste), ktorému sa finančne veľmi dobre darí, no ktorý si chce uchovať určitú anti-kapitalistickú auru. Je lepší spôsob, ako sa zamerať na zreteľného zloducha, Veľkého Tabakára? Funguje to ako náhrada za nepriateľa. Stále môžete konštatovať, že vaše akciové trhy získavajú, no môžete povedať, „som proti tabakárskym spoločnostiam“. Teraz by som mal ozrejmiť, že nefajčím. A nepáčia sa mi tabakárske spoločnosti. No táto posadnutosť nebezpečenstvom fajčenia nie je tak jednoduchá ako sa môže zdať.

Tiež ste nechali niektorých svojich čitateľov škriabať sa za hlavy nad pozitívnymi vecami, ktoré ste nedávno napísali o kresťanstve. Čo v kresťanstve považujete za hodnotné?
Som v pokušené povedať, “leninistickú časť“. Som bojujúci ateista. Moje sklony sú tkamer maoistické. Kostoly by mali byť zmenené na obilné silá alebo paláce kultúry. Čo spravilo kresťanstvo je, že nám v nábožensky mystifikovanej forme, dalo myšlienku znovuzrodenia. Proti pohanskému pojmu osudu, kresťanstvo ponúklo možnosť radikálneho otvorenia, že môžme nájsť nulový bod a vyčistiť stôl. Predstavilo nový typ etiky: nie tú, že každý z nás by mal robiť svoju povinnosť vzhľadom na naše miesto v spoločnosti – dobrý kráľ by mal byť dobrým kráľom, dobrý služobník dobrým služobníkom – no namiesto toho bez ohľadu na to, kým som, mám priamy príástup k univerzalite. Toto je výbušnina. Čo ma zaujíma je len táto výbušnina. Samozrejme to bolo neskôr prevzaté sekulárnymi filozofmi a progresívnymi mysliteľmi. Nijako neobhajujem cirkev ako inštitúciu, ani len minimálne.

Napríklad, zoberme si Judith Butler, a jej tézu, že naša sexuálna identita nie je časťou našej prirodzenosti, ale je spoločensky konštruovaná. Takéto tvrdenie, táto feministická pozícia, by sa mohla objaviť iba voči pozadiu kresťanského priestoru.

Viackrát ste použili slovo „univerzalizmus“. Pre narábanie s takýmito konceptami by vás ľudia, ktorých by ste identifikovali ako sily politickej korektnosti, obvinili z eurocentrizmu. Dokonca ste napísali radikálnu ľavicovú obhajobu eurocentrizmu. Ako by ste reagovali na obvinenia z tábora politickej korektnosti proti vám?
Myslím, že by sme mali akceptovať to, že univerzalizmus je eurocentrickým pojmom. To môže znieť rasisticky, no nemyslím si, že je. Dokonca vtedy, keď sa krajiny Tretieho sveta dovolávajú slobody a demokracie, keď formulujú svoj boj proti európskemu imperializmu, potvrdzujú na omnoho radikálnejšom stupni európsky predpoklad univerzalizmu. Môžete sa rozpamätať , že v boji proti aparteidu v Južnej Afrike, sa ANC [African National Congress – bývalá vedúca ľavicová strana Juhoafrickej republiky] odvolávala na univerzálne osvietenské hodnoty, a bol to Buthelezi, čierny podporovateľ režimu platený CIA, ktorý sa dovolával špecifických afrických hodnôt.

Mojím protivníkom tu je široko akceptovaná pozícia, že by sme mali zanechať hľadanie po univerzálnej pravde – že čo máme namiesto sú len odlišné rozprávania o tom, kto sme, príbehy, ktoré si rozprávame o sebe. Takže v tomto zmysle je najvyššou etickým príkazom rešpektovať príbhe druhého. Všetky príbehy by mali byť vyrozprávané, každá etnická, politická, alebo sexuálna skupina by mala mať právo povedať nám svoj príbeh, ako keby bol tento typ tolerancie voči pluralite príbehov bez univerzálnej pravdivostnej hodnoty konečným etickým horizontom.

Som radikálne proti tomu. Etika rozprávania príbehov je zvyčajne sprevádzaná právom rozprávať, ako keby najvyššíém činom, ktorý môžete urobiť dnes je povedať svoj vlastný príbeh, ako keby len čierna lesbická matka vedela aké je to byť čiernou lesbickou matkou, a podobne. To môže znieť veľmi emancipačne. No vo chvíly, keď akceptujeme túto logiku, vstúpime do určitého aparteidu. V situácii spoločenskej dominancie nie sú všetky príbehy rovnaké. Napríklad, v Nemecku v 1930-tych rokoch nebolo rozprávanie Židov len jedným medzi mnohými. Bolo to rozprávanie, ktoré vysvetľovalo pravdu o celkovej situácii. Alebo dnes, zoberte si boj gayov. Gayom nestačí povedať, „chcem,a by bol vypočutý náš príbeh“. Nie, rozprávanie gayov musí obsahovať univerzálnu dimenziu, v zmysle, že ich implicitné tvrdenie musí byť, že to, čo sa deje nám nie je niečím čo sa týka len nás. Čo sa deje nám je symptóm alebo signál, ktorý nám hovorí o tom, že niečo o tom, čo nie je v poriadku s celkovosťou spoločnosti dnes. Musíme trvať na tejto univerzálnej dimenzii.


Slavoj Žižek je filozof a psychoanalytik.

Bad Subjects, vydanie #59, Február 2002
[ Zdroj: http://bad.eserver.org/issues/2002/59/zizek.html ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára