streda, 20. októbra 2010

Švédsky sociálny zázrak? Ďakujem, neprosím!

MIROSLAV POMAJDÍK | Socialistický zväz mladých

Sociálny štát vo Švédsku je často skloňovaným vzorom pre sociálne cítiacu skupinu obyvateľstva. Švédsky sociálny model sa stal vzorom pre sociálnu demokraciu celého sveta. Tento model je taktiež vzorom pre našu sociálnu demokraciu SMER.

V nedávnom článku o odborárskom proteste v Košiciach, sme ostro zaútočili na kolaboráciu našich odborov so stranou Smer-SD. Objatie odborov so sociálnou demokraciou je pre pracujúcich veľakrát smrtiace. Toto manželstvo je zárukou straty revolučnosti a naozajstného vykúpenia pracujúcich. Sociálny štát a sociálna demokracia potrebujú kapitalizmus a z neho prameniace súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Zradu sociálnej demokracie sme odhaľovali vo viacerých predošlých článkoch, no tento krát chceme ukázať zradu na pracujúcich zo strany sociálnej demokracie v ich najväčšej historickej bašte a ukázať tak pravú podstatu sociálneho štátu, ktorý dosiahol vo Švédsku vrchol, za ktorý je už neradno prechádzať.


Sociálnu demokraciu z jej vlastnej lži usvedčuje práve sociálny demokrat Ľuboš Blaha. Citujem z jeho knihy Späť k Marxovi ?: „Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila v roku 1975 praktický návrh, ako dosiahnuť model ekonomickej demokracie. Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia R. Meidner. Podľa neho sa mali utvoriť špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by sa získavali prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestananecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firiem. Ako potvrdil Meidner: „Chceme zbaviť kapitalistov tej moci, ktorú majú vďaka vlastníctvu."

Príbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy). Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola. Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra 1969. Vedenia švédskych odborov aj sociálnej demokracie boli týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. Odbory reagovali utvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, keď sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson, začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie aktívne presadzovať. Narazili však iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.

Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bol ohrozený. Švédski zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto pichol do osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí sa akákoľvek zábava. Podnikateľské subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom.

Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s O. Palmem alibisticky a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu. Trvalo desaťročie, kým došlo k praktickým politickým krokom, ktoré však už dávno stratili Meidnerovu razanciu a radikálnosť.

Čo nám z toho vyplýva?


Pokrytectvo sociálnej demokracie, ktorá sa dnes odhodláva bojovať za akýsi sociálny zmier v spoločnosti. Ich kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Za túto bariéru sa sociálny demokrat nepúšťa. Vidíme tiež reálny stret dvoch tried. Triedy vykorisťovaných a vykorisťovateľov. Jasný dôkaz triedneho boja v spoločnosti. Akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu buržoázie, tá sa tvrdo zomkne a spoločne začne ničiť odpor pracujúcich. Za žiadnych okolností nemôže dopustiť, aby demokracia vpochodovala do ich vlastných fabrík, korporácií, spoločností, firiem..., lebo to by začal de facto zánik ich triedy.

Sociálna demokracia ani nemôže v tomto zápase obhajovať pracujúcich, lebo väčšina ich členstva sú vlastníci výrobných prostriedkov, čiže by sa postavili proti svojim triednym záujmom. Z toho teda plynie obrovské nebezpečenstvo pre pracujúcich združených v odboroch, lebo ich bossovia stoja na pozíciách sociálnej demokracie, tým sa z odborovstáva piata kolóna Smeru- SD.


Pri nastolení revolučnej situácie plynúcej zo sociálnej revolty a tvrdého stretu pracujúcich s ich vykorisťovateľmi, začnú takto prepletení vodcovia odborov so sociálnou demokraciou tlmiť oprávnené požiadavky pracujúcich. Sociálna demokracia sa zaviazala udržať kapitalizmus, zmena súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov na kolektívne vlastníctvo pracujúcich by znamenalo prvú fázu smerom k jeho zániku a vykročenie k budovaniu socializmu a to je proti samotnej podstate sociálnej demokracie a odborárskych bossov.


Prevzaté so súhlasom autora.

[ Zdroj: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1264&Itemid=1 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára