streda 27. októbra 2010

Všetci sme Rómovia

(reklamný pútač)

Upravení chlapčiaci, ktorí chodia „raňajkovať na jachte“ a „večeru si dajú v hi-tech zrube s výhľadom na Kriváň močiac si nohy v ohrievanej vode z plesa“ sa nám snažia nahovoriť nie len to, že my bežní ľudia si žijeme nad pomery, ale že doplácame na veľkú časť ešte daromnejších, lenivejších a nezodpovednejších ľudí ako sme my. Využívajú pri tom stav, ktorý sami spôsobili. A drzo sa nám vysmievajú cez médiá s heslom „že na tom, byť bohatý, nie je absolútne nič zlé“. No určite aj sami tušia, že to nebude celkom pravda.

Dieťa vyrastajúce v chudobe a sociálnom vylúčení, ktoré sa na každom kroku stretáva s opovrhovaním, asi nemá zďaleka rovnaké možnosti dospieť v sebavedomého človeka, ktorý sa dokáže o seba postarať v rámci spoločenských vzťahov. Mnohí z väčšinovej spoločnosti s tým majú problém, tak čo čakáme od dieťaťa, ktorého okríkne predavačka v obchode, učiteľka v škole, spolužiaci, deti pred blokom už len preto, že je tmavší ako ostatní. Navyše podľa knihy T. S. Kangas- Menšina, jazyk, rasizmus, majú rómske deti problém v škole dvojnásobný, pretože všetko si musia prekladať do svojej reči, vyriešiť a znova preložiť do našej. Veľakrát je výsledkom označenie celou triedou na čele s učiteľkou za hlupáka.

(foto: Alan Hyža)

Do takej školy by som ani ja nechcel chodiť. S kamarátmi by som radšej behal po meste, hľadal si, čo to užitočné v odpadkoch a fetoval lepidlo. Ostatní by sa tomu len prizerali, niektorí by na mňa nadávali, zopár by sa mi snažilo dohovárať, že škola je potrebná, ale prišiel by som opäť do svojho kruhu vylúčených a zostala by mi len matná spomienka ak vôbec niečo. Časom by som prijal identitu vydedenca a naučil sa žiť podľa jej pravidiel. Spýtajme sa sami seba, koľkokrát sme mali sami pocit, že sa nám krivdí, že sme cítili nespravodlivosť a rástol v nás vzdor voči pravidlám spoločnosti. My sme však slušní a zodpovední, a tak sme utlmili naše pohnútky vybočovať z davu a stali sme sa správnymi, slušnými občanmi (a možno len vieme dobre klamať).

A potom sa začnú diať veci, kedy napriek tomu, že sme potlačili v sebe naše vzdorovité ja, dostávame od systému facky a nedarí sa nám uspieť v „slobodnej súťaži“ kapitalizmu. Protivník je však natoľko abstraktný, že nie sme schopní sa mu brániť, ani mu vrátiť úder. Ostáva nám iba vybiť si zlosť na viditeľnom nepriateľovi. A spoločnosť nám ho ponúkne na podnose.

(toto sme tu mali)

To, kam takýto proces smeruje sme už neraz zažili a dodnes to visí nad ľudstvom ako otrasné svedectvo o tom, kam až môžeme klesnúť. Riešiť totiž niekoho problém bez jeho pochopenia je slepá ulička. Chudobný človek má problém prežiť, vylúčený človek ho má dvojnásobný, je treba pracovať na odstránení príčin a nie stavať múry, búrať, či v konečnom dôsledku siahať ku „konečnému riešeniu“. Ak by sme mali niečo búrať, tak sú to múry medzi nami a v nás.

Pán minister spravodlivosti Daniel Lipšic sa chystá s bágrami na rómsku osadu, pretože domčeky tam stoja protiprávne. Zabúda však na väčšie stavby, ktoré sa u nás postavili bez stavebného povolenia, či až s dodatočným zlegalizovaním. Máme vraj „slobodu“, no nemáme kde bývať. Máme „slobodu“, no nemáme prácu. Máme „slobodu“, no nemáme za čo slušne žiť. Róm znamená človek. Je demokracia a nás je väčšina. Tak na čo čakáme?

1 komentár: