pondelok, 15. novembra 2010

A na čo teda peniaze sú?


Tretia najväčšia ekonomika sveta a zákony, ktoré nepustia.


Zamestnávatelia a politici sú napokon tiež len ľudia. Možno by sa nám raz chceli úprimne zveriť s tým, že by si zo všetkého najradšej vypočuli naše súženia a splnili nám naše priania: pozvýšovali každému platy, namiesto na armádu a banky dávali prostriedky na školy a nemocnice, alebo byty a iné verejne prospešné projekty. Mohli by tak prejaviť tú svoju lepšiu stránku a prispieť viac na všeobecný rozvoj spoločnosti. Avšak nemôžu. Kdesi v prítmí sa totiž zakráda výpalník a ten nikdy neobíde žiadneho z nich.

Práve uplynulý týždeň bol pre nemeckú, obzvlášť občiansku, spoločnosť dosť rušný. Keďže sa do celospoločenského diania správne demokraticky, teda priamo zapájali obrovské húfy ľudí, mali horúco ešte i na jeseň aj ich priatelia – politici.


Pre čo riskujeme?
Opätovné prehodnotenie sľúbeného zatvorenia 17-tich jadrových elektrární kancelárky Angely Merkelovej už v tomto roku znamenalo pár veľkých protestov proti predĺženiu ich životnosti. Aj táto skutočnosť o budúcom smerovaní jadrovej politiky Nemecka značne prispela k tomu, aby posledný železničný prenos rádioaktívneho odpadu na odložné miesto Gorleben prišlo zablokovať toľko demonštrantov, že proti nim bolo potrebné nasadiť až 17 000 policajtov.

Problém, na ktorý upozorňujú demonštrujúci Nemci nebol len ten, že odpad označený Greenpeace ako „najtoxickejší v histórii“ (154 ton) či „Černobyľ na kolesách“, je podľa francúzskej energetickej spoločnosti Areva len rutinnou bezpečnou zásielkou rádioaktivity (od ktorej však policajné hliadky ustúpili do bezpečnej vzdialenosti 50 metrov po tom, ako aktivista organizácie Greenpeace nameral podstatné hodnoty v blízkosti konvoja). Nesúhlas vyplývajúci z neistoty o bezpečnosť ľudského zdravia pri tomto druhu získavania energie je predovšetkým principiálny. Kvôli čomu a prečo majú byť ľudia vystavovaní nebezpečenstvu nukleárnej energie?

Keďže už Nemecko nie je ako počas studenej vojny rozdelené vo dve a tým pádom tu nie je žiaden zlý sused, ktorému sa treba vyrovnať, sú zvyšným a podstatným dôvodom len peniaze a ich ušetrenie. Koho budúcnosť chce však kancelárka Merkelová šetriť či ohrozovať? Prečo sa v novom miléniu odrazu prestali vládni činitelia obávať hrozby jadrovej energie tak, ako sa báli koncom deväťdesiatych rokov? Je táto odvaha ich hrdinstvom alebo pokrytectvom?

V tejto situácii sa totiž všetci tíško podieľame na nebezpečnom projekte, ktorý sa môže vydariť, alebo nám dať ďalšiu hrozivú, veľmi poľutovaniahodnú lekciu. Veď napokon popri “prechodnom“ skladovaní rádioaktívneho odpadu v Gorleben-e (ktoré je „prechodným“ už 26 rokov a niektorí varujú, že to tak, ako to je aj napriek nevyhovujúcim podmienkam, ostane), tu je v októbri prijatý návrh vlády predĺžiť životnosť elekrární v priemere o 12 rokov. Vieme, na čom sa tu šetrí a prečo? Akú daň si má vybrať zmiznutie nevidieľných peňazí a s ňou spojený konštantný nedostatok prostriedkov?


Nemôžeme vás poču(va)ť
V Nemecku sa však ale napriek všetkému neprestalo stavať. Opäť sa chcú presadzovať projekty, ktoré majú počas kríz zaručený recept na oživenie ekonomiky. Namiesto diaľnic je to tentokrát stavba novej podzemnej železnice v Stuttgart-e za 4 miliardy euro. Že si tamojší obyvatelia ešte nežijú v takom luxuse, že by nevedeli do čoho investovať, keď sa chystá takýto drahý projekt, vyjadrila aj miestna obyvateľka Angelika Schroeder, na proteste proti plánovanej stavbe: „Nerozumiem tomu. Na škole môjho syna sú rozbité okná a dovnútra padá dážď. Okná sú zadebnené a na nové nie sú peniaze. No tu sa míňajú miliardy.“ Proti projektu sa podľa tunajších novín vyslovilo 63% miestnych ľudí a 23% bolo za.

Na tomto proteste je vôbec zaujímavé to, že sa ho nezúčastňujú radikáli, ale bežní ľudia zo strednej triedy, čo si všimol aj politológ Gero Neugebauer zo Slobodnej univerzity v Berlíne. Podľa neho by si mali politické strany zvážiť, že „na jednej strane vždy od ľudí chcú, aby sa za niečo verejne postavili a boli zarátaní, no teraz keď to robia, politici im nastavujú len to hluché ucho“. Dôvodom prečo sa má stavať podzemná dráha je okrem urýchlenia (avšak zdraženia cestovného) dopravy i uvoľnenie veľkej časti vnútra mesta investorom. Tu už asi tušíme odkiaľ opäť vietor fúka.

Nie je však toto znovu príklad toho, čo vie a nevie spraviť občianska spoločnosť, pri ktorej nestačí len jej prítomnosť ak jej hlas napokon vôbec nie je želaný či potrebný? Tento prípad sa hodí do zbierky neprávostí a nedemokratickostí tohto systému en bloc a poopravuje nacionalistickú domnienku, že tieto anomálie sa vyskytujú len niekde na Slovensku a v Čechách, a ktorých jedinou príčinou má byť zradenie nikdy v skutočnosti nevyslyšaných ideálov nežnej revolúcie. Teda: vyzerá to, že to nie je len záležitosť „postkomunistických“ krajín.

Medzitým, ako Stuttgarďania na uliciach svojho mesta heslami ako „Za toto zaplatíte, hlupáci – voliči majú posledné slovo“ či nadávkami z úst dôchodcov na rub policajtov predvídajú Merkelovej v regionálnej bašte jej strany krušné chvíle, si môžeme uvedomiť, že hlavným vinníkom vôbec nie je len kancelárka, čo núti pracujúcich a štát k sociálnym škrtom.


Kto neplatí
Proti škrtom sa zas štrajkovalo i tento víkend. V Stuttgarte, Norimbergu, Erfurte a Dortmunde sa zišlo takmer 100 000 pracujúcich pod záštitou odborovej skupiny DGB. Hlavným motívom je podobne ako na celom svete počas finančnej krízy nesúhlas s nespravodlivým hádzaním nákladov na jej vyriešenie na plecia bežných pracujúcich. Tento motív dopĺňali požiadovanie podielu z ekonomického vzmachu krajiny, ktorý predbehol európskych partnerov krajiny, pretože to podľa vedúceho odborov IG-Metall Berthold-a Huber-a nemôžu byť mocné záujmové skupiny, ktoré budú určovať politický smer krajiny svojimi peniazmi. Balíček šetrení štátu na ľuďoch u Nemcov obnáša zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 67 rokov či, zvýšenie odvodov do zdravotných poisťovní.

Napriek širokým protestom v Európe sú politici neoblomní. Nejestvujú azda alternatívne riešenia? Ba jestvujú. Daň z majetku, zvýšenie daňového stropu, rozumne riadená daň z dedičstva, neprestajný boj proti daňovým únikom... Spravodlivá by bola i daň z finančných transakcií, o ktorej čosi zaznelo aj u nás, no bola spochybnená tvrdením, že by sa jej dopad odrazil na drahších bankových službách, takže by to napokon spravodlivejšie nebolo. Naozaj zaujímavo tu pôsobí poznámka, podnietená zrejme zloprajnosťou medzi slovenskou koalíciou a opozíciou, o tom, že v slovenskej bankovej sfére chýba konkurencia. Uvedomujú si snáď banky, omnoho lepšie ako ľudia, to dnes tak smiešne znejúce heslo, že „v jednote je sila“?

A posuňme to ešte ďalej: Ako to, že ich je tak ťažké brať na zodpovednosť za finančnú krízu a chcieť, aby sa podieľali na jej prekonaní? Prečo sa prv hazarduje s ľudskými životmi, zdravím, že problémy celej spoločnosti majú zas niesť tí ako doposiaľ, ktorí z jej profitov majú najmenší prospech, ba sú teraz ešte viac oslabení? Prečo sa nepočúva, neráta ich hlas, keď ich je viac ako takých bankárov?

Odpoveď je jednoducho v orientácii spoločnosti, v jej princípoch. Tie nie sú demokratické, pretože v tom prípade by hlasy ľudu všetko ľahko zvrátili vo svoj prospech. Nie je (to) ani v rukách politikov, pretože tí, ako predpokladáme, sú tiež ľudia, ktorí by častokrát chceli -ak by mohli- konať inak ako musia. Situácia a spoločnosť sa však nerozhýbe len pre to, že ľudia chcú, ako to ukazuje uvedený príklad ekonomického vzmachu Nemecka počas krízy. Rast spoločnosti závisí od nájdenia ďalšej sféry, ktorá bude produkovať viac zisku, teda viac peňazí ako tie, ktoré sa do nej vložia. Preto sú tomuto postupu podriadení aj politici, lebo bez neho nedokážu rozhýbať život a rozvoj spoločenských sfér. Kapitál, teda peniaze, ktoré sa investujú, je tým výpalníkom v pozadí, bez ktorého sa nepohne nič. To napokon nie je prekvapením v zriadení, ktoré sa volá podľa neho...

1 komentár:

  1. SZM k projektu magistrály Stuttgart 21:
    http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1298&Itemid=1

    OdpovedaťOdstrániť