piatok 10. decembra 2010

Koniec prírody

SLAVOJ ŽIŽEK | The New York Times
Veľké ekologické katastrofy roku 2010 pasujú do starovekého kozmologického modelu, v ktorom sa vesmír skladá zo štyroch základných elementov: VZDUCH, vulkanické mraky popola z Islandu imobilizujúce vzdušnú dopravu nad Európou; ZEM, zosuvy bahna a zemetrasenia v Číne; OHEŇ, spraviac Moskvu takmer neobývateľnú; VODA, tsunami v Indonézii, záplavy vyhosťujúce milióny v Pakistane.

Takéto odvolávanie sa na tradičnú múdrosť však neponúka žiaden skutočný vhľad do záhad vrtochov našej divokej Matky prírody. Je to v skutočnosti nástroj útechy, ktorý nám umožňuje vyhnúť sa otázke, ktorú sa chceme opýtať všetci: Objaví sa na programe prírody viac udalostí rovnakej veľkosti v roku 2011?

V našej rozčarovanej, post-náboženskej, ultra-technologickej dobe už katastrofy nemôžu dlhšie byť považované za zmysluplné ako súčasť prirodzeného cyklu alebo ako prejav božieho trestu. Ekologické katastrofy - ktoré môžeme neprestajne sledovať a zblízka, vďaka nášmu 24/7 zapojenému svetu - sa stávajú nezmyselným vpádom slepého, ničivého besnenia. Je to ako keby sme boli svedkami konca prírody.

Dnes vzhliadame k vedeckým odborníkom, že tí všetko vedia. No nevedia, a v tom spočíva problém. Veda sa zmenila na špecializované vedenie núkajúce nám nekonzistentnú radu protichodných vysvetlení nazývaných „odborná mienka“. No ak obviníme vedecko-technickú civilizáciu za mnohé naše ťažkosti, nemôžeme bez tej istej vedy škodu napraviť – iba vedci napokon “vidia“ ozónovú dieru. Alebo, ako hovorí jeden verš z Wagner-ovho Persifala, „Rana môže byť zahojená len kopijou, ktorá ju spôsobila“. Nejestvuje cesta späť do predvedeckej holistickej múdrosti, do sveta Zeme, Vetra, Vzduchu a Ohňa.

Hoci nám veda môže pomôcť, nedokáže vykonať celú prácu. Namiesto dívania sa za vedou pri zastavení konca sveta sa potrebujeme pozrieť na nás samých a naučiť sa predstaviť a vytvoriť nový svet. Prinajmenšom pre niektorých z nás na Západe je ťažké akceptovať bytie pasívnych pozorovateľov, ktorí musia sedieť a sledovať ako sa odhaľujú naše osudy.

Prijať perverzné potešenie nevyzretého mučeníctva: „Prehrešili sme sa voči Matke prírode, tak dostávame, čo si zaslúžime!“ Je to klamlivé upokojujúce byť pripravený prijať vinu za hrozby nášmu prostrediu. Ak sme vinní, tak všetko záleží na nás; môžeme sa zachrániť jednoducho len zmenou našich životov. Zúfalo a posadnuto recyklujeme starý papier, kupujeme organické jedlo – a tak ďalej, len aby sme si mohli byť istí, že niečo robíme, dávame svoj príspevok.

No ako antropomorfický vesmír, zázračne vytvorený pre ľudské pohodlie je takzvaná prírodná harmónia, ktorú ľudstvo kruto ničí svojou aroganciou, mýtom. Katastrofy sú súčasťou dejín prírody. Skutočnosť, že popol z mierneho sopečného výbuchu na Islande uzemnil väčšinu lietadiel v Európe je omnoho viac dôležitá pripomienka toho, ako sme my ľudia, s našou úžasnou mocou nad prírodou, nič viac než živé druhy na Zemi, závisiace od krehkej rovnováhy jej prvkov.

Takže, čo môže priniesť budúcnosť? Jedna vec je istá: Mali by sme si zvyknúť na oveľa viac nomádskejší spôsob života. Postupná alebo náhla zmena v našom prostredí, s ktorou veda nemôže robiť oveľa viac než poskytnúť varovanie, môže urýchliť neslýchané sociálne a kultúrne transformácie. Predpokladajme, že nová sopečná činnosť spraví územie neobývateľným: Kde nájdu obyvatelia domov? V minulosti boli veľké populačné pohyby spontánnymi procesmi, plnými utrpenia a vytratenia sa civilizácii. Dnes, keď sú zbrane hromadného ničenia dostupné nielen štátom, ale i oblastným skupinám, si ľudskosť jednoducho nemôže dovoliť spontánnu výmenu civilizácie.

Čo to znamená, je, že musia byť vynájdené nové formy globálnej kooperácie, ktoré nezávisia na trhu alebo diplomatických vyjednávaniach. Je toto neuskutočniteľný sen?

Nemožné a možné simultánne prechádza do excesov. V sférach osobnej slobody a vedeckých technológií je nemožné stále viac a viac možným. Dokážeme sa zaoberať vyhliadkami na zvýšenie našich fyzických a psychických schopností; manipuláciou svojich biologických čŕt prostredníctvom zásahov do genómu [dedičnosti]; dosiahnutím technicko-gnostického sna nesmrteľnosti zakódovaním svojich rozlišujúcich znakov a pripojením zloženia našich identít do počítačového programu.

Avšak, keď príde na socioekonomické vzťahy, vnímame našu dobu ako dobu zrelosti a teda akceptácie. S kolapsom komunizmu sme opustili staré miléniové utopické sny a akceptovali obmedzenia reality – to jest, kapitalistickej socioekonomickej reality – so všetkými jej nemožnosťami. Nemôžeme sa zapájať do veľkých kolektívnych činov, ktoré nevyhnutne končia v totalitárnom terore. Nemôžeme sa držať starého [sociálneho] štátu blahobytu, ktorý nás robí nekonkurencieschopnými a vedie k ekonomickej kríze. Nemôžeme sa izolovať od globálneho trhu.

Je pre nás ľahšie predstaviť si koniec sveta ako vážnu spoločenskú zmenu. Svedčia o tom početné komerčne úspešné filmy ako globálnej katastrofe a viditeľnej absencii filmov o alternatívnych spoločnostiach.

Možno je čas otočiť náš koncept toho, čo je možné a čo nie; možno by sme mali prijať nemožnosť všemohúcej nesmrteľnosti a zvážiť možnosť radikálnej spoločenskej zmeny. Ak príroda už viac nie je stabilným poriadkom, na ktorý sa je možné spoľahnúť, potom by sa naša spoločnosť mala tiež zmeniť ak chceme prežiť v prírode, ktorá už viac nie je dobrou starostlivou matkou, ale mdlou a nezávislou.


[ Zdroj: http://www.nytimes.com/2010/12/02/opinion/global/02iht-GA12zizek.html?_r=3&ref=environment ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára