nedeľa 12. decembra 2010

Nepokoje, oheň, hnev pri proteste proti poplatkom za štúdium – určujúci politický moment

ANUSHKA ASTHANA, EMILY DYER, TOBY HELM | The Guardian
Londýn bol vo štvrtok svedkom scén, ktoré otriasli národom a pobúrili mnohých. Taktiež znamenali prvotný príchod doby a, možno, bodu obratu v osudoch hlavných troch politických strán

Sarah Lucas, učiteľka z Hove v Sussex-e, sledovala obrazy prebleskujúce na jej televíznej obrazovke: plamene šľahajúce pred Big Ben-om; ohňostroje praskajúce vo vzduchu; vajíčka hádzané tínedžermi; maskovanú mládež napadajúcu policajných dôstojníkov.

Bola to štvrtková noc, a na Námestie parlamentu prenikli správy, že hlasovanie Dolnej snemovne, ktoré malo umožniť univerzitám takmer strojnásobiť poplatky za štúdium na 9000 libier ročne, sa podarilo. Rozšírili sa cez tisícky uzimených a unavených demonštrantov: študentov, prednášajúcich, školákov, rodičov, odborárov a anarchistov.

Lucas to sledovala s hnevom. Pred voľbami usilovne pracovala na tom, aby presvedčila priateľov, aby kryli liberálnych demokratov. 26-ročná, stále platiaca študentský dlh, neschopná získať lepšie bývanie [„housing ladder“ – postupne predávať lacnejšie byty za drahšie a lepšie], sa domnievala, že liberálni demokrati ponúkajú nádej. „Pozerala som na nich ako na stranu pre mladých,“ hovorí. Pre ňu bolo hlasovanie o poplatkoch porušeným sľubom.

Takmer 60 míľ na sever, pritom ako oblaky červeného štipúceho dymu stúpajú do ovzdušia a nesú sa k budove Parlamentu, silnie Westminster-om dunivý chór.

Je to chápané ako útok na univerzitné vzdelanie, čo vo štvrtok priviedlo tisíce mladých ľudí do ulíc hlavného mesta. Predchádzajúce dni to bola ekonomická politika. Zajtra to bude rozhodnutie zrušiť príspevok na podporu vzdelania (EMA) pre tínedžerov z chudobného prostredia.

Čo spustilo túto zmenu? Po roky sa o mladých nehovorilo inak ako o apatických. Čo také sa stalo, že to priviedlo desiatky tisíc v trpkej zime do ulíc – nie raz, ale znovu a znovu; nie len v Londýne, ale v Manchester-i, Birmingham-e a Leeds-e? Čo podnietilo znovuobjavenie sa študentských okupácií prednáškových posluchární po krajine? Čo vo vládnej koalícii a jej politike roznietilo tak veľa hnevu?

Shiv Malik, spoluautor knihy Zanechaná generácia: Ako Británia zbankrotovala svoju mládež, hovorí, že tí pod tridsať rokov sa cítia byť zradení – predaní v prospech ich rodičov a starých rodičov. Poplatky, tvrdí, sú len časťou tejto skladačky. Jeden 29-ročný sa vo štvrtok vybral do ulíc a bol zranený po zásahu policajným obuškom. Tvrdí, že väčšina z protestujúcich neboli anarchisti alebo socialisti, ale mladí ľudia, ktorých pud revolty sa vzbudil po prvýkrát.

„George Osborne dodržal sľub staršej generácii – udržať ich očné testy zadarmo, ich prídel zimného paliva, recepty zadarmo, cestovanie hromadnou dopravou zadarmo,“ hovorí Malik. „Osemdesiat percent prijímateľov paliva na zimu nie sú tí, ktorým zimné pallivo chýba. Ak preskúmate ich finančnú situáciu, dostanete 2 miliardy libier na vyššie vzdelanie.“

Hovorí, že čo obzvlášť nahnevalo mladých je trvanie David-a Cameron-a a Nick-a Clegg-a, že škrty sú nevyhnutné, aby sa zabránilo zvyšovaniu dlhu na ďalšiu generáciu. „Škrtli naše budúcnosti a tak či tak na nás naložili dlhy,“ vyhlásil.

Posun v nálade je zrejme najzreteľnejší vovnútri Národnej únie študentov (National Union of Students). Až dodenávna bol jej prezident, Aaron Porter, napádaný pre nevôľu bojovať, čeliac kriku protestu od ľavice pre vzdávanie sa boja za slobodné vyššie vzdelanie a akceptovania namiesto toho princípu „absolventského príspevku“.

No chcel absolventnskú daň – nie ročné poplatky 9000 libier ročne. Zatiaľ čo NUS vyšlo proti poplatkom v 1998 a 2004, bola tohtoročná revolta na inej úrovni. „Témy sa nahromadzovali – nielen poplatky za vzdelanie, ale EMA [príspevok na podporu vzdelania pre tínedžerov z chudobného prostredia], nezamestnanosť mladých, boje o lepšie bývanie [housing ladder] a deprimujúce vyhliadky do budúcnosti – aby dohromady zapálili vlnu protestu,“ hovorí Porter. „NUS považuje túto úroveň mládežníckeho aktivizmu za bezprecedentnú pravdepodobne od 1960-tych rokov.“

Iné organizácie sa tiež zapojili: UK Uncut [Nezoškrtaná Británia], ktorá si vo svojej kampani proti zrušeniu daní dala za cieľ reťazce na Hlavnej ulici; Education Activist Network [Sieť vzdelávacích aktivistov] pre prednášajúcich a študentov; National Campaign against Fees and Cuts [Národná kampaň proti poplatkom a škrtom], ktorá vyrástla zo stretnutia 170 študentov.

Fotografi, ktorí vo štvrtok utekali popri demonštrujúcich, zachytili určujúce chvíle neobyčajného dňa: mladých ľudí s železnými tyčami pokúšajúcimi sa dostať na ministerstvo financií; vojvodkyňu z York-u s otvorenými ústami keď protestujúci napadli auto, v ktorom cestovala s princom Charles-om; Charlie-ho Gilmour-a, syna gitaristu Pink Floyd David-a Gilmour-a, mávajúceho zástavou Únie z pomníka padlých.

Začalo to mierumilovne, no ako večer skĺzol do noci boli výjavy násilnejšie. Svetložlté vetrovky polície zmizli a nahradili ich čierne výbroj proti nepokojom, obušky a štíty. Niektorým to pripomenulo protesty proti dani z hlavy [“poll tax” zavedená Margaret Thatcher-ovou, ktorá preznamenala jej rezignáciu a zrušenie dane John-om Major-om] v 1990. Päťdesiat ľudí bolo zranených, 33 zatknutých, jeden policajný dôstojník obdržal vážne poranenie krku a jeden študent, Alfie Meadows, mŕtvicu a vyžadoval operáciu mozgu potom ako bol údajne udretý policajným obuškom.

Protest otvoril vášnivú debatu o tom, či násilie ublížilo príčine alebo pomohlo dostať správu na prvé stránky. Cameron s hnevom reagoval na „divoké“ správanie sa, tvrdiac, že to nebola len „malá menšina“. „Bolo tam celkom dosť ľudí, ktorí boli odhodlaní k násiliu a ničeniu majetku,“ povedal.

Rozvírili sa aj otázky či polícia nezašla priďaleko. Vedúci protestu ich obvinili z tvrdých a neadekvátnych reakcií; študenti, ktorí pricestovali do Londýna s Meadows-om, napríklad, trvali na tom, že tam boli pre to, aby tam protestovali mierumilovne.

Tak, zdá sa, tomu bolo aj u mnohých iných. „Zatiaľ čo sa idú diať škrty, bude moja univerzita visieť na malej čiastke peňazí a vláda chce zaťažiť ľudí trojnásobnou sumou,“ hovorí Lucinda Hodge, 22 rokov, z Goldsmiths univerzity v Londýne. „Politikom nezáleží na mladých ľuďoch, pretože tak veľmi nevolíme. Sme len vedľajšou stratou.“

Iní prišli zo škôl a stredných škôl. „Teraz je malá šanca ísť na univerzitu,“ hovorí 17-ročný Roze Brooks. „Celkom narovinu, nebudem schopný platiť,“ hovorí Jack Jordan, 16 rokov.

Pochopenie bolo dokonca aj z pravicovej tlače. Kým násilie odsúdili, Daily Mail tiež okomentoval: „Bojíme sa, že absolventi budú musieť začať splácať tieto peniaze asi v dobe, keď si budú kupovať prvý dom a začínať s rodinou, finančne ich ochromí práve keď sa budú pokúšať stať úplne zrelými členmi spoločnosti.“

Mladí ľudia diskutujú o obavách o ich finančnej budúcnosti. „Dlh navždy?“ opýtala sa Holly Varlile, 22, z Birmingham-skej univerzity. „Dostaneme sa niekedy z prenajatého bývania? Ako sa čaká, že stúpime čo len jednou nohou k lepšiemu bývaniu?“ Jacob Burns, študujúci na Goldsmiths, hovorí, že je stále viac pesimistický o tom, že sa niekedy „oslobodí od dlhu“. Späť v Hove, Lucas vypla teelvízor. Cítila, že polícia a niektorí protestujúci zašli priďaleko a opísala zásah ako „stratenú vec“.

(krátené)


Nick Clegg: "Konečne dávame liberálne hodnoty do srdca Britskej vlády."



[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/education/2010/dec/12/riots-fire-anger-defining-political-moment ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára