streda, 19. januára 2011

Je slovo „komunizmus“ naveky zatratené?

ALAIN BADIOU | lacan.com
V Číne bola Maova maxima k tomuto bodu: Žiaden Komunizmus bez Komunistického hnutia. Žiaden Komunizmus nie je bez Komunistického hnutia. Strana nestačí: ak nemáte hnutie, nemáte nič – ak môžeme brať akúkoľvek príčinu v jeho mene na rozoznenie, rozvoj moci štátu, a následne zlúčenie skutočného sveta, Kultúrna revolúcia skúšala začať, a rýchlo sa stala hanebnou a násilnou.

Ďakujem, že tu dnes ste. Je to naozaj statočné gesto môcť hovoriť o komunizme práve po víťazstve Baracka Obamu a keď tu máme silnú krízu kapitalizmu. No hovoriť o tom v divadle New Yorku je báječné.

Začnem dvomi odlišnými vecami. Na jednej strane určitými veľmi abstraktnými definíciami, na druhej určitými veľmi konkrétnymi poznámkami týkajúcimi sa víťazstva Obamu. A z hľadiska pozície týchto dvoch, filozofických definícií a konkrétnej štúdie do súčasného myslenia, predstavím staré slovo komunizmus.

Takže, najprv definície. Nazývam ´udalosťou´ trhlinu v normálnom usporiadaní tiel (telies) a normálnom smerovaní jednotlivých situácií. Alebo ak chcete, ´udalosťou´ pomenúvam trhlinu v zákonoch situácie. Takže, vo svojej vlastnej podstate, udalosť nie je realizácie/variácia možnosti, ktorá spočíva vovnútri situácie. Udalosť je vytvorením novej možnosti. Udalosť nemení len reálne ale aj možné. Udalosť nie je na úrovni jednoduchej možnosti, ale na úrovni možnosti možnosti.

Nazývam ´stav´ alebo ´stav situácie´ systém obmedzení, ktoré práva obmedzujú možnosť. Napríklad dnes nazývam stavom situácie kapitalistickú ekonomiku, konštitučnú formu vlády, pravdivé zákony o usporiadaní práce, armádu, políciu, a tak ďalej – všetko toto vytvára stav našej situácie. Stav definuje to, čo je možné a čo nie je. Takže udalosť je vždy niečo, čo sa deje za stavom. A v tom spočíva rozdiel medzi udalosťou a púhym faktom.

Nazývam ´procedúrou pravdy´ alebo ´pravdou´ organizáciu dôsledkov udalosti. Proces alebo fakt pomenovania procesu, ktorý nasleduje po udalosti.

A nazývam ´faktami´ dôsledky existencie týchto stavov.

Takže pravda nepozostáva len z faktov. Je to moja vlastná pozícia, ktorú treba dokončiť. Pravda je taktiež stávanie sa novým subjektom, novým kolektívnym subjektom, keď je udalosť politická. Pokiaľ ide o tento nový kolektívny subjekt, hovorím o vytváraní pravdy. Pokiaľ ide o stav, hovorím o historických faktoch. Napríklad, revolúcia v októbri 1917 v Rusku je vytvorením novej politickej pravdy. V rovnakej krajine, je víťazstvo Sovietskeho zväzu nad nacistickým Nemeckom v 1945 historickým faktom. K rovnakým dejinám, ktoré sa dejú v časoch od udalosti a v časoch od historického faktu.

A napokon historický pohľad. V skutočnosti, keď pretransformuje vzťah medzi identitami jednotlivcov a identitou moci. Napríklad, keď sa Lula stal prezidentom Brazílie, bol to púhy fakt a nie udalosť prestúpenia [transcendencie] histórie. Pretože to bolo prvýkrát, kedy obyčajný pracujúci obsadil miesto hlavy štátu.

Identity ako ´pracujúci´, ´gay´, ´čierny´, ´žena´, ´Žid´, ´mladý´, ´malý´, ´červenovlasý´, atď., nemajú žiaden význam v skutočnom politickom bytí, ktoré je univerzálne alebo všeobecné. No vo vzťahu medzi týmito predikátmi, táto identita a moc môžu mať určitú prostú hodnotu týkajúcu sa aktivít stavu.

So všetkým týmto na pamäti môžeme povedať pár slov o veľkom víťazstve Obamu, i keď je pre mňa nemožné hovoriť čokoľvek vzhľadom na fakty tu a teraz. Poprvé, a dúfam, že to nebude pre vás príliš zarmucujúce, je jasné, že Obamovo víťazstvo nie je politickou udalosťou. Na hrubé porovnanie, s rovnakými pocitmi k hnutiu občianskych práv, pod vedením Martin-a Luther-a King-a počas 60-tych rokov, to bolo veľkou ľudovou udalosťou. No úspech Obamu je pre túto chvíľu, tento moment, rovno vovnútri štátneho aparátu, veľkej kapitalistickej ekonomiky, obrovských sociálnych nerovností, vojny vonku v Afganistane, atď, dvoch politických strán. Obamovo víťazstvo je fakt –možno dôležitý fakt- histórie stavu, no nie, prinajmenšom nie pre túto dobu, politickou udalosťou.

Podruhé, Obamovo víťazstvo je istotne veľmi dôležitým symbolickým bodom stavu, histórie stavu. Vývoj tejto skutočnosti od Afriky –čiernych ľudí, v mene otroctva, kultúrnej dominancie, rasizmu a chudoby- ohromnou udalosťou, mocným symbolom, a nielen pre Afrických Američanov, ale tiež pre ľudstvo ako také.

No symbolická úroveň stavu je odlišná od politickej pravdy. Tento silný symbol môže perfektne byť, na politickej úrovni, prázdny alebo dokonca negatívny. Rozhodnutie napokon nebude v rukách Obamu, ale v subjektívnom určení symbolu. Viete akceptovať radu od starého filozofa zo starej krajiny? Môžem vám len povedať, odlišujte úrovne. Nepleťte si ich. Vychutnávajte si symbolično. Neverte stavu. A vzhľadom na politiku sa spoliehajte na seba, na kolektívnu akciu.

No tu máme novú operáciu: ako môžeme byť pripravení na politickú udalosť? Ako môžeme veriť v niečo, čo je naozaj politickou udalosťou a nie faktom stavu histórie? Vo všeobecnosti, v takýchto činoch žijeme v istom druhu politickej aktivity. Akceptujeme všeobecné zákony stavu ako nevyhnutnosť. Na predpokladanie vytvorenia novej možnosti, možnosti, ktorá nie je púhym rozvojom faktov stavu, prinajmenšom na intelektuálnom alebo ideologickom stupni, musíme mať ideu možnosti odlišnej možnosti. Máme ideál formálnej možnosti iných možností. A počas viac ako jedného storočia bol Komunizmus menom tohto ideálu. A spočiatku to bol skvelý názov. Keď hľadáme toto pomenovanie, ktoré je názvom možnosti niečoho iného, musíme sa vrátiť k významu, ktorý pôvodne malo v dvoch textoch Karla Marxa. Jeden je z roku 1844 –rukopisov z roku 1844- a druhý je z 1848, zo známeho Manifestu Komunistickej strany.

V týchto textoch Komunizmus najprv označoval negativitu. Označoval, že logika miesta, fundamentálneho podriadenia svetových pracujúcich dominujúcej triede, môže byť prekonaná. Štruktúra dominancie, ktorá je históriou v jej praveku, nesmie byť zmarená. Následne, tvrdil Marx, oligarchická moc vytvorená v skorumpovanom štáte, i keď v organizovanej situácii platí pracujúcim, nie je nevyhnuteľná. Druhá, negatívna časť slova Komunizmus. Myšlienka Komunizmu, dobré slovo, a citujem... nie pre Marxa, ale ako hypotéza. Komunistická hypotéza je, že ďalšia kolektívna organizácia môže pokračovať. Každá, ktorá toto má, táto nová organizácia eliminuje nerovnosť zásluh a dokonca, pre Marxa, deľbu práce. Ľudia, ktorí boli oddelení medzi manuálnu prácu a intelektuálnu prácu, inými slovami, medzi mestom a dedinou, všetci budú mnohostranní pracujúci: to je vyjadrenie v Marxovom Manifeste. Súkromné privlastnenie príšerných bohatstiev a ich prenos prostriedkami samotnej existencie politického štátneho aparátu, ochraňovaného armádou a políciou, oddeleného od občianskej spoločnosti, sa už dlhšie nebude javiť ako jasná nevyhnutnosť.

Bude tu, po Marxovom základe, po krátkej epizóde toho, čo nazýva pridanou hodnotou, poverená zničiť pracujúcich ľudí alebo chudobných pracujúcich, dlhá epizóda organizácie po spôsobe slobodnej asociácie produkcie bohatstva, ktorá bude podporovať to, čo Marx nazval odumieraním štátu. A to bola najdôležitejšia definícia Komunizmu, ktorý bol ´procesom úpadku štátu´.

Dovoľte mi pripomenúť vám, že štát tu nie je iba štátom vlády, polície, armády a podobne, ale všetko to, čo limituje možnosť kolektívnej tvorby.

Takže Komunizmus v polovici 19. storočia určil veľmi všeobecný fakt intelektuálnej reorganizácie. A tento fakt je horizontom pre akúkoľvek akciu, i keď lokálnu a obmedzenú v čase, akou môže byť, ktorá skoncovaním s poriadkom ustanoveného štátu vytvára fragment novej politiky, fragment politiky mobilizácie. Je to skrátka Komunizmus, myšlienka, ktorej fungovanie je regulačné a nie programom. Je absurdné kategorizovať Komunistickú hypotézu ako petit objet a, pretože slúži na produkciu, medzi odlišnými politikami, za demarkačnú líniu pre danú politickú epizódu. Je mimoriadne kompatibilná s hypotézou rovnosti, s ktorou je Komunizmus ideálom, a je emancipačná, na jednej strane, ako aj priamo protikladná ku Komunistickej identite a jej reakčnému postoju.

Komunizmus je vskutku objavnou hypotézou častokrát používanou v politike, dokonca vtedy keď sa toto slovo neobjavuje. A tak je užitočnou ideou pre politické určenie a nie konkrétny program týchto politík.

Možno vám je známe násilie a isté druhy zúrivosti v súvislosti s Jean-Paul Sartre-om, ktorý v 50-tych rokoch minulého storočia povedal, že akýkoľvek anti-komunista je pes. Ak správne čítame tento prudký obsah, je to pravda. Akákoľvek činnosť štátu, pretože môže, akákoľvek činnosť štátu, ktorá sa javí formálne protikladnou s komunistickou hypotézou vo všeobecnom zmysle musí byť posudzovaná ako protikladná k uznaniu cieľu ľudstva. A tak je protichodnou k náležite jednotnému osudu ľudstva.

Ako vieme, súčasnosť, ako by sme mohli povedať, kapitalizmu, názvu spoločenského bytia, ako správneho pomenovania sociálneho bytia, je konkurencia. To jest, je to vojna vovnútri kapitálu a mimo neho, že vojna ako skutočnosť je istotne vnútro-ľudskou súčasťou ľudstva.

V inom rozhovore, rovnaký Sartre hovorí v takýchto pojmoch, citujem; „Ak komunistická hypotéza nie je správna, ak nie je aplikovateľná, znamená to, že ľudskosť samotná nie je niečím veľmi odlišným od mravcov alebo fretiek [Domestifikovaná z tchora tmavého. Chová sa na laboratórne účely alebo ako domáce zviera].

Čo tu hovorí, je, že ak konkurencia, voľné trhy, úsilie o trochu slasti a steny, ktoré vás ochraňujú od túžob slabých sú kolektivizované, nemá ľudské bytie cenu odpadu.

Takže, na to, aby sme boli skutočným činiteľom, na skutočnú aktivitu stávania sa človekom ľudského zvieraťa, potrebujeme poznať históriu Komunistickej hypotézy. A musíme sa venovať otázke: je naozaj Komunistická hypotéza správna alebo úplne nesprávna?

Vskutku, sú dve veľké historické epizódy tejto hypotézy. A je to celkom otázkou oboch. Epizódou vytvárania, tvorby moci samotnej a toho prvého pokusu realizácie teórie. Prvá epizóda začína Francúzskou revolúciou a ide k Parížskej komúne. Povedzme, od 1792 do 1871. Prvá epizóda Komunistickej hypotézy: je tou vytvorenia hypotézy. Táto epizóda spája (a rozvíja) ideu Komunizmu ako ľudového masového hnutia s pojmom spasiteľa všetkých. To jest, konkrétna forma myšlienky počas tejto epizódy, masové hnutie na jednej strane a na druhej strane spásy všetkých. Pretože to bolo mobilizujúce ľudové hnutie viacerých foriem – demonštrácie, štrajky, povstania, ozbrojené akcie, a podobne – okolo obrazu zvrhnutia štátu – vieme, štát bol, vo svojich hraniciach, nielen vládou, štát bol formou redukcie možnosti – musí byť silné na emancipovanie možnosti ako takej. A jediným možným činiteľom tejto deštrukcie je masové hnutie, a, najprv, hnutie pracujúcich. A toto zvrhnutie štátu je povstaleckým zvrhnutím, ktoré sa nazýva, ako viete, revolúcia.

Takže napokon tu bolo dosiahnuté veľké ponaučenie medzi Komunistickou ideou a praktickou zmenou, revolúciou. Táto revolúcia musí potlačiť existujúce formy spoločnosti – súkromné vlastníctvo, súkromné prostriedky vlastníctva, oddelenie ľudí na národy, deľbu práce, a tak podobne – a vytvoriť Komunistickú rovnosť, alebo čo myslitelia pracujúcej triedy 19. storočia, k čomu sa tiež prikláňal môj priateľ Jacques Rancière, pomenúvali ´komunita ľudí´. Komunizmus bol, prostredníctvom povstania, realizáciou komunity ľudí.

Táto epizóda sa uzatvára prekvapujúcou novosťou a radikálnou príchuťou Parížskej komúny v 1871. Komúna predstavovala odlišnú alternatívu, zriedkavú kombináciu ľudového hnutia, smerovanie pracujúcej triedy, a rozšírené povstanie. Ukázala ekonómiu modernizmu tohto vzorca, menovite toho, ktorý bol zavraždený, ako viete, alebo vykonával moc celkom nových zväzkov dvoch momentov, v jednom z najväčších hlavných miest Európy. A tiež mu to ukázalo akú má cenu, pretože nebola schopná či rozšíriť revolúciu na národnú úroveň, alebo kapacitu zorganizovať odpor ku kontra-revolúcii, ktorá bola celkom podporovaná francúzskou strednou triedou.

Druhá hypotéza Komunistickej hypotézy vychádza od 1917, Ruskej revolúcie, do 1976, konca Kultúrnej revolúcie v Číne, ktorá taktiež znamená koniec militantných mládežníckych hnutí v Európe a Amerike (a Latinskej Amerike samozrejme), ktoré vyvstali v celom svete niekedy medzi 1966 a 1975, a ktorých centrom, z hľadiska politickej inovácie, bol máj 1968 v Paríži a následne počas rokov, ktoré nasledovali. No ako viete, počas neskorých 60-tych rokov máme mnoho vecí formujúcich politický odpor k Vietnamskej vojne v Amerike a taktiež hnutie mladých prakticky vo všetkých krajinách po celom svete.

Druhá epizóda trvala okolo 60 rokov, no všimnite si, že je oddelená od prvej úsekom približne rovnakej dĺžky, viac ako 40 rokov. História Komunistickej hypotézy nie je spojitou históriou; je to kontinuita epizód, ktoré sú oddelené. Pre nás je to dôležité, pretože sme možno práve teraz medzi dvomi epizódami.

Takže tejto druhej epizóde, ktorá začína Ruskou revolúciou, dominuje jedna vec a to je (staviam na ňu): Ako môžeme zvíťaziť? To je tá ponurá a prakticky unikátna otázka počas revolúcie. Ako môžeme, v rozpore s Parížskou komúnou, vytrvať, zahrnujúc optimistické odhalenia, bohatých ľudí a ich žoldnierov? Ako môžeme zorganizovať novú moc, nový štát, takým spôsobom, že by ho jeho nepriatelia nezničili?

Lenin to poznal, keďže za Lenina bola nájdená prvá odpoveď na túto otázku. A istotne nie zbytočne Lenin odpovedal na tento problém, keď povstanie trvalo v Rusku o jeden deň dlhšie ako v Parížskej komúne. Toto oficiálne víťazstvo a skutočnosť, ktorá sa týkala Lenina boli problémami organizácie a ľahostajnosti a boli celkovo obsiahnuté, so začiatkom v roku 1902 a samozrejme v Čo robiť?, Leninovom známom texte Čo robiť?, v teórii a praxi centralizmu a organizácii triednej strany. Môžeme povedať, že Komunistická strana vo svojej téze len dáva telo realizácii Komunistickej hypotéze.

Vytvorenie druhej epizódy hypotézy, Strany, vlastne obnovuje otázku započatú v prvej epizóde, otázku víťazstva, v Rusku, v Číne, v Albánsku, v Kórei, vo Vietname, a kedysi Kube, a tak dáva smer Komunistickej strane, úplnej revolúcii politického a spoločenského poriadku v jednej chvíli.

Po prvej epizóde, ktorej deliacou čiarou bola formulácia Komunistickej hypotézy, a reality hnutia, masového hnutia, tu bola efektívna druhá epizóda, ktorej pravou líniou bola hrubá a militaristická organizácia, lokálne víťazstvo, trvanie, a vytvorenie nového štátu.

Ako je známe, druhá epizóda vytvorila na odplatu program, ktorý nemal prostriedky na zrušenie, s dôsledkami, ktoré zjavne nevyriešili problém zanechaný prvou. A vskutku, Strana, Komunistická strana, ktorá bola telom Komunistickej hypotézy, Komunistická strana sa adaptovala na povstanie a vojenskú históriu, ktorá bola úspešná voči boju ich podporovateľov, protikladná tým nevhodným, pre vytvorenie Štátu okolo diktatúry proletariátu v zmysle Marxa. To jest, štát organizujúci prechod k inému štátu. Moc organizujúca bez-mocných, dialektickú formu úpadku štátu. Pod formou štáto-strany – ako v Rusku, Číne, a iných miestach – bola dosadená nová forma štátu, ktorá bola autoritárska a imperialistická. A tento štát bol negatívny, vzdialený od praktických zákonov ľudí, a veľmi ďaleko od ideálu úpadku štátu. Nasadenie, ako by povedali niektorí, násilia, nebolo uznaním stavu zotrvačnosti jeho vnútornej byrokracie. Ak je na roľníka uvalená konkurencia ziskuchtivcom, s armádou berúcou si viac ako je jej podiel na demonštrácii, nikdy nevyhráte.

Najpodstatnejším súčasným problémom je, že politická forma strany sa nerovná istej reorganizácii a kreatívnej transformácii Komunistickej hypotézy. A na tomto probléme sa podieľali posledné dôležité príspevky druhej epizódy. Kultúrna revolúcia v Číne a jej suseda Ruska, je pomenovaná, napríklad, podľa Maa. V Číne bola Maova maxima k tomuto bodu: Žiaden Komunizmus bez Komunistického hnutia. Žiaden Komunizmus nie je bez Komunistického hnutia. Strana nestačí: ak nemáte hnutie, nemáte nič – ak môžeme brať akúkoľvek príčinu v jeho mene na rozoznenie, rozvoj moci štátu, a následne zlúčenie skutočného sveta, Kultúrna revolúcia skúšala začať, a rýchlo sa stala hanebnou a násilnou. Definícia nepriateľa, či neistá alebo nasmerovaná proti jednote – celku spoločnosti, Komunistickej strane – s tým niečo dočinenia Mao, keď hovorí, citujem: „Nevieme, v našej krajine, kde je hnutie, alebo či je hnutie v Komunistickej strane.“

Takže, boj bol napokon medzi stranou a faktami. A zničilo to spoločenskú konzistenciu. Nakoniec musel byť starý poriadok obnovený za najhorším podmienok. Vo Francúzsku, po máji 1968, bolo dominujúcim motív to, že organizovaná kolektívna akcia by mala vytvoriť nový politický priestor, a nie reprodukovať centralizované riadenie štátu. Znovu posilneným obsahom by boli nové formy organizácie a akcie, obopínajúce rovnaké politické deľby, intelektuálov a pracujúcich, a navrhujúce predĺženie Komunistickej hypotézy dokonca za logikou veľkosti alebo sily. Je tu prípad, že dokonca vtedy, keď by tieto skúsenosti mali nové formy, na konci mája 1968, brali by sa tak, že celkovej modernej forme reakčného štátu opäť raz dominovali trhy pod úkrytom demokracie.

Slovo Komunizmus je dnes úplne zabudnuté slovo, iba ak prakticky identifikované so stratenou skúsenosťou. Je to dôvod prečo politická situácia, a ideologická situácia sú tak chaotické. Pretože v skutočnosti, Komunistická hypotéza, s alebo bez slova Komunizmus, čo je iba slovo, môžete hovoriť napríklad o egalitárnej hypotéze alebo hypotéze radikálnej rovnosti alebo čomkoľvek, no všetko toto ostáva správnou hypotézou, právom myslieť ideu nových možností, a nielen realizáciu starých možností vpísaných do stavu. Nevidím nádej. Ak musí byť táto hypotéza naša, opäť raz potrebujeme nové slová. No vieme, že je lepšie radšej robiť hocičo pokiaľ ide o kolektívnu akciu. No bez horizontu rovnosti a Komunizmu, bez tejto myšlienky, nie je v historických a politických revolúciách nič takého charakteru, čo by malo zaujímať filozofa. Nechajte každého starať sa o svoje veci a viac o tom nehovorte.

Vlastne, čo sa z toho stalo, alebo môžme povedať naša ´filozofická povinnosť´, je prispieť k nájdeniu nového druhu existencie hypotézy, ktorú máme, novým typom politickej organizácie, ktorým môže dať vyvstať táto hypotéza. Poučili sme sa z druhej epizódy a jej osudového zlyhania, musíme sa vrátiť k podmienkam existencie Komunistickej hypotézy, a nielen zdokonaľovať prostriedky nášho boja.

Lekciou druhej epizódy je, že otázka víťazstva nemôže byť centrom našej epizódy. Máme, a musíme, sa pokúsiť o niečo nové, a, tu je, po vzdore, otázka moci. Čo je politika, ktorú si netreba zamieňať s otázkou moci? To jest, s tou skutočnou. Nemôžeme sa uspokojiť s dialektickou situáciou medzi štátom a masovým hnutím, s vytvorením povstania, s konštruovaním mocenského súboru a dialektickej organizácie, s konceptom revolúcie, ktorá je dnes zapadnutá. Musíme, v skutočnosti, znovu vytvoriť prvú hypotézu, komunistickú alebo egalitársku, s ideologickou alebo militantnou výbavou. A s ohľadom na to sme už pomyselne bližšie k 19. storočiu. Tak tu máme históriu revolúcie minulého storočia. V dialektickej deľbe histórie musíme občas postúpiť čas.

Práve ako možno po 1840 sme teraz konfrontovaní s absolútne cynickým kapitalizmom, viac a viac inšpirovaným myšlienkami, ktoré fungujú len opačne: chudobní sú spravodlivo chudobní, Afričania sú nedostatočne rozvinutí, a že budúcnosť bez určiteľného limitu patrí civilizovanej buržoázii západného sveta. Všetky druhy fenoménov z 19. storočia sa opäť objavujú, mimoriadne rozšírené podoby biedy v samotných týchto krajinách. Naveky vyrastajúc v nerovnosti, radikálny rez medzi ľuďmi pracujúcej triedy, neinformovanými, a strednou triedou, úplne rozpustenie politickej moci v službách bohatstva a kapitalistických ziskov. Niekoľko rokov logického uvažovania, dezorganizácie revolucionárov, a nihilistické zúfalstvo veľkých častí mládeže, prísluhovačstva ich veľkej väčšiny, a skúsenosť základného podlízačstva formálnych skupín v úlohe súčasných prostriedkov na vytvorenie, znovuvytvorenie, nájdenie nových definícií Komunistickej hypotézy.

Všetky tieto charakteristicky sú veľmi blízko politickej situácii, ktorá bola dominantná v Európe v polovici 19. storočia. Čo je dôvod, prečo zjavné víťazstvo kapitalizmu, príležitosť k druhej epizóde Komunistickej hypotézy, bola vlastne veľmi silnou reakciou, veľmi silným návratom k niečomu veľmi starému. Politizácia súčasného kapitalizmu je, ako vidíte, návratom k cynickému kapitalizmu 19. storočia. A to je zrejme dôvod, prečo po 19. Storočí pre nás nie je otázkou víťazstvo Komunistickej hypotézy, ale podmienok jej identity. Naše problémy sú veľmi podobné problémom Marxa, než problémom Lenina, a to bola veľká otázka revolucionárov 19. storočia.

Porpvé, vytvorila historická existencia hypotézy v obrovských národoch ľudí podmienky a že nie sme hneď väzňami len samotnou definíciou slova vyjadrenou našimi nepriateľmi? Dokonca historický odpor k hypotéze tam, kde je priveľa moci, je toho druhu, čo sme tu identifikovali, že nás utláča. Je to komplexné, no v tejto chvíli tiež vzrušujúce. Kombinovaním protirečiacich si myšlienok, keďže na začiatku máme čo dočinenia s novou formou príkladu alebo idey, je tu ťažkosť skonštruovania myslenia, ako vytvorenie novej formy dialektiky Marxom. Tieto konštrukcie myslenia sú vždy normálne a univerzálne. No máme tiež nové politické experimenty, ktoré sú lokálne a singulárne, a zmiešanie týchto dvoch môže vytvoriť myslenie na univerzálnej úrovni, s politickým experimentovaním na lokálnom [miestnom] alebo singulárnom [jednotlivom] stupni, ktoré môže konečne vytvoriť novú formu: Komunistickú hypotézu.

Táto existencia musí byť, v priebehu histórie, uvedomená novými formami týchto organizácií toho, aká je politická udalosť, a na úrovni záveru a učenia z lokálneho experimentovania. Takto dokážeme otvoriť tretiu epizódu tejto výnimočnej doby, dokážeme to. A ak to dokážeme, tak musíme.

Ďakujem vám.



[ Zdroj: http://www.lacan.com/essays/?page_id=323 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára