sobota 8. januára 2011

Môžeme dôjsť nakupovaním k etickej spoločnosti?

BRIAN TOKAR | social-ecology.org
Dnes žijeme v najširšie trhovo orientovanej spoločnosti akú svet videl. Sociálne hnutia v mnohých krajinách sú v hlbokom úbytku, a ľudské životy sú úplne tvarované normami komerčného trhoviska. Toto je predovšetkým platné v Severnej Amerike, no dopady toho sú stále viac pociťované aj v Európe. Propagácie pre spotrebiteľské značky sa snažia preorientovať naše osobné ašpirácie a náš fundamentálny zmysel vlastnej osobitosti. Zdá sa, že žijeme vo svete kde je doslovne všetko na predaj.

Je málo prekvapivé, že v takomto svete sa ľudia snažia vyjadriť osobné a politické názory cez rozhodnutia o tom, čo si kúpiť. Pri tom, ako sa máme ako občania alebo členovia spoločnosti cítiť celkom zbavení ďalších možností, kloníme sa logicky k “etickému nakupovaniu“, či vo forme fair trade, “zelených“ výrobkov, označení „bez-násilia“, alebo podobným snahám na sformovanie nákupných rozhodnutí v etickejších hraniciach. Kým tieto rozličné označenia výrobkov môžu ponúknuť užitočné informácie –a môžu zmysluplne odlíšiť bezpečnejšie alebo etickejšie znejúce možnosti– je stále dôležité položiť väčšiu otázku, „Môžeme si kúpiť cestu k lepšiemu svetu?“

Etické nakupovanie prešlo dlhou cestou od Oxfam-u a iných skorších snáh nastaviť zisky z remeselného predaja na originálnych producentov. Kávové družstvo Equal Exchange [Rovná výmena] začalo importovaním nikaragujskej kávy do USA v 1980-tych rokoch, otvorenou neposlušnosťou voči zákazu Reagan-ovej administratívy importovať zo Sandino-vho režimu. Zmrzlina Ben & Jerry získala vyznamenanie za nákup orechov z dažďového pralesa od miestnych producentov v Južnej Amerike a zaplatením im férovejšej ceny – až kým ich problémy so zásobami nepriviedli späť k bežnému komerčnému reťazcu zásob. V 1990-tom, keď sa americkí environmentalisti pripravovali na oslavu 20-teho výročia pôvodného Dňa Zeme, sa objavil „zelený konzumerizmus“ ako najkonkrétnejšie vyjadrenie pohľadu, že rozhodnutia životného štýlu jednotlivca, skôr než korporátne praktiky, sú prvotnou príčinou našich environmentálnych problémov. Dnes môžeme nájsť “fair trade“ kávu v Starbucks alebo dokonca McDonald´s, kúpiť organické cereálne vločky vo WalMart, a dokonca platiť do fondu an vyrovnanie emisií oxidu uhličitého vyplývajúcich z našej vzdušnej dopravy alebo prehnaného používania automobilu.

Viaceré fair trade spoločnosti sa veľmi pokúšajú byť pozitívne odlišné. Niektoré pracujú s komunitami vo vzdialených oblastiach sveta, aby zabezpečili ekologickú morálnosť ich výrobných metód, a pomáhajú organizovať pracovné družstvá. Napríklad, ForesTrade, so sídlom vo Vermont-e, dováža kávu a korenie od tisícok domorodých farmárov v Indonézii a Guatemale, a pritom aktívne pracuje na podpore zachovania dažďového pralesa, kooperatívneho riadenia a vhodnej organickej starostlivosti o pôdu. Zabezpečovaním férovej ceny za kvalitné organické a prirodzene vytvárané ingrediencie pomáhajú ľuďom vzdorovať tlaku zničiť ich prostredie a zanechať tradičné spôsoby života. Pomáhajú dať do rovnováhy ekonomickú silu nadnárodných drevárskych záujmov poskytovaním alternatívneho, udržateľného živobytia z neporušeného dažďového pralesa.

No ako udržateľné je živobytie, ktoré stále celkom závisí na chúťkach medzinárodného trhu pre luxusný tovar? Čo sa stane, napríklad, keď začne cena vanilky prudko klesať kvôli nadbytku syntetického vanilínu na svetovom trhu? Alebo v New Yorku, Seattlei, Paríži alebo Sydney prestane byť módny určitý druh kávy? Dokáže kapitalitický trh, zdroj toľkého trápenia a zmien, zväzok konkurencie a sociálneho zlomu, napokon priniesť úľavu od svojich vlastných výstrelkov?

Možno, že najzradnejšou novou formou “zeleného“ kapitalizmu je rýchlo rastúci trh s kompenzáciou oxidu uhličitého. Tlak USA na krajiny uzatvárajúce Kjótsky protokol viedol k vytvoreniu obchodu s oxidom uhličitým a kompenzáciou ako hlavného ekonomického nástroja na zastavenie katastrofických klimatických zmien. Pre trhových fundamentalistov sú toto návnady, ktoré sprevádzajú ich agresívne lobistické kampane proti verejným politikám nariadenia čistejších technológií. Dnes sú blahobytní americkí a európski konzumenti vyzývaní, aby niekomu platili za sadenie stromov alebo postavenie zelenších elektrární v nádeji kompenzácie ich vlastných extravagantných štýlov.

Mnoho pomocných programov v USA zaťažuje svojich zákazníkov dobrovoľnými prirážkami za energiu získanú z obnoviteľných zdrojov, vrátane solárnych zariadení a veterných turbín. Anglická spoločnosť s názvom Climate Care [Starostlivosť o klímu] sa dohodla s British Gas, British Airways, a mnohými inými spoločnosťami, umožniť konzumentom kompenzovať klimatické dôsledky ich cestovania, plynu a používania elektriny podporou energie šetriacich projektov v rozvíjajúcom sa svete. Viacero kmeňov pôvodných Američanov dokonca zriadilo americkú obchodnú spoločnosť, ktorá dáva prospešným zákazníkom možnosť podporovať projekty bioplynu na viacerých farmách. V globálnej miere bezpočetné množstvo častokrát pochybných projektov profituje zo schém kreditu oxidu uhličitého vytvorených za Kjótskeho protokolu.

Prinajhoršom pomáhajú tieto praktiky ľuďom utíšiť vinu z ich vysoko-konzumných životných štýlov, keď sa takto vyhýbajú omnoho vážnejším opatreniam na redukciu ich spotreby energie. Prispievajú k aktivitám, ktoré pomáhajú planéte malými dielmi, zatiaľ čo účinne tlmia verejný dopyt po omnoho viac podstatnejších zmenách v technológii, pracovných zákonitostiach a globálnych ekonomických štruktúrach. Prinajlepšom, pomáhajú jednotlivcom robiť správnu vec, no spoliehajú sa pre ich údajný úžitok na široký, neosobný a vysoko manipulovateľný globálny trh. Nakupovaním fair trade produktov alebo kompenzáciou oxidu uhličitého sa snažíme dosiahnuť v širokom svete to, čo zrejme nie sme schopní robiť doma: žiť etický život s minimom ničivých environmentálnych a sociálnych dopadov. Usilujeme sa o osobný, i keď prchavý kontakt s hodnotami, ktoré už viac vo vlastnej spoločnosti nepoznáme. Či si kupujeme jedlo alebo vyrobené veci od viac tradične žijúcich ľudí alebo sa snažíme zlepšiť environmentálny dopad nášho vlastného konzumu, dúfame, že tieto zmenky nás udržia v kontakte so sociálnymi hodnotami, ktoré už viac nemôžeme vykonávať v našich každodenných životoch.

V eseji vydanej v 1980-tych rokoch, dal neskorý sociálny ekológ a filozof Murray Bookchin do kontrastu „šedú amorálnosť“ našej dnešnej trhom dominovanej spoločnosti so stelesnenou etikou starého, viac vidiecky alebo susedsky orietovaného sveta. Tento svet bol stále hmatateľný keď Bookchin vyrastal v 1930-tych rokoch v New Yorku, vo svete blízkych komunít a širokých rodín, kde „starší členovia tvorili žijúce spomienky väčšmi sa zaujímajúcej pred-industriálnej spoločnosti“. Dnes trh „len dobyl a ovládol každý aspekt tradičného života, a tiež rozložil pamäť alternatívnych spôsobov života, ktoré mu predchádzali“.

Bookchinova esej nazvaná „Trhová ekonomika alebo morálna ekonomika?“, bola pôvodne prezentovaná zhromaždeniu organických farmárov a záhradkárov v Novom Anglicku pred takmer štvrťstoročím. Bookchin varoval, že vzrastajúca komodifikácia organických produktov –popri manažérskej etike, ktorá začala prevládať v kedysi živom americkom potravinárskom družstevnom hnutí- hrozila vyňatím daného morálneho a etického charakteru organického farmárstva. Navrhol alternatívnu „morálnu ekonomiku“ k neosobnej trhovej ekonomike, ktorá pažravo presmerovávala nové sociálne a ekonomické experimenty do ich konkurenčnej a v podstate antisociálnej ríše. Pre Bookchina mala morálna ekonomika navrátiť tradičné hodnoty vzájomnej pomoci a komplementaritu v „spoločenskom ekosystéme“, ktorý presahuje púhu ekonomickú výmenu a načrtáva holistickejšiu víziu ľudského spoločenstva. Ekonomické experimenty a prebudované mestá a susedstvá by slúžili ako istý druh školy, pomáhajúc obnoviť a pretvoriť etický charakter jednotlivcov a ich komunít. Pomáhali by ľuďom vzdelávať sa sami pre plnší typ občianstva, taký, kde spoločenská moc vychádza z komunity, nie z odcudzeného výberu medzi konkurenčnými menami značiek v supermarkete.

Dnes, fair trade a ich rozličné odnože ďaleko zaostávajú za touto nádejou. Ďalej, akékoľvek prostriedky vyjadrenia našich hodnôt len prostredníctvom trhoviska sa vyhýbajú fundamentálnemu problému kto robí rozhodnutia, ktoré utvárajú našu budúcnosť. Môže byť celkom potešujúce asistovať ľuďom vo vzdialenej, ochudobnenej komunite, no ich budúcnosť môže byť tragicky obmedzená ak zmysluplne nepretvoríme náš vlastný štýl žitia a našu spoločnosť. Môžeme sa snažiť robiť etické rozhodnutia, a míňať svoje peniaze kde chceme, aby sme pomáhali podporiť tieto rozhodnutia. No kým sú korporácie a finanční špekulanti schopní okamžite prenášať milióny dolárov po svete s prakticky žiadnymi obmedzeniami –a brzdiť štrukturálne zmeny potrebné na predídenie environmentálnej katastrofe- naše osobné rozhodnutia budú mať málo trvajúci efekt. Keď sa budeme pokúšať „voliť našimi dolármi,“ máme sklon zabudnúť, že naše doláre zblednú do biela v porovnaní s brutálnou ekonomickou silou Medzinárodných menových fondov, Exxon-ov a WalMart-ov tohto sveta. Ich moc je zdolateľná iba keď odmietneme obmedziť našu rolu na konzumentov, budeme trvať na svojej politickej moci ako občania a členovia komunity, a začneme meniť častokrát skryté štruktúry globálnej ekonomickej moci.

Pre Bookchina, „stavajú trhová ekonomika a morálna ekonomika fundamentálne protikladné pojmy ľudskej seba-realizácie a konečného zmyslu“. Kým sa pokúšame robiť osobné ekonomické rozhodnutia tak etické ako je to možné, rozhodujúce je, že sa aktívne podieľame na obnove našich komunít, a tiež participujeme v širších sociálnych hnutiach usilujúcich sa o dokonalejšiu transformáciu globálnych inštitúcií.



Brian Tokar vedie Biotechnologický projekt na Inštitúte pre sociálnu ekológiu (social-ecology.org) založenej v Plainfield, Vermond, USA, a je dobre známy ako kritik globálnej biotechnologického priemyslu. Medzi jeho knihy patria Zem na predaj (Earth for Sale, 1997) a Prekonštruovanie života? (Redesigning Life?, 2001).

[ Zdroj: http://www.social-ecology.org/2006/06/can-we-buy-our-way-to-an-ethical-society/ ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára