štvrtok, 20. januára 2011

Tunisko a Alžírsko: dvíha sa vietor hnevu

JOSEPH DAHER | Counterfire.org
Vlna protestov a štrajkov, ktorá strhla Tunisko a Alžírsko za posledné týždne je najväčšou za generáciu. Joseph Daher sa pozrie na jej pozadie.

Mobilizácia a protesty v Tunisku kvôli vysokej nezamestnanosti a cene bývania, pri ktorých boli od soboty zabití dvadsiati, pokračovali od 17. decembra 2010. Protesty a sociálne nepokoje ľudí, ktoré začali v meste Sidi Bouzi, sa teraz rozšírili po celom rogióne krajiny.

Sľub prezidenta Ben Ali-ho v televízii včera večer [10.1.2011] na vytvorenie 300 000 pracovných miest v najbližších dvoch rokoch nezmierni pocit hnevu medzi populáciou Tuniska. Demonštrácie sú organizované takmer denne v každom meste, ako aj vo vidieckych oblastiach.

Univerzity a stredné školy boli zatvorené vládou až do ďalšieho ohlásenia obzvlášť po demonštráciách organizovaných študentmi univerzít v uliciach Tunisu a inde posledných niekoľko dní.

Únia právnikov odsúdila násilie polície a dala sa do štrajku 6-teho januára na podporu protestujúcich, zatiaľ čo boli zatknutí bloggeri a používatelia internetu kritickí voči Tuniskému režimu. Na verejnom zhromaždení konanom v sobotu v Tunise Generálna únia tuniských pracujúcich (UGTT) taktiež podporila sťažnosti demonštrujúcich ľudí ako „legitímne“.

Sociálne siete ako Facebook a Twitter boli všeobecne používané tisícami Tunisanov, aby vyzvali na demonštrácie alebo rozšírili informácie ako videá a fotografie brutality polície proti demonštrantom, zatiaľ čo národná zástava pokrytá krvou sa stáva hlavným profilovým obrázkom na Facebooku.

Mali by sme tiež pripomenúť, že prinajmenšom päť ďalších ľudí tiež spáchalo samovraždy, častokrát sebaobetovaním, ako gesto protestu verejného odsúdenia ich sociálnej a ekonomickej situácie, za ktorú je, podľa ich názoru, na zodpovednosť braná vláda. Tunisko nebolo svedkom takéhoto protestného hnutia od „chlebových nepokojov“ v 1984 za prezidenta Bourguiba, ktoré zapríčinili mnoho obetí.

Odpoveď Ben Ali-ho autoritárskeho režimu bolo odsúdenie prebiehajúcich protestov ako „teroristických aktov“ a prisľúbil vysporiadanie sa s tými, ktorí sa na nich podieľali. Uvádza sa tiež Ben Ali-ho tvrdenie, že „násilné protesty boli neakceptovateľné a mohli by ublížiť záujmom krajiny odstrašením investorov a turistov, ktorí zabezpečujú veľkú časť príjmov krajiny“, a dodal, že „udalosti boli prácou maskovaných gangov, ktoré v noci zaútočili na vládne budovy, ba dokonca civilistov v ich domovoch v teroristickom akte, ktorý nemôže byť prehliadaný.“

Polícia a bezpečnostné sily sa odvtedy snažia potlačiť akýkoľvek druh odporu všetkými dostupnými prostriedkami, zahájenou paľbou na demonštrantov spôsobujúcou smrť a vážne škody.

Vládni funkcionári doposiaľ hlásili 14 ľudí, ktorí boli zabití od soboty v zrážkach medzi bezpečnostnými silami a protestujúcimi v rozličných mestách krajiny, kým miestne zdroje, rovnako ako noviny Le Monde podávajú viac ako 20 úmrtí. Opozičné politické strany odsúdili násilné správanie bezpečenostných síl a vyzvali režim na začatie procesu demokratizácie.
Ahmed Najib Chebbi, líder Demokratickej progresívnej strany, odmietol oficiálnu líniu, že polícia strieľala v sebaobrane, trvajúc na tom, že „demonštrácie boli nenásilné a mládež požadovala svoje právo na prácu“.

Zapletenie sa mladých do protestného hnutia bolo veľmi dôležité, univerzitní študenti boli veľmi často hlavnými organizátormi v istých oblastiach. Najvyššia miera nezamestnanosti postihuje obzvlášť mladých a absolventov, ktorí si nenachádzajú profesionálne príležitosti.

Ekonomický rozvoj Tuniska týchto posledných 20 rokov mal úžitok v prvom rade z pobrežných oblastí, ktoré sú väčšinou určené pre turistické aktivity, nehnuteľnosti a priemysel, zatiaľ čo neboli podniknuté žiadne vážne snahy alebo programy na vytvorenie pracovných miest pre mladých absolventov.

Môžeme nájsť tiež ďalšie dôvody pre nárast tohto protestného hnutia, ako nedostatok demokracie, korupcia a sociálne nerovnosť. Prezident Ben Ali bol pri moci od 1987, a odvtedy drvil každý druh opozície k jeho režimu. Navyše, jeho blízka rodina kontroluje veľkú časť finančno-industriálnych konglomerátov v krajine. Na sociálnom a ekonomickom stupni najbohatších 10% populácie v skutočnosti dostáva tretinu celkového príjmu, kým 30% najchudobnejších musí trvalo žiť z menej ako 10% HDP. Daňový systém zvyšuje tieto nerovnosti namiesto ich napravovania. Konzumenti a zamestnanci nesú prevažnú časť daní, kým veľkoobchodníci a firmy do značnej miery uniknú.

Tuniské protesty rozhodne otriasli režimom Ben Ali-ho a istým spôsobom posmelili svojho suseda Alžírsko, ktoré bolo tiež svedkom ľudí revoltujúcich proti vysokej nezamestnanosti a cene bývania, predovšetkým vo vzťahu k potravinovým produktom ako cena múky, cukru a kuchynského oleja, ktoré sa za posledné mesiace zdvojnásobili na úroveň, ktorú nikdy predtým nedosiahli. Nepokoje teraz prebiehali od poslednej stredy vo viacerých mestách Alžírska, zapríčiniac 5 úmrtí a okolo 800 zranených, kým viac ako 1000 ľudí bolo zatknutých bezpečnostnými silami.

Univerzita v susedstve Bab Ezzouar v Alžirsku bola popritom minulý týždeň na začiatku protestu obklopená bezpečnostnými silami ohrozujúcimi aktivity študentov. Alžírska vláda rozhodla v sobotu, 8. januára, dočasne presunúť určité dane na cukor a kuchynský olej, v nádeji udržania rastúcich cien a aj protestov vo viacerých mestách v Alžírsku na uzde. Súčasné protesty zdieľajú isté podobnosti s tými v októbri 1988, ktoré spôsobili kolaps systému jednej strany vedenej Národným oslobodenenckým frontom (FLN).

4. októbra 1988 vypukli v Alžírsku demonštrácie na protest proti rastu cien a rozšírenému nedostatku základných potrieb, pred rozšírením sa do iných miest. Armáda musela obnoviť poriadok za cenu tuctov mŕtvych a stoviek zranených, no pri tom všetkom boli viaceré strany napokon uznané. Rovnako ako v 1988, je význam mladých v protestoch dôležitý a predovšetkým od mladých absolventov, ktorí veľmi trpia nezamestnanosťou.

Európska únia a USA neboli výreční pri odmietnutí útlaku protestných hnutí v Tunisku a Alžírsku. Catherine Ashton, šéfka európskej zahraničnej politiky, iba prehlásila, že bola „znepokojená“ o udalostiach a vyzvala na zdržanlivosť a okamžité prepustenie zo zadržania tých, ktorí boli zadržaní po mierovom proteste. Tunisku je dokonca od mája 2010 v procese udeľovania „pokročilého statusu“ Európskou úniou, čo by zahŕňalo urýchlenie politického dialógu a obchodných vzťahov. Treba pripomenúť, že Tunisko pod záštitou Susedskej európskej politiky EÚ už obdržiava hojné financovanie.

Hnutia protestov v Tunisku a Alžírsku ukazujú silu ľudí reagovať voči autoritárskym režimom a dokonca meniť politické rozhodnutia nimi vykonané. Tieto protesty sú v oboch krajinách najdôležitejšími za viac ako 20 rokov a odmietajú neoliberálnu politiku odporučenú MMF a ustanovenú elitami týchto režimov. Tieti neoliberálne politiky ochudobnili populáciu ako celok a tie protesty tomu chcú dať koniec.

[ Zdroj: http://www.counterfire.org/index.php/articles/international/9237-tunisia-and-algeria-the-wind-of-anger-rises ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára