streda 2. februára 2011

Noam Chomsky o globálnej ekonomickej kríze, zdravotnej starostlivosti, zahraničnej politike USA a odpore voči americkému impériu

AMY GOODMAN | Democracy Now! | 13. apríl 2009
CHOMSKY: Začnime s G20. Ak sa pozriete na Financial Times, hlavný business žurnál na svete, deň pred stretnutím G20 o ňom mali sekciu, a vyzdvihli, myslím, že správne, že hlavným účelom je prezentovať obraz harmónie a súhlasu. Je jedno, čo robíte, no spravte to tak, akoby by ste v tom boli zajedno. Takže, sú tu ostré rozkoly o tom, ako pristupovať k tejto téme, no musíte to spraviť tak, ako keby sme boli všetci spolu. To je do značnej miery to, čo sa dialo.

Takže, v komuniké, ktoré ste si predtým prečítali, bolo rozhodujúcim slovom „dobrovoľný“. Takže, krajiny tam si majú dobrovoľne zvoliť robiť x, y a z. To znamená, že sa nemôžeme dohodnúť. Tak to nazveme dobrovoľný súhlas. Potom tu bol jeden bod, na ktorom sa zhodli: ostrá rekapitalizácia Medzinárodného menového fondu (MMF); naliať veľa peňazí do MMF. Bol to pekne pochybný krok. Mám na mysli to, že záznam MMF má – MMF je viac-menej zložkou Štátnej pokladne USA, dokonca i keď má európskeho riaditeľa. Jeho [Fondu] minulá úloha bola extrémne deštruktívna. Vlastne, jeho americká výkonná riaditeľka postihla svoju úlohu, keď ho popísala ako „úverový spoločenský donucovač“, v zmysle, že ak diktátor z Tretieho sveta nadobudne vysoký dlh – nie ľudia, ale diktátor; povedzme, Suharto v Indonézii – a dlh sa neplatí, veritelia, ktorí zarobili kopu peňazí, pretože to bol riskantný úver, tak na ňom nadobudnú vysoké úroky a podobne, musia byť ochránení, nie pred diktátorom, ale ľuďmi z Indonézie, ktorí sú podrobení drsným štrukturálnym regulačným programom tak, aby mohli splatiť dlh, ktorý nespôsobili, aby sme mohli byť vykompenzovaní, bohatí ľudia Západu mohli byť kompenzovaní. Takže to je MMF, úverový spoločenský donucovač, veľmi deštruktívna úloha v Treťom svete. Teraz má byť rekapitalizovaný.

Teraz je tu o tom diskusia, a je to zaujímavé. Môžete si to prečítať na finančných stránkach. Podporovatelia rekapitalizácie hovoria, „No, MMF zmenilo svoje miesta. Od teraz bude iné. Uvedomujeme si, že malo túto hroznú úlohu, no teraz to bude iné.“ No je tu akýkoľvek dôvod veriť, že to bude iné? V skutočnosti, ak sa pozriete dnes, je dosť šokujúce vidieť západné mocnosti nasledovať rady, programy, ktoré nasledujú, a porovnať ich s inštrukciami, ktoré sa dali Tretiemu svetu. Tak, povedzme, vezmime opäť Indonéziu. Indonézia mala asi pred desiatimi rokmi obrovskú finančnú krízu, a inštrukcie boli štandardné: „Toto musíte spraviť. Najprv nám uhraďte vaše dlhy. Po druhé, privatizujte, tak, aby sme potom mohli lacno vziať vaše užitočné veci. Po tretie, dvihnite úrokové miery na spomalenie ekonomiky a prinúťte populáciu trpieť, viete, aby ste nám splácali.“ Toto sú zvyčajné inštrukcie, ktoré MMF stále dáva.

Čo robíme my? Presný opak. Zabudneme na dlh, necháme ho explodovať. Znížime úrokové miery na nulu, aby sme stimulovali ekonomiku. Nalejeme do ekonomiky peniaze, aby sme dostali ešte vyššie dlhy. Neprivatizujeme; znárodňujeme, len to nevoláme znárodňovanie. Dáme tomu nejaký iný názov, ako „záchrana v núdzi“ [bailout] alebo tak podobne. Je to v podstate znárodňovanie bez kontroly. A tak nalejeme peniaze do inštitúcii. Nakázali sme Tretiemu svetu, že musia akceptovať voľný trh, i keď my akceptujeme protekcionizmus.

Zoberte si taký princíp „priveľký na padnutie“, o ktorom teraz diskutuje výbor Snemovne. No čo znamená tento princíp „priveľký na padnutie“? „Priveľký na padnutie“ je poisťovacia politika. Je to vládna poisťovacia politika. Vláda znamená, že verejnosť platí, čo znamená, „Môžete podstúpiť veľké riziká a mať plno zisku, a keď sa všetko pokazí, pomôžeme vám z toho.“ To je „priveľký na padnutie“. No to je extrémny protekcionizmus. Dáva to korporáciám USA ako Citigroup obrovskú výhodu nad ostatnými, ako každý iný druh ochrany.

No to nedovolíme urobiť Tretiemu svetu. Teda, musia privatizovať, tak, aby my sme mohli vziať to, čo je u nich užitočné. No a toto sa deje bok po boku. Tak tu sú inštrukcie pre vás, chudobných; tu je politika pre nás, bohatých. Úplný opak. Je tu nejaký dôvod myslieť si, že to MMF zmení?

GOODMAN: Myslíte si, že prezident Obama je nejako odlišný ako prezident Bush, ak sa zameriame na ekonomiku? A ak by ste boli v Kongrese, volili by ste pomoc a stimulačné balíčky?

CHOMSKY: Je iný. Mám tým na mysli, v prvom rade, že tu je rétorická odlišnosť. No musíme odlišovať prvé a druhé Bushove obdobie. Boli odlišné. Tým myslím, prvé Bushove obdobie bolo tak arogantné a hrubé a militaristické a pohŕdavé ku každému voči komu sa prehrešili, pôsobili dokonca proti spojencom, blízkym spojencom, a prestíž USA prudko klesla až na nulu. Potom, druhá Bushova administratíva bola viac – sa posunula viac do stredu v tomto ohľade, nie celkom, ale viac, takže niektorí z najväčších vinníkov, ako Rumsfeld, Wolfowitz a iní, boli vyhodení. Teda, nemohli vyhodiť Dick-a Cheney-ho, pretože on bol administratíva, takže jeho sa nemohli zbaviť. On ostal, no iní, mnoho z nich, odišlo. A posunuli sa k akosi normálnejšej pozícii.

A Obama to posúva vpred. Je centristickým demokratom. Nikdy naozaj nepredstieral byť niečím iným. A posúva sa k istému druhu centristickej pozície. Je veľmi populárny v Európe, no nie kvôli nemu samému, ale preto, lebo nie je Bush. Takže je tu tento druh rétoriky, ktorí európski lídri a, vlastne, európska populácia má sklon akceptovať. Vlastne, viete, dokonca na strednom Východe, kde by ste si mysleli, že ľudia lepšie vedia, akceptujú tieto ilúzie. A sú to ilúzie, pretože tu nie je nič, čo by ich podporilo. Takže, áno, je odlišný od Busha.

Rovnako – v ekonomike, viete, súčasný Obama-Geithner plán nie je úplne iný od plánu Bush-Paulson. Tým myslím, akosi iný, no okolnosti sa zmenili. Takže, samozrejme, je to tak trochu iné. No je stále založený na princípe, že musíme –nejako, daňový poplatník má zachrániť nedotknuteľnosť inštitúcii. Musia ostať nedotknuté, vrátane ľudí, ktorí, viete, zničili ekonomiku. V skutočnosti sú oni tými, ktorých si Obama vybral, aby to spravili.

GOODMAN: Vysvetlite to.

CHOMSKY: Ako Larry Summers, napríklad, ktorý je teraz hlavným ekonomickým poradcom. Teda, bol tajomníkom ministerstva financií za Bill-a Clinton-a. Jeho veľkým úspechom bolo zabrániť Kongresu pred reguláciou derivátov, špeciálnych finančných nástrojov. No to je jedným z hlavných faktorov, ktoré viedli ku kríze.

Starším poradcom tohto typu, jedným z prvých, bol Robert Rubin, ktorý bol tajomník ministerstva financií hneď pred Summers-om. Jeho hlavným úspechom – mnohými úspechmi, ako tým, čo spravil Indonézii a Tretiemu svetu, jeho hlavným úspechom bolo dôjsť k zrušeniu Glass-Steagall-ovej legislatívy z New Deal-u, ktorý ochraňoval komerčné banky od riskantných investícií. To tieto bariéry zrušilo. Hneď, ako urobil toto, opustil vládu, vstúpil do Citigroup ako riaditeľ, a začali mať obrovské zisky, vrátane neho, zo zbierania poisťovacích spoločností a tak podobne a robenia veľmi riskantných úverov, spoliehajúc sa na doktrínu „priveľký na padnutie“, čo znamená, že ak sa dostaneme do problémov, daňoví poplatníci nás zachránia, čo je to, čo sa práve deje, daňoví poplatníci teraz nalievajú desiatky miliárd dolárov do záchrany Citigroup-u.

No a toto sú tí poradcovia, ktorí mali spraviť systém. Tim Geithner bol priamo uprostred toho. Bol vedúcim Federálnej rezervnej banky v New Yorku, takže, áno, dohliadal na tieto činy. Takže, viete, môžete sa sporiť o tom, či robia správnu alebo nesprávnu vec, no sú títo ľudia tými, ktorí by mali spraviť systém?

Vlastne k tomu práve mala povedať pár zaujímavých vecí ekonomická tlač. Bloomberg News, viete, hlavná ekonomická tlač, mala článok, kde zhodnotila záznamy ľudí, ktorých si Obama prizval na svoj ekonomický summit. Myslím, že to muselo byť minulého novembra alebo decembra. Len zhodnotili záznam. Myslím, že ich tam bolo zopár tuctov. Ľudia na – viete, ľudia ako, povedzme Stiglitz, Krugman, tým nebolo nikdy ani dovolené sa priblížiť, nechali napospas každého z ľavice alebo práce a podobne, dostali symbolické zastúpenie. Takže prešli záznamy a vyvodili, že títo ľudia by nemali byť pozvaní k spraveniu ekonomiky. Väčšina z nich by mala dostať predvolania k súdu, kvôli záznamom vrátane sprenevery, zneužitia úradnej moci a podobne, a zapríčinenie súčasnej krízy.

GOODMAN: Prečo myslíte, že sa Obama rozhodol obklopiť takýmito ľuďmi?

CHOMSKY: Pretože to je jeho presvedčenie. Tým myslím, jeho podpora vychádza z – jeho voličmi sú v podstate finančné inštitúcie. Len sa pozrite na financovanie jeho kampane. Síce sa koncové postavy neukázali, no máme predbežné postavy, a zdá sa, že sú to prevažne finančné inštitúcie. Finančné inštitúcie ho preferovali pred McCain-om. Oni sú hlavnými sponzormi oboch – viete, teda hlavnými sponzormi oboch strán, no značne viac Obamu ako McCain-a.

Z príspevkov na kampaň sa môžete veľa naučiť. Vlastne, jedným z najlepších prognostikov politiky tu je investičná teória politiky Thomas-a Ferguson-a, ako ju on nazýva – vynikajúci politický ekonóm – ktorý v podstate – teda, aby som to povedal jednou vetou, popisuje voľby ako záležitosti, v ktorých sa spájajú skupiny investorov a investujú do kontroly štátu. A pozerá sa na zloženie prispievateľov do kampaní, a podáva prekvapivo dobrú prognózu aké budú politiky. Ide to storočie nazad, New Deal a podobne. Takže, áno, dokáže predvídať veľmi dobre čo Obama spraví. Na tom nie je nič prekvapujúce. V tom, čo sa nazýva politickou demokraciou je to normou.

GOODMAN: Nechali by ste Citigroup a AIG padnúť?

CHOMSKY: No, sú tu iné možnosti. Takže vláda by mohla prevziať tie životaschopné časti. A časti z nich sú funkčné; časti sú nefunkčné, ako toxické – to, čo nazývajú časti toxických položiek, viete, finančné manipulácie.

No, jedna z vecí, ktoré môžete spraviť, ktorá bola navrhovaná mnohými ekonómami ako Dean Baker, prevziať dobré časti, v podstate ich znárodniť, dostať ich pod verejnú kontrolu. A „znárodnenie“ znamená verejnú kontrolu, prinajmenšom ak máte demokraciu. Nie teraz, no ak by ste mali fungujúcu demokraciu, znamenalo by to nechať ich byť pod verejnou kontrolou, a časti, ktoré sú zodpovedné za obrovské straty len nechať odísť samé. Vlastne, to by bol spôsob postarania sa o bonusy AIG, o ktorých všetci vykrikujú. V skutočnosti, tak ako poznamenal Baker, len odvaľte tie časti, ktoré boli zapojené do finančnej manipulácie a spôsobili krízu, nechajte ich zbankrotovať a nechajte riadiacich pracovníkov pokúsiť sa dostať bonusy zo zbankrotovanej firmy, dobre, bez akejkoľvek nevyhnutnej legislatívy. To je to, čo by trebalo spraviť s Citigroup.

A vlastne, čo je zaujímavé, sa to akosi aj deje. Viete, po rozpade Glass-Steagall priviedli –zúžitkovali to, pod Rubin-ovým vedením, medzi inými, prevzatie- priviedlil poisťovacie spoločnosti a iných riskantných investorov. A teraz ich rozdeľujú. A idú smerom stávania sa, viete, komerčnými bankami.

Avšak toto mimochodom nie je prvýkrát čo sa to stalo. Paul Volcker je dnešných správach a hovorí „Spomaľme“, a podobne. No on je tým, kto za Reagan-a pomohol zachrániť Citigroup naposledy keď padli. V tom čase boli Citibank. Nasledovali inštrukcie Svetovej banky a MMF a požičali obrovské množstvá peňazí do Latinskej Ameriky a boli ubezpečení Svetovou bankou, že je to všetko v poriadku, viete, trhy sa o to postarajú, atď. No a pri páde prišiel Paul Volcker. Veľmi ostro zodvihol úrokové miery. Krajiny Tretieho sveta, ktorých platby sú naviazané na úrokové miery USA, nemohli zaplatiť svoje dlhy. Prišlo MMF, postaralo sa o to, a v podstate rekapitalizovalo Citibank. To je spôsob, akým funguje systém: spravíte riskantné pôžičky, zarobíte veľa peňazí, a ak sa dostanete do problémov, sme tu aby sme vás zachránili, menovite daňoví poplatníci.

GOODMAN: A ako sa v tomto odlišujú republikáni od demokratov? Čo si myslíte o – vidíte to ako malý poznámka, že republikáni, alebo niekto z guvernérov ako Palin, ako Jindal –

CHOMSKY: Je tu rozdiel.

GOODMAN: -hovoria, že nevezmú stimulačný balíček?

CHOMSKY: Je tu rozdiel. Avšak, sme v podstate istým typom štátu jednej strany. Myslím, že C. Wright Mills to musel poznamenať pred päťdesiatimi rokmi. Je to obchodnícka strana, no má politické frakcie –demokratov a republikánov – a tie sú odlišné. Majú tak trocha iných voličov a iné politiky. A keď sa pozriete po rokoch, populácia – väčšina populácie mala sklon lepšie uspieť za demokratov ako republikánov; veľmi bohatí mali sklon uspieť za republikánmi než demokratmi. Takže sú to obchodnícke strany, no sú tak trocha odlišné, a tieto odlišnosti majú dopad. Avšak, v podstate idú obidve dosť v rovnakých líniách.

Takže si vezmite, napríklad, súčasnú finančnú krízu. V skutočnosti začala za Carter-a. Pozdná Carter-ova administratíva je tou, ktorá začala – tlačila na financializáciu ekonomiky, viete, obrovské množstvá špekulatívneho kapitálu, deregulácie, a tak podobne. Reagan to posunul omnoho ďalej, a Clinton pokračoval. A potom s Bush-om sa to akosi vykoľajilo.

Takže tu sú odlišnosti, no odlišnosti v dosť úzkom spektre. A každý, kto je trochu mimo tohto spektra, ako laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku, ktorí sú niekoľko milimetrov mimo tohto spektra, sú v podstate von. Môžete s nimi spraviť rozhovor, ale neukážu sa na ekonomickom summite.

GOODMAN: Ako sa globálna ekonomika a naša vlastná ekonomika vzťahujú k téme vojny a zahraničnej politike USA?

CHOMSKY: No, vlastne o tom máte veľmi dobrý rozhovor s Joseph-om Stiglitz-om spred niekoľkých mesiacov, v ktorom hovorí o vzťahu – hovoril o irackej vojne. A keď si spomeniete, správne poznamenal, že iracká vojna, ktorá bude v prvom rade stáť bilióny dolárov, mala predvídateľne tiež efekt ostrého vzrastu ceny ropy. A, ako poznamenal, mohli sme to tak nejako na chvíľu zakryť obrovskou bublinou s nehnuteľnosťami, takže tu bola obrovská bublina s nehnuteľnosťami, ktorú mohol každý s otvorenými očami vidieť. Teda, po storočie, sa ceny nehnuteľností určitým spôsobom ťahali ekonomiku, HDP; potom, náhle, šli za trendovú líniu, čo znamená, že tu je bublina, a ide prasknúť, a vy sa dostanete do problémov. No bublina s nehnuteľnosťami, na ktorú dohliadal Alan Greenspan s demokratmi –vlastne to začalo za Clinton-a- nahradila bublinu s technológiami za Clinton-a, a dodalo to ilúziu prosperity, ktorá – takže ste nevideli dopad vzrastu cien ropy, ktorá sa dostala veľmi vysoko. No keď vysledujete všetky vzťahy, áno, je tu jasná spojitosť, ako poznamenal on, medzi vojnou a ekonomickou krízou.

A v skutočnosti je hlbšia ako to. USA je triedou osebe vo vojenských výdavkoch. V podstate sa zhoduje so zvyškom sveta, a omnoho viac postúpila. No je to odniekiaľ odoberané. Viete, to sú peniaze, ktoré nie sú používané na rozvoj ekonomiky.

No tu ale musíte pridať poznámku, pretože časť veľmi vysokého stupňa porušovania princípov voľného trhu USA je, že ekonomika samotná je založená na vojenských výdavkoch do podstatnej miery. Takže moderná informačná revolúcia – počítače, internet, obľúbený software a podobne – väčšina z toho prichádza rovno z Pentagon-u. Moja vlastná univerzita, MIT [Massachusetts Institute of Technology], bola jedným z miest, kde bolo všetko toto vyvíjané pod zmluvami s Pentagon-om v 1950-tych a 1960-tych rokoch.

Vlastne to je ďalšia rozhodujúca časť toho, ako funguje ekonomika. Verejnosť platí náklady a berie riziko ekonomického rozvoja, a ak všetko funguje, možno o desaťročia neskôr, to je odovzdané súkromným spoločnostiam, aby vytvorili zisky. A to je kľúčový element ekonomiky. Samozrejme, to nedovoľujeme robiť Tretiemu svetu. Je to považované za porušenie voľného trhu, keď to robia. No je to spôsob, akým funguje naša ekonomika. Je to istý typ komplementárny s protekcionistickou doktrínou „priveľký na padnutie“ pre finančné inštitúcie. No vo všeobecnosti – nemáme kapitalistickú ekonomiku. Máme istý druh ekonomiky štátneho kapitalizmu, v ktorom má úlohu verejnosť: platiť náklady, preberať riziká, zachraňovať, ak sa dostanú do problémov. A súkromný sektor má úlohu: vytvárať zisk, a potom sa obrátiť na verejnosť, ak sa dostanete do problémov.

GOODMAN: Rozšírili by ste to na zdravotnú starostlivosť?

CHOMSKY: No, zdravotná starostlivosť je dramatickým prípadom. Teda, po dekády bola téma zdravotnej starostlivosti priamo na vrchole domácich záujmov, z veľmi dobrých dôvodov. USA má najmenej funkčný zdravotný systém v priemyselnom svete, má približne dvojnásobné náklady na osobu a jedny z najhorších výsledkov. Je to tiež jediný privatizovaný systém. A ak sa pozriete lepšie, tieto dve veci sú prepojené. A sprivatizovaný systém je vysoko neefektívny: obrovské množstvo administratívy, byrokracie, dohľadu, viete, všetky tieto veci. Študovalo sa to dostatočne starostlivo.

No a verejnosť na to mala názor po desaťročia. Značná väčšina chce národný zdravotný systém, aký majú iné priemyselné krajiny. Zvyčajne hovoria o systéme v štýle Kanady, nie preto, že je Kanada najlepšia, no prinajmenšom sa vie, že Kanada existuje. Nikto nehovorí systém Austrálskeho typu, ktorý je omnoho lepší, pretože kto o tom niečo vie? No niečo ako to, čo je niekedy nazývané Medicare Plus [Medicare je program poskytujúci zdravotné poistenie pre ľudí starších ako 65 rokov alebo takých, ktorí spadajú pod špeciálne kritériá], ako rozšírený Medicare pre populáciu.

No až dotiaľ – to je zaujímavé. Až do roku 2004 bola táto myšlienka popisovaná, napríklad, New York Times ako politicky nemožná a že jej chýba politická podpora. Takže, možno to verejnosť chce, no to nie je to, čo sa počíta ako politická podpora. Finančné inštitúcie sú proti tomu, farmaceutické inštitúcie sú proti, takže to nie je – žiadna politická podpora. No v roku 2008, po prvýkrát, sa demokratickí kandidáti –najprv Edwards, potom iní- začali ísť smerom toho, ako to chcela verejnosť, nie tam, ale tým smerom.

Tak čo sa stalo medzi 2004 a 2008? No, verejná mienka sa nezmenila. Bolo to takto po desaťročia. Zmenilo sa to, že výrobný priemysel, veľký sektor ekonomiky, zistil, že mu vážne škodí vysoko neefektívny sprivatizovaný zdravotný systém. Tak General Motors povedal, že ich stojí o viac ako tisíc dolárov naviac produkcia auta v Detroit-e, než za hranicami vo Windsor-e, Kanade. A, viete, keď začne byť znepokojený výrobný priemysel, potom sa veci stanú politicky možnými, a začnú mať politickú podporu. Takže, áno, v 2008 sa tu o tom hovorí.

No a to je veľmi odhaľujúci vhľad do toho, ako funguje americká demokracia a čo sa myslí termínom „politická podpora“ a „politicky možné“. A opäť, toto by mali byť hlavné titulky. Príde návrh, ktorý sa priblíži k tomu, čo chce verejnosť? No a už dostávame spätnú reakciu, silnú spätnú reakciu. A čo tvrdia súkromné systémy zdravotnej starostlivosti je, že to je neférové. Vláda je omnoho efektívnejšia, že budú vedení – nie je tu žiadne hracie pole ak sa do toho dostane vláda, čo je pravda.

GOODMAN: Ak by ste mali verejný a súkromný plán.

CHOMSKY: Áno.

GOODMAN: Ak by to bolo ako Medicare.

CHOMSKY: Ak by ste ich mali bok po boku -

GOODMAN: Väčšina ľudí chce Medicare –

CHOMSKY: - chceli by to.

GOODMAN: - no ak by ste chceli ísť súkromným plánom, mohli by ste.

CHOMSKY: Áno, ak by ste mohli. No oni nejdú – povedia, „No ale my nemôžeme konkurovať.“ Z dobrých dôvodov. Tým myslím, v každej krajine okrem – priemyselnej krajine okrem USA používa vláda svoju masívnu nákupnú silu na vyjednanie cien liekov. To je jeden z dôvodov, prečo sú ceny monoho vyššie v Spojených štátoch ako v iných krajinách. No, mohli by – Pentagon môže použiť kúpnu silu na vyjednanie cien pre papierové spinky alebo podobne, no, podľa zákona, vláde nie je dovolené to urobiť v prípade zdravotnej starostlivosti. No, ak by ste mali Medicare Plus, to by to spravilo, a to by znížilo ceny liekov, a súkromný priemysel by nemohol obstáť.

GOODMAN: FAIR, Fairness and Accuracy in Reporting [Nestrannosť a správnosť v informovaní ] robila štúdiu týždňa smerujúcu až k zdravotnému summitu Bieleho domu o sieťach a tom, ako pokrývajú jednotlivého platiteľa, tému podobnú Medicare Plus, a myslím, že zistili, že absolútne –že takmer- nebolo v médiách zastúpenie obhajcu konceptu jednotlivého platiteľa -

CHOMSKY: Áno.

GOODMAN: - a takmer jedinou zmienkou bol niekto, kto odpálil koncept jednotlivého platiteľa.

CHOMSKY: Áno, áno. To preto, že to nemá žiadnu politickú podporu; len väčšinu verejnosti. Je to rovnaké ako komentár v médiách v 2004. Vlastne, ak sa pozriete späť na koniec poslednej volebnej kampane, kampane Kerry-Bush, v októbri 2004, presne pred voľbami bola téma o domácich záležitostiach. Myslím, že to bol možno 28. október alebo tak. Len sa pozrite na – prečítajte si správu New York Times o tom z nasledujúceho dňa. Bolo to veľmi dramatické. Hovorila, že Kerry nikdy nevyvolal myšlienku žiadneho vládneho podielu na zdravotnej starostlivosti, nie Medicare Plus, ale akýkoľvek vládny podiel, pretože to nie je politicky možné a chýba tomu politická podpora – len obyvateľstvo. No, to –

GOODMAN: Aké štúdie ukazujú, že to obyvateľstvo chce?

CHOMSKY: Teda, boli to výskumy za výskumom, nazad, vlastne –

GOODMAN: Takže, čo myslíte, že to prelomí?

CHOMSKY: No, je to problém všeobecnej nefunkčnósti formálnej demokracie. Teda, je tu veľmi podstatná medzera medzi verejnou mienkou a verejnou politikou pri hromade dôležitých tém. A pri mnohých týchto témach sú obe strany oprávnené právom verejnosti, medzinárodnej a domácej.

Mimochodom, to je jeden z dôvodov, prečo fungujú voľby tým spôsobom akým fungujú. Voľby fungujú ako marketingové frašky, a to nie je udržiavaným tajomstvom. Takže reklamný priemysel dáva každý rok cenu za najlepšiu marketingovú kampaň roka. Za rok 2008 ju dali Obamovi. Porazil, myslím, Apple Computer. A ak sa pozriete na komentáre finančných – reklamných riaditeľov, PR riaditeľov, boli euforické. Vlastne hovorili –môžete si to prečítať vo Financial Times, obchodnej tlači- hovorili, „Robili sme marketing kandidátom ako tovaru už od Reagan-a, no toto je to najlepšie, čo sme kedy urobili. Zmení to atmosféru v korporačných zasadačkách. Máme nový štýl predávania vecí, viete, Obamovský štýl, vzletná rétorika, nádej a zmena, a podobne.“ Áno, je to pravda.

A ak sa pozriete na kampane samotné, sú navrhnuté reklamným priemyslom na predaj tovarov –to sa deje s kandidátmi- a sú veľmi starostlivo navrhnuté tak, že marginalizujete témy a zameriate sa na to, čo sa nazýva „kvality“. V Obamovom prípade vzletnú rétoriku a tak podobne; v Bushovom prípade, milého chlapíka, ktorý so sebou rád má pivo a podobne. To sú veci, na ktoré sa zameriavate. Kde sa nachádzajú vzhľadom na témy? No, o tom je verejnosť prevažne neinformovaná. Nevidel som súčasné prieskumy o roku 2008, no voľby 2004, kde prieskumy krátko nato ukázali, že verejnosť nemala ani šajn o Bushovom postoji. V skutočnosti si väčšina Bushových voličov myslela, že podporoval Kjótsky protokol, pretože ho podporovali oni a on je milým chlapíkom, takže ho musí podporovať.

A voľby sú urobené týmto spôsobom a dáva to zmysel. Tým myslím, že ľudia, ktorí riadia voľby, čítajú prieskumy, a vlastne veľmi starostlivo. A prevažne ich nalinkujú podľa svojich vlastných záujmov. A oni vedia, že strany sú napravo od verejnosti, takže vy radšej – vo veľkom množstve tém, vrátane tých rozhodujúcich ako Irán a iné – takže vy radšej zmietnete tieto témy zo stola, čo sa aj deje. Takže ako – zdravotná starostlivosť je toho dramatickým prípadom, ale len jedným príkladom.

GOODMAN: Celková téma populistického hnevu, Noam Chomsky, teda, myslíte si, že tento hnev prekypí keď sa zvýšia čísla nezamestnanosti?

CHOMSKY: Je veľmi ťažké predvídať tieto veci. Teda, má to potenciálne pozitívnu stránku, ako že by to mohlo byť ako aktivizmus 1930-tych alebo 1960-tych rokov, ktoré skončili vytvorením civilizovanejšej spoločnosti v rozličných ohľadoch, alebo by to mohol byť nešťastný precedens, ktorý sa rýchlo vynorí na mysli. Písal som o tom.

Pozrite sa na Nemecko. V 1920-tych rokoch bolo Nemecko absolútnym vrcholom Západnej civilizácie v umení a vedách. Považovalo sa za model demokracie a podobne. Potom však, o desať rokov neskôr, bolo v hlbinách barbarizmu. Bol to rýchly prechod. „Zostup do barbarizmu“ sa to občas nazýva v odbornej literatúre.

Tak ak si vypočujete rannú nacistickú propagandu, teda koniec Weimar-skej republiky a tak, a počujete diskusné rádio v Spojených štátoch, čo častokrát robím – je to zaujímavé – je tu podobnosť. A v obidvoch prípadoch máte mnoho demagogických apelov na ľudí so skutočnými sťažnosťami.

Sťažnosti nie sú vymyslené. Tým myslím, že pre americké obyvateľstvo bolo posledných tridsať rokov jedny z najhorších v dejinách ekonomiky. Je to bohatá krajina, no skutočné mzdy stagnovali alebo poklesli, pracovná doba vystrelila nahor, výhody klesli, a ľudia sú v skutočných problémoch a teraz vo veľmi reálnych problémoch po prasknutí bubliny. A sú nahnevaní. A chcú vedieť, „Čo sa mi to prihodilo? Viete, som ťažko pracujúci, biely, hlboko veriaci Američan. Rozumiete, ako sa mi niečo také mohlo prihodiť?“

To je veľmi podobné nacistickej výzve. Sťažnosti boli reálne. A jednou z možností je to, čo vám povie Rush Limbaugh: „No, deje sa vám to kvôli tým zlým ľuďom hore.“ Dobre, v nacistickom prípade to boli Židia a boľševici. Tu sú to bohatí Demokrati, ktorí riadia Wall Street a riadia médiá a rozdávajú všetko ilegálnym imigrantom, a tak ďalej a tak podobne. Tak nejako sa to dostalo na vrchol počas obdobia Sarah Palin. A je to istým spôsobom zaujímavé. Poukázalo sa na to, že zo všetkých kandidátov, Sarah Palin je jedinou, ktorá použila frázu „pracujúca trieda“. Hovorila k pracujúcim ľuďom. A áno, oni sú tí, ktorí trpia. Takže tu sú vzory, ktoré nie sú veľmi atraktívne.

GOODMAN: A dosť sa o nej hovorí ako o lídrovi Republikánskej strany, skutočne.

CHOMSKY: Áno, bola istým typom vzoru. Viete, dav z diskusného rádia z nej šalel. A to by sa nemalo znižovať. Viete, popisujú sa ako – stojí to za vypočutie: „Sme leteckou krajinou. Rozumiete, nezaujímajú sa o nás, títo bohatí Demokrati z Východného pobrežia a Západného pobrežia, ktorí sa všetci zaujímajú o práva gayov a rozdávajú ilegálnym imigrantom a podobne. Nestarajú sa o nás, ťažko pracujúcich, hlboko veriacich, a tak sa musíme nejako povstať a vzoprieť a zvoliť Sarah Palin alebo Rush-a Limbaugh-a alebo niekoho podobného.“

Ako hovorím, precedensy nie sú atraktívne. A tak keď – dokonca pred ďalšími prezidentskými, ak sa v nasledujúcej kongresovej voľbe ekonomika nezačne obnovovať, mohol by tento typ populistického hnevu prekypieť a mať veľmi nebezpečné dôsledky. Táto krajina má veľmi dlhú históriu vedenia strachom. Je to veľmi sa strachujúca krajina. Toto siaha do koloniálnych časov.

Teda, máme šťastie, že sme nikdy nemali úprimného demagóga. Tým myslím, demagógovia, ktorých sme mali sú takí skorumpovaní, že sa nikdy nikam nedostali – Nixon, McCarthy, Jimmy Swaggart a iní. Boli akosi zničení svojou vlastnou korupciou.

No predpokladajme, že by sme mali úprimného demagóga, typ Hitlera, ktorý nebol skorumpovaný. Je to zrejme – mohlo by to byť nepríjemné. Na pozadí je znepokojenie a strach, hrozný strach, a hľadanie nejakej odpovede, ktorú nedostávajú od vlády. „Kto je zodpovedný za môj stav?“ A to je možné využiť. A pokiaľ tu je aktívna, efektívna organizácia a vzdelávanie, je to nebezpečné.

GOODMAN: Aké je vaše doterajšie hodnotenie prezidenta Obamu?

CHOMSKY: Úprimne, nikdy som nemal žiadne očakávania. Písal som o tom pred rokom. Myslel som si to vtedy a myslím, že sa to potvrdilo, že je to v podstate centristický Demokrat. Vracia sa späť – teda, Bushova administratíva bola určitým spôsobom mimo spektra, hlavne prvé obdobie. Takže vracia veci nazad k stredu s istým druhom verejného postoja, ktorý bol rozpoznaný reklamným priemyslom. To je dôvod, prečo mu dali cenu za najlepšiu marketingovú kampaň, ktorá – no pokiaľ ide o politiku, dokiaľ je pod tlakom zo sektoru aktivistov, nepôjde za to ako sa prezentoval v aktuálnych politických tvrdeniach alebo výberoch kabinetu a podobne: centristický Demokrat, idúci v podstate pokračovať v politikách Busha, možno v pozmenenejšej forme.

GOODMAN: Vidíte Afganistan ako ešte viac sa rozširujúcu vojnu v nasledujúcej dekáde alebo podobne? Myslíte si – teraz sa hovorí o zdvojnásobení posádok USA tam.

CHOMSKY: Nie, to je spôsob, ako to vidia Obama a Pentagon. Vlastne to tak hovoria: toto bude dlhá vojna, rozšíri sa, USA prevezme armádnu stránku a rozšíri ju, rozšíri sa do Pakistanu. A, myslím si, že budeme hovoriť o rozvoji, no zameranie bude na armáde. Obama sa práve teraz snaží vziať NATO na spoluprácu, no pripúšťa, že nepošlú vojenské sily. Obyvateľstvo je proti.

GOODMAN: Kanada sa sťahuje.

CHOMSKY: Áno, Kanada sa sťahuje, a ostatní – možno Holandsko predložilo dátum vypršania zmluvy, no prinajmenšom ich popýtame, aby prišli a nejako nám pomohli na civilnej stránke. To je ich práca. Je to tá známa línia, myslím, že to bol Robert Kagan: viete, „oni sú Venuša, my sme Mars“. Takže, my prídeme ako Mars a postaráme sa o vojenskú stránku. Viete, sme dobrí v zabíjaní ľudí. A oni môžu prísť a dať si pásiky s pomocou a spraviť to tak, že to bude vyzerať, že sa robí niečo dobré. Nie je to správny smer.

GOODMAN: A drony bez posádky bombardujúce Pakistan?

CHOMSKY: Áno, drony. A to má dopad. Takže, mnoho z tých najhorších bojov bolo za poslednú dobu v provincii Bajaur, rovno na hraniciach. To je na strane Pakistanu. A vojaci v tejto oblasti hlásili spravodajstvu, že čiastočným dôvodom je, že americký útok dronov zasiahol madrasa, školu, a zabil okolo osemdesiat ľudí. No, viete, sú to „necivilizovaní barbari“; tak nejako to nemajú radi. Tak reagovali. A teraz, jeden z vojakov povedal, „V poriadku, takže zbombardujeme Biely dom,“ čo je považované za celkom hanebné. No, viete, keď zabíjame ako sa nám páči, bude nasledovať reakcia.

GOODMAN: Kde vidíte americké impérium o desať, dvadsať, tridsať rokov?

CHOMSKY: Prognóza v humanitných vedách je veľmi slabá – má veľmi malý úspech, príliš veľa komplikácii. USA, myslím, sa dostanú z ekonomickej krízy veľmi pravdepodobne ako dominantná veľmoc. Veľa sa hovorí o Číne a Indii, a je pravdou, že sa menia, avšak nie sú v tej istej lige. Tým myslím, ako Čína a India majú enormné vnútroštátne problémy, ktorým Západ nečelí.

Dostanete o tom istý obraz keď sa pozriete na index ľudského rozvoja OSN. Poslednýkrát, kedy som sa pozeral bola India 125. alebo tak. A myslím, že Čína bola asi osemdesiata. A myslím, že Čína by na tom bola ešte horšie ak by to nebola taká uzatvorená spoločnosť. V Indii dostanete tak nejako lepšie údaje, takže môžete vidieť, čo sa deje. Čína je v istom zmysle uzatvorená. Majú obrovskú – stovky miliónov ľudí určitým spôsobom na pokraji smrti hladom.

My nemáme – viete, máme problémy, ale nie tieto problémy. A dokonca aj priemyselný rast, ktorý tam je – pre časť populácie tu bolo pozdvihnutie. No keď vezmete, povedzme, Indiu, kde vieme viac, v oblastiach, kde sa rozvíjali high-tech priemysly – je to dosť pôsobivé. Navštívil som nejaké laboratóriá v Hyderabad-e. Viete, je to tak dobré alebo lepšie ako MIT [Massachusetts Institute of Technology; univerzita N. Chomského ]. No hneď vedľa ide v skutočnosti miera samovrážd roľníkov hore, prudko hore. A to je rovnaký zdroj. Je to neoliberálna politika, ktorá privileguje určitý sektor obyvateľstva a určitú – a necháva zvyšok sa o seba postarať samých.

GOODMAN: A ešte vzostup v latinskej Amerike?

CHOMSKY: To je dôležité. Teda, Latinská Amerika po prvýkrát za 500 rokov smeruje k stavu nezávislosti a určitej integrácie, čo je predpokladom nezávislosti, a tiež prinajmenšom začína čeliť nejakým svojím masívnym vnútorným problémom. Tým myslím, že Latinská Amerika má pravdepodobne najhoršiu nerovnosť vo svete. Je tu majetný sektor, malý majetný sektor, ktorý je extrémne bohatý, no tí majú – ich tradíciou je, že nemajú žiadnu zodpovednosť voči krajine, takže posielajú kapitál do Zurich-u. Viete, majú svoje druhé domovy na Riviere, a ich deti študujú na Oxforde alebo inde. Tomuto sa začína čeliť rozličnými spôsobmi, no to sa istým spôsobom deje po celom kontinente. A začínajú sa integrovať. Spojeným štátom sa to samozrejme nepáči. Väčšinu času sa o tom sotva informuje.

Minulý september tu bol veľmi zaujímavý prípad, kedy prezident Morales v Bolívii – Bolívia je, podľa môjho názoru prinajmenšom, zrejme najdemokratickejšou krajinou na svete. Nikto to nehovorí, no ak sa pozriete na to, čo sa stalo za posledných niekoľko rokov, boli tu obrovské, ľudové, masové organizácie najutláčanejšieho obyvateľstva na hemisfére, pôvodné obyvateľstvo, ktoré po prvýkrát významnejšie vstúpilo na politickú arénu a bolo schopné si zvoliť prezidenta zo svojich vlastných radov [triedy] a ktorý nedáva príkazy svojej armáde, ale ktorý nasleduje politiky, ktoré boli prevažne vytvorené obyvateľstvom. Takže on je ich reprezentant, v zmysle v akom má fungovať demokracia.

A oni poznajú témy. Nie je to ako naše voľby. Sú to vážne témy: kontrola nad zdrojmi, ekonomická spravodlivosť, kultúrne práva, a podobne. Môžete povedať, že majú pravdu alebo nie, no aspoň to funguje.

Tak sa to elitám, ktoré obyčajne vládli krajine, samozrejme, nepáči. A hrozia faktickým odtrhnutím sa. A, samozrejme, Spojené štáty ich podporujú, ako aj médiá. A minulé leto to došlo do bodu, domnievam sa, kedy to viedlo k skutočnému násiliu.

Bolo tu stretnutie UNASUR-u, Union of South American Republics [Únia juhoamerických republík] – to jest všetkých z Južnej Ameriky – stretnutie v Čile, Santiago, Čile. A vyšli s vyhlásením, dôležitým vyhlásením, v ktorom podporovali prezidenta Morales-a a šli proti – odsúdili násilie vedené kvázi-odštiepeneckými silami. A Morales reagoval, ďakujúc im za ich gesto podpory, no tiež správne poznamenávajúc, že toto je po prvýkrát za 500 rokov kedy sa Južná Amerika začína brať svoje záležitosti to vlastných rúk bez intervencie zahraničných síl, predovšetkým USA.

No, bolo to tak dôležité, že myslím, že sa tu o tom ani neinformovalo. Teda, stretnutie bolo známe, takže k tomu vidíte vágne odkazy. No je to dôkaz rozvoja, ktoré sa dejú v rozličných smeroch.

GOODMAN: Noam Chomsky, akurát ste dosiahli osemdesiatku. Máme ešte zopár minút. Ako sa cítite.

CHOMSKY: Ostáva mi ešte zopár rokov. Veľmi na to nemyslím.

GOODMAN: No ako ukazujete, hovoriac o týchto veľkých sociálnych hnutiach, kataklyzmatických časoch vo svete, vašich životných skúsenostiach, čo vám dáva nádej?

CHOMSKY: No, je tu aj nádej aj strach. Som dosť starý na to, že som vyrastal za Veľkej hospodárskej krízy. A niektoré z mojich spomienok –veľa veciam som v tej dobe nerozumel- detských spomienok, je počúvanie Hilerových príhovorov. Nerozumel som im, no cítil som reakciu svojich rodičov, viete, a mal som pocit strachu, viete, hrozného strachu. Vlastne, prvý článok, ktorý som napísal bol v 1939, keď som bol vo štvrtej triede, a bol o expanzii fašizmu po Európe, nejakom temnom mraku, ktorý môže obklopiť všetko. A ako som už spomenul predtým, mám určité podobné znepokojenie teraz.

Na druhej strane tu bol úžasný pokrok. Krajina je omoho viac civilizovaná ako bola, povedzme, pred štyridsiatimi rokmi, vďaka aktivizmu 60-tych rokov a dôsledkov. A jedny z najdôležitejších pokrokov boli po 60-tych rokoch, ako, povedzme, feministické hnutie, ktoré malo zrejme väčší dopad na túto spoločnosť ako akékoľvek iné. Sú to prevažne post-60-te roky. Hnutia solidarity, ktoré sú v dejinách imperializmu unikátne, nebolo nič im podobné. To je od 80-tych rokov. Hnutia globálnej spravodlivosti, ktoré sa nazývajú anti-globalizačné –no nemali by byť [hnutia prevažne nie sú proti globalizácii, ale za inú globalizáciu]- to sú, viete, 90-te roky. Toto boli všetko veľmi pozitívne pokroky.

Nezmenili inštitúcie. V skutočnosti tu sú stále. Ak zrátate počet aktivistov v krajine, je to, domnievam sa, ďaleko za 60-tymi rokmi, okrem možno veľmi krátkej chvíle na vrchole protivojnového hnutia. Dobre, to môže byť základ pre pokračovanie ďalej. Takže to je dôvod pre nádej.


Democracy Now!, April 13, 2009
Zdroj: http://www.chomsky.info/interviews/20090413.htm

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára