nedeľa, 27. februára 2011

Revolúcia proti neoliberalizmu?

Abu Atris | Al Jazeera
Ak výsledkom povstania bude obmedzenie neoliberalizmu, milióny sa budú cítiť podvedené.

16. februára som si prečítal komentár zaslaný na stenu Kullina Khalid Saed ("My všetci sme Khaled Said") stránku na Facebooku, ktorú spravuje teraz veľmi slávny Wael Ghonim. Dovtedy to tam bolo asi 21 hodín. Komentár odkazoval na správu informujúcu, že európske vlády boli pod tlakom zmraziť bankové účty nedávno zosadeným členom Mubarakovho režimu. Komentár znel: „Výborná správa … nechcem sa nikomu mstiť … je právom každého z nás priviesť k zodpovednosti kohokoľvek, kto poškodil tento národ. Podľa zákona žiadame národné peniaze, ktoré boli ukradnuté … lebo sú to peniaze Egypťanov, z ktorých 40% žije pod hranicou biedy.“

V čase, keď som otvoril vlákno tejto konverzácie, 5999 ľudí kliklo na tlačítko „páči sa mi to“ a okolo 5500 nechalo svoj komentár. Nepokúsil som sa o herkulovskú úlohu prečítať všetkých päť tisíc komentárov (a bezpochýb pribúdajú ďalšie, zatiaľ čo toto píšem), ale poctivý prieskum nenechal žiadne pochyby, že väčšinu komentárov pridali tí, ktorí klikli na „páči sa mi to“ na Facebooku. Bolo tam aj pár podporovateľov režimu a ďalších, ktorým sa nepáči kult osobnosti, ktorý vznikol okolo pána Ghoneima.

Toto facebookovské vlákno je príznačné pre tento moment. Teraz, keď Mubarakov režim padol naberá na sile potreba vystaviť účet pre jeho zločiny a identifikovať jeho spolupáchateľov. Skandovanie, piesne a poézia predvádzané na Midan al-Tahrir (Námestie oslobedenia, Káhira, Egypt) vždy obsahovali zmienku o haramiyya (zlodejoch), ktorí profitovali z korupcie režimu. A teraz v médiách a na blogoch kolujú zoznamy podporovateľov režimu. Mubarak a jeho najbližšia rodina (synovia Gamal a 'Ala’) sú vždy na vrchu zoznamu. Články o ich bohatstve udávajú čísla najmenej 3 miliardy, niektoré až 70 miliárd dolárov (vyššie číslo sa opakovalo na transparentoch protestujúcich). Ahmad Ezz, generálny tajomník zosadenej Národno demokratickej strany a najväčší oceliarsky magnát na strednom východe má podľa predpokladov hodnotu 18 miliárd dolárov, Zohayr Garana, bývalý minister turizmu 13 miliárd; Ahmad al-Maghrabi, bývylý minister výstavby 11 miliárd; bývylý minister vnútra Habib Adli, veľmi nenávidený kvôli neuveriteľnému zneužívaniu policajného štátu taktiež dokázal nahromadiť 8 miliárd dolárov – nie zlé na celoživotného vykonávateľa verejnej služby.

Takéto čísla sa môžu ukázať nepresné. Môžu byť primalé, alebo premrštené, a nikdy sa to asi nedozvieme, pretože veľké množstvo peňazí je mimo Egyptu, a zahraničné vlády povedú vyšetrovanie finančných prevodov členov Mubarakovho režimu iba ak o to formálne požiada egyptská vláda. Nech už sú skutočné čísla akékoľvek, o korupcii Mubarakovho režimu niet pochýb. Najnižšie citované číslo pre Mubarakov osobný majetok, „len“ 3 miliardy dolárov, je bohovsky dosť na muža, ktorý vstúpil do leteckých síl v 1950 vo veku 22 rokov, nastúpiac tak na šesťdesiat ročnú kariéru vo „verejných službách“.

Systémový problém

Hon na miliardy kumpánov režimu môže byť prirodzeným sklonom post-Mubarakovskej éry, ale taktiež by to mohlo viesť k snahám pretvoriť politický systém. Generáli, ktorí momentálne vedú Egypt očividne s potešením prenechajú politikov jesť horkú kašu. Ich mená nie sú v zoznamoch najviac do neba volajúcich skorumpovaných osôb Mubarakovej éry, hoci popravde vrchné vrstvy vojska dlhodobo profitovali zo systému podobne (a niekedy i viac) ako obohatené civilné postavičky, ktoré boli oveľa viac na očiach verejnosti – ako Ahmad Ezz a Habib al-Adly.

Kvôli popisovaniu korupcie, do očí bijúce zneužívanie politického systému pre osobný zisk, nevidíme les, kvôli stromom. Takéto zneužívanie je zaisto hanebné voči egyptským občanom, ale nazývať to korupciou naznačuje, že problém je odklonom zo systému, ktorý by inak fungoval ako po masle. Ak by toto bolo vo veci, tak by sa zločiny Mubarakovho režimu dali pripísať jednoducho jeho pokryvenému charakteru: vymente ľudí a problém sa stratí. Ale skutočný problém s režimom nebol nevyhnutne v tom, že vysoko postavení členovia vlády boli zlodeji v bežnom slova zmysle. Nemuseli bevyhnutne kradnúť priamu zo štátnej pokladnice. Skôr sa obohatili cez spojenie politiky a byznisu pod rúškom privatizácie. To bolo menej v rozpore so systémom ako obvyklý obchod. Mubarakov Egypt bol jednoducho ukážkový neoliberálny štát.

Čo je neoliberalizmus? V jeho Stručnej histórii neoliberalizmu, významný sociálny geograf David Harvey načrtol: „teória politickej a ekonomickej praxe, ktorá predostiera, že ľudský blahobyt môže byť najlepšie dosiahnutý oslobodením individualistických podnikateľských slobôd a schopností v rámci inštitucionálneho ohraničenia charakterizovaným výraznými právami na súkromné vlastníctvo, voľným trhom a voľným obchodovaním.“ Neoliberálne štáty garantujú, v prípade potreby i silou, „správne fungovanie“ trhov; kde trh neexistuje (napríklad vo využití pôdy, vody, vzdelania, zdravotnej starostlivosti, sociálnej bezpečnosti, či znečistenia prostredia), tam by ho mal vytvoriť.

Zaručiť posvätnosť trhu sa berie ako podmienka legitímneho fungovania štátu, a štátne zásahy by mali byť vždy podriadené trhu. Všetko správanie ľudí, a nie je to len produkcia tovarov a služieb, sa dá zredukovať na trhové tranzakcie.

A aplikácia utopistického neoliberalizmu v reálnom svete vedie k zdeformovaným spoločnostiam takisto ako aplikovanie utopického komunizmu.

Rétorika verzus realita

Dve zistenia o egyptskej histórii ako neoliberálneho štátu sú nasledovné. Za prvé, Mubarakov Egypt bol považovaný za predvoj zavádzania neoliberálnej politiky na Strednom východe (nie náhodou bolo takým aj Ben Aliho Tunisko). Po druhé, realita egyptskej politickej ekonómie počas Mubarakovej éry bola veľmi odlyšná ako rétorika, rovnako ako v každom inom neoliberálnom štáte od Čile po Indonéziu. Politický vedec Timothy Mitchell publikoval odkrývajúcu esej o egyptskej značke neoliberalizmu v jeho knihe Vláda expertov (kapitola nazvaná „Krajina snov“ - pomenovaná podľa bytového projektu vybudovaného Ahmadom Bahgatom jedným z Mubarakových kumpánov, dnes diskreditovanom pádom režimu). Podstata Mitchellovho obrazu egyptského neoliberalizmu bolo, že zatiaľ čo bol Egypt chválený inštitúciami ako napríklad Medzinárodný menový fond ako maják úspechu voľného trhu, štandardné spôsoby merania ekonomiky dávali diametrálne odlyšný obraz egyptskej ekonomiky. V skutočnosti uvoľňovanie trhov a agenda privatizácie boli uplatňované prinajlepšom nerovnomerne.

Jediní, pre koho egyptský neoliberalizmus fungoval „podľa knihy“ boli najviac zraniteľní členovia spoločnosti a ich skúsenosť s neoliberalizmom nebola pekným obrázkom. Organizovaná práca bola rázne potlačená. Vzdelanie a zdravotná starostlivosť boli okyptené kombináciou zanedbania a privatizácie. Väčšina obyvateľstva trpelo stagnujúcimi, alebo klesajúcimi príjmami vzhľadom k inflácii. Oficiálna nezamestnanosť bola odhadovaná na okolo 9,4% v minulom roku (a oveľa viac pre mladých, ktorí sa postavili do čela revolúcie 25. januára) a okolo 20% populácie žije pod hranicou chudoby, čo znamená, že žijú z dvoch dolárov na deň.

Pre bohatých boli pravidlá celkom iné. Egypt nezmenšil svoj verejný sektor natoľko, ako by to malo byť podľa neoliberálne doktríny, iba presunul verejné zdroje v prospech malej skupiny už tak bohatej elity. Privatizácia poskytla ovocie pre jedincov s dobrými politickými konexiami, ktorí mohli kúpiť štátom vlastnené majetky za oveľa menšiu cenu ako bola ich trhová hodnota, alebo monopolizovať zisky z tak rôznorodých zdrojov ako turizmus a zahraničná pomoc. Obrovské časti ziskov spoločností, ktoré dodávali základné stavebné materiály ako oceľ a cement pochádzali z vládnych zákazok, podiel ktorých bol časťou pomoci zahraničných vlád.

Najdôležitejšie je, že minimalizovaná funkcia štátu, ktorú si vyžaduje neoliberálna doktrína v svojej podstate bola postavená na hlavu v skutočnosti. V Mubarakovom Egypte bol obchod a vláda tak úzko spojené, že bolo častokrát obtiažne pre pozorovateľa zvonku oddeliť ich. Keďže politické konexie boli najistejšou cestou k astronomickým ziskom, obchodníci mali silnú motiváciu kupovať si politické úrady vo falošných voľbách vedených vládnucou Národnou demokratickou stranou (NDP). Akákoľvek bola súťaž o kreslá v Ľudovom zhromaždení a Poradnej rade zaobišlo sa to zväčša v rámci NDP. Reprezentanti z mimo NDP v parlamente z opozičných strán boli výhradne vecou politických kalkulácií vytvorených pre dané voľby: nechať pár nezávislých kandidátov, o ktorých sa vie, že sú spriatelení s Moslimským bratstvom v 2005 (a vyvolať záchvevy strachu vo Washingtone); nadiktovať totálnu dominanciu NDP v 2010 (a vyčistiť tak cestu pre očakávanú novú vlnu distribúcie verejných zdrojov „súkromným“ investorom).

Paralely s Amerikou

Politická ekonómia Mubarakovho režimu bola vytvarovaná mnohými prúdmi v egyptských dejinách, ale jej širšie obrisy neboli v žiadnom prípade unikátne. Podobné príbehy sa dajú rozprávať naprieč zvyšku Stredného východu, latinskej Ameriky, Ázie, Európy a Afriky. Všade, kde bol pokus o neoliberalizmus sú výsledky podobné: dožiť sa utopického ideálu je nemožné; formálne meranie ekonomickej aktivity maskuje obrovské rozdiely v majetku bohatých a chudobných; elity sa stávajú „pánmi univerza,“ používajúcich silu na obranu ich práv a manipulovanie ekonómie v ich prospech, no nikdy nežijúc v ničom podobnom k silno trhovému svetu, ktorý nastolili pre chudobných.

Príbeh by mal byť povedomý aj Američanom. Napríklad obrovské majetky členov kabinetu Bushovej éry ako Donalda Rumsfelda a Dicka Cheneyho cez ich zainteresovanie do spoločností ako Halliburton a Gilead Sciences sú produktom politického systému, ktorý ich dovoľuje – viac, či menej legálne – mať jednu nohu zasadenú v „byznise“ a druhú vo „vláde“ do miery, kedy ich odlýšenie sa stáva zahmleným. Politici sa pohybujú z úradu do zasadačky do lobovacej organizácie a zase späť.

Keďže neoliberálna dogma nedovoľuje žiadnu legitímnu úlohu vlády inú ako strážiť posvätnosť voľného trhu, nedávna americká história bola poznačená sústavnou privatizáciou služieb a zdrojov, ktoré predtým poskytovala, alebo kontrolovala vláda. Ale sú to nevyhnutne tí s najbližším prístupom k vláde, ktorí majú najlepšiu pozíciu profitovať z vládnych kampaní vypredávať funkcie, ktoré donedávna vykonávala. Nie sú to len Republikáni, ktorí sa podieľajú na tejto systémovej korupcii. Spojenie Roberta Rubina sekretára štátnej pokladnice Clintonovskej éry s Citigroup neznesie kritické oko. Lawrence Summers poskytol zásadnú podporu deregulácie finančných derivácií kontraktov ako sekretár pokladnice za Clintona a utešene tak profitoval zo zapojenia spoločností v rovnakých praktikách pracujúc pre Obamu (a samozrejme deregulácia derivátov bola kľúčovým elementom vo finančnej kríze, ktorá viedla k masívnej federálnej záchrane celého bankového odvetvia).

A tak v egyptských podmienkach, kde generálny sekretár NDP Ahmad Ezz ovládol trh s oceľou a dostal kontrakty stavať verejno-súkromné stavebné projekty, alebo keď bývylý predseda parlamentu Talaat Mustafa kúpil obrovské kusy pôdy na výstavbu bytového projektu Madinaty bez nutnosti zapojiť sa do súťaže ponúk (ale s výhodou štátom poskytnutej siete ciest vybavenosti a inraštruktúry), mohli praktizovať korupciu logicky a morálne. Ale to čo robili, bolo rovnako americké ako jablkový koláč, prinajmenšom vo výhľade posledných dvoch desaťročí.

Akokoľvek, v súčasnej klíme nie je najdôležitejšie odbavovať sa na zosadených kumpánoch Mubarakovho režimu. Je to skôr rola armády v politickom procese. Je to armáda, ktorá teraz vládne krajine, aj keď len ako prechodná sila, alebo v to dúfajú mnohí Egypťania. Žiadny reprezentanti vyšších vrstiev egyptskej armády sa neobjavujú na zoznamoch spojencov starého režimu, ktorí by mali byť braní na zodpovednosť. Napríklad, titulka vydania Ahrar zo 17. februára, tlačového orgánu Liberálnej strany bol ozdobený nadpisom „Finančné rezervy korupcie predstavujú 700 miliárd egyptských libier (okolo 118 miliárd dolárov) v 18 krajoch.“

Obrovský hospodársky motor

Ale článok slovom nespomenul úlohu armády v tejto epickej krádeži. Armáda bola bezpochýb súčasťou kamarátskeho kapitalizmu Mubarakovej éry. Po relatívne krátkej kariére vysoko postavených predstaviteľov armády sú týto odmeňovaní takými výhodami ako vo vysoko výnosných pozíciách v riadiacich orgánoch bytových projektov a obchodných domov. Niektoré z nich sú v podstate spoločnosti z verejného sektora presunuté pod armádny sektor s mandátom MMF na štrukturálnu úpravu programu vyžadujúceho redukciu verejného sektora.

Ale generáli prijímajú čerešničky aj zo súkromného sektora. Vojenské výdavky sami o sebe boli lukratívne, pretože zahŕňali obidve - štátny balík a kontrakty s americkými spoločnosťami, ktoré poskytovali hardware a technickú expertízu. Spojené štáty poskytovali veľkú časť financovania pre tieto výdaje s pravidlami, ktoré požadovali veľkú časť paňazí recyklovanú do amerických korporácií, no všetky takéto obchody potrebovali prostredníka. Kto by lepšie zohral úlohu prostredníka pre kontrakty americkej zahraničnej pomoci ako muži z tej samej armády určenej ako príjemca služby zaplatenej touto pomocou? V tomto ohľade egyptský vojensko-priemyslený komplex znovu kopíroval stránku z amerického scenára; dokonca do tej miery, že egyptská armáda profitovala z americkej zahraničnej pomoci, Egypt bol súčasťou amerického vojensko-priemysleného komplexu, ktorí je známy pre jeho otáčavé dvere recyklujúce vyslúžilých armádnych predstaviteľov ako lobistov a zamestnancov dodávateľov obrany.

Preto je takmer nemysliteľné, že generáli Najvyššej vojenskej rady ochotne dovolia viac ako len kozmetické zmeny politickej ekonómie Egypta. Ale mohli by byť k tomu neochotne primätí. Armáda je hrubá sila, neveľmi prispôsobená kontrolovať davy demonštrantov. Posledné stanovisko Najvyššej vojenskej rady potvrdila obe – legitimitu požiadavok pro-demokratického hnutia i podmienku skončenia demonštrácií, tak aby krajina mohla opäť fungovať. Ak budú demonštrácie pokračovať po dobu, keď Najvyššia vojenská rada bude cítiť, že ich viac nemôže tolerovať, potom vojaci, ktorí budú povolaní ich dať dole (vskutku, v niektorých prípadoch už dostali takýto rozkaz v počiatkoch revolúcie a odmietli ho) so smrtiacou silou, nebudú generáli, ktorí boli súčasťou korupcie Mubarakovej éry, ale branci.

Pro-demokratickí demonštranti a ich sympatizanti často opakujú slogan „armáda a ľudia sú ruka v ruke“ a „armáda sme my.“ Mali na mysli brancov a mnohí si neuvedomovali aký veľký rozdiel je medzi záujmami vojakov a generálov. Medzi brancami a generálmi je stredná vrstva profesionálneho dôstojníckeho zboru, ktorých loajalita bola predmetom mnohých špekulácií. Generáli, čo sa ich týka, chcú udržať ich privilégiá, no nie priamo vládnuť. Naťahovaním priameho vládnutia robí dôstojníkov Najvyššej vojenskej rady zraniteľných voči výzvam od iných dôstojníkov, ktorí boli ponechaní mimo. Taktiež, priame vládnutie by znemožnilo skrývať, že elitný dôstojníci nie sú v skutočnosti časťou „jednej ruky“ tvorenej ľuďmi a armádou (brancov). Sú naopak logicky v jednom tábore s Ahmad Ezz, Safwat al-Sharif, Gamal Mubarak a Habib al-Adly – presne tých mien zo zoznamu okolo členov režimu a spriaznených, ktorí by mali čeliť súdu.

Nakoniec silné špekulácie o tom, koľko peňazí Mubarakov režim ukradol, a koľko môžu ľudia očakávať, že sa vráti späť je falošná stopa. Ak sa ukáže, že to bolo 50 milárd dolárov, či 500 miliárd, bude to jedno, ak Egypt ostane neoliberálnym štátom odovzdaným (nominálne) fundamentalizmu voľného trhu pre chudobných, a zatiaľ bude vytvárať nové privatizačné balíky, ktoré môžu byť recyklované politickými hráčmi pre bohatých. Ak hľadáme stopy, ako hlboko reštrukturalizuje revolúcia 25. januára Egypt, bude dobré zamerať sa na otázky, aké rady navrhovali dočasnej vláde generálov, aby naplnili ich mandát pretvoriť Egyptskú vládu. Doba vojenskej vlády bude pravdepodobne tak krátka, ako bola ohlásená, nahradená bude, jeden dúfa, dočasnou civilnou vládou na istú určenú dobu (prinajmenšom dva roky) počas ktorých bude politickým stranám umožnené organizovať sa na poli príprav na slobodné voľby. Ale dočasné vlády majú spôsoby ako sa stať trvalé.

Technokrati alebo ideológovia?

Niekedy počuť výzvy na vytvorenie vlády „technokratov“, ktorá by prevzala praktické záležitosti vlády. „Technokrat“ znie neutrálne – technický expert, ktorý by prijímal rozhodnutia na „vedeckom“ princípe. Tento termín bol napríklad používaný v súvislosti s Yusufom Butrosom Ghalim, bývalým správcom štátnej pokladnice, ktorý bol jeným z chlapcov Gamala Mubarak prizvaný do kabinetu v 2006 údajne vytvoriť cestu pre prezidentovho syna k získaniu moci. Ghali je dnes obvinený z vyčlenenia 450 miliónov egyptských libier pre použitie Ahmadom Ezzom.

Raz som sedel vedľa Ghaliho na večeri počas jeho zahraničných ciest, a mal som príležitosť spýtať sa ho, kedy budú Egypťania pripravení na slobodné voľby. Jeho odpoveď vyzdvihovala teraz už diskreditovanú režimistickú líniu tým, že voľby sú nemožné, pretože súčasná demokracia by vyústila k tomu, že Moslimské bratstvo by sa dostalo k moci. Možno bude Ghali úspešne čeliť obvineniu z konkrétneho tunelovania štátnych peňazí pre Ahmeda Ezza. Ale ako kľúčový architekt programu egyptskej privatizácie nie je možné, aby si nebol vedomý, že napomáhal systému, ktorý umožnil Ezzovo oceliraske impérium a zároveň zničil egyptský vzdelávací a systém zdravotnej starostlivosti.

Naposledy, keď som sa stretol so slovom „technokrat“ bolo v knihe Naomi Kleinovej Doktrína šoku – prenikavou obžalobou neoliberalizmu, ktorá tvrdí, že fundamentalizmus voľného trhu podporovaný ekonómom Miltonom Friedmanom (nesmierne vplyvným v Spojených štátoch) je založený na reštrukturalizácii ekonomík v dôsledku katastrofálnych porúch, pretože normálne fungujúce spoločenstvá a politické systémy by za nich nikdy nehlasovali. Poruchy môžu byť prirodzené, či v dôsledku ľudskej činnosti, ako napríklad … revolúcie.

Kapitoly v Doktríne šoku o Poľsku, Rusku a Južnej Afriky sú zaujímavým čítaním v kontexte s egyptskou revolúciou. V každom prípade, keď vláda (komunistická, či apartheid) kolabovala, „technokrati“ boli vyzvaní, aby pomohli fungovať krajinám, ktoré boli odrazu bez funkčných vlád, a vytvoriť inštitucionálnu infraštruktúru pre ich nasledovníkov. Technokrati vždy použili formu, ktorú Kleinová nazýva „šoková terapia“ - zavedenie rozsiahlych privatizačných programov pred tým, ako by vyjavené obyvateľstvo mohlo zvážiť ich možnosti a potenciálne hlasovať za menej ideologicky čisté možnosti, ktoré sú v ich vlastnom záujme.

Posledná veľká vlna revolúcií sa objavila v roku 1989. Vlády, ktoré vtedy kolabovali boli komunistické, a náhradníkom v „momente šoku“ jedného extrémneho ekonomického systému jeho náprotivkom vyzeralo pochopiteľne a pre mnohých aj prirodzene.

Jednou z vecí, ktoré robia egyptskú a tuniskú revolúciu dôležitými na globálnej úrovni je, že sa odohrali v štátoch, ktoré už boli neoliberalizované. Úplné zlyhanie neoliberalizmu zabezpečiť „dobrý ľudský život“ veľkej väčšine Egypťanov bolo jednou z hlavných príčin revolúcie, prinajmenšom to pomohlo dostať milióny ľudí, ktorí neboli pripojení na sociálne siete, do ulíc na strane pro-demokratických aktivistov.

Ale revolúcia 25. januára je stále „momentom šoku“. Počujeme výzvy na prizvatie technokratov v záujme oživiť obarenú ekonomiku; a každý deň nám hovoria, že situácia je neistá, a že je tu mocenské vákuum v medzere nie len po zneváženej NDP, ale aj po do veľkej miery diskreditovaných oprávnených opozičných stranách, ktoré nezohrali žiadnu rolu v revolúcii 25. januára. V tejto situácii sú pravdepodobne generáli radi všetkým rečiam o znovuzískaní peňazí ukradnutých režimom, pretože druhou stranou mince je súvisiaci prúd obáv o stav hospodárenia. Poznámka o tom, že hospodárenie je v ruinách – turisti ostávajú mimo, dôvera investorov rozdrvená, miera zamestnanosti v stavebníctve stagnuje, mnoho priemyslu a byznisu pracuje v oveľa menšej miere ako v plnej prevádzke – môže byť jednou z najnebezpečnejších základov pre zavedenie kozmetických reforiem, ktoré ponechajú incestný vzťah medzi vládou a byznisom nedotknutý.

Alebo horšie, ak sa pro-demokratické hnutie nechá udupať slovníkom „ekonomických ruín“, štruktúry by mohli byť vytvorené „technokratmi“ pod záštitou vojenskej prechodnej vlády, ktorá by zaviazala prípadnú civilnú vládu k de facto urýchleniu tempa privatizácie. Ideológovia, zahŕňajúc tých z neoliberálneho krídla, sú náchylní k čarodejníckemu spôsobu myslenia: ak kúzlo nefunguje, nie je to chybou mágie, ale skôr chybou čarodejníka, ktorý kúzlo používa. Inými slovami, logikou môže byť, že nie neoliberalizmus zruinoval Mubarakov Egypt, ale jeho chybná aplikácia.

Pokusné balóniky pre takýto čarodejnícky príbeh boli už vypustené mimo Egyptu. The Ney York Times publikoval článok 17. februára označujúci armádu ako spiatočnícku silu v opozícii k privatizácii hľadajúcu návrat k Nasseristovmu etatizmu. Článok vypichuje zjavne „dobrú stranu“ Mubarakovho režimu (program privatizácie) oproti starému zlému arabskému socializmu, úplne ignorujúc fakt, že kým systém vojenských privilégií môže ochrániť niektoré zdroje verejného sektora presunuté z civilného hospodárenia pod tlakom programov štrukturálnych úprav MMF, impérium generálov je úzko ohraničené prstencom kvázi undergroundového verejného sektora.

Dôstojníci boli tiež odmenení pôžitkami zo súkromného sektora; civilné politicko/obchodné impérium zmiešalo verejné a súkromné úlohy v miere, že čo bolo vládne, a čo súkromné sa stalo neodlýšiteľné; obaja, armáda aj civili čerpali prostriedky zo zahraničnej pomoci. Generáli môžu celkom určite preferovať nové kolo neoliberálneho čarodejníctva. Viac privatizácie len jednoducho uvoľní viac majetku a prostriedkov, ktoré budú môcť obdržať iba ľudia po politickej linke (zahŕňajúc generálov). Opravovať pokazený neoliberálny štát dôslednejším aplikovaním neoliberalizmu by mohla byť najistejšia cesta pre nich, ako si udržať ich privilégiá.

Neoliberálna oprava, akokoľvek, by bola tragédiou pre pro-demokratické hnutie. Požiadavky protestujúcich boli jasné a do veľkej miery politické: odstrániť režim; ukončiť núdzový zákon; zastaviť štátne mučenie; vyhlásenie slobodných a spravodlivých volieb. Ale základným v týchto požiadavkách od začiatku (a rozhodne na konci) bolo očakávanie väčšej sociálnej a ekonomickej spravodlivosti. Sociálne siete možno pomohli organizovať zárodky hnutia, ktoré následne zvrhli Mubarak, ale veľkú rolu v dostaní dostatočného množstva ľudí do ulíc, ktorí premohli štátne bezpečnostné sily, boli ekonomické krivdy, ktoré sú dôsledkom neoliberalizmu. Tieto krivdy nemôžme zredukovať len na trenie biedy, lebo revolúcie nikdy nevedú tí najchudobnejší z chudobných. Bolo to skôr rozširenie predstavy, že niektoré sféry by mali byť mimo rámca trhu. Mubarakov Egypt degradoval školy a nemocnice, a zabezpečoval hrubo nerovnomerné platy, obzvlášť v stále rozširujúcom sa súkromnom sektore. To bolo to, čo zmenilo stovky oddaných aktivistov v milióny odhodlaných protestujúcich.

Ak revolúcia 25. januára vyústi v nič viac ako obmedzenie neoliberalizmu, alebo dokonca v jeho posilnenie, tie milióny budú podvedené. Zvyšok sveta môže byť podvedený taktiež. Egypt a Tunisko sú prvé národy, ktorým sa úspešne podarila revolúcia proti neoliberálnym režimom. Američania sa môžu od Egypťanov učiť. Vskutku, sú náznaky, že už tak aj robia. Učitelia z Wisconsinu protestujúci proti guvernérovým pokusom odstrániť právo na kolektívne vyjednávanie niesli transparenty prirovnávajúce ich guvernéra k Mubarakovi. Egypťania by mohli celkom iste američanom povedať 'uqbalak (buďte ďalší (nasledujte nás)).

'Abu Atris' je pseudonym spisovateľa pracujúceho v Egypte. Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al Jazeery.

zdroj: http://english.aljazeera.net/indepth/opinion/2011/02/201122414315249621.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára