utorok, 15. marca 2011

Na seba uvalená apokalypsa kapitalizmu

MICHAEL PARENTI
Po zvrhnutí komunistických vlád vo Východnej Európe, bol kapitalizmus stavaný na obdiv ako neskrotný systém, ktorý prináša prosperitu a demokraciu, systém, ktorý bude prevládať až do konca dejín.
Súčasná ekonomická kríza však presvedčila dokonca i niektorých prominentov voľného trhu, že niečo je hlboko chybné. Pravdupovediac, kapitalizmus sa doposiaľ vyrovnával s viacerými historickými silami, ktoré mu spôsobujú nekonečné problémy: demokracia, prosperita, a kapitalizmus samotný, tými vecami, o ktorých kapitalistickí vládcovia tvrdia, že podporuje.

Plutokracia versus demokracia

Najprv pouvažujme o demokracii. V USA počúvame, že kapitalizmus je oddaný demokracii, odtiaľ fráza „kapitalistické demokracie“. V skutočnosti tu bol v priebehu histórie silne protikladný vzťah medzi demokraciou a koncentráciou kapitálu. Asi pred osemdesiatimi rokmi to okomentoval sudca Najvyššieho súdu Louis Brandeis, „Môžeme mať v tejto zemi demokraciu, alebo môžeme mať obrovské bohatstvo koncentrované v rukách zopár ľudí, no nemôžeme mať oboje.“ Finančné záujmy boli protivníkmi, nie obhájcami demokracie.

Samotná Ústava bola vytvorená bohatými džentlmenmi, ktorí sa zišli vo Philadelphii v 1787, aby opakovane zabránili presadeniu sa zhubným a nebezpečne sa stupňujúcim dopadom demokracie. Dokument, ktorý spolu zosmolili mal ďaleko od demokracie, spútaný prekážkami, vetami, a požiadavkami pre umelo nadpočetné majority, a systém vytvorený na otupenie dopadu potrieb ľudu.

V prvých dňoch Republiky uvalili bohatí a vznešení majetkové predpoklady pre hlasovanie a vstupovanie do úradov. Boli proti priamej voľbe kandidátov (všimnite si, že ich voliči sú stále s nami). A po desaťročia vzdorovali rozšíreniu volebného práva na menej zvýhodnené skupiny ako pracujúcich bez majetku, imigrantov, rasové menšiny, a ženy.

Dnes konzervatívne sily pokračujú v odmietaní rovnejších vlastností volieb, ako čiastočné zastúpenie, neustále voľby, a verejne sponzorované kampane. Pokračujú vo vytváraní bariér pre hlasovanie, či prostredníctvom viacerých nadmerných registračných požiadaviek, prečisťovania zoznamov voličov, neadekvátnych podmienok pre hlasovanie, a elektronických hlasovacích prístrojov, ktoré neprestajne „zlyhávajú“ v prospech konzervatívnejších kanditátov.

Niekedy vládnúce záujmy potlačili radikálne publikácie a verejné protesty, uchyľujúc sa k policajným raziám, zatýkaniam, a uväzňovaniu - používaných nie tak dávno v plnej sile voči demonštrantom v St. Paule, Minnesote, počas Republican National Convention (Národný zjazd republikánov) v roku 2008 [zjazd na nomináciu oficiálneho prezidentského kandidáta].

Konzervatívna plutokracia sa taktiež snaží odvolať sociálne výhody demokracie, ako všeobecné vzdelanie, dostupné bývanie, zdravotnú starostlivosť, kolektívne vyjednávanie, minimálnu mzdu, bezpečné pracovné podmienky, a neškodlivé udržateľné prostredie; právo na súkromie [dát], odluka cirkvi a štátu, sloboda prerušenia neželaného tehotenstva, a právo zosobášiť sa s akýmkoľvek súhlasiacim dospelým podľa svojho výberu.

Asi pred storočím, bol vedúci odborov USA Eugene Victor Debs počas štrajku uvrhnutý do väzenia. Sediac vo väzení sa nemohol ubrániť záveru, že v konfliktoch medzi dvomi privátnymi záujmami, kapitálom a prácou, nebol štát neutrálnym rozhodcom. Moc štátu – s jeho políciou, armádou, súdmi, a zákonmi – bola očividne na strane šéfov firiem. Z toho Debs vyvodil, že kapitalizmus nebol len ekonomickým systémom, ale celým spoločenským poriadkom, takým, ktorý prispôsobil pravidlá demokracie, aby zvýhodnil boháčov.

Kapitalistickí vládcovia sa neprestávajú stavať do pozície zakladateľov demokracie dokonca i keď ju rozvracajú, nielen doma, ale po celej Latinskej Amerike, Afrike, Ázii a Blízkom Východe. Akákoľvek krajina, ktorá nie je „priateľská ku investorom“, ktorí sa pokúšajú využiť jej zem, prácu, kapitál, prírodné zdroje, a trhy sebarozvíjajúcim sa spôsobom, mimo dominancie transnacionálnej korporátnej hegemónie, riskuje démonizáciu a označenie ako „hrozba národnej bezpečnosti USA“.

Demokracia sa pre korporátnu Ameriku stáva problémom nie keď prestáva fungovať, ale vtedy, keď funguje príliš dobre, pomáhajúc obyvateľstvu ísť smerom rovnostárskejšiemu a životaprajnému spoločenskému poriadku, zužovaním rozdielu, akokoľvek skromne, medzi superbohatými a zvyškom nás. Tak musí byť demokracia rozriedená a rozvrátená , udúšaná dezinformáciami, šarlatánskymi reklamami médií, a horami nákladov na kampane; s prispôsobenými volebnými bojmi a čiastočne občianskych práv zbavenou verejnosťou, prinášajúc klamlivé víťazstvá viac či menej politicky istými kandidátmi hlavných strán.

Kapitalizmus versus prosperita

Korporátni kapitalisti neposiľujú prosperitu väčšmi ako propagujú demokraciu. Väčšina sveta je kapitalistická, a väčšina sveta nie je ani prosperujúca, ani obzvlášť demokratická. Len sa treba zamyslieť nad kapitalistickou Nigériou, kapitalistickou Indonéziou, kapitalistickým Thajskom, kapitalistickým Haiti, kapitalistickou Kolumbiou, kapitalistickým Pakistanom, kapitalistickou Juhoafrickou republikou, kapitalistickou Litvou, a rôznymi inými členmi Slobodného sveta – presnejšie Sveta voľného trhu.

Prosperujúce, politicky gramotné obyvateľstvo s vysokými očakávaniami o svojich životných štandardoch a živým zmyslom pre subjektívne právo, presadzujúce neprestajne lepšie sociálne podmienky, nie je plutokratickým pojmom ideálnej pracovnej sily a vhodne poddajného politického zriadenia. Korporátni investori uprednostňujú chudobné obyvateľstvá. Čím chudobnejší si, tým viac budeš pracovať - za menej. Čím, chudobnejší si, tým menej vybavený si brániť sa proti útlaku bohatých.

V korporátnom svete „voľného trhu“, rastie množstvo miliardárov rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, zatiaľ čo množstvo ľudí žijúcich v chudobe rastie rýchlejšou mierou ako populácia Zeme. Chudoba sa rozširuje tak, ako pribúda bohatých.

Zoberte si USA. Za samotných posledných osem rokov, keď rozsiahle majetky narástli rekordnou mierou, kleslo ďalších šesť miliónov Američanov pod hranicu chudoby; stredový rodinný príjem klesol o viac ako 2000 dolárov; spotrebiteľský dlh sa viac ako zdvojnásobil; cez sedem miliónov Američanov prišlo o svoje zdravotné poistenie, a viac ako štyri milióny prišli o svoje dôchodky; medzitým vzrástlo bezdomovectvo a zabavenie bývania dosiahlo pandemických rozmerov.

Len v krajinách, kde bol kapitalizmus držaný na uzde do určitej miery sociálnou demokraciou, bolo obyvateľstvo schopné zabezpečiť mieru prosperity; severoeurópske krajiny ako Švédsko, Nórsko, Fínsko a Dánsko prichádzajú na rozum. No i v týchto sociálnych demokraciách hrozí týmto výdobytkom ľudu vždy odvolanie.

Je ironické pripisovať kapitalizmu k prospechu prirodzené nadanie k ekonomickej prosperite, keď bola väčšina pokusov o materiálne zlepšenie vehementne a niekedy násilne odmietaná kapitalistickou triedou. Dejiny boja pracujúcich k tomu poskytujú nekonečný počet názorných príkladov.

Miera, vďaka ktorej je život pod súčasným ekonomickým poriadkom USA únosný, je tu preto, lebo milióny ľudí viedli trpké triedne boje na pozdvihnutie ich životných štandardov a ich práv ako občanov, prinášajúc určité medze ľudskosti do inak nemilosrdného politicko-ekonomického poriadku.

Seba-požierajúce zviera

Kapitalistický štát má dve úlohy dlhodobo uznávané politickými mysliteľmi. Poprvé, ako akýkoľvek iný štát, musí poskytovať služby, ktoré nemôžu byť spoľahlivo rozvíjané prostredníctvom súkromných prostriedkov, ako verejná bezpečnosť a systematická doprava. Podruhé, kapitalistický štát ochraňuje majetných od nemajetných, zabepečuje proces kapitalistickej akumulácie v prospech finančných záujmov, zatiaľ čo silne ohraničuje požiadavky pracujúceho ľudu, ako pozoroval Debs zo svojej cely.

Je tu tretia funkcia kapitalsitického štátu zriedkakedy spomínaná. Pozostáva zo zabraňovania kapitalistickému systému požierať samého seba. Vezmite si podstatný protiklad, na ktorý poukázal Karl Marx: tendencia k nadprodukcii a kríze trhu. Ekonomika zameraná na zintenzívnenie práce a znižovanie platov, nútiaca pracujúcich vytvárať viac a viac za menej a menej, je vždy v nebezpečenstve krachu. Na maximalizáciu ziskov je nutné udržiavať mzdy nízke. Avšak niekto musí nakupovať vytvárané tovary a služby. Pre to musia byť mzdy udržiavané hore. Je tu chronická tendencia –ako to vidíme dnes- k nadprodukcii tovarov a služieb súkromného sektora a nedostatočná spotreba [alebo podspotreba] nevyhnutných statkov pracujúcim obyvateľstvom.

Naviac, je tu častokrát prehliadaná seba-deštrukcia vytváraná samotnými finančnými hráčmi. Ak je celkom ponechaný bez dohľadu, začne aktívnejšia riadiaca zložka finančného systému požierať menej organizované zdroje bohatstva.

Namiesto snahy zarábať peniaze ťažkou prácou vytvárania a predávania tovarov a služieb, sa záškodníci pripoja priamo na peňažný tok ekonomiky samotnej. Počas 1990-tych rokov sme sledovali kolaps celej ekonomiky Argentíny, kedy nekontrolovaní kšeftári obrali podniky, naakumulovali obrovské sumy, a zanechali produktívne kapacity krajiny v troskách. Argentínsky štát, napchatý silnou diétou voľnotrhovej ideológie, váhal vo svojej funkcii záchrany kapitalizmu od kapitalistov.

O niekoľko rokov neskôr, v USA, prišlo multi-miliárd-dolárové plienenie spáchané korporátnymi sprisahancami v Enron-e, WorldCom-e, Harkin-e, Adelphia-i, a tuctoch ďalších veľkých firmách. Firemny hráči ako Ken Lay zmenili úspešné korporátne spoločnosti na úplné trosky, zničiac pracovné miesta a životné úspory tisícok zamestnancov za účelom privlastnenia si miliónov.

Títo zlodeji boli dolapení a obvinení. Nedokazuje to sebakorekčnú schopnosť kapitalizmu? Nie naozaj. Trestné stíhanie takéhoto trestného činu -ktoré v každom prípade prišlo neskoro – bolo dôsledkom demokratickej zodpovednosti a transparentnosti, nie kapitalizmu. Samotný voľný trh je amorálny systém bez obmedzení, s výnimkou caveat emptor [riziko nesie kupujúci].

Počas krízy v 2008-09 vytvoril zvyšujúci sa finančný prebytok problém pre zámožnú triedu: nebolo dostatok príležitostí na investovanie. S peniazmi, ktorých bolo viac ako vedeli zúročiť, naliali investori obrovské sumy do nejestvujúceho trhu s bývaním a iných riskantných podnikov, ilúzii hedgeovych fondov [vysoko riziková, neregulovaná investícia], derivátov, high leveraging-u [použitie malého objemu vlastného kapitálu spolu s podstatne väčším objemom cudzieho kapitálu na financovanie investície], swapov úverového zlyhania [predajca dostáva prémiu za záväzok uhradiť stratu v prípade zlyhania aktíva], predátorské úverovanie [rôzne druhy nepoctivého jednania pri vyjednávaní úverov], a hocičo iné.

Medzi obeťami boli iní kapitalisti, malí investori, a mnoho pracujúcich, ktorí stratili miliardy dolárov v úsporách a dôchodkoch. Zrejme najviditeľnejším lupičom bol Bernard Madoff. Opisovaný ako “dlhodobý líder v odvetví finančných služieb“, prevádzkoval Madoff podvodnícky fond, ktorý od majetných investorov zhrabol 50 miliard dolárov, splatiac ich “peniazmi, ktoré tam neboli“, ako sám povedal. Plutokracia požiera vlastné deti.

V polovici krízy, na vypočúvaní v októbri 2008, sa bývalý predseda Americkej centrálnej banky a ortodoxný prívrženec voľného trhu Alan Greenspan vyznal, že sa zmýlil v očakávaní finančných záujmov – stonajúcich niekde pod obrovskou akumuláciou kapitálu, ktorú bolo nutné niekam investovať – aby náhle uplatnil sebaovládanie.

Klasická teória laissez-faire [nezasahovania] je dokonca komickejšia akou ju spravil Greenspan. V skutočnosti teória tvrdí, že každý by mal sledovať svoje vlastné sebecké záujmy bez obmedzení. Táto neviazaná súťaž má pravdepodobne vytvoriť maximálny prospech pre všetkých, pretože voľný trh je riadený nadprirodzene vľúdnou “neviditeľnou rukou“, ktorá optimalizuje spoločné výstupy (“Chamtivosť je dobrá.“)

Sposobila krízu v 2008-09 chronická tendencia k nadprodukcii a hyper-finančnej akumulácii, ako by to povedal Marx? Alebo je výsledkom osobnej hrabivosti ľudí ako Bernad Madoff? Inými slovami, je problém systémový alebo individuálny? V skutočnosti sa títo dvaja vzájomne nevylučujú. Kapitalizmus si pestuje podplatných zločincov, a oceňuje najbezohľadnejších medzi nimi. Zločiny a krízy nie sú iracionálnymi odchýlkami od racionálneho systému, ale opakom: sú to racionálne výsledky v podstate iracionálneho a amorálneho systému.

Ešte horšie je, že nasledujúce multimiliárd dolárové záchranné balíčky sa samotné menia na možnosť ukoristenia. Nielenže štát zlyháva v regulácii, stáva sa samotný zdrojom plienenia, ťahajúc obrovské sumy z celoštátnej tlačiarne, nechávajúc daňových poplatníkov vykrvácať.

Tí, ktorí nám nadávajú za to, že “si chodime za vládou pre almužnu“ si sami utekajú za vládou po almužnu. Korporátna Amerika si vždy dožičiavala finančnej výpomoci, garancii úverov, a iných štátnych a celoštátnych podpôr. Avšak, „záchranná operácia“ v 2008-09 ponúkla rekordné nasýtenie sa pri verejnom koryte. Viac ako 350 miliárd dolárov bolo naservírovaných pravicovým, skrachovaným ministerstvám financií najväčším bankám a finančným domom bez dohľadu – nerátajúc viac ako 4 bilióny dolárov, ktoré prišli od Americkej centálnej banky. Väčšina bánk, vrátane JPMorgan Chase a Bank of New York Mellon, sa vyjadrila, že nemajú žiaden záujem dovoliť niekomu vedieť kam peniaze šli.

Vieme, že veľké banky použili určitú časť záchranného balíčka na skúpenie malých bánk a podopretie zahraničných bánk. Generálni riaditelia a iní vysokí výkonní riaditelia bánk utrácajú záchranné rezervy na neuveriteľné bonusy a míňajú peniaze na korporátne regeneračné kúpele. Zatiaľ čo veľkí príjemcovia záchranných balíčkov ako Citigroup a Bank of America prepustili desiatky tisícok zamestnancov, núka sa otázka: na čo im boli v prvom rade dané všetky tie peniaze?

Zatiaľ čo boli miliardy rozdelené tým istým ľuďom, ktorí túto katastrofu spôsobili, pokračoval trh s nehnuteľnosťami vo vadnutí, úvery ostali paralyzované, nezamestnanosť sa zhoršila, a spotreba klesla na rekordné minimum.

Stručne povedané, voľnotrhový korporátny kapitalizmus je od svojej podstaty pohromou čakajúcou na to, kedy sa udeje. Jeho podstatou je premena žijúceho na hory tovarov a tovarov na hromadu mŕtveho kapitálu. Ak je celkom ponechaný na svoje vlastné rozhodnutia, vnucuje kapitalizmus svoje záporné úspory a toxicitu širokej verejnosti a na prirodzené prostredie – a časom začína požierať seba.

Obrovská nerovnosť v ekonomickej moci, ktorá je v našej kapitalistickej spoločnosti sa mení na hrozivú nerovnosť politickej moci, ktorá to robí o to viac tažším zaviesť demokratické regulácie.

Ochrancovia korporátnej Ameriky chcú vedieť, čo naozaj ohrozuje „náš spôsob života“, je to ich spôsob života, ich neobmedzené okrádanie ich vlastného systému, ničiace samotný základ, na ktorom stoja, samotná spoločnosť, na ktorej sa tak marnotratne nasycujú.


[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/capitalism%20apocalypse.html ]

1 komentár:

  1. Vynikajúce video Marxa o Parížskej komúne!
    Toto je socializmus, nie tie traumatické zážitky v hlavách antikomunistov!

    Ďakujem súdruhovi, za prínosné obohatenie! Toto video je svetlo v tme.

    Nech žije socializmus!

    OdpovedaťOdstrániť