sobota, 9. apríla 2011

Ako pomôcť revoltujúcim národom?

Vládna moc v demokratickom režime by sa mala opierať o ľud, aspoň podľa významu slova demokracia – vláda ľudu. Bez podpory ľudí sa dá len ťažko hovoriť o demokracii. V našej parlamentnej demokracii sme si vymysleli volebný systém, v ktorom rozhoduje výsledný pomer síl, ktorý odobrí vládu na štyri roky. Má však takáto vláda skutočne podporu väčšiny? Má vláda v kapitalistickej demokracii podporu väčšiny? Má vôbec kapitalizmus podporu väčšiny? Pýta sa nás na to vôbec niekto?

Hlavným komunikačným prostriedkom, ktorým v dnešnom globalizovanom svete získavame obraz o spoločnosti sú médiá. Tie v poslednom čase chtiac-nechtiac informovali o ľuďoch v uliciach Tuniska, Alžírska, Egypta a neskôr ďalších krajín na strednom východe a v severnej Afrike. Zlatým klincom je dnes Líbya, ktorá zatieňuje ostatné tieňom bombardérov aj našich „demokratických“ krajín.

Médiá hovoria o lokálnych revolúciách, nanajvýš o revolúciách arabských. Nie sú to však iba tieto krajiny, v ktorých ľudia hnaní svojou zlou sociálnou situáciou, rozpadom verejných služieb, okliešťovaním práv a istôt obyčajných ľudí, kumulovaním bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí na úkor väčšiny, vyšli do ulíc protestovať proti režimu. Gréci, Španieli, Portugalci, Francúzi, Nemci, Češi, Slováci, Angličania, Američania, Juhokórejci a ďalší, po celom svete, v rôznom čase, na rôznych miestach vyšli do ulíc s tými istými pohnútkami. Ľudia po celom svete trpia dôsledkami kapitalizmu s jeho súčasnou neoliberálnou tvárou, ktorá okliešťuje spoločné a rozširuje súkromné s nedoziernymi dôsledkami pre život človeka i celej planéty.

Nepokoje v Líbyi, ktoré najviac pútajú pozornosť, prerástli do medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Rozdelili aj ľudí, ktorí sa hlásia k obrane sociálnych práv a rovnosti ľudí, medzi tých proti vojne a tých za. Obhajcovia zásahu argumentujú podporou emancipačných snáh a podporou slobody a demokracie. Odporcovia zase poukazujú na predošlé konflikty, ktoré videli ku katastrofálnym výsledkom, manipuláciu a lož, či na samotnú nedemokratickú povahu našich zriadení. Pýtal sa niekto Líbyjčanov, či chcú vojenskú intervenciu? Všetkým, zdá sa, leží na srdci blaho líbyjského ľudu. Všetci sa spoločne pýtajú, ako pomôcť týmto revoltujúcim ľuďom, nie len v Líbyi. Sme predsa ľudia ako oni.

Zmätok, ktorý nastal po tejto otázke, poukazuje na to, že prehliadame skutočnú podstatu konfliktu, ktorého sme svedkami. A akékoľvek riešenie v rámci súčasného sporu náš spoločný problém nevyrieši. Nepomôže násilné zvrhnutie Kaddáfiho, ani demonštrácie proti vojne, ktoré ako sme videli pri začiatku vojny v Iraku, kedy do ulíc vyšlo rekordné množstvo ľudí v histórii, vojne nezabránili.

Ak nám teda ide naozaj o dôstojný život všetkých ľudí, o rovnosť zakotvenú v charte ľudských práv, o slobodu, ak sme proti nespravodlivosti, kumulovaniu bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí na úkor väčšiny, aby neumierali ľudia od hladu, v dôsledku ekologických katastrof, vo vojnách o zdroje, máme len jednu možnosť. Pridať sa k nim, pridať sa k revolúciám a spojiť ich v jednu, ktorou aj de facto je, keďže všetkých spájajú spomínané pohnútky. Musíme sa prestať vnímať v zastaralých rámcoch národných štátov, či inak vymedzených skupiniek, musíme sa postaviť globálnemu kapitalizmu ako globálny ľud. Korporácie a súkromný sektor, ktorý hromadí bohatstvo tvorené ľuďmi štátov už dávno hranice nepozná, tak prečo by sme mali my? Potom sa ukáže, ktorým vládam ide o demokraciu, o ľudí, a ktorým o svoje úzke záujmy.

Naša jediná slabina je nejednotnosť, naša najväčšia sila bude jednota. A ak našim vládnym predstaviteľom ide naozaj o demokraciu, nemáme sa čoho báť a postavia sa na našu stranu.. iba ak by nie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára