piatok, 22. apríla 2011

Marxistická teória a proletariát

RÓZA LUXEMBURGOVÁ | marxists.org

(Výňatok)

Vo svojom článku o Feuerbach-ovi formuloval Engels podstatu filozofie ako pokus zodpovedať večnú úlohu vzťahu medzi myslením a bytím, problém ľudského vedomia v objektívnom materiálnom svete. Ak prevedieme tieto pojmy bytia a myslenia z abstraktného sveta prírody a individuálnej špekulácie, t.j. zo sfér, v ktorých operujú filozofi vo svojej profesii, do sféry spoločenského života, potom môže byť tá istá vec v istom zmysle povedaná o socializme, ktorú Engels povedal o filozofii. Od dôb antiky bol socializmus hľadaním, tápaním po spôsoboch a prostriedkoch ako harmonizovať bytie s myslením, to jest, harmonizovať historické formy života so spoločenským vedomím.

Marx, spolu so svojím priateľom Engelsom bol predurčený objaviť riešenie k tomuto problému, nad ktorým si ľudia po storočia lámali hlavy. Marx objavil, že história všetkých predchádzajúcich spoločností bola v konečnom zmysle históriou produkčných vzťahov a distribúcie v týchto spoločnostiach, a že rozvoj týchto vzťahov sa za vlády súkromného vlastníctva prejavuje vo sfére politických a spoločenských inštitúcií [zákonov] vo forme triedneho boja; a týmto objavom Marx obnažil najdôležitejšiu hnaciu silu v dejinách. V rovnakom čase bolo objavené vysvetlenie pre nevyhnutnú disharmóniu vo všetkých doterajších spoločnostiach medzi vedomím a bytím, medzi túžbami ľudstva a spoločenskou realitou, medzi zámermi a závermi.

Takto sa vďaka myšlienkam Karla Marxa ľudia naučili po prvýkrát tajomstvo svojho vlastného spoločenského progresu. Mimo to, objavenie zákonov kapitalistického rozvoja tiež určilo cestu, po ktorej sa uberá spoločnosť – od spontánnych a nevedomých štádií, počas ktorých ľudia tvorili históriu podobným spôsobom ako si včely stavajú svoje úle, až k vedomému, tvorivému a naozaj ľudskému historickému štádiu, tomu štádiu, kedy má vôľa spoločnosti a spoločenskej reality po prvýkrát korelovať jedna s druhou, kedy bude činnosť spoločenského človeka po prvýkrát vytvárať presne tie závery, po ktorých bude túžiť.

Engelsovými slovami, tento konečný „skok z ríše zvierat do sféry ľudskej slobody“ bude pre spoločnosť ako celok dosiahnutý iba prostredníctvom socialistického prevratu; no toto sa už dosahuje v rámci existujúceho poriadku prostredníctvom sociálno-demokratických politík. S Ariadninou niťou Marxovho učenia v rukách je robotnícka strana jedinou stranou, ktorá si je z historického hľadiska vedomá toho, čo robí; a silou toho robí práve to, po čom túži. To je celé tajomstvo moci sociálnej demokracie (pozn. editora – revolučný marxizmus bol v Rózinej dobe známy pod týmto menom).

Buržoázny svet bol dlho ohromený nezvyčajným, neprekonateľným a neprestajným rastom sociálnej demokracie. Vtedy i dnes je možné nájsť izolované senilné alebo infantilne naivné mysle, ktoré, oslepené neobyčajným morálnym úspechom našej politiky, radia buržoázii, aby nás brala ako „príklad“ a do dna pila tajomnú múdrosť a idealizmus sociálnej demokracie. Nie sú schopní pochopiť, že to, čo je zdrojom života a sily, fontánou mladosti pre rozvíjajúcu sa pracujúcu triedu, je pre buržoázne strany – smrteľným jedom.

A čo je vlastne to, čo nám dáva morálnu silu odvážne a veselo podstúpiť a oslobodiť sa od najkrutejších útlakov, ako súčasný dvadsaťročný zákon proti socialistom? Je to azda tvrdohlavosť nemajetných usilujúcich sa o drobné vylepšenia svojich materiálnych podmienok? Moderný proletariát nie je predavačom, ani malomeštiakom pripraveným stať sa hrdinom za záchranu mizerného každodenného komfortu. Nedostatok idealizmu, rozvážna úzkoprsosť anglických odborárov demonštruje, ako je púha vypočítavosť drobných materiálnych výhod málo schopná vytvoriť vysoký morálny rast medzi proletariátom.

Je to azda asketický stoicizmus sekty ako pri prvých kresťanoch – stoicizmus, ktorý sa rozžaruje o to jasnejšie, čím viac je prenasledovaný? Moderný proletariát, ako dedič a adoptívne dieťa buržoáznej spoločnosti, je ďaleko viac rodeným materialistom, ďaleko viac jedincom z mäsa a krvi a zdravých inštinktov na to, aby bral svoju silu a zanietenosť z myšlienok v súlade s morálkou otrokov, z utrpenia samotného.

Alebo to, napokon, azda je “spravodlivosť“ príčiny, za ktorú bojujeme, čo nás robí neporaziteľnými? Prípad Chartistov a stúpencov Weitlinga, prípad utopických socialistických doktrín neboli menej “spravodlivé“ ako naša príčina. Avšak, všetky tieto učenia sa rozbili na prekážkach modernej spoločnosti.

Ak, navzdory všetkým snahám našich nepriateľov, postupuje moderné hnutie práce víťazne vopred s vysoko zodvihnutou hlavou, vďačí za to v prvom rade a predovšetkým sebaistému chápaniu zákonitosti objektívneho historického vývoja, porozumeniu, že „kapitalistická spoločnosť vytvára s nevyhnutnosťou prírodného procesu svoju vlastnú negáciu, teda vyvlastnenie vyvlastňovateľov, socialistický prevrat.“ V tomto, v jeho chápaní, vidí hnutie práce zodpovedného garanta svojho konečného víťazstva. A z tohto rovnakého zdroja preberá nielen svoju schopnosť stúpať, ale tiež svoju trpezlivosť; nielen silu pre činnosť, ale tiež odvahu stáť pevne a zotrvať.


[ Zdroj: http://www.marxists.org/archive/luxemburg/1903/03/14-abs.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára