sobota 21. mája 2011

Peking

CHARLES HUMPHREY | Adbusters
Ostrá hrana kapitalistického nihilizmu

Nepreniknuteľný šedý opar je tak hustý, že slnko je len kalnou červenou žiarou, sviecou v hmle. Plynové a elektrické motorky zbuchané z kovových tyčiek a plastovej fólie, ktoré majú kryť potenciálnych pasažierov pred vetrom a chladom. Smetie za dňa rozsypané po uliciach, pozbierané do kôpok a potom zapálené kvôli troche tepla v noci. Pouliční darebáci s prázdnymi tvárami, otrhané šaty a zodrané topánky, oči prázdne od drog, zúfalstva a podvýživy. Ženy dostupné za najnižšie možné ceny, znudené tváre na gaučoch, sledujúce televíziu a fajčiace Zhongnanhai cigarety pod ružovými svetlami. Pilníkujú si nechty a tliachajú v kulisách na hranici bežnej domácnosti, ďaleko od dráždivej teatrálnosti amsterdamskej uličky, no akosi viac perverznejšie v tom zmysle. Značky a billboardy sľubujúce implantáty pŕs, liposukciu a potraty ďaleko prevyšujú tie vtláčané minerálky a penu na holenie. Silne odlišná vízia svetského. Neustále budovanie a búranie, trosky a roxory a prázdne plastikové nádoby od farby. Budovanie a prestavovanie a búranie a renovovanie a zastarávanie objavujúce sa znova a znova za stále rýchlejších krokov bez rozoznateľného začiatku a konca. Rozličné –ávania a –ovania vytvárajúce taký koncepčný zmätok, že ich rozdiely končia v púhej „práci“. Záverečný chaos neprestajne pretvárajúci kedysi známu krajinu, deň po dni pribúdajú a prestupujú nové ploty a steny z vlnenej ocele namaľované namodro, zabraňujú prístupu k obľúbeným obchodom, chodníky sú popretŕhané a postavené tehlové múry, zničené a znova postavené v priebehu dní bez zjavného funkčného zámeru. Úplná strata akéhokoľvek kontextu alebo zmyslu, nič než šialený pohyb na vytvorenie ilúzie posunu, aby sa zakryla trápna pravda, že nič sa nedeje.


To je Peking, 2010. Kde som to len predtým videl? Tieto pohľady sú ako nejaký sen, ktorý som mal od detstva, dojem tajomna, spomienky naraz utešujúcej i desiacej. Kde som videl týchto pouličných predavačov, tieto dáždniky, stúpajúcu paru, obaly poletujúce v dažďom ulízaných uliciach, fluoreskujúce svetlá odrážajúce sa od nich? Kde som cítil strach z oficiálnej moci, kde dokonca vystrojená stráž univerzitnej brány a hrajúci sa policajt, kráľ svojho mraveniska, sú nepriateľmi, ktorých sa vždy snažím upokojiť? Kedy som cítil tú úzkosť, že by požiarny inšpektor mohol chcieť trhnúť nejaký zisk zo svojej „bezpečnostnej inšpekcie“ z môjho apartmánu v betónovom bloku? Prečo je mi to všetko tak známe?


A potom mi to napadlo. Toto je koniec sveta. Peking je bod nula. Filozof Slavoj Žižek vo svojom Vitajte v pustine Reálna napísal, že Američania boli uchvátení pohľadom na padajúce dvojičky preto, lebo to bol naozajstný prejav niečoho, čo vo svojich virtuálnych životoch zažili nespočetnekrát predtým. Scéna akčného filmu lietadla a explózie, dymu a kriku, heroizmus a žiaľu, boli celkom podobne zažité v stovkách podôb. A teraz vysvitá, že to, čo ma priviedlo do Pekingu je spôsob, akým sa skutočnosť rúti vpred, aby sa spojila s virtuálnou skúsenosťou, akú som už predtým mnohokrát zažil. Peking je koniec sveta, ktorý som videl vo filmoch ako Children of Men, Blade Runner, Mad Max a iných. Nie ten koniec sveta asteroidov, lávy a topiacich sa ľadových vrcholkov, žiadne výbuchy a záchvevy, ale duševný koniec sveta, kolaps poriadku a rozumu vedený samotnou spoločenskou logikou, ktorá ich mala dosiahnuť. Apokalypsa, ktorá necháva kostru spoločenského poriadku nedotknutú a privádza jednotlivcov do ich vlastného pekla. Toto je hrana kapitalistického konca sveta, konečná realizácia nočných mor modernity. Peking je vedený logikou reflektujúceho rozumu, pred ktorým varoval Kierkegaard, orwellovská nočná mora známa prostredníctvom nietzscheovského Posledného človeka, ktorý sa viac nemôže ani opovážiť snívať o marxistickej, leninskej alebo, pri úplnej irónii, dokonca o maoistickej spoločenskej utópii. Táto skutočnosť je tragicky zachytená v príbehu o malom chlapcovi, ktorý sa pred 30-timi rokmi opýtal svojej mamy, „Mami, kedy príde komunizmus?“ len preto, aby dostal zaucho a vynadané za pýtanie sa takýchto hlúpych (a politicky nebezpečných) otázok. Nedávno tento človek, teraz už viac ako 40-ročný, utešoval svoju umierajúcu matku, ktorá na svojej smrteľnej posteli v preľudnenej a slabo personálne vybavenej verejnej nemocnici, prepukla pri tomto dejisku, ktorého bola svedkom keď opúšťala tento svet, v zúfalý plač a spýtala sa, „Syn môj, kedy príde komunizmus?“ Čína je častokrát zobrazovaná ako zaostalá krajina, ktorá sa snaží „dostihnúť“ Západ. Smutnou pravdou je, Čína je ďaleko vpredu v zatáčke hlavnej jednosmerky – Číňania prijali hrozivú pravdu založenia spoločenskej organizácie na lineárnom ekonomickom modeli kapitalistického rastu -, že v globálnom kapitalizme nie je žiaden mesiáš. Niet konca, niet nádeje, niet sna, účelu, len ešte viac pohybu bez posunu v nejakom jasnejšom smere. Rozvoj bez pokroku, zmena bez kontextu, práca bez účelu. Toto je koniec nášho duševného sveta, záver našich príbehov, a Peking je bod nula.


Znaky rozpadu kategórii zmyslu je možné vidieť na uliciach a v každodennom živote. Strata rozdielu medzi rozvojom a poklesom, medzi rastom a úpadkom, ktorý je jasne odhalený v ustavičnom stavaní a búraní a rumoviskách, ktoré vytvára, sa opakuje v každej sfére spoločenského života. Dôsledkom toho je, že keď sa všetky koncepčné kategórie zrútia do seba, všetok zmysel sa stratí a navigácia cez vody života sa stane takmer nemožná. Čím je zločin ak sa stane nerozlíšiteľným od denných aktivít businessmenov, vládnych úradníkov a presadzovateľov práva? Ako je možné udržať dichotómiu zločin/dodržiavanie zákona, keď sa všeobecne prijíma, že logika rastu zisku nariaďuje, že každý, od najmenšieho obchodníka po najvyšších vládnych úradníkov, má záujem o vystúpenie z týchto pravidiel, aby „rozvinul ekonomiku“? Ako je možné udržať rozdiel medzi riadnym rodičovstvom a hrubým zaobchádzaním s dieťaťom, keď záujem o dotláčanie dieťaťa k väčšiemu akademickému úspechu zosilňuje kontrolu nad každým jeho pohybom a rozhodnutím prostredníctvom aktov fyzického a emocionálneho násilia? Čo je zdravie a choroba, ak doktori škodoradostne reagujú na najmenšiu chorobu kobercovým bombardovaním systému s každým liekom, ktorý môžu potenciálne predať svojmu pacientovi.


Fyzický a sociálny dôkaz kolapsu zmyslu v Pekingu je vpísaný do duše každého, kto pracoval dosť na to, aby strhol svoje detské ilúzie. Do mladých myslí sa zasievajú štátom vytvorené ilúzie z komunistickej minulosti, vyrobené na dočasné izolovanie detí od tejto reality, duševná výstuž na ochránenie ich integrity až do skončenia nevyhnutného naprogramovania. Slová ako „harmónia“ a „ľud“ sú nastriekané na každom verejnom ozname, aby zakryli hnilobu v srdci spoločnosti. Zúfalstvo je štandardným stavom pre väčšinu mladých odborníkov a univerzitných študentov dnes. Zúfalstvo, ktoré je častokrát vyjadrované mojimi študentmi, ktorí mentálne vypadávajú zo svojich tried, a mladými, dobre vzdelanými kamarátmi z profesie, ktorí musia divoko bojovať, aby prežili, pričom opakovane zlyhávajú a pýtajú sa kohokoľvek, kto bude načúvať, často za nejakú cenu, „Prečo vlastne žijem?“ Študenti sú nútení špecializovať sa na základe vrtochov ich rodičov a ponúk ich univerzít, podrobovaní rutinne učiť 30 alebo viac hodín týždenne. Mladí odborníci pracujú do bodu vyčerpania za menej ako tisíc dolárov mesačne, žijú v maličkých bytoch, prevádzkovaných takmer kriminálnymi kartelmi agentúr s nehnuteľnosťami s oligopolom, v kompletne deregulovanom nájomnom trhu. Platia päťsto dolárov mesačne za nájom, ktorý sa platí prinajmenšom štyri mesiace vopred, bez možnosti podnájmu, s mesačným sprostredkovateľským poplatkom, ako aj hromadou náhodilých poplatkov, na ktorých sa vás bude nájomná agentúra snažiť dobehnúť a zastrašiť, aby ste ich zaplatili. Väčšina bojuje s tým, aby vyšla z platu, pričom podporuje svojich starnúcich rodičov. Ich jedinou nádejou je naučiť sa trhovým trikom, podvádzať, švindľovať, vymáhať a uplatiť si svoju cestu na vrchol, aby dosiahla nejakú životnú úroveň. Je to verzia modernej informačnej ekonomiky zo scény filmu Metropolis Fritza Langa, kde mladý Feder sleduje ako sú masy robotníkov nakladané do papule mechanického Molocha. Generácia mladých ľudí, ktorá, ak je im daná šanca dýchať, by mohla pôsobiť pozitívnym vplyvom na svoje okolie, vytvárať nové myšlienky, byť dobrými rodičmi alebo prispieť k lepšej spoločnosti, je bezohľadne stravovaná a ponechaná ako vyhorená, s chorobami skazenými telesnými schránkami v štyridsiatke, si skôr častejšie než vôbec rekonštruujú svoje psychické traumy na svojom jednom dieťati, ktoré im je dovolené. Bude to len horšie.


My na Západe radi kritizujeme Čínu pre tieto skutočnosti, prirovnávame mestá ako Peking k mravčím farmám a čínskych ľudí k neľudským robotom. Radi obviňujeme Čínsku vládu z odopierania zákona, viníme ich zo zbedačovania Čínskeho ducha a vykorenenia päťtisícročnej čínskej kultúry. Realita je však taká, že Číňania sa iba rýchlo učia. Západné spoločnosti rozvinuli a prepísali svetu model spoločenskej organizácie, ktorý je zbavený konceptuálnych rozdielov, ktoré sú najdôležitejšie pre vytvorenie zmysluplného sociálneho a duševného obsahu. Jednoduchá binárna rovnica, séria numerických plusov alebo mínusov bola prebratá ako najdôležitejší determinant hodnoty, stability a zmyslu. My na Západe sme mali dostatok šťastia na to, že sme v minulých storočiach zhromaždili dostatočnú moc a bohatstvo, aby sme si až donedávna umožnili izolovať sa od duševnej biedy, ktorú sme uvalili na druhých. Číňania, bez tohto luxusu, pochopili skutočnú podstatu nášho Nového svetového poriadku [New World Order] rýchlejšie a lepšie ako akýkoľvek iný národ. To je dôvod prečo sa Čína stala dejiskom Konca Sveta. Toto nie je „koniec“ v zmysle záveru alebo konečného bodu, no v zmysle realizácie, odhalenia, účelu. Je to prejav nevedomého sna kapitalistického systému spoločenskej organizácie celkovo založenej na binárnej logike finančného rastu. Toto je Svet, ktorý sme vytvorili, a toto je jeho Koniec, zároveň zakončenie starého sna zmyslu a spoločenstva a anti-konca, začiatok nového sveta zbaveného príbehov a rozdielov, ktoré zabezpečovali jednotlivému a spoločnému životu zmysel. Peking je Koncom Sveta, je to náš prázdny cieľ, je nočnou morou, ktorú sme spoločne objali. Počas 20. storočia sme snívali o budúcnosti zloženej z jednotiek a núl, kde by človek a stroj mohli byť jedným. Peking nie je Koncom Sveta preto, že Čína je budúcnosťou, ale preto, že v budúcnosti sme sa rozhodli to nasledovať, budeme všetci Číňanmi.





Charles Humphrey je 25-ročný Kanaďan žijúci v Pekingu, kde vyučuje, píše, študuje čínštinu a venuje sa svojej nevyliečiteľnej závislosti na čínskych bojových umeniach.

[ Zdroj: http://www.adbusters.org/magazine/95/and-then-it-happened.html ]

3 komentáre:

  1. Zaujala ma táto esej, viac ako len zaujala ! zastavila čas pre pár myšlienok, - má hlboký filozofický podtext, evokuje, plodí myšlienky plné otázok čakajúcich na odpoved dnes, hned teraz ...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skvele! Zdieľam Vaše nadšenie.
    Lenže, čo robiť?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. V tomto kontexte ma trochu desí, že tak, ako Čína prevzala "komplexy a zlozvyky" západného sveta, tak teraz západ začína hľadieť na Čínu ako na ideál rozvoja.

    OdpovedaťOdstrániť