štvrtok 16. júna 2011

Arundhati Roy: ´Pokúšajú sa ma udržať v destabilizácii. Ktokoľvek, kto niečo povie, je v nebezpečenstve´

STEPHEN MOSS | The Guardian
Románopiskyňa a výherkyňa Bookerovej ceny o svojom politickom aktivizme v Indii, o tom, prečo už viac neodsudzuje násilný odpor – a prečo je jedno, že nikdy nenapíše ďalší román

Toto nie je ideálny začiatok. Narážam do Arundhati Roy, keďže obaja mierime na toaletu v predsieni veľkej budovy, ktorá ubytúva kancelárie jej vydavateľa Penguin. Sú tu autori, napríklad V S Naipaul, s ktorými by to mohlo byť trápne. No nie Roy, pri ktorej mám vždy pocit kľudu. O čosi neskôr nás jej vydavateľ usadí v malej, prostej miestnosti. Keď zaujmeme miesta na oboch stranách úzkeho stola, pripomína mi to vypočúvacie sedenie. No ona hovorí, že v Indii sú vypočúvacie miestnosti omnoho menej zdraviu prospešné ako toto.

Roy, ktorej bude tohto roku 50, je najviac známa pre svoj román Boh malých vecí z roku 1997, s ktorým vyhrala Bookerovu cenu, no za posledné desaťročie bola stále hlasnejším kritikom Indického štátu, útočiac na jeho politiku voči Kašmíru, ničenie životného prostredia, ktoré priniesol prudký rozvoj, na program nukleárnych zbraní krajiny a korupciu. Ako hlavná oponentka všetkého spojeného s globalizáciou sa snaží tvoriť „novú modernitu“ založenú na udržateľnosti a obrane tradičných spôsobov života.

Jej nová kniha, Zlomená republika, prináša spolu tri eseje o maoistickom guerrillovom hnutí v lesoch centrálnej Indie, ktoré vzdoruje vládnym pokusom o zastavanie a ťažbu zeme, na ktorej žijú domorodí ľudia. Ustredná esej, Cestovanie so súdruhmi, je unikátnym kúskom reportáže, rozprávajúcej o troch týždňoch, ktoré strávili s guerrillami v lesoch. Predpokladám, že musela byť v obrovskom osobnom nebezpečenstve. „Každý je tam vo veľkom osobnom nebezpečenstve, takže tam nemôžete ísť s pocitom, že ste špeciálne v nebezpečenstve,“ hovorí svojím milým, vysoko postaveným hlasom. V každom prípade, hovorí, násilie nábojov a mučenie nie je väčšie než násilie hladu a podvýživy zraniteľných ľudí s pocitom, že sú v obkľúčení.

Čas strávený s guerrillou spravil hlboký dojem. Opisuje noci strávené spaním na lesnej zemi „tisíc hviezdičkovému hotelu“, tlieska „zúrivosti a dôstojnosti týchto chudobných ľudí udrieť späť“, a hovorí, že „pri pobyte v lese mám pocit ako keby bolo v mojom tele dostatok miesta pre všetky moje orgány“. Veľmi sa jej hnusí pompézny, korporátny, rastom posadnutý moderný Ind, a tam v lese našla nakrátko mier.

V knihe je silný hnev, hovorím, naznačujúc, že ak by ho stlmila, našla by pripravenejšie publikum. „Hnev je vyvážený,“ tvrdí. „Je menší, než aký v skutočnosti cítim.“ No i tak ju jej kritici nazvýajú neodbytnou. „To slovo ´neodbytný´ je využíva pre akékoľvek vyjadrenie pocitov. Pre zriadenie je normálne byť v otázke rozdrvenia ľudí tak neodbytným ako chce.“

Pochádza jej politická angažovanosť od jej matky, Mary Roy, ktorá v Kerale založila školu a má reputáciu ako aktivistka za ženské práva? „Ona nie je aktivistka,“ hovorí Roy. „Neviem, prečo to ľudia hovoria. Moja mama je ako postava, ktorá utiekla zo série Felliniho filmov.“ Smeje sa na svojom vlastnom opise. „Sama je celým fungujúcim vesmírom. Aktivisti by od nej utiekli na míľu, pretože by sa nemohli vysporiadať s tým, kým je.“

Chcem hovoriť viac o Mary Roy –a následne to aj urobíme- no je tu jeden dôležitý bod, ktorý si treba ujasniť. Guerrilly používajú násilie, všeobecne namierené voči polícii a armáde, no niekedy spôsobujú zranenia a smrť civilistov chytených v krížovej paľbe. Odsudzuje toto násilie? „Už ho viac neodsudzujem,“ hovorí. „Ak ste adivasim (domorodý Ind) žijúcim v lesnej dedine a príde 800 CRP-čok (Ústredné policajné rezervy) a obkľúči vašu dedinu a začne ju zapaľovať, čo mienite robiť? Myslíte, že pôjdete do hladovky? Môže ísť hladujúci do hladovky? Nenásilie je divadelnou hrou. Potrebujete publikum. Čo môžete spraviť, ak nemáte žiadne publikum? Ľudia majú právo vzdorovať ničeniu.“

Jej kritici ju označujú ako sympatizantku maoistov. Je ňou? „Som sympatizantkou maoistov,“ hovorí. „Nie som maoistickým ideológom, pretože komunistické hnutia boli v dejinách rovnako deštruktívne ako kapitalizmus. No teraz, keď začal zápas, cítim, že sú veľkou súčasťou odporu, ktorý podporujem.“

Roy hovorí o odpore ako o „povstaní“; hovorí o Indii, ako keby bola zrelá na revolúciu čínskeho alebo ruského typu. Tak ako to, že sa my na Západe nedopočujeme o týchto mini-vojnách? „Bolo mi viacerými korešpondentmi medzinárodných periodík celkom otvorene povedané,“ hovorí, „že majú inštrukcie - ´Žiadne negatívne správy z Indie´ - pretože to je investičná destinácia. Takže o tom nepočujete. No je tu povstanie, a nie je to len maoistické povstanie. Všade po krajine ľudia bojujú.“ Považujem takýto pokyn, že jestvujú takéto nariadenia –alebo že by ho prijímali žurnalisti so sebaúctou- za smiešny. Zahraničné správy o Indii môžu naozaj byť lenivé alebo krátkozraké, no nemyslím si, že sú skorumpované.

Pôsobí ako členka náboženskej sekty, vravím, ako keby uzrela svetlo. „Je to spôsob života, spôsob myslenia,“ odpovedá bez toho, aby sa urazila. „Viem, že ľudia v Indii, dokonca moderní mladí ľudia, že tu je niečo, čo je živé.“ Tak prečo sa nevzdať plyšového domova v Dílli a vystúpení v médiách, a vrátiť sa do lesa? „Bola by som viac ako šťastná, ak by som mala, no bola by som pre nich v lesoch prekážkou. Boje je potrebné bojovať rozličnými spôsobmi. Vojenská stránka je toho len jednou časťou. To, čo robím ja, je ďalšou časťou boja.“

Pochybujem o jej absolutizme, jej manichejskom pohľade na svet, no obdivujem jej odvahu. Jej dom bol napadnutý kameňmi; indické vydanie Zlomenej republiky bolo prerušené provládnymi demonštrantmi, ktorí útočili na javisko; môže byť obvinená z protištátnej agitácie pre vyhlásenie, že Kašmíranom by malo byť dané právo sebaurčenia. „Pokúšajú sa ma držať v destabilizácii,“ vraví. Cíti sa byť ohrozená? „Ktokoľvek, čo niečo povie je v nebezpečenstve. Stovky ľudí sú vo väzení.“

Roy prirovnávala písanie románov a polemiky k rozdielu medzi tancom a chôdzou. Už viac nechce tancovať? „Samozrejme, že chcem.“ Pracuje na novom románe? „Pracovala som,“ hovorí s úsmevom, „no nemám na to veľa času.“ Vadí jej, že príchod odpovede na Boha malých vecí bola tak dlhá? „Som vysoko neambiciózna osoba,“ vraví. „Čo na tom, či tu je alebo nie je nejaký román? Nepozerám sa na to takto. Pre mňa by nič nemalo takú cenu neísť do toho lesa.“

Je ťažké posúdiť, či bude druhý román. Boh malých vecí približoval veľa z jej vlastného života – jej charismatickú, no panovačnú matku; opitého čajovníkového otca, ktorého jej matka opustila, keď bola Roy veľmi mladá; jej vlastný odchod z domu v jej neskorej mladosti – že to môže byť jednorázové, kniha, v ktorej bolo napísané odžité. Dáva nejednoznačné odpovede o tom, či očakáva, že sa objaví ďalší román. Na jednej strane hovorí, že je zapojená do hnutia odporu a že to dominuje v jej myšlienkach. No takmer rovnakým dychom povie, že druhí „zodvihli štafetu“ a že by sa rada vrátila k románu, opäť tancovala.

Isté je to málo, ktoré bolo zatiaľ napísané z druhého románu. Uprednostňuje nepovedať mi, o čom bude; valstne, hovorí, že nebude možné presne označiť tému. „Nemám témy. Nie je to tak, že by som rada napísala román proti priehrade. Román je príliš krásny na to, aby bol o jednej téme. Mal by byť o všetkom.“ Zablokoval ju tlak, že by mala sledovať výherkyňu Bookera? „Nie,“ hovorí. „Nie sme deti, ktoré chcú byť všetky prvé v triede a vyhrávať ceny. Je to radosť z toho. Neviem, či to bude dobré kniha, no som zvedavá ako a čo napíšem po týchto cestách.“

Sú jej agent a vydavateľ sklamaný zo stáleho čakania na ďalší román? „Vždy vedeli, že to nebude nejaká romány produkujúca továreň,“ hovorí. „To som hovorila veľmi jasne. Nevidím dôvod. Spravila som niečo. Mala som z toho radosť. Robím niečo teraz. Žijem až po kraje svojich nechtov, používam všetko, čo mám. Je pre mňa nemožné dívať sa na veci politicky alebo akýmkoľvek spôsobom ako projekt, aby som si predĺžila kariéru. Ste privedený priamo do krvi miest, ktorých žijete a toho, čo sa tam deje.“

Nemá finančné potreby napísať ďalší román. Boh malých vecí, z ktorej sa po svete predalo viac ako 6 miliónov kópií, ju pripravilo na život, i keď už veľkú časť z týchto peňazí rozdala. Dokonca odmietla ponuky na filmové práva, pretože chcela, aby nikto nepodával jej knihu na obrazovke. „Každý čitateľ má svoju predstavu vo svojej hlave,“ hovorí, „a nechcem, aby z toho bol jeden film.“ Má pevnú vôľu. Vtedy v 1996, keď bol Boh malých vecí pripravený na vydanie, trvala nad určením obrázka prebalu, pretože nechcela „obal s tigrami a ženami v sárí“. Je neskrotnou dcérou svojej matky.

Nalieham, aby mi povedala viac o svojej felliniovskej matke. Je, hovorí Roy, ako cisárovna. Vedľa postele má veľa gombíkov, ktoré, keď ich stlačíte, vydávajú rozličný vtáčí spev. Každé volanie signalizuje jej doprovodu, čo potrebuje. Bola ona stredom života svojej dcéry? „Nie bola stredom mnohých konfliktov v mojom živote. Je to výnimočná žena, a keď sme spolu, mám pocit, že sme dva nukleárne ozbrojené štáty.“ Smeje sa nahlas. „Musíme byť trošku opatrnejšie.“

Na stlmenie rodinného napätia, odišla Roy z domu keď mala 16, aby študovala architektúru v Dílli – dokonca i potom, chcela vytvoriť nový svet. Zobrala si spolužiaka vo veku 17 rokov. „Bol veľmi pekný chlap, no nebrala som to vážne,“ vraví. V 1984 stretla a zobrala si filmára Pradipa Krishena, a pomohla mu vychovať jeho dve dcéry zo skoršieho manželstva. Teraz žijú oddelene, i keď naňho stále odkazuje ako na jej „srdiečko“. Takže prečo oddelene? „Môj život je tak šialený. Je tu tak veľa tlaku a výstrednosti. Nemám žiadne založenie. Nemám nikoho, kto by robil sprostredkovateľa medzi mnou a svetom. Je to založené len na inštinkte.“ Myslím,že to, čo hovorí je, že sloboda pre ňu znamená viac ako čokoľvek iné.

Zvolila si nemať deti, pretože by to narazilo na tú slobodu. „Po dlhú dobu som nemala prostriedky na ich podporu,“ vraví, „a keď som mala, myslela som si, že by to bolo nespoľahlivé. Tak veľa žien v Indii, ktoré bojujú tieto boje nemá deti, pretože sa môže stať čokoľvek. Musíte mať ľahkosť v nohách a ľahkosť v mysli. Páči sa mi byť mobilnou republikou.“

Roy sa v minulosti charakterizovala ako „rodená feministka“. Čo tým myslela? „Kvôli mojej matke a tomu, že som vyrastala bez otca, ktorý by na mňa dával pozor, som sa skoro naučila, že pravidlom číslo jedna je dávať si na seba pozor. Mnohé z toho, čo teraz dokážem a hovorím je z tho, ako som bola v skorom veku nezávislá.“ Jej matka sa narodila do bohatej, konzervatívnej kresťanskej komunity v Kerale, no dostala sa mimo svetlých tým, že si vzala Ranjita Roya, Inda zo západného Bengálska. Keď sa vrátila do svojho rodného štátu, mala po rozvode málo peňazí a bola preto dvojnásobne prehliadaná. Matka následne zvíťazila nad všetkými týmito prekážkami a mala úspech so školou, ktorú založila, no vyrastajúc ako outsider zanechalo stopu na jej dcére.

Roy hovorí, že vždy bola bojovnou, a poukazuje na svoju hádku s režisérom Shekharom Kapurom v polovici 1990-tych rokov o jeho filme Kráľovná banditov, kde pochybovala o tom, že mal právo zobraziť na obrazovke znásilnenie žijúcej osoby bez súhlasu ženy. Román môže byť výňatkom zo života pobúrenia, než nečakaným, náhodným pobúrením v živote písania románov. No neobetovala pre boj príliš veľa – možnosť tancovať, deti, možno dokonca jej druhé manželstvo? „Nevidím žiadnu z týchto vecí ako obety,“ vraví. „Sú to pozitívne voľby. Cítim sa byť obklopená láskou, vzrušením. Neboli vybrané nejakým mučeníckym spôsobom. Keď som putovala lesmi so súdruhmi, celý čas sme sa smiali.“



[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/books/2011/jun/05/arundhati-roy-keep-destabilised-danger ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára