štvrtok, 30. júna 2011

Fašizmus: falošná revolúcia

MICHAEL PARENTI
Fašizmus je falošnou revolúciou. Robí revolučnú výzvu bez toho, aby spravil skutočnú revolúciu. Propaguje všeobecne vyhlasovaný nový poriadok, zatiaľ čo slúži tým istým, starým peňažným záujmom.

Pred prvou svetovou vojnou bol Benito Mussolini socialistom, no vo chvíli, keď mu majetné triedy v Taliansku ponúkli finančnú podporu a moc, neváhal vymeniť si strany. (Vieme o ľuďoch, ktorí zamenili strany, všakže?) A s obrovskými obnosmi, ktoré obdržal od majetných záujmových skupín, sa bol Mussolini schopný preniesť na národnú scénu ako vodca hnutie, ktoré sa zameriavalo na útočenie na odbory, roľnícke farmové kooperatívy, socialistov, komunistov, a anarchistov. Po prvej svetovej vojne museli veľkí priemyselníci a veľkí vlastníci pôdy kvôli udržaniu úrovne zisku znížiť mzdy a zvýšiť ceny. Štát musel naviac poskytnúť veľkým vlastníkom masívne dotácie a daňové úľavy. Na financovanie tohto korporátneho programu sociálneho štátu museli byť populisti zdanení omnoho viac, a výdaje na spoločenský blahobyt drasticky zoškrtané. (Zneje to všetko povedome?) No vláda nemala úplnú slobodu pri aplikovaní tvrdých opatrení, pretože talianskí pracujúci a roľníci mali svoje vlastné odbory a dosť silné politické organizácie. S demonštráciami, štrajkami, bojkotmi, prevzatím fabrík získali podstatné výhody a právo organizovať sa a boli schopní obraňovať svoj životný štandard. Na vytlačenie tohto životného štandardu a získanie ekonomických zmien, ktoré chceli plutokrati a obchodní magnáti, museli vládnuce záujmy zrušiť demokratické práva, ktoré týmto pracujúcim a roľníkom pomáhali tento štandard ochraňovať. Riešením bolo rozbiť ich organizácie a ich politické slobody. Vedúci predstavitelia priemyslu, spolu s vrcholnými bankármi a poľnohospodárskymi asociáciami sa stretli s Mussolinim, aby naplánovali a zafinancovali takzvanú „fašistickú revolúciu“. Do dvoch rokov po prevzatí štátnej moci zatvoril Mussolini všetky opozičné periodiká a zničil socialistické, liberálne, katolícke, demokratické, a republikánske strany, ktoré dohromady ovládali okolo 80% voličských hlasov.

V Nemecku bol veľmi podobný vzorec spolupráce medzi fašistami a kapitalistami. Nemeckí pracujúci a poľnohospodárski robotníci získali osemhodinový pracovný deň, poistenie v nezamestnanosti, právo na združovanie. Vybudovali si veľmi schopné politické organizácie, no ťažkí priemysel a veľké financie boli v stave blízko takmer úplného kolapsu. Biznis chcel znížiť platy a získať daňové úľavy a veľké štátne dotácie na oživenie miery zisku. Nemeckí veľkokapitalisti značne zvýšili svoju podporu Hitlerovi, a nacistická strana bola pohnaná na národnú úroveň.

Koho podporovali Hitler a Mussolini, keď sa chopili moci? V oboch krajinách bol vyvíjaný zarážajúco podobný program. Odbory a štrajky boli nezákonné, odborársky majetok a publikácie boli skonfiškované, farmové kooperatívy boli odovzdané bohatým súkromným vlastníkom, veľké poľnohospodárske farmárstvo bolo silne dotované. Ako v Nemecku, tak v Taliansku boli už skromné platy pracujúcich drasticky znížené; v Nemecku od 25-40%; v Taliansku 50%. V oboch krajinách boli zrušené alebo zastarali zákony o minimálnej mzde, preplácané nadčasy, a bezpečnostné opatrenia závodov. Pre obyčajný ľud boli zvýšené dane, no znížené alebo zrušené pre bohatých a veľký obchod. Dane z dedičstva pre bohatých boli silno zredukované alebo zrušené. Obaja, Mussolini a Hitler preukázali svoju vďačnosť svojím obchodným sponzorom tak, že im odovzdali perfektne schopné oceliarne, elektrárne, banky, parné spoločnosti vo verejnom vlastníctve („privatizácia“ sa to tu nazýva). Oba režimy sa hlboko ponorili do štátnej pokladnice, aby napustili alebo subvencovali ťažký priemysel (korporátny program sociálneho štátu). Oba štáty garantovali návrat kapitálu investovaného obrovskými korporáciami a prevzali väčšinu rizík a strát z investícii (Nepodobá sa to Savings & Loan?)

Vo všetkých reakčných režimoch bol verejný kapitál vyplienený súkromným kapitálom. Dôsledkom toho bola ekonomika v Taliansku v 1930-tych rokoch postihnutá recesiou, ohromným verejným dlhom, a rozšírenou korupciou, no priemyselné zisky rástli, a zbrojárske továrne horlivo chŕlili zbrane. V Nemecku bola nezamestnanosť trochu zmiernenákvôli masívnym zbrojným programom a výdajom na zbrane. No vo všeobecnosti sa chudoba zvýšila. No od 1935-1943 stúpol celkový príjem vedúcich predstaviteľov nemeckých korporácií o 46%. V oboch krajinách sa pracovné podmienky značne zhoršili: zrýchlenie, prepúšťanie, uväzňovanie pracovníkov, ktorí sa sťažovali na nebezpečné alebo neľudské pracovné podmienky, viac hodín za menej peňazí.

Veľká časť politiky je racionálna manipulácia iracionálnych symbolov. Vo fašizme smerujú tieto iracionálne, atavistické výzvy k mytickým koreňom ľudí: pre Mussoliniho späť k vznešenosti Ríma; pre Hitlera, starodávny ľud. Potom je tu kult vodcu: Il Duce, der Führer. S uctievaním vodcu a uctievaním štátu prišlo velebenie militarizmu, vojny, a dobývania – v svojej podstate konzervatívne symboly na odvrátenie pozornosti ľudí od ich vlastných bezprostredných politických/ekonomických triednych záujmov a na ich povzbudenie do vojny, dobývania, militarizmu.

Fašistické učenie zdôrazňuje jeden ľud, jeden štát, jeden vodca. Ľudia sa viac nemajú zaujímať o delenie na triedy, ale sa musia vidieť ako súčasť harmonického, autoritárskeho celku, pohľad, ktorý podporuje socioekonomický status quo. Na rozdiel od toho obhajuje ľavicová agenda ostrejšie uvedomenie triednej nespravodlivosti a triedny boj, artikuláciu potrieb ľudu a samostatne sa vytvárajúcu participáciu ľudských síl.

Fašizmus, hlavne v nacistickej verzii, má zreteľný záväzok k rasizmu. Tvrdí, že ľudské vlastnosti sa dedia krvou. Tvrdí, že genetika a biológia opravedlňujú jestvujúcu triednu štruktúru (práve tak, ako to robia naši akademickí rasisti dnes s ich teóriami zvonovitej krivky a ich zahrávaním sa s lacnými trikmi z eugeniky).

Fašizmus taktiež podporuje sexuálnu nerovnosť a homofóbiu. Útlak gayov bol zločinný a vražedný; útlak žien bol tradične patriarchálny. „Najvyššou profesiou ženy je starať sa o potreby svojho manžela a deti, prinášajúc tak veľa detí ako len môže pre štát.“

V nacistickom Nemecku bol rasizmus a antisemitizmus používaný na presmerovanie niektorých legitímnych krívd na nerelevantných nepriateľov (vytvárania obetných baránkov). Mnoho Nemcov zo strednej triedy vedelo, že boli klamaní mocnými ekonomickými silami, no boli príliš zviazaní s konvenčným spoločenským poriadkom, aby si osvojili revolučný smer, takže šli fašistickým smerom a začali voliť nacistické strany.

Antisemitská propaganda bola veľmi emotívna a iracionálna, no šikovne vytvorená tak, aby zapôsobila na isté skupiny. Pracujúcim a roľníkom bolo povedané, „Sú to židovskí kapitalisti, židovskí úžerníci, kto to robí.“ Strednej triede povedali „Sú to židovskí šéfovia odborov a židovskí komunisti, kto to robí.“ Veľkým vlastencom povedali, „Žid je tým nepriateľským cudzincom, internacionalistom.“ Toto je racionálne použitie iracionálnych symbolov a argumentov.

Čo odlišovalo fašizmus od bežných pravicových samovládcov, bol spôsob akým sa snažili pestovať revolučnú auru a pôsobiť dojmom masového hnutia. Fašizmus ponúka zvodný mix revolučne znejúcich masových apelov a reakčnej triednej politiky. Celý názov nacistickej strany bol Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. Obaja, talianskí fašisti a nacisti sa vedome snažili imitovať ľavicu: mládežnícke organizácie, masové mobilizácie, manifestácie, pochody, transparenty, symboly, slogany, uniformy. A myslím si, že tiež z tohto dôvodu ponímali mnohí mainstreamoví autori fašizmus a komunizmus ako totalitárne dvojičky. No mnoho pracujúcich a roľníkov nemohlo poznať rozdiel. Priemyselníci a bankári nemohli poznať rozdiel. A samozrejme komunisti a fašisti nemohli poznať rozdiel.

Západné kapitalistické štáty tolerovali a spolupracovali s fašizmom. Po druhej svetovej vojne spravili západní kapitalistickí spojenci málo pre to, aby vyhubili fašizmus z Talianska či Nemecka, okrem norimberských procesov, no polícia, súdy, armáda, bezpečnostné agentúry, byrokracia ostala prevažne vybavená personálom, ktorí slúžili bývalým nacistickým režimom, alebo ich ideologickým nováčikom, a to je tak dodnes. Ako môžete zavraždiť šesť miliónov Židov, pol milióna Rómov, niekoľko miliónov Ukrajincov, Rusov, Poliakov, a iných, a tisíce homosexuálov, a uniknúť súdu? Jediný spôsob, ako tomu môžete uniknúť, je, že tí samotní ľudia, ktorí majú prešetriť tieto zločiny sú spoluvinní.

Čo sa stalo s obchodom USA, ktorý kolaboroval s fašizmom? Korporácie ako DuPont, Ford, General Motors, ITT, vlastnili fabriky v týchto nepriateľských krajinách, ktoré produkovali benzín, tanky, a lietadlá, ktoré počas druhej svetovej vojny spôsobili Spojeneckým silám skazu. Po vojne, namiesto stíhania za zradu zozbieralo ITT 27 miliónov dolárov od vlády USA za vojnové škody zasadené jej nemeckým továrňam bombardovaním Spojencov. General Motors zinkasovalo 33 miliónov dolárov. Od vojny sa lídri USA podieľali na udržiavaní talianského fašizmu nažive, dajúc milióny dolárov pravicovým organizáciám a neo-fašistickým organizáciám v Taliansku.

Koalícia neo-fašistických a separacionistických skupín vedená mediálnym magnátom [rozumej boháčom] Silviom Berlusconim vyhrala v 1994 v Taliansku voľby. Ich program: jednotné dane pre bohatých a chudobných podobne, školské poukazy, redukcia sociálneho štátu, zavedenie súkromných dôchodkových účtov, a, samozrejme, privatizácia skoro všetkého. Talianskí neofašisti sa od amerických reakcionárov učia ako dosiahnuť fašistických cieľov za demokratických podmienok s demokratickým pozlátkom – použitám pozitívneho, reaganovského optimizmu; presviedčaním ľudí, že vláda je nepriateľ (predovšetkým jej sociálno demokratické aspekty); posilnením represívnych funkcií štátu; podnecovaním nenávisti voči novým, prichodzím imigrantom; a hlásaním imaginárnych hodnôt voľného trhu.

Politický stred je vždy opisovaný ako nejaký druh umierneného miesta medzi extrémami ľavice a pravice. Bližšie čítanie histórie by nám malo napovedať, že stred sa prikláňa viac tomu, že zdieľa spoločnú vec s pravicou proti ľavici, pretože stred a pravica zdieľajú oddanosť korporátnemu kapitalizmu a mytológii voľného trhu. Zvážte, ako mierne federálne autority v USA po generácie zaobchádzali s vražednými, lynčujúcimi, nočnými jazdcami Ku Klux Klanu v tejto krajine. Porovnajte to so spôsobom, akým sa zaobchádalo s Čiernymi pantermi. Zvážte ako sa prešetruje pravica v porovnaní s ľavicou. Keď bolo zbombardované Centrum pre kubánske štúdie pravicovou kubánskou skupinou, ktorá na to bola hrdá, pripustila, že to spravili, nemala FBI ani stopu, nemohla ich nájsť.

Ďaleko od umiernenosti, ako bývajú vždy označovaní, sú ľudia politického stredu dosť schopní najneumiernenejších a extrémistických činov, aké si je možné predstaviť. Bola to Demokratická strana, ktorá nám dala spoľahlivé očistenie sa od pozdných 1940-tych rokov. Bola to Demokratická strana, ktorá nám dala Hirošimu a Nagasaki a Vietnam. Nebola to Spoločnosť Johna Bircha [americká politická, radikálne pravicová skupina podporujúca konzervatívne hodnoty, antikomunizmus, obmedzenú vládu a osobné slobody], ktorá sa pokúsila vybombardovať Indočínu do doby kamennej. Nebola to Americká nacistická strana, ktorá zdokonalila napalm. Napalm bol vyvinutý na Harvarde. Neboli to nacisti, ktorí dali thalidomid [sedatívum] do defoliantov [herbicíd; napr. Agent Orange, ktorý mal vo Vietnamskej vojne zničiť rastlinstvo, aby sa ľahšie bombardovali základne a trasy; vedľajším produktom je vysoko toxický dioxín, ktorý sa po vojne prejavil na 500 000 deťoch narodených s vrodenými defektami] používaných po celej Indočíne. A dnes to nie sú skinheadi či Klan alebo domobrana, kto podporuje komandá smrti a iné vražedné operácie po veľkej časti Tretieho sveta. Je to to najlepšie a najsvetlejšie z politického stredu, s množstvom pomoci od pravice. Spôsob akým hlavný prúd prechádza k fašistickej pravice je možné celkom jasne vidieť v Republikánskej strane. Program GOPu [Grand Old Party, prezývka Republikánskej strany] dnes skutočne nie je veľmi odlišný od toho, ktorý presadzovali Mussolini a Hitler; je to fašizmus bez swastiky, je to fašizmus v pruhovanom obleku. Najprv rozbi odbory, zníž mzdy, a zaveď pravicový ideologický monopol na médiá.

Zvyšok programu GOP je eliminácia kultúrnych disidentov a humanitné vedy, útok na práva žien a gayov, zrušenie daní pre veľké korporácie a bohatých, eliminácia vládnych regulácií vytvorených pre pracujúcich a ochrany spotrebiteľa a ochrany životného prostredia, privatizácia a drancovanie verejných pozemkov a podnikov, vymazanie verejných služieb – a zahalenie tejto celej reakčnej agendy do niečoho, čo zneje revolučne. Newt Gingrich hovorí o „revolúcii“ GOP. Nejaká revolúcia! Je to ten istý, starý reakčný triedny program. V dnes v Spojených štátoch obracajú niektorí Američania zo strednej triedy, ako Nemci strednej triedy minulosti, sužovaní ozajstnými ekonomickými ťažkosťami, svoj hnev voči irelevantným alebo imaginárnym nepriateľom: imigrantom, Židom, chudobným, matkám žijúcim na podpore, ľuďom odlišnej farby pleti, feministkám, gayom, ateistom, a iným.

Stále väčší počet z nás stratilo svoj skepticizmus, že „sa to tu nikdy nemôže stať“, pretože sa to tu deje. Čelíme nacizmus pripomínajúcemu Celkovému proti-teroristickému oznámeniu z 1995, ktorý v skutočnosti pozastavuje všetky Ústavné práva pre každého kto bude prezidentom určený za teroristu, a každého poskytujúceho pomoc tým, ktorí sú označení ako teroristi. Ak dáte peniaze organizácii, môžu ísť k ich radikálnemu krídlu a môžete byť označení za teroristu.

Niečo iné vysvetľuje zrýchlenie reakcionizmu v Aemrike dnes. Roky sa lídri USA a politické a ekonomické elity videli v smrteľnom zápase s komunizmom pre vernosť ľuďom doma a v zahraničí. Tvrdili, že pracujúci USA sa tešia vysokému životnému štandardu než ich náprotivky, ktorí žili za komunizmu [reálsocializmu]. To bolo vždy témou. „Naši pracujúci zarábajú viac, naši pracujúci žijú lepšie ako ktokoľvek za komunizmu, takže sa držte kapitalizmu.“ Konkurencia s antikapitalistickým systémom stanovuje limity na to ako veľmi zle možno zaobchádzať s pracujúcou populáciou. Dlho pred kolapsom komunizmu sa pokúšali rozdrtiť odbory, snažili sa znižovať platy, no teraz zhadzujú všetky zámienky o kapitalizme s ľudskou tvárou.

Potenciálna hrozba radikalizujúcich sa pracujúcich nebola jediným obmedzujúcim faktorom. Bola to tiež schopnosť pracujúcej triedy udrieť späť, získať demokratické víťazstvá, osemhodinový pracovný deň, sociálne zabezpečenie a rozličné výhody. Keď boli vo Východnej Európe zvrhnuté komunistické štáty, začal sa v niektorých konzervatívnych publikáciách objavovať veľmi zaujímavé plačlivé a nahnevané poznámky. Zneli takto: „Východná Európa teraz smeruje k úplne voľnému trhu, tak prečo musíme my tu v Spojených štátoch tolerovať tieto kolektivistické, liberálne regulácie a obmedzenia, ktoré nám dali? Teraz je čas dať to na verejnosť. Niet žiadneho dôvodu prečo by masy ľudí v tejto krajine mali mať životný štandard strednej triedy. Je načase, aby títo ľudia znížili svoje očakávania, viac pracovali, a boli spokojní z menej.

S rozpadom komunizmu sa taktiež udial posun v politike voči Tretiemu svetu. „Teraz sa neobrátite na Moskvu, Moskva je v našom vrecku.“ A tak do nich vážne zasahujú. MMF, Svetová banka, GATT, NAFTA, podkopávajú suverenitu štátov Tretieho sveta, drancovaním ich trhov, drastickým zoškrtaním nevojenskej zahraničnej pomoci, a v niektorých prípadoch ich priamym napadnutím a zničením vlády, ktorá mala akékoľvek reformistické tendencie alebo zachovávala ekonomický rozvoj. Lídri USA bojujú proti ekonomickému nacionalizmu v krajinách ako India, Brazília, Irak, Panama, Južná Kórea, Tajwan a tak ďalej.

Mnoho ľavičiarov to stále nechápe – že títo ľudia hrajú nastálo, že idú po vás, že z vás nenechajú ani kúsok. Je len jedna vec, ktorú chceli vládnuce kruhy počas dejín – všetko bohatstvo, poklady, a ziskový obrat; všetku vybranú pôdu a lesy a zver a stáda a úrodu a ložiská minerálov a vzácne kovy na zemi; všetky produktívne prostriedky a výnosné invencie a technológie; všetky kontrolné pozície štátu a iných veľkých inštitúcií; a verejnú podporu a subvencie, privilégiá a imunity; všetku ochranu zákona a žiadne jeho obmedzenia; všetky služby a komfort a prepych a výhody civilizovanej spoločnosti so žiadnymi daňami a žiadnymi nákladmi. Každá vládnuca trieda v dejinách chcela iba toto – všetky odmeny a žiadne ťarchy.

Nebezpečenstvo fašizmu nepochádza od skinheadov alebo domobrany alebo kresťanských pravicových fanatikov. Pochádza z prebiehajúcich praktík Národnej bezpečnosti štátu a jej rozličných výkoných agentúr; vychádza z zasadačiek korporátnej Ameriky. No predtým ako sa vyhlásime sa odsúdených, majte na pamäti, že v súčasnosti sú ľudia, ktorí demonštrujú a sú zatýkaní a zasadzujú sa o ochranu životného prostredia a lesov; sú tu iní, ktorí robia to isté na základe nukleárnych ponoriek; sú tu ľudia, tkorí demonštrujú za spravodlivosť a proti rasizmu v právnom systéme ako národný protest za prejavenie sa Mumiu Abu-Jamala. Sú tu ľudia protestujúci proti nukleárnym testom v Južnom Pacifiku, proti škrom v Medicare a škrtom podpore rodín, proti zamlčovaniu bezdomovcov, proti antiimigračných zákonom, a za pozitívnu činnosť. V tejto krajine sú dokonca veľké majority, ktoré podporujú prosperitu, ak to nenazývate prosperitou, poviete „Nemala by vláda pomáhať chudobným, nemala by vláda robiť viac pre chudobných?“

Musíme byť omnoho viac nahnevanejšími a oveľa viac rozhodnejšími. Oni chcú všetko a všetko je v stávke. Mnoho ľudí sa hnevá; našou úlohou je zabezpečiť, aby nasmerovali svoj hnev na skutočných páchateľov ich mizérie, a nie proti samotným ľuďom, ktorí chcú, aby im šlo o spoločnú vec.

Ak je moc kapitálu stále viac neobmedzená, všetci sme postavení do rizika: životné prostredie, posvätné lesy, prekrásne a tajomné bytosti oceánov, obyčajní ľudia, ktorí svojou silou a rozumom a tvorivosťou vytvárajú spoločenstvá a dávajú životu toho tak veľa, čo si zaslúži náš rešpekt. Skutočnou ťarchou spoločnosti nie sú chudobní, ale korporatívni boháči. Jednoducho si ich už viac nemôžeme dovoliť.
Konzervatívci sa sťažujú vždy keď vraciame úder; hovoria, že sa angažujemev „triednom boji“. Áno, domnievam sa, že to je triedny boj, no mám pre to aj iný názov. Keď sa ľudia spoja proti zneužitiam bohatstva a privilégií, keď sa aktivizujú a bojovne útočia na pokrytectvá a lži tých mocných, keď vracajú úder a stávajú sa aktívnymi činiteľmi svojho vlastného osudu, keď sa chopia svojich oprávnených reakcií a odmietnu sa podrobiť tejto línii, nazývam to “demokracia“. Oni sú v prvom rade loajálni doláru; našou prvou loajalitou je demokracia a blahobyt našej spoločnosti a našej Matky Zeme.


Michael Parenti (narodený 1933) je americký politológ, historik, a mediálny kritik. Svoj doktorát z politológ získal na Yale University a učil na viacerých univerzitách, fakultách, a iných inštitúciách. Je autorom dvadsitich kníh a mnohých ďalších článkov. Jeho práce boli preložené do prinajmenšom sedemnástich jazykov.

[ Zdroj: http://mostlywater.org/fascism_a_false_revolution ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára