utorok, 14. júna 2011

Priateľský feudalizmus: tibetský mýtus

MICHAEL PARENTI
Feudálne nevoľníctvo, kruté tresty, negramotnosť, zneužívanie, či hašterenie budhistických siekt, ktoré by sa dalo skôr nazvať Angry-La než harmonickým miestom Shangri-La tibetskej mytológie... Tieto a nové pomery v Tibete popisuje historik M. Parenti.

I. Pre pánov a lámov

Popri krajine zmáčanej krvou náboženským konfliktom tu je skúsenosť vnútorného mieru a útechy, ktoré sľubuje každé náboženstvo a žiadne viac ako budhizmus. Stojac v zjavnom kontraste k netolerantnej divokosti iných náboženstiev, nie je budhizmus ani fanatický, ani dogmatický – hovoria jeho stúpenci. Pre mnohých z nich je budhizmus menej teológiou a väčšmi meditatívnou a pátravou disciplínou zameranou na podporovanie vnätornej harmónie a osvietenia tým, že nás vedie cestou správneho žitia. Vo všeobecnosti nie je duchovné zameranie len na seba, ale na blahobyt druhých. Pokúša sa dať stranou egoistické ciele a nadobudnúť hlbšie pochopenie svojho prepojenia ku všetkým ľuďom a veciam. „Spoločensky angažovaný budhizmus“ sa snaží zmiešať individuálne oslobodenie so zodpovednou spoločenskou činnosťou za účelom vytvorenia osvietenej spoločnosti.

Zbežný pohľad na históriu však odhaľuje, že nie všetky a značne sa odlišujúce formy budhizmu boli zbavené doktrinálneho fanatizmu, ba ani násilných snáh a vykorisťovateľských snáh tak charakteristických pre iné náboženstvá. Na Sri Lanke je legendárne a takmer posvätná zaznamenaná história o víťazných bojoch vedených budhistickými kráľmi starých časov. Počas dvadsiateho storočia došlo k násilným stretom medzi budhistami medzi sebou a tiež ne-budhistami v Thajsku, Barme, Kórei, Japonsku, Indii a inde. Na Sri Lanke ozbrojené boje medzi budhistami Cejlón-u a hinduistami Tamil-u zobrali na oboch stranách životy mnohým. V 1998 ministerstvo zahraničných vecí USA zaradilo na zoznam 30 najnásilnejších a nebezpečných extrémistických skupín na svete. Viac ako polovica z nich bola náboženských, predovšetkým moslimských, židovských a budhistických.(1)

V Južnej Kórei v 1998 bojovali medzi sebou tisícky mníchov budhistického rádu Chogye päsťami, kameňmi, ohňovými bombami, a palicami v pravidelných bitkách, ktoré prebiehali týždne. Súperili o kontrolu nad rádom, najväčším v Južnej Kórei, s ročným rozpočtom 9,2 milióna dolárov, miliónmi dolárov cenným majetkom, a privilégiom dosadiť 1700 mníchov do rozličných úradov. Bitky poškodili hlavné budhistické svätyne a zanechali tucty mníchov zranených, niektorých vážne. Vyšlo najavo, že kórejská verejnosť pohŕdala oboma stranami, pociťujúc, že bez ohľadu na to, ktorá strana by prevzala kontrolu, „použila by príspevky veriacich na luxusné domy a drahé autá“.(2)

Ako pri každom náboženstve, hádky medzi alebo vovnútri budhistických siekt sú častokrát poháňané materiálnou korupciou a osobnými nedostatkami vedúcich predstaviteľov. Napríklad, v Nagano-e, Japonsku, na Zenkoji, prestížnom komplexe chrámov, ktorý hosťoval budhistické sekty po viac ako 1400 rokov, vyvstal „nechutný boj“ medzi hlavným kňazom Komatsu a Tacchu, skupinkou chrámov nominálne pod vládou hlavného kňaza. Mnísi Tacchu obvinili Komatsu-a z predávania písomností a malieb pod chrámovým menom pre svoj vlastný prospech. Boli tiež vydesení frekvenciou, s ktorou bol vídavaný v spoločnosti žien. Komatsu sa naopak snažil izolovať a trestať mníchov, ktorí boli kritickí k jeho vedeniu. Konflikt trval nejakých päť rokov a dospel až k trestným orgánom.(3)

No čo s tibetským budhizmom? Nie je výnimkou k tomuto typu sporov? A čo so spoločnosťou, ktorú pomohol vytvoriť? Mnoho budhistov zastáva presvedčenie, že pred čínskym zásahom v 1959 bol starý Tibet duchovne orientovaným kráľovstvom bez egotistických životných štýlov, prázdneho materializmu, a korumpujúcich nerestí, ktoré obklopujú modernú industrializovanú spoločnosť. Západné spravodajské médiá, cestopisné knihy, romány, a Hollywoodske filmy zobrazovali tibetskú teokraciu ako pravú Shangri-La [Šangri-La sa stalo synonymom pre raj na zemi, ale ide tiež o mýtickú himalájsku utópiu, zem žijúcu v neustálom mieri a šťastí, izolovanú od okolitého sveta. Toto slovo tiež pripomína snenie o exotickom Oriente, ktorý je pre mnohých obyvateľov tzv. Západného sveta miestom záhad a tajomstiev]. Dalajláma sám povedal, že „prenikavý vplyv budhizmu“ v Tibete, „uprostred široko otvorených priestranstiev nenarušeného prostredia vyústil do spoločnosti zasvätenej mieru a harmónii. Tešili sme sa zo slobody a spokojnosti.“(4)

Čítanie histórie Tibetu poukazuje na akosi odlišný obraz. „Náboženský konflikt bol bežnou vecou v starom Tibete,“ píše jeden západný budhistický praktikant. „História vytvára klamlivú predstavu obrazu Shangri-La tibetských lámov a ich následovníkov žijúcich spolu vo vzájomnej tolerancii a nenásilnej dobrej vôli. Vlastne bola situácia dosť odlišná. Starý Tibet bol skôr veľmi podobný Európe počas náboženských vojen protireformácie.”(5) v trinástom storočí vytvoril vládca Kublai Khan prvého vznešeného lámu predsedať všetkým ostatným lámom ako môže pápež nad biskupmi. O niekoľko storočí neskôr poslal čínsky cisár do Tibetu armádu na podporu vznešeného lámu, ambiciózneho, 25-ročného muža, ktorý si potom dal titul Dalaj(Oceán) láma, vládca celého Tibetu.

Jeho dve predchádzajúce „inkarnácie“ lámov boli potom spätne rozpoznané ako jeho predchodcovia, takto transformujúc 1. Dalajlámu na 3. Dalajlámu. Tento 1. (alebo 3.) Dalajláma sa chopil kláštorov, ktoré nepatrili do jeho sekty, a verí sa, že zničil budhistické spisy, ktoré boli v rozpore s tvrdením o jeho božkosti. Dalajláma, ktorý ho nasledoval pokračoval v pôžitkárskom živote, užívajúc si mnoho mileniek, večierkov s priateľmi, a konaní, ktoré rôznymi spôsobmi zjavne nehodili na vtelené božstvo. Pre tieto priestupky bol zavraždený svojimi kňazmi. Za 170 rokov, navzdory ich uznanému božskému stavu, bolo 5 Dalajlámov zabitých ich vyššími kňazmi alebo inými dvoranmi.(6)

Po stovky rokov sa súperiace tibetské budhistické sekty zapájali do násilných stretov a krátkych popráv. V 1660 čelil 5. Dalajláma vzbure v provincii Tsang, v bašte rivalskej sekty Kagyu s vysokým lámom známym ako Karmapa. 5 Dalajláma vyzval na ostrú odplatu voči rebelom, dajúc pokyn mongolskej armáde na vyhladenie mužských a ženských radov, a tiež potomstva „ako vajíčok rozbitých o kamene... Skrátka, vymazať akékoľvek stopy po nich, dokonca aj ich mená.“(7)

V 1792 bolo mnoho kláštorov Kagyu skonfiškovaných a ich mnísi boli nútení konvertovať na sektu Gelug (skupinu Dalajlámu). Škola Gelug, tiež známa ako „Žlté klobúky“, preukázala málo tolerancie alebo vôle na zmiešanie svojich učení s inými budhistickými sektami. Inými slovami jednej z ich tradičných modlitieb: „Chvála tebe, krutý boh Žltého klobúka/ktorý poškvrnil a skazil učenie Gelug.“(8) Spomienka tibetského generála z osemnásteho storočia zobrazuje sektárske spory medzi budhistami, ktorá je tak brutálna a krvavá ako len náboženský konflikt môže byť.(9) Tieto ponuré dejiny ostávajú prevažne prehliadané súčasnými nasledovníkmi tibetského budhizmu na Západe.

Náboženstvá mali blízke vzťahy nie len s násilím ale i ekonomickým vykorisťovaním. Vlastne, je to častokrát ekonomické vykorisťovanie, ktoré si vynucujú násilie. Taký bol prípad tibetskej teokracie. Do 1959 roku, kedy Dalajláma naposledy predsedal Tibetu, bola väčšina ornej pôdy stále začlenená do pánskych pozemkov, obrábaná nevoľníkmi. Tieto pozemky boli vlastnené dvomi sociálnymi skupinami: bohatými, sekulárnymi zemepánmi a bohatými, teokratickými lámami. Dokonca i autor solidárny so starým poriadkom pripúšťa, že „veľká časť nehnuteľného majetku patrila kláštorom, a väčšina z nich nahromadila veľké bohatstvo.“ Mnoho z bohatstva bolo naakumulovaného „aktívnej participácie na obchode, obchodných stykoch, a požičiavaní peňazí.“(10)

Kláštor Drepung bol jedným z najväčších majiteľov pôdy na svete, so svojimi 185 veľkostatkami, 25 000 nevoľníkmi, 300 veľkými pastvinami, a 16 000 pastiermi. Majetok kláštorov spočíval v rukách malého množstva vysoko postavených lámov. Väčšina bežných mníchov žila skromne a nemala žiaden priamy prístup k veľkému bohatstvu. Dalajláma samotný „žil bohato v 1000-izbovom, 14-poschodovom Potala Paláci.“(11)

Sekulárnym vodcom sa tkatiež darilo dobre. Pozoruhodným príkladom bol vrchný veliteľ Tibetskej armády, člen Dalajlámovho svetského kabinetu, ktorému patrilo 4000 štvorcových kilometrov zeme a 3500 nevoľníkov.(12) Starý Tibet bol nesprávne vykresľovaný niektorými Západnými obdivovateľmi ako „národ, ktorý nepotreboval žiadnu policajnú moc, pretože jeho ľudia dobrovoľne slúžili zákonom karmy.“(13) V skutočnosti mal profesionálnu armádu, i keď len malú, ktorá slúžila predovšetkým ako žandárstvo pre zemepánov na udržanie poriadku, ochranu majetku, a dostihnutie utekajúcich noveľníkov.

Mladí tibetskí chlapci boli pravidlene odoberaní od svojich roľníckych rodín a prinášaní do kláštorov, aby boli vycvičení ako mnísi. Keď sa tam raz dostali, boli tam zviazaní na celý život. Mních Tashi-Tsering zaznamenal, že pre roľnícke deti bolo bežné byť sexuálne zneužívané v kláštoroch. On sám bol od deviatich rokov obeťou opakovaného znásilnenia.(14) Kláštorné pomery nútili deti k doživotnému nevoľníctvu ako domáci sluhovia, tanečníci, a vojaci.

V starom Tibete bolo malé množstvo farmárov, ktorí žili ako druh slobodného roľníctva a asi ďalších 10 000 ľudí tvoriacich rodiny „stredných tried“ obchodníkov, predavačov, a drobných remeselníkov. Tisíce iných bolo žobrákov. Boli tu tiež otroci, zvyčajní domáci sluhovia, ktorí nevlastnili nič. Ich potomstvo sa rodilo do otroctva.(15) Väčšina dedinského obyvateľstva bola nevoľníkmi. Zaobchádzalo sa s nimi o čosi lepšie ako s otrokmi, nevoľníci prešli vzdelávaním alebo zdravotnou starostlivosťou. Boli doživotne zviazaní s prácou na pánovej zemi – alebo na zemi kláštora- bez pláce, na opravu pánových domov, prepravu jeho úrody, a zbieranie dreva na oheň. Tiež sa od nich očakávalo, že na požiadanie poskytnú zvieratá na prenos a presun.(16) Ich páni im hovorili, akú úrodu zasiať a aké zvieratá chovať. Nemohli uzatvárať sňatky bez súhlasu ich pána alebo lámu. A mohli byť ľahko oddelení od ich rodín, ak ich ich majitelia prenajali na prácu v odľahlejšej časti.(17)

Ako v systéme so slobodnou prácou a na rozdiel od otroctva, nemali páni žiadnu zodpovednosť za živenie nevoľníka a žiaden priamy záujem o jeho alebo jej prežitie ako drahého kusu majetku. Nevoľníci sa museli podporovať sami. Avšak, ako v otrockom systéme, boli zviazaní so svojimi pánmi, čo garantovalo pevnú a permanentnú pracovnú silu, ktorá sa nemohla ani organizovať, ani štrajkovať, ani slobodne odísť ako môžu pracujúci v trhovom prostredí. Páni mali to najlepšie z oboch svetov.

Jedna 22-ročná žena, sama nevoľníčka na úteku, napísala: „Pekné nevoľníčky boli zvyčajne brávané majiteľmi ako domáce slúžky a slúžila jeho prianiam“; boli to „len otroci bez práv“.(18) Nevoľníci potrebovali povolenie na to kamkoľvek ísť. Zemepáni mali zákonnú právomoc zajať tých, ktorí sa pokúsili utiecť. Jeden 24-ročný uprchlík privítal čínsku intervenciu ako „oslobodenie“. Doznal, že za poddanstva bol vystavený nepretržitej drine, hladu a zime. Po jeho treťom neúspešnom úteku bol bezohľadne zbitý zemepánovými mužmi, až kým mu netiekla krv z nosa a úst. Tvrdil, že mu potom naliali do rán alkohol a lúh sodný, aby mu zvýšili bolesť.(19)

Nevoľníci boli zdanení, keď sa sobášili, zdanení za narodenie každého dieťaťa a každú smrť v rodine. Boli zdanení pri zasadení stromu na svojom dvore a za to, že mali zvieratá. Boli zdanení za náboženské slávnosti a za tanec na verjnosti a bubnovanie, za to, že boli poslaní do väzenia a pri tom, keď ich pustili. Tí, ktorí si nemohli nájsť prácu boli zdanení za nezamestnanosť, a keď cestovali do inej dediny, aby tam hľadali prácu, platili daň za prechod. Keď nemohli zaplatiť, kláštory im požičali peniaze za 20 až 50 percentné úroky. Niektoré dlhy sa predávali ako dedičstvo od otca k synovi k pravnukovi. Dlžníci, ktorí nemohli dostáť svojim záväzkom, riskovali uvrhnutie do otroctva.(20)

Teokratické náboženské učenie podopieralo svoj triedny poriadok. Chudobní a postihnutí boli poučovaní, že si vlastné problémy na seba privodili samy kvôli ich skazeným spôsobom v minulých životoch. Takto museli prijať biedu ich súčasnej existencie ako karmické odčinenie a očakávať, že ich osud sa v ďalšom živote zlepší. Bohatí a mocní brali svoj dobrý osud ako odmenu za, a zjavný dôkaz, minulej cnosti a súčasného života.

Tibetskí nevoľníci boli čímsi viac než len poverčivými obeťami, nevidomí k vlastnému útlaku. Ako sme videli, niektorí utekali; iní otvorene vzdorovali, občas trpiac hrozným dôsledkom. Vo feudálnom Tibete mučenie a mrzačenie – vrátane vydlabávania očí, vytrhávaní jazykov, ochromovania, a amputácie – boli obľúbenými trestami na zlodejov, uprchlíkov alebo vzdorujúcich nevoľníkov. Cestujúc po Tibete v 1960-tych rokoch vyspovedali Stuart a Roma Gelderovci bývalého nevoľníka, Tsereha Wanga Tueia, ktorý ukradol dve ovce patriace kláštoru. Za to mal vydlabané obe oči a jeho ruka bola zmrzačená tak, že sa nedala používať. Vysvetľuje, že už viac nie je budhistom: „Keď im svätý láma povedal, aby ma oslepili, pomyslel som si, že v náboženstve nie je žiadne dobro.“(21) keďže bolo proti budhistickému učeniu vziať ľudský život, boli niektorí previnilci ťažko zbičovaní a potom „ponechaní Bohu“ v mrazivej noci smrti. „Paralely medzi Tibetom a stredovekou Európou sú zarážajúce,“ uzatvára Tom Grunfeld vo svojej knihe o Tibete.(22)

V 1959, Anna Louise Strongová navštívila výstavu mučiarenského náčinia, ktoré sa používalo tibetskými zemepánmi. Boli tu putá na ruky rôznych veľkostí, vrátane malých pre deti, a nástroje na odrezávanie nosov a uší, vydlabávanie očí, lámanie rúk, a ochromovanie nôh. Boli tu horúce značkovadlá, biče, a špeciálne náradie na vypitvávanie. Výstava prezentovala fotografie a svedectvá obetí, ktoré boli oslepené alebo zmrzačené alebo utrpeli amputácie kvôli krádeži. Bol tu pastier, ktorému pán dlžil náhradu v juanoch a pšenicu, no odmietol zaplatiť. Tak si vzal jednu z pánových kráv; za to mu odsekli ruky. Ďalší pastier, ktorí nesúhlasil s tým, aby mu pán vzal ženu mal dolámané ruky. Boli tu obrázky komunistických aktivistov s odrezanými nosmi a hornými perami, a ženou, ktorá bola znásilnená a potom jej odrezali nos.(23)

Skorší návštevníci Tibetu komentovali teokratický despotizmus. V 1895, Angličan Dr. A.L. Waddell napísal, že obyvateľstvo bolo pod „netolerovateľnou tyraniou mníchov“ a diabolskou poverou, ktorú vytvorili, aby terorizovali ľudí. V 1904 popísal Perceval Landon Dalajlámovu vládu ako „stroj útlaku“. Približne v tom čase, si ďalší anglický cestovateľ, kapitán W.F.T. O´Connor, všimol, že „veľkí zemepáni a kňazi... vykonávajú každý vo svojej dŕžave despotickú moc, od ktorej sa nie je možné odvolať,“ kým ľudia sú „utlačovaní najstrašnejšou mierou mníšstva a kňažskej politiky.“ Tibetskí vládcovia „objavili degradujúce legendy a podnecovali ducha povery“ medzi bežnými ľuďmi. V 1937, ďalší návštevník, Spencer Chapman, napísal, „Lámovský mních netrávi čas staraním sa o ľudí alebo ich vzdelávaním... Žobrák pri ceste je pre mnícha ničím. Vzdelanie je závistivo stráženou výsadou kláštorov a je používané na zvyšovanie vplyvu a majetku.“(24) Tak veľmi ako by si priali, aby to bolo naopak, bol feudálny teokratický Tibet ďaleko od romantizovanej Shangri La, tak entuziasticky pestovanej novými, západnými stúpencami budhizmu.

II. Sekularizácia vs. Spiritualita

Čo sa stalo s Tibetom po tom, ako do krajiny prišli čínski komunisti v 1951? Dohoda toho roku urobila opatrenie pre samosprávu za Dalajlámovej vlády, no dala Číne vojenskú kontrolu a výlučné práva na vykonávanie zahraničných vzťahov. Číňanom bola tiež udelená priama úloha v medzinárodnej administratíve „vykonávať spoločenské reformy“. Medzi prvými zmenami, ktoré spracovali, bola redukcia úžerníckych úrokových mier, a postavenie niekoľkých nemocníc a ciest. Najprv postupovali pomaly, spoliehajúc sa predovšetkým na presviedčanie v pokuse uskutočniť rekonštrukciu. Žiaden aristokratický alebo kláštorný majetok nebol skonfiškovaný, a feudálni páni pokračovali vo vláde nad ich dedične zviazanými roľníkmi. „Celkom navzdory ľudovej viere Západu,“ tvrdí jeden pozorovateľ, Čína „brala ohľad na to, aby preukázala rešpekt k Tibetskej kultúre a náboženstvu.“(25)

Po storočia videli tibetskí páni a lámovia čínu prichádzať a odchádzať a užívali si dobrých vzťahov s vrchným veliteľom Čankajškom a jeho reakčnou vládou Kuomintangu v Číne.(26) Uznanie vlády Kuomintangu bolo potrebné na potvrdenie výberu Dalajlámu a Pančhenlámu. Keď bol súčasný 14. Dalajláma po prvýkrát dosadený v Lhase, stalo sa tak za ozbrojenej eskorty čínskych jednotiek a zúčastnenému čínskemu ministrovi, v súlade so stáročia starou tradíciou. Čo rozrušilo tibetských pánov a lámov začiatkom 1950-tych rokov bolo, že títo poslední Číňania boli Komunisti. Strachovali sa, že by bolo len otázkou času než by Komunisti začali zavádzať svoje kolektivistické, rovnostárske schémy na Tibet.

Táto téma nasledovala v 1956-57, kedy ozbrojené tibetské skupiny prekvapili konvoj Čínskej armády ľudového oslobodenia. Povstaniu sa dostalo rozsiahlej podpory od Ústrednej spravodajskej služby USA (CIA), vrátane vojenského tréningu, pomocných táborov v nepále, a početnej leteckej dopravy.(27) Medzitým v Spojených štátoch Americká spoločnosť pre slobodnú Áziu, front financovaný CIA, rázne publikovala príčinu Tibetského odporu, s Dalajlámovým najstarším bratom, Thubtanom Norbuom, hrajúcim aktívnu rolu v tejto organizácii. Dalajlámov druhý najstarší brat, Gyalo Thondup, založil spravodajskú operáciu so CIA už v roku 1951. Najskôr ju povýšil na trénovanú guerrillovú jednotku CIA, ktorej noví členovia zoskakovali padákmi nazad do Tibetu.(28)

Mnoho tibetských kománd a agentov, ktorých CIA vysadilo v krajine, bolo šéfmi aristokratických klanov a synovia týchto šéfov. Podľa správy zo samotnej CIA, nebolo o deväťdesiatich percentách z nich už nikdy viac počuť, čo znamená, že bolo pravdepodobne zajatí alebo zabití.(29) „Mnoho lámov a svetských členov elity a väčšina tibetskej armády sa pridala k povstaniu, v základe obyvateľstvo nie, čo zabezpečilo jeho zlyhanie,“ píše Hugh Deane.(30) Vo svojej knihe o Tibete siahajú Ginsburg a Mathos k podobnému záveru: „Pokiaľ to je zistiteľné, prevažnej väčšine obyčajných ľudí Lhasy a susediacemu vidieku sa nepodarilo pridať k boju proti Číňanom, i keď to sprvu začalo a potom pokračovalo.“(31) Následne sa odpor rozpadol.

Akékoľvek krivdy a nové utlačovanie priniesli Číňania po 1959, podarilo sa im zrušiť otroctvo a tibetský nevoľnícky systém neplatenej práce. Eliminovali mnoho drtivých daní, začali s pracovnými projektami, a silne zredukovali nezamestnanosť a chudoby. Založili svetské školy, čím zlomili vzdelávací monopol kláštorov. Skonštruovali systémy tečúcej vody a elektrického systému v Lhase.(32)

Heinrich Harrer (o ktorom sa neskôr zistilo, že bol seržantom v Hitlerovej SS) napísal bestseller o svojej skúsenosti v Tibete, z ktorej sa spravil populárny hollywoodsky film. Zaznamenal, že Tibeťania, ktorí vzdorovali Číňanom „boli prevažne aristokratmi, polovičnými aristokratmi a lámami; boli potrestaní tým, že vykonávali tie najnižšie úlohy, ako práca na cestách a mostoch. Boli ďalej ponižovaní tak, že čistili mesto pred príchodom turistov.“ Museli tiež žiť v tábore určenom pre žobrákov a tulákov – ktorých všetkých Harrer poníma ako jasný dôkaz hroznej povahy čínskej okupácie.(33)

Okolo roku 1961 vyvlastnili autority čínskej okupácie nehnuteľnosti vlastnené pánmi a lámami. Prerozdelili mnoho tisíc akrov nájomným farmárom a bezzemkom, a takto ich reorganizovali do stoviek samospráv [komún]. Stáda kedysi vlastnené aristokraciou sa odovzdali kolektívom chudobných pastierov. Zlepšil sa chov dobytka, a zaviedli sa nové druhy zeleniny a nové druhy pšenice a jačmeňa, spolu so zlepšením závlahového systému, z čoho všetko údajne viedlo k zvýšeniu agrárnej produkcie.(34)

Mnoho roľníkov ostalo veriacich ako predtým, dávajúc almužny cirkvi. No mnísi,ktorí boli odvedení ako deti do náboženského poriadku, mohli teraz slobodne odmietnuť kláštorný život, a tisíce, hlavne mladí, tak urobili. Zvyšné duchovenstvo žilo na skromných vládnych príjmoch a extra poplatkoch získaných z celebrovania modlitebných služieb, svadieb a pohrebov.(35)

Tak Dalajláma a jeho radcovia a najmladší brat, Tendzin Choegyal, tvrdili, že „viac ako 1.2 milióna Tibeťanov je mŕtvych kvôli čínskej okupácii.“(36) Oficiálne sčítanie roku 1953 –šesť rokov pred čínskym zásahom- zaznamenalo celková populáciu prebývajúcu v Tibete na 1,274,000.(37) Iné sčítanie vypočítalo populáciu v Tibete na znepokojujúce asi dva milióny. Ak Číňania zabili 1.2 milióna začaitkom 1960-tych rokov, potom by bol takmer celý Tibet ľudoprázdny, zmenil by sa na vražedné pole posiate tábormi smrti a masovými hrobmi – o ktorých nemáme žiaden dôkaz. Riedko rozdelená čínska sila v Tibete sa nemohla zhromaždiť, dostihnúť a eliminovať tak veľa ľudí dokonca aj keby všetok svoj čas robila len toto.

Čínske autority tvrdia, že ukončili bičovanie, zmračenie,a amputácie ako formu kriminálnych trestov. Sami však boli obvinení tibetskými exilantmi z aktov brutality. Autority pripúšťajú, že robili „chyby“, obzvlášť počas Kultúrnej revolúcie v 1966-76, kedy prenasledovanie náboženských vyznaní dosiahlo najvyššiu úroveň ako v Číne, tak v Tibete. Po povstaní koncom 1950-tych rokov bolo uväznených tisíce Tibeťanov. Počas Veľkého skoku vpred bola na tibetské roľníctvo uvrhnutá nútená kolektivizácia a obilné farmárčenie, niekedy s katastrofálnym dopadom na produkciu. Koncom 1970-tych rokov začala Čína poľavovať v riadení „a pokúsila sa odčiniť niečo z tých škôd, ktorý spravili počas predchádzajúcich dvoch dekád.“(38)

V 1980 spustila Čínska vláda reformy údajne vytvorené pre stanovenie Tibetu väčšieho stupňa samovlády a samosprávy. Tibeťanom bolo teraz umožnené kultivovať si súkromné pozemky, predávať svoj prebytok úrody, sami sa rozhodovať akú úrodu pestovať, a držať jaky a ovce. Komunikácia s vonkajším svetom bola opäť dovolená, a hreničné kontroly boli zvolnené, aby mohli niektorí Tibeťania navštíviť svojich príbuzných v exilev Indii a Nepále.(39) Od 1980-tych rokov začalo mnoho hlavných lámov chodiť sem a tam medzi Čínou a exilovými komunitami v zahraničí, „obnovujúc ich kláštory v Tibete a pomáhajúc tam revitalizácii budhizmu.“(40)

K roku 2007 bol tibetský budhizmus stále široko praktikovaný a tolerovaný úradným aparátom. Náboženské púte a iné štandardné formy uctievania boli dovolené, no v istých medziach. Všetci mnísi a mníšky museli podpísať prísľub loajality, že nebudú používať svoju náboženskú pozíciu na podnecovanie odštiepenia alebo opozície. A zobrazovanie fotografii Dalajlámu bolo vyhlásené za nezákonné.(41)

V 1990-tych rokoch sa začala etnická skupina Han, tvoriaca cez 95 percent z obrovskej populácie Číny, presävať v podstatných počtoch do Tibetu. Na uliciach Lhasy a Shigatse sú znaky kolonizácie Han ľahko viditeľné. Číňania prevádzkujú fabriky a mnoho obchodov a obchodné stánky. Vysoké úradné budovy a veľké obchodné centrá boli postavené zásobami, ktoré mohli byť minuté skôr na čističky vôd a prístrešky. Čínske kádre v Tibete častokrát považovali svojich tibetských susedov za spitočníckych a lenivých, potrebujúcich ekonomický rozvoj a „vlastnecké vzdelanie“. Počas 1990-tych rokov boli zamestnanci Tibetskej vlády, obvinení z poskytovania pomoci nacionalistickým sympatizantom, vylúčení z úradu, a opäť boli spustené kampane na zdiskreditovanie Dalajlámu. Jednotliví Tibeťania boli údajne obeťami zatýkania, väznenia, a nútenej práce pre vykonávanie separatistických aktivít a angažovaní sa v „politickom rozvracaní“. Niektorí boli držaní v úradnej väzbe bez adekvátneho jedla, vody a prikrývok, podrobení hrozbám, bitiu, a inému zlému zaobchádzaniu.(42)

Tibetskou históriou, kultúrou, a samozrejme náboženstvom sa pohŕda na školách. Učebné materiály, i keď preložené do tibetštiny, sa zameriavajú prevažne na čínsku históriu a kultúru. Čínske regulácie plánovanej rodiny dovoľujú limit troch detí pre tibetské rodiny. (Po celej Číne je limit len jedno dieťa pre rodiny Han, a limit dve deti pre vidiecke rodiny Han, ktorých prvé dieťa je dievča.) ak tibetský pár presiahne limit troch detí, nadmernému dieťaťu je možné odmietnuť dotovať starostlivosť o dieťa, zdravotnú starostlivosť, ubytovanie a vzdelanie. Tieto tresty boli vynucované nepravidelne a menili sa podľa kraja.(43) Treba poznamenať, že žiadne z týchto služieb pre deti neboli Tibeťanom dostupné pred čínskym prevratom.

Pre bohatých lámov a sekulárnych pánov bola komunistická intervencia úplnou kalamitou. Väčšina z nich ušla za hranice, ako to spravil Dalajláma samotný, ktorému pri úteku asistovala CIA. Niektorí k svojmu zhrozeniu zistili, že by pre svoje prežitie museli pracovať. Mnoho, však, otmuto osudu ušlo. Počas 1960-tych rokov si tibetská exilová komunita tajne privlastnila 1.7 milióna dolárov ročne od CIA, podľa dokumentov vydaných ministerstvom zahraničia USA v 1998. Keď bol tento fakt publikovaný, vydala sama Dalajlámova organizácia vyhlásenie pripúšťajúce, že obdržala milióny dolárov od CIA počas 1960-tych rokov, aby posielala ozbrojené skupiny emigrantov do Tibetu na podkopanie maoistickej revolúcie. Dalajlámov ročný plat od CIA bol 186 000 dolárov. Indická spravodajská služba financovala ako jeho, tak aj iných tibetských exilantov. Odmietol vypovedať, či on alebo jeho bratia pracovali pre CIA. Agentúra to tiež odmietla komentovať.(44)

V 1995 nieslo vydanie News & Observer of Raleigh zo Severnej Karolíny na titulnej strane farebnú fotografiu Dalajlámu objímaného reakcionárskym republikánskym senátorom Jesse Helmsom, pod titulkom „Budhistu upútal hrdina náboženskej pravice“.(45) V apríli 1999 vyzval Dalajláma, spolu s Margaret Thatcherovou, pápežom Jánom Pavlom II., a prvým Georgeom Bushom, britskú vládu k prepusteniu Augusta Pinocheta, bývalého fašistického diktátora Čile a dlhodobého klienta CIA, ktorý navštívil Anglicko. Dalajláma naliehal, aby Pinochet nebol nútený ísť do Španielska, kde bol hľadaný, aby sa postavil pred súd pre zločiny proti ľudskosti.

Do dvadsiatehoprvého storočia, prostredníctvom National Endowment for Democracy a iných kanálov, ktoré znejú bezúhonnejšie ako CIA, pokračoval kongres USA v prideľovaní ročne 2 miliónov dolárov Tibeťanom v Indii, spolu s ďalšími miliónmi pre „demokratické aktivity“ v tibetskej exilovej komunite. Navyše týchto financií dostával Dalajláma peniaze od finančníka Georgea Sorosa.(46)

Akékoľvek boli Dalajlámove vzťahy so CIA a rozličných reakcionármi, častokrát hovoril o mieri, láske a nenásilí. On samotný naozaj nemôže byť obviňovaný za zneužívania za bývalého režimu Tibetu, keďže bol len 25 ročný keď utiekol do exilu. V rozhovore z 1994 prehlásil, že podporuje budovy škôl a ciest v jeho krajine. Povedal, že corvée (nútená, nezaplatená nevoľnícka práca) a isté dane uvalené na roľníkov boli „extrémne zlé“. A nesúhlasil s tým, ako boli na ľudí uvalené staré dlžoby niekedy prenášané z generácie na generáciu.(47) Počas polstoročia žitia v západnom svete si vzal za svoje ľudské práva a náboženskú slobodu, myšlienky prevažne neznáme v starom Tibete. Dokonca navrhol demokraciu pre Tibet, predstavujúcu písanú ústavu a zastupiteľské zhromaždenie.(48)

V 1996 vydal Dalajláma stanovisko, ktoré muselo mať znepokojujúci dopad na exilovú komunitu. Bolo v ňom práve: „Marxizmus je založený na morálnych princípoch, zatiaľ čo kapitalizmus sa stará len o výnos a ziskovosť.“ Marxizmus podporuje „spravodlivé využívanie výrobných prostriedkov“ a stará sa o „osud pracujúcich tried“ a „obete... vykorisťovania. Z týchto dôvodov sa mi tento systém páči, a ... považujem sa za polovičného marxistu, polovičného buddhistu.(49)

No taktiež vydal upokojujúcu správu pre tých, „ktorí žijú v bohatstve“: „Je dobrou vecou byť bohatý... Je to ovocie zásluh, dôkaz toho, že boli v minulsoti veľkorysí.“ A chudobným ponúka túto výstrahu: „Niet žiadneho dobrého dôvodu byť nevľúdny a búriť sa voči tým, ktorí majú majetok a bohatstvo... Je lepšie vyvinúť si pozitívny postoj.“(50)

V 2005 podpísal Dalajláma široko spropagované stanovisko, spolu s desiatimi ďalšími laureátmi Nobelovej ceny, podporujúc „neodcudziteľné a základné ľudské práva“ pracujúcich ľudí po celej svete vytvárať odbory na ochranu svojich záujmov, v súlade s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN. V mnohých krajinách „toto základné právo je biedne ochraňované a v niektorých otvorene zakázané alebo brutálne potlačované,“ píše sa v stanovisku. Barma, Čína, Kolumbia, Bosna, a zopár ďalších krajín bolo zvýraznených medzi najhoršími ochrancami. Dokonca i Spojené štáty „zlyhávajú v adekvátnej ochrane práv pracujúcich na vytváranie odborov a kolektívneho vyjednávania. Miliónom pracujúcich USA chýba akákoľvek zákonná ochrana vytvárať odbory...“(51)

Dalajláma taktiež dal plnú podporu odstráneniu zakorenených tradičných prekážok, ktoré znemožňovali tibetským mníškam vzdelávať sa. Do príchodu do exilu vedelo len pár mníšok čítať alebo písať. V Tibete boli ich aktivity zasvätené celodenným cyklom modlitieb a chválospevov. No v severnej Indii teraz začali čítať budhistickú filozofiu a zapájať sa do štúdia teológie a debát, aktivít, ktoré boli v starom Tibete otvorené len mníchom.(52)

V novembri 2005 prednášal Dalajláma na Stanfordskej univerzite o „Srdci nenásilia“, no zastavil sa ešte pred celkovým odsúdením všetkého násilia. Násilné akcie, ktoré sa činia za účelom zredukovania budúceho utrpenia, nemajú byť zavrhnuté, povedal, citujúc Druhú svetovú vojnu ako prípad ctihodnej snahy ochrániť demokraciu. Čo so štyrmi rokmi krviprelievania a hroamdného ničenia v Iraku, vojnou odsúdenou väčšinou sveta –dokonca i konzervatívnym pápežom- ako nehorázne porušenie medzinárodného práva a zločinu proti ľudskosti? Dalajláma bol nerozhodný: „Iracká vojna – je priskoro povedať, správna alebo nesprávna.“(53) Skoršei vyjadril podporu vojenskej intervencie USA voči Juhoslávii a, neskôr, vojenskej intervencii USA do Afganistanu.(54)

III. Opustiť feudálnu teokraciu

Ako by to bolo v mýte Shangri-La, v starom Tibete žili ľudia v spokojnej a ničím nerušenej symbióze s ich kláštornými a sekulárnymi pánmi. Bohatí lámovia a chudobní mnísi, majetní zemepáni a ochudobnení nevoľníci boli spolu zviazaní, vzájomne udržiavaní utešujúcim balzamom hlboko spirituálnej a mierumilovnej kultúry.

Pripomína to idealizovaný obraz feudálnej Európy prezentovaný neskoršími konzervatívnymi katolíkmi ako G. K. Chestertonom a Hilaireom Bellocom. Pre nich bolo stredoveké kresťanstvo svetom spokojných roľníkov žijúcich v bezpečnom objatí svojej cirkvi, za viac či menej viac či menej láskavej ochrany ich pánov.(55) Opäť sme pozvaní prijať jednotlivú kultúru vo svojej idealizovanej forme odtrhnutej od jej temnej materiálnej histórie. Znamená to prijať to tak, ako je prezentovaná svojou privilegovanou triedou, tými, ktorí z nej najviac profitovali. Shangri-la obraz Tibetu nemá väčšiu podobnosť s historickou skutočnosťou ako romantický obraz stredovekej Európy.

Videné v celej svojej ponurej skutočnosti potvrdzuje starý Tibet pohľad, ktorý som predstavil vo svojej skoršej knihe, a to to, že kultúra vôbec nie je neutrálna. Kultúra môže pôsobiť ako legitímna kryt pre haldu hlbokých nerovností, z ktorej má prospech privilegovaná časť spoločnosti za veľkú cenu zvyšku.(56) V teokratickom feudálnom Tibete ovplyvňovali vládnuce záujmy tradičnú kultúru, aby upevnili svoju vlastnú moc a majetok. Teokracia porovnala rebelské myslenie a činnosť so satanským vplyvom. Rozširovala všeobecný predpoklad zamepánskej nadradenosti a roľníckej úbohosti. Bohatí boli predstavovaní ako tí, ktorí si zaslúžia svoj dobrý život, a skromne chudobní ako zaslúžilí svojej úbehej existencie, čo kodifikovalo učenie o karmických zvyškoch cností a nerestí nahromadených z minulosti, prezentovaných ako časť božej vôle.

Boli najvplyvnejší lámovia len pokrytcami, ktorí kázali jednu vec a tajne verili druhej? Pravdepodobnejšie je, že boli úprimne oddaní týmto vieram, ktoré im prinášali také dobré výsledky. To, že ich teológia tak perfektne podporovala ich materiálne privilégiá len posiľňovalo úprimnosť s ktorou ju prijímali.

Bolo by možné povedať, že my, obyvatelia moderného sekulárneho sveta nemôžeme uchopiť rovnosť radosti a bolesti, spokojnosti a zvykov, ktoré charakterizujú tradične duchovnejšie spoločnosti. To je pravdepodobne pravdou, a mohlo by to vysvetliť, prečo si niektorí z nás idealizujú takéto spoločnosti. No vydlabnuté oko je vždy vydlabnutým okom; bičovanie je bičovanie; a stále vykorisťovanie nevoľníkov a otrokov je krutou triednou nerovnosťou akýkoľvek to má kultúrny obal. Je rozdiel medzi duchovným zväzkom a ľudským otroctvom, i keď obidve jestvujú bok po boku.

Mnoho bežných Tibeťanov chce, aby sa Dalajláma vrátil do krajiny, no zdá sa, že relatívne málo chce návrat spoločenského poriadku, ktorý predstavoval. Príbeh z roku 1999 vo Washington Post poznamenáva, že Dalajláma je v Tibete stále ctený, no

...zopár Tibeťanov by privítalo návrat skazených aristokratických klanov, ktoré s ním utiekli v 1959 a ktorí tvorili väčšinu z jeho radcov. Mnoho tibetských farmárov, napríklad, nemá záujem vzdať sa zeme, ktorú získali počas čínskej pozemkovej reformy, v prospech klanov. Bývalí otroci Tibetu tiež hovoria, že nechcú, aby sa ich bývalí páni vrátili k moci. „Už som takto raz žil predtým,“ povedal Wangchuk, 67-ročný bývalý otrok, ktorý nosieval svoje najlepšie šaty na jeho ročné púte do Shigatse, jednej z najsvätejších miest tibetského budhizmu. Hovoril, že uctieval Dalajlámu, no dodal, „možno nebudem za čínskeho komunizmu slobodný, no som bohatší než keď som bol otrokom.“(57)

Trebalo by poznamenať, že Dalajláma nie je jediným vysoko postaveným lámom vybraným v detstve ako reinkarnácia. Jedno alebo druhé vtelenie lámu alebo tulku –duchovný učiteľ špeciálnej čistoty zvolený na znovuzrodenie znova a znova- je možné nájsť predsedať väčšine hlavných kláštorov. Tulku systém je pre tibetský budhizmus unikátny. Spústa tibetských lámov tvrdí, že sú prevtelenými tulkuami.

Celkom prvým tulkuom bol láma známy ako Karmapa, ktorý sa objavil takmer tri storočia pred prvým Dalajlámom. Karmapa je líder tradície tibetského budhizmu, známej ako Karma Kagyu. Vzostup sekty Gelugpa vedenej Dalajlámom viedol k politicko-náboženskému rivalstvu s Kagyu, ktoré trvalo päťsto rokov a pokračuje v dnešnej tibetskej exilovej komunite. To, že sa sekta Kagyu slávne rozrástla, otvorila nejakých šesťsto nových centier po celom svete za posledných tridsaťpäť rokov, situácii nepomohlo.

Hľadanie tulku, upozorňuje Erik Curren, nebolo vždy vykonávané tým čistým, duchovným spôsobom zobrazovaným v určitých Hollywoodskych filmoch. „Niekedy chceli predstavitelia kláštora dieťa z mocnej miestnej rodiny, aby dali kláštoru politickejší vplyv. Inokedy chceli dieťa z rodiny nižšej spoločenskej triedy, ktorá by mala malý vplyv na výchovu dieťaťa.“ Pri iných príležitostiach „mohol miestny vojenský veliteľ, čínsky cisár alebo dokonca Dalajlámova vláda v Lhase uložiť výber tulku na kláštor z politických dôvodov.“(58)

Taký mohol byť prípad výberu 17-teho Karmapu, ktorého exilový kláštor je umiestnený v Rumteku, v indickom štáte Sikkim. V 1993 mali mnísi z tradície Karma Kagyu kandidáta podľa vlastného výberu. Dalajláma, spolu s viacerými nonkonformnými lídrami Karma Kagyu (a s podporou čínskej vlády!), mal v zálohe iného chlapca. Mnísi Kagyu vzniesli vinu, že Dalajláma prekročil svoju autoritu pri pokuse vybrať lídra pre ich sektu. „Ani jeho politická rola, ani jeho pozícia ako lámu v jeho vlastnej Gelugpa tradícii ho neoprávňujú vybrať Karmapu, ktorý je lídrom inej tradície...“(59) Ako trval jeden z lídrov Kagyu, „Dharma sa týka myslenia za seba. Nie je to automatické nasledovanie učiteľa vo všetkých veciach, bez ohľadu na to, ako rešpektovaný môže byť tento učiteľ. Viac než čokoľvek iné by budhisti mali rešpektovať práva druhých ľudí – ich ľudské práva a ich náboženskú slobodu.“(60)

Nasledovalo tucet rokov konfliktov v tibetskej exilovej komunite, prerušovaných občasnými nepokojmi, zastrašovaním, fyzickými útokmi, dávaním na čierne listiny, policajným obťažovaním, súdnymi žalobami, podplácaním úradníkov, a rabovanie a podkopávanie kláštoru Karmapa v Rumteku stúpencami časti Gelugpa. Všetko toto spôsobilo, že sa prinajmenšom jeden západný oddaný stúpenec čudoval, či roky v exile neurýchlili morálny rozpad tibetského budhizmu.(61)

Je však zrejmé, že nie všetci tibetskí budhisti prijali Dalajlámu ako ich teologického a spirituálneho mentora. I keď sa naňho odkazuje ako na „duchovného vodcu Tibetu“, mnohí tento titul berú len ako čosi viac než formalitu. Nedáva mu to autoritu nad ďalšími štyrmi náboženskými školami Tibetu, „práve tak ako nazvať prezidenta USA ´lídrom slobodného sveta´ mu nedáva žiadne postavenie vo vedení Francúzska a Nemecka.“(62)

Nie všetci tibetskí exilanti sú okúzlení starou teokraciou Shangri-La. Kim Lewis, ktorá študovala liečivé metódy v budhistickým mníchom v Berkeley, Kalifornii, mala príležitosť dlho hovoriť s viac ako tuctom tibetských žien, ktoré žili v mníchovom dome. Keď sa pýtala, ako sa cítili pri návrate do domova, ich pocity boli jednomyselne negatívne. Najprv Lewis predpokladala, že ich odpor má niečo spoločné s čínskou okupáciou, no ony jej hneď povedali opak. Povedali, že boli veľmi vďačné „že si nemusia brať 4 alebo 5 mužov, byť celý čas tehotné,“ alebo sa vysporiadavať so sexuálne prenosnými chorobami získaných od zblúdilého manžela. Mladšie ženy „mali radosť, že dostávali vzdelanie, nechceli mať absolútne nič s nijakým náboženstvom, a čudovali sa prečo boli Američania tak naivní (o Tibete).“(63)

Ženy, s ktorými sa Lewis rozprávala, opisovali zlé zážitky svojich starých mám s mníchmi, ktorí ich používali ako „družky múdrosti“. Ich starým mamám bolo povedané, že spaním s mníchmi dosiahnu „ cestu k osvieteniu“ – napokon, Budha sám musel byť so ženou, aby dosiahol osvietenie.

Ženy taktiež spomínali „nespútaný“ sex, ktorý títo domnele duchovní a zdržanliví mnísi praktikovali medzi sebou v Gelugpa sekte. Ženy, ktoré boli matkami trpko hovorili o kláštornom zabavovaní ich mladých chlapcov v Tibete. Tvrdili, že keď chlapec plakal za svojou matkou, povedali mu, „Neplač za ňou, ona sa ťa vzdala – je to len žena.“

Mnísi, ktorým bol povolený politický azyl v Kalifornii sa uchádzali o verejnú podporu. Lewis, ktorá bola sama načas stúpenkyňou, pomáhala s papierovaním. Všimla si, že neustále dostávajú vládne šeky činiace 550 až 700 dolárov mesačne, spolu s Medicare [program sociálneho zdravotného poistenia pre starých, postihnutých alebo vybraných ľudí]. Naviac, mnísi bývajú v pekne zariadených apartmánoch bez platenia nájmu. „Neplatia komunálne služby, majú voľný prístup k internetu na počítačoch určených pre nich, spolu s faxami, mobilmi, telefónmi a káblovou TV zadarmo.“

Dostávajú tiež mesačnú mzdu od svojej skupiny, spolu s príspevkami a odmenami od ich amerických stúpencov. Niektorí nadšenci horlivo vykonávajú za mníchov práce, vrátane nakupovania a čistenia ich príbytkov a záchodov. Títo istí svätci, poznamenáva Lewis, Lnemajú problém kritizovať Američanov za ich ´posadnutosť materiálnymi vecami´.“(64)

Privítať koniec starej feudálnej teokracie v Tibete neznamená aplaudovať všetkému spojenému s čínskou vládou v tej krajine. Toto je zriedkakedy chápané dnešnými veriacimi Shangri-La na Západe.opak je tiež pravdou: kritizovať čísnku okupáciu neznamená, že si musíme romantizovať bývalý feudálny režim. Tibeťania si zaslúžia byť vnímaní ako skutoční ľudia, nie zdokonalení duchovní alebo nevinné politické symboly. „Idealizovať ich,“ poznamenáva Ma Jian, opozičný čínsky cestovateľ do Tibetu (teraz žijúci v Británii), „je poprením ich humanity.“(65)

Spoločnou sťažnosťou medzi stúpencami budhizmu na Západe je, že tibetská náboženská kultúra je podkopávaná čínskou okupáciou. Do určitej mieri sa to zdá byť ten prípad. Mnoho z kláštorov je zatvorených, a väčšina teokracie sa zdá, že odišla do dejín. Či čínska vláda priniesla zlepšenie alebo pohromu tu nie je hlavnou otázkou. Otázkou je, akou krajinou bol starý Tibet. Pochybujem o údajnom neskazenom spirituálnom charaktere kultúry pred inváziou. Môžeme obhajovať náboženskú slobodu a nezávislosť pre nový Tibet bez toho, aby sme obsiahli mytológiu o starom Tibete. Tibetský feudalizmus bol zahalený v budhizme, no nie je možné medzi nimi dávať rovná sa. V skutočnosti starý Tibet nebol strateným rajom. Bola to spiatočnícka represívna teokracia extrémne privilegovaných a chudoby, ďaleko od Shangri-La.

Napokon, povedzme, že ak má byť budúcnosť Tibetu postavená niekde v Číne vyrastajúcom voľnotrhovom raji, tak to pre Tibeťanov nie je dobrým znamením. Čéna sa chvastá oslňujúcou mierou 8 percent ekonomického rastu a ukazuje sa ako jedna z najväčších industriálnych mocností sveta. No s ekonomickým rastom prišla prehĺbujúca sa priepasť medzi bohatými a chudobnými ako nikdy predtým. Väčšina Číňanov žije blízko stupňa chudoby alebo ďaleko pod ním, zatiaľ čo malá skupina novo sa vyliahnutých kapitalistov obrovsky profituje za dohody s nečestnými úradníkmi. Regionálni byrokrati celkom vyciciavajú krajinu, vymáhajúc úplatky od obyvateľstva a rabujúc miestne poklady. Zaberanie zeme v mestách a na vidieku hrabivými developermi a skorumpovanými úradníkmi na účet obyvateľstva sú takmer každodenným prípadom. Po krajine vypukli desiatky tisíc provinčných protestov a nepokojov, zvyčajne narážajúcich na nemilosrdnú policajnú silu. Korupcia taktiež prevláda, dosahujúc do toľkých miest, že dokonca i zvyčajne spokojné národné vedenie bolo donútené si to všimnúť a začať proti tomu niečo koncom roku 2006 robiť.

Pracujúci v Číne, ktorí sa pokúšajú organizovať odbory v korporáciami dominovaných „obchodných zónach“ riskujú stratu svojej práce alebo bitku alebo uväznenie. Milióny pracovníkov v obchodných zónach sa zodiera v dvanásťhodinovom pracovnom dni pri minimálnych mzdách. So zdravotným systémom, ktorý bol teraz sprivatizovaný, nie je voľná alebo finančne dostupná zdravotná starostlivosť viac týmto miliónom ľudí dostupná. Muži vpochodovali do miest pri hľadaní práce, zanechajúc tak stále viac zchudobnelý vidiek obývaný ženami, deťmi, a starcami. Miera samovrážd sa dramaticky zvýšila, predovšetkým medzi ženami.(66)

Prírodné prostredie Číny je smutne znečistené. Mnoho z jej legendárnych riek a jazier je mŕtvych, vytvárajúc obrovské miznutie rýb od miliárd ton priemyselných emisií a nespracovaného ľudského odpadu hodeného doňho. Toxická stoka, vrátane pesticídov a herbicídov, presakuje do podzemnej vody alebo priamo do zavlažovacích kanálov. Počet ľudí s rakovinou v dedinách situovaných popri odtokových kanáloch sa raketovo zvyšil na tisícnásobok. Stovky miliónov mestských obyvateľov dýcha vzduch ohodnotený akonebezpečne nezdravý, kontaminovaný priemyselným rastom a posledným prírastkom miliónov automobilov. Odhadom 400 000 ľudí umiera predčasne každý rok od znečisteného vzduchu. Vládne environmentálne agentúry nemajú žiadnu nátlakovú silu na zastavenie znečisťovateľov, a vláda všeobecne ignoruje alebo popiera takéto problémy, koncentrujúc sa namiesto toho na priemyselný rast.(67)

Samotné vedecké inštitúcie Číny hlásia, že kým nebudú obmedzené skleníkové plyny, bude národ čeliť obrovskej neúrode spolu s katastrofálnym nedostatkom jedla a vody v nasledovných rokoch. V 2006-2007 už sužovali juhovýchod Číny viaceré suchá.(68)

Ak je Čína obrovským úspešným príbehom rýchleho rozvoja voľného trhu, a má byť modelom a inšpiráciou pre budúcnosť Tibetu, potom môže starý Tibet začať vyzerať omnoho lepšie ako naozaj bol.




Poznámky:

1. Mark Juergensmeyer, Terror in the Mind of God, (University of California Press, 2000), 6, 112-113, 157.
2. Kyong-Hwa Seok, "Korean Monk Gangs Battle for Temple Turf," San Francisco Examiner, 3 December 1998.
3. Los Angeles Times, February 25, 2006.
4. Dalai Lama quoted in Donald Lopez Jr., Prisoners of Shangri-La: Tibetan Buddhism and the West (Chicago and London: Chicago University Press, 1998), 205.
5. Erik D. Curren, Buddha's Not Smiling: Uncovering Corruption at the Heart of Tibetan Buddhism Today (Alaya Press 2005), 41.
6. Stuart Gelder and Roma Gelder, The Timely Rain: Travels in New Tibet (Monthly Review Press, 1964), 119, 123; and Melvyn C. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon: China, Tibet, and the Dalai Lama (University of California Press, 1995), 6-16.
7. Curren, Buddha's Not Smiling, 50.
8. Stephen Bachelor, "Letting Daylight into Magic: The Life and Times of Dorje Shugden," Tricycle: The Buddhist Review, 7, Spring 1998. Bachelor discusses the sectarian fanaticism and doctrinal clashes that ill fit the Western portrait of Buddhism as a non-dogmatic and tolerant tradition.
9. Dhoring Tenzin Paljor, Autobiography, cited in Curren, Buddha's Not Smiling, 8.
10. Pradyumna P. Karan, The Changing Face of Tibet: The Impact of Chinese Communist Ideology on the Landscape (Lexington, Kentucky: University Press of Kentucky, 1976), 64.
11. See Gary Wilson's report in Worker's World, 6 February 1997.
12. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 62 and 174.
13. As skeptically noted by Lopez, Prisoners of Shangri-La, 9.
14. Melvyn Goldstein, William Siebenschuh, and Tashì-Tsering, The Struggle for Modern Tibet: The Autobiography of Tashì-Tsering (Armonk, N.Y.: M.E. Sharpe, 1997).
15. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 110.
16. Melvyn C. Goldstein, A History of Modern Tibet 1913-1951 (Berkeley: University of California Press, 1989), 5 and passim.
17. Anna Louise Strong, Tibetan Interviews (Peking: New World Press, 1959), 15, 19-21, 24.
18. Quoted in Strong, Tibetan Interviews, 25.
19. Strong, Tibetan Interviews, 31.
20. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 175-176; and Strong, Tibetan Interviews, 25-26.
21. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 113.
22. A. Tom Grunfeld, The Making of Modern Tibet rev. ed. (Armonk, N.Y. and London: 1996), 9 and 7-33 for a general discussion of feudal Tibet; see also Felix Greene, A Curtain of Ignorance (Garden City, N.Y.: Doubleday, 1961), 241-249; Goldstein, A History of Modern Tibet, 3-5; and Lopez, Prisoners of Shangri-La, passim.
23. Strong, Tibetan Interviews, 91-96.
24. Waddell, Landon, O'Connor, and Chapman are quoted in Gelder and Gelder, The Timely Rain, 123-125.
25. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 52.
26. Heinrich Harrer, Return to Tibet (New York: Schocken, 1985), 29.
27. See Kenneth Conboy and James Morrison, The CIA's Secret War in Tibet (Lawrence, Kansas: University of Kansas Press, 2002); and William Leary, "Secret Mission to Tibet," Air & Space, December 1997/January 1998.
28. On the CIA's links to the Dalai Lama and his family and entourage, see Loren Coleman, Tom Slick and the Search for the Yeti (London: Faber and Faber, 1989).
29. Leary, "Secret Mission to Tibet."
30. Hugh Deane, "The Cold War in Tibet," CovertAction Quarterly (Winter 1987).
31. George Ginsburg and Michael Mathos Communist China and Tibet (1964), quoted in Deane, "The Cold War in Tibet." Deane notes that author Bina Roy reached a similar conclusion.
32. See Greene, A Curtain of Ignorance, 248 and passim; and Grunfeld, The Making of Modern Tibet, passim.
33. Harrer, Return to Tibet, 54.
34. Karan, The Changing Face of Tibet, 36-38, 41, 57-58; London Times, 4 July 1966.
35. Gelder and Gelder, The Timely Rain, 29 and 47-48.
36. Tendzin Choegyal, "The Truth about Tibet," Imprimis (publication of Hillsdale College, Michigan), April 1999.
37. Karan, The Changing Face of Tibet, 52-53.
38. Elaine Kurtenbach, Associate Press report, 12 February 1998.
39. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 47-48.
40. Curren, Buddha's Not Smiling, 8.
41. San Francisco Chonicle, 9 January 2007.
42. Report by the International Committee of Lawyers for Tibet, A Generation in Peril (Berkeley Calif.: 2001), passim.
43. International Committee of Lawyers for Tibet, A Generation in Peril, 66-68, 98.
44. im Mann, "CIA Gave Aid to Tibetan Exiles in '60s, Files Show," Los Angeles Times, 15 September 1998; and New York Times, 1 October, 1998.
45. News & Observer, 6 September 1995, cited in Lopez, Prisoners of Shangri-La, 3.
46. Heather Cottin, "George Soros, Imperial Wizard," CovertAction Quarterly no. 74 (Fall 2002).
47. Goldstein, The Snow Lion and the Dragon, 51.
48. Tendzin Choegyal, "The Truth about Tibet."
49. The Dalai Lama in Marianne Dresser (ed.), Beyond Dogma: Dialogues and Discourses (Berkeley, Calif.: North Atlantic Books, 1996)
50. These comments are from a book of the Dalai Lama's writings quoted in Nikolai Thyssen, "Oceaner af onkel Tom," Dagbladet Information, 29 December 2003, (translated for me by Julius Wilm). Thyssen's review (in Danish) can be found at http://www.information.dk/Indgang/VisArkiv.dna?pArtNo=20031229154141.txt.
51. "A Global Call for Human Rights in the Workplace," New York Times, 6 December 2005.
52. San Francisco Chronicle, 14 January 2007.
53. San Francisco Chronicle, 5 November 2005.
54. Times of India 13 October 2000; Samantha Conti's report, Reuter, 17 June 1994; Amitabh Pal, "The Dalai Lama Interview," Progressive, January 2006.
55. The Gelders draw this comparison, The Timely Rain, 64.
56. Michael Parenti, The Culture Struggle (Seven Stories, 2006).
57. John Pomfret, "Tibet Caught in China's Web," Washington Post, 23 July 1999.
58. Curren, Buddha's Not Smiling, 3.
59. Curren, Buddha's Not Smiling, 13 and 138.
60. Curren, Buddha's Not Smiling, 21.
61. Curren, Buddha's Not Smiling, passim. For books that are favorable toward the Karmapa appointed by the Dalai Lama's faction, see Lea Terhune, Karmapa of Tibet: The Politics of Reincarnation (Wisdom Publications, 2004); Gaby Naher, Wrestling the Dragon (Rider 2004); Mick Brown, The Dance of 17 Lives (Bloomsbury 2004).
62. Erik Curren, "Not So Easy to Say Who is Karmapa," correspondence, 22 August 2005, www.buddhistchannel.tv/index.php?id=22.1577,0,0,1,0.
63. Kim Lewis, correspondence to me, 15 July 2004.
64. Kim Lewis, correspondence to me, 16 July 2004.
65. Ma Jian, Stick Out Your Tongue (Farrar, Straus & Giroux, 2006).
66. See the PBS documentary, China from the Inside, January 2007, KQED.PBS.org/kqed/chinanside.
67. San Francisco Chronicle, 9 January 2007.
68. "China: Global Warming to Cause Food Shortages," People's Weekly World, 13 January 2007


[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/Tibet.html ]


Michael Parenti je medzinárodne známy politický vedec, historik, a kultúrny kritik, ktorý písal o rozličných akademických i populárnych témach viac ako 40 rokov. Vyštudoval na Yale a sám učil na viacerých univerzitách i v zahraničí. Je autorom viac ako 20 kníh a jeho práce boli preložené do aspoň 18 jazykov. Bol tiež politickým aktivistom v rôznych, väčšinou protivojnových hnutiach.

1 komentár:

  1. je mi z vás zle...
    dúfam, že jedného dňa mi už zle z vás nebude :-)

    ps.. pomiešal ste to tak umne, (žiaľ, len umne) ,ako keď vrchný inkvizítor prácu pápeža Františka porovnáva s križiackymi výpravami a upaľovaním bosoriek v Španielsku. Uff aká primitívna hrozná kresťanská Európa,
    ešteže máme Čínu

    OdpovedaťOdstrániť