pondelok, 6. júna 2011

Socializmus zlyhal. Teraz skrachoval kapitalizmus. Tak čo príde ďalej?

ERIC HOBSBAWM | The Guardian
Akékoľvek logo príjmeme, posun od voľného trhu k verejnej činnosti musí byť väčší ako dosah politikov

20. storočie je celkom za nami, no ešte sme sa nenaučili žiť v 21-om, alebo aspoň myslieť spôsobom, ktorý mu sedí. To by nemalo byť tak ťažké ako sa zdá, pretože základná myšlienka, ktorá prevládala v ekonomike a politike minulého storočia zrejme zmizla v odtoku dejín. Bol to spôsob myslenia o moderných industriálnych ekonomikách, alebo, v tom zmysle, o všetkých ekonomikách v rámci dvoch vzájomne sa vylučujúcich protikladov: kapitalizmu a socializmu.

Prežili sme dva praktické pokusy zrealizovať ich v ich čistej forme: centrálne štátne-plánované ekonomiky sovietskeho typou a totálne neobmedzenú a nekontrolovanú, voľnotrhovú kapitalistickú ekonomiku. Prvá stroskotala v 1980-tych rokoch, a európske komunistické politické systémy s ňou. Druhá stroskotáva pred našimi očami v najväčšej kríze globálneho kapitalizmu od 1930-tych rokov. V istých veciach je krízou väčšou ako v 1930-tych rokoch, keďže globalizácia ekonomiky nepokročila tak ďaleko ako je tomu dnes, a kríza nezasiahla plánovanú ekonomiku Sovietskeho zväzu. Ešte zatiaľ nevieme aké dlhé a trváce budú dôsledky súčasnej svetovej krízy, no každopádne značia koniec tohto druhu voľnotrhového kapitalizmu, ktorý sa zmocnil sveta a jeho vlád v období od Margaret Thatcherovej a prezidenta Reagana.

Bezmocnosti teda čelia ako tí, čo veria tomu, čo obnáša čistý, trhový kapitalizmus bez štátu, akýsi druh medzinárodného buržoázneho anarchizmu, ako aj tí, ktorí veria v plánovaný socializmus nekontaminovaný súkromnou honbou za ziskom. Obaja skrachovali. Budúcnosť, ako súčasnosť a minulosť, patrí zmiešaným ekonomikám, v ktorých je verejné a súkromné navzájom poprepletané takým alebo onakým spôsobom. No ako? To je dnešným problémom každého, no predovšetkým pre ľudí z ľavice.

Nikto vážne neuvažuje o návrate k socialistickým systémom sovietskeho typu – nielen pre ich politické chyby, no tiež kvôli zvyšujúcej sa stagnácii a neefektívnosti ich ekonomík – i keď to by nás nemalo viesť k podceňovaniu ich pôsobivých sociálnych a vzdelávacích úspechov. Na druhej strane, než globálny voľný trh minulý rok neimplodoval [t.j. v roku 2008], dokonca i sociálno-demokratické alebo iné umiernené ľavicové strany v bohatých krajinách severného kapitalizmu a Australázie sa viac a viac angažovali v úspechu voľnotrhového kapitalizmu. Vlastne, od pádu ZSSR a dneškom mi nenapadá žiadna strana alebo líder, ktorí by označovali kapitalizmus ako neprijateľný. Nik sa v ňom neangažoval viac ako New Labour. Pri ich ekonomickej politike by Tony Blair a (do októbra 2008) Gordon Brown mohli byť bez veľkého zveličenia považovaní za Thatcherovú v nohaviciach. To isté platí pre Demokratickú stranu v USA.

Základnou myšlienkou Labour od 1950-tych rokov bolo, že socializmus bol nepotrebný, pretože na kapitalistický systém sa bolo možné spoľahnúť pri prosperite a vytváraní väčšieho bohatstva ako kdekoľvek inde. Úlohou socialistov potom len bolo zabezpečiť spravodlivú distribúciu. No od 1970-tych rokov to zvyšujúci sa nárast globalizácie robil viac a viac ťažším a fatálne podkopal tradičný základ strany Labour, a vlastne akúkoľkvek sociálno-demokratickú stranu, podporu a politiku. V 1980-tych rokoch mnohí súhlasili s tým, že ak sa nemá loď strany Labour potopiť, čo bolo v tom čase reálnou možnosťou, bude musieť byť nanovo vybavená.

Avšak, nebola nanovo vybavená. Pod dopadom toho, čo považovala za oživenie thatcherovskej ekonomiky pohltila New Labour od roku 1997 celkom ideológia, či skôr teológia, globálneho voľnotrhového fundamentalizmu. Británia deregulovala svoje trhy, predala svoje priemysly najvyšším ponukám, prestala vyrábať tovar na export (na rozdiel od Nemecka, Francúzska a Švajčiarska) a investovala peniaze na to, aby sa stala globálnym centrom finančných služieb a preto aj rajom pre miliardových prepieračov peňazí. To je dôvod prečo dopad na libru a britskú ekonomiku dnes je pravdepodobne katastofálnejší než na akúkoľvek inú veľkú západnú ekonomiku – a úplne ozdravenie môže byť omnoho ťažšie.

Mohli by ste povedať, že je už ale potom. Máme možnosť vrátiť sa k zmiešanej ekonomike. Staré náradie Labour je opäť tu – všetko po nacionalizáciu – takže stačí ísť a použiť tieto nástroje, ktoré nemala Labour nikdy odložiť, znova. No to predpokladá, že vieme čo s nimi urobiť. Nevieme. Z jedného dôvodu, nevieme ako prekonať súčasnú krízu. Žiadna zo svetových vlád, centrálnych bánk alebo medzinárodných finančných inštitúcií to nevie: sú ako slepec pokúšajúci sa dostať sa z bludiska ťukaním na stenu rôznymi palicami v nádeji, že sa dostane von. Z ďalšieho dôvodu podceňovania toho, ako sú vlády a tí, ktorí rozhodujú, závislí na voľnotrhových horenosoch [tiež v zmysle ľudí, ktorí niečo šňupú], vďaka ktorým sa desaťročia cítili tak dobre. Naozaj sme sa vzdialili od domnienky, že iniciatívne súkromné hnanie sa za ziskom je vždy lepším, kvôli väčšej efektívnosti, spôsobom ako robiť veci? Že táto obchodná organizácia a účtovníctvo by mali byť modelom dokonca i pre verejné služby, vzdelanie a výskum? Že na rastúcej priepasti medzi super-bohatými a zvyškom až tak nezáleží pokiaľ sa každému ďalšiemu (okrem menšiny chudobných) darí byť o trošku bohatším? Že to, čo krajina potrebuje, je za všetkých okolností maximálny ekonomický rast a komerčná konkurencieschopnosť? Nemyslím si to.

No progresívna politika potrebuje viac než len zanechať ekonomické a morálne predpoklady posledných 30 rokov. Potrebuje návrat k presvedčeniu, že ekonomický rast a hojnosť, ktorý prináša, je prostriedok a nie koncom. Koncom je to, čo to robí so životmi, životnými šancami a nádejami ľudí. Pozrite sa na Londýn. Samozrejme, že sa týka nás všetkých, aby londýnska ekonomika rástla. No testom enormného bohatstva vytvoreného v záplatách kapitálu nie je to, že to prispelo 20-30% k HDP Británie, ale ako to ovplyvnilo životy miliónov, ktorí tam žijú a pracujú. Aký život sa im tam ponúka? Môžu si dovoliť tam žiť? Ak nemôžu, nemožno to kompenzovať tým, že Londýn je taktiež rajom pre ultra-bohatých. Môžu dostať riadne zaplatené zamestnania alebo zamestnania vôbec? Ak nemôžu, tak sa nechváľte všetkými tými Michelinom zdobenými reštauráciami a ich sebapredvádzajúcimi sa šéfmi. Alebo výuka pre deti? Neadekvátne školy sa nevyrovnajú faktu, že londýnske univerzity môžu dať priestor futbalovému tímu víťazov Nobelovej ceny.

Testom progresívnej politiky nie je súkromné, ale verejné, nie len zvyšovanie platu a konzum pre jednotlivcov, ale rozširovanie príležitostí a to, čo Amartya Sen nazýva „schopnosťou“ všetkých prostredníctvom kolektívnej akcie. No to znamená, to musí znamenať, verejnú neziskovú iniciatívu, dokonca ak len v prerozdeľovaní súkromnej akumulácie. Verejné rozhodnutia namierené na kolektívne sociálne zlepšenia, z ktorých by mali získavať všetci ľudia. To je základom progresívnej politiky – nie maximalizácia ekonomického rastu a osobný príjem. Nikde to nebude dôležitejšie než v zvládnutí najväčšieho problému, ktorému toto storočie čelíme, v environmentálnej kríze. Akékoľvek ideologické logo si pre to zvolíme, bude to znamenať obrovský posun od voľného trhu a vstriec verejnej činnosti, väčší posun než si britská vláda dokáže predstaviť. A, pri danej ekonomickej kríze, pravdepodobne dosť rýchly posun. Čas nie je na našej strane.


Eric Hobsbawm je britský marxistický historik, verejný intelektuál a autor.

[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2009/apr/10/financial-crisis-capitalism-socialism-alternatives ]

1 komentár:

  1. >>>>>>>>>>>>>> Prežili sme dva praktické pokusy zrealizovať ich v ich čistej forme: centrálne štátne-plánované ekonomiky sovietskeho typou a totálne neobmedzenú a nekontrolovanú, voľnotrhovú kapitalistickú ekonomiku

    Autor zije zrejme vo vlastnom autistickom svete ked hovori o neobmedzenom volnotrhovom kapitalizme, ked ludia platia 50% dane z prijmu a stat reguluje vsetko. Uz len tato diskredituje cely clanok toho Marxistu ktory sa nepochybne pokusi premenovat socializmus aby ho opat ponukol amaterom ktori jeho clanky citaju.

    OdpovedaťOdstrániť