nedeľa 24. júla 2011

Rómovia všetkých krajín spojte sa

O Cigánovi sa popísalo už viacero recenzií, no ani jedna z nich nepopísala dojem, ktorý ten film zanechal vo mne. To možno aj naznačuje, čo je na tomto ináč podarenom a výnimočnom filme problematické. Ide o istú nejednoznačnosť, ktorá v princípe nemusí byť na škodu, no trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa cez ňu prekusol. Nejednoznačnosť zároveň oslabuje vyznenie filmu. Hoci je jasná bezútešná situácia hrdinu i prostredia, v ktorom sa pohybuje, zároveň však vyvstávajú ďalšie otázky, na ktoré divák nedostane odpoveď.

Tvorcom filmu treba uznať mnoho. Film má svoj rukopis, nehraje sa a nekopíruje zaručené postupy, reflektuje súčasnú tému a odkrýva ľudskú tvár zahalenú predsudkami a mediálnym karikovaním. Robí to citlivo a s istým odstupom. Nevydiera nás, necháva nám priestor na uvažovanie s chladnou hlavou.

S tým však súvisí aj to, že emócie v tomto filme nedostanú priestor vyznieť. Film nás chvíľami chytá, no vzápätí púšťa. Nakoniec i záverečná scéna je pretnutá tak, že jednu emóciu prebíja protichodná. Tento postmoderný prístup, zobrazujúci celkový chaos v spoločnosti nahráva samotnému obsahu filmu, no spôsobuje aj spomínanú nejednoznačnosť vo vyznení hlavných myšlienok.

Táto mozaikovitá hra s anekdotickými epizódami z rómskej osady, vytvára celkom komplexný obraz o bezvýchodiskovosti jej obyvateľov, no zároveň zabraňuje zobraziť sociálnu drámu v jej hĺbke. Vo filme Tonyho Gatlifa Korkoro (Sloboda) je to presne naopak. Je tu silný príbeh a silné emócie. Tu divák dostane jasnú správu vo forme zážitku o tragickosti stretu nespútanej duše so spútaným charakterom spoločnosti. Hlavná postava v Cigánovi naopak zachováva stoický odstup.

To by nebolo problémom, keby som si nakoniec neprečítal komentár k Cigánovi od pána konzervatívcu Krivošíka, ktorý prišiel k záveru, že "Každopádne, tým Rómom, ktorí chcú žiť úprimne podľa hodnôt väčšinovej spoločnosti, by sa nemali do cesty klásť žiadne umelé prekážky, aby sa medzi nás zaradili." A tu je pes zakopaný. Že to celé môže pôsobiť ako príbeh Róma, ktorý chcel byť ako bieli, no nemohol. A hoci by sa mohlo zdať, že takto sa nad celou tou situáciou zamyslí aj taký pán Krivošík, obávam sa, že si vystačí len s riešením, podporovať tých správnych, slušných Rómov, no na ostatných naďalej zvysoka kašľať.

1 komentár: