pondelok, 15. augusta 2011

Je výtržníctvo revolučné?

MICAH WHITE | Adbusters
Londýnske vyčíňanie ako politický čin

Ako sledujem reakciu ľavice na Londýnske nepokoje, spomínam si na diskusiu medzi filozofom Michelom Foucaultom a francúzskymi maoistickými militantmi v 1971. Maoisti argumentovali v prospech vytvorenia „štátneho súdu“, aby predali súdne rozhodnutia polícii, zatiaľ čo Foucault zaujal protikladnú pozíciu a trval namiesto toho na nekoordinovanej, nenútenej brutálnej „ľudovej spravodlivosti“.

Foucault teoretizoval, že akýkoľvek pokus vytvoriť justičný systém, dokonca i súdny systém údajne vedený ľuďmi, by jednoducho replikoval mocenskú štruktúru, ktorej sme chceli vzdorovať. Nevyhýbal sa ani dovedeniu tohto argumentu do jeho logického záveru. Foucault šiel tak ďaleko, že zahrnul historické príklady rušivého davového správania sa, výslovne spomínajúc, a implicitne podporujúc, príval mimosúdnych popráv vykonaných počas septembrových masakrov Francúzskej revolúcie 1792, keď bolo revolucionármi zabitých cez tisíc ľudí. Takto podľa Foucaulta vyzerá „ľudová spravodlivosť“ a dokonca i „morálna ideológia“, ktorá považuje tieto nezákonné výbuchy za odpudivé „musí byť podrobená pohľadu najtvrdšej kritiky.“ Maoisti na druhej strane trvali na tom, že ľudová zúrivosť by mala byť orientovaná na príslušné (i keď revolučné) stranícke štruktúry.

To, o čom debatovali Foucault s maoistami smeruje do srdca toho ako si predstavujeme, že sa udeje revolučná zmena. Bude revolúcia nekontrolovanou rebéliou –ktorej znaky zahŕňajú napríklad rabovanie v uliciach Londýna- kde je hnev ľudí voči konzumerizmu celkom otvorený a ich úsudkom sa implicitne dôveruje? Alebo sa budeme báť nekľudného davu a činov, viac či menej na strane moci a statusu quo, aby sme skrotili a kontrolovali uvoľnené prívaly – berúc metlu, aby sme udržovali ulice čisté pre nakupovanie nasledujúceho dňa ničiace životné prostredie?

To je, pre mňa, fundamentálna otázka: kedy sa vyčíňanie stáva revolúciou? Musí sa mladý univerzitný učiteľ zahaliť do čierneho [Black bloc] a vykrikovať utopické anarchistické slogany pri zapaľovaní policajných áut než budú ich činy rozpoznané ako druh politickej vzbury? Musia sa byť schopní vyjadriť spôsobom, ktorý je zrozumiteľný čitateľom Alaina Badioua, Giorgia Agambena a Antonia Negriho, než sa ich búrlivé zhromaždenia [flashmob] uznajú ako najvyššia forma sieťového povstania, ktorá bola doposiaľ dosiahnutá? Mám podozrenie, že keď príde revolúcia, tak tí, čo na ňu tak dlho čakali budú tými, ktorí ju prepasú. Pretože budú príliš navyknutí na to dívať sa zlým smerom, čakaním na zlé slová, zlých aktérov, zlé typy politických skutkov.

Nachádzame sa v revolučnej chvíli. Pripravte sa: toto globálne povstanie sa vyvinie spôsobom, ktorý sa nám ľavičiarom nebude páčiť. Môže tu byť násilie, i keď si prajeme nenásilie, a môže tu byť drancovanie, i keď si želáme mierumilovný presun bohatstva [majetku]. No, zastavme sa, aby sme pouvažovali predtým než vynesieme automatický rozsudok nad rozpútanými silami, i keď nekonajú tak, ako by sme to uprednostňovali. Predtým, ako sa budeme ponáhľať spustiť osvedčené štruktúry nesúhlasu, by sme sa mali opýtať samých seba prečo sme tak angažovaní do popierania toho, že vyčíňanie je legitímnym politickým činom. Namiesto snahy o usmernenie, kontrolovanie alebo rozohnanie týchto síl, sa musíme naučiť podieľať na chaose uvoľnených tokov.

„To z pohľadu vlastníctva sme zlodejmi a kradneme,“ trval Foucault na konci debaty. Keď stále vidíme rabovanie ako nič len kradnutie a odmietame tomu prideliť status vedomého politického činu, prepuknutia „ľudovej spravodlivosti“ proti skorumpovanému a skazenému kapitalistickému systému, prijímame pohľad tých samotných síl, ktoré sa snažíme zvrhnúť. To isté platí ak zavrhujeme akýkoľvek povstalecký čin, ktorý nesprevádza povstalecký spis.

Londýnske vyčíňanie nemusí byť pekné, no ako hovorí staré ľavicové porekadlo: „Revolúcia nie je večierok, ani esej, ani maľba, ani kus výšivky; nemôže pokračovať jemne, postupne, opatrne, taktne, ohľaduplne, zdvorilo, jasne, a mierne. Revolúcia je povstanie...“ A Londýnske vyčíňanie je, či sa vám to páči alebo nie, také, ako má vyzerať povstanie ak sily kapitalizmu mierumilovne, dobrovoľne neuvoľnia svoj smrtiaci stisk.


[ Zdroj: http://www.adbusters.org/blogs/blackspot-blog/rioting-revolutionary.html ]

3 komentáre:

  1. ...huu, ta to je dobry clanok...
    julianBosakSt

    OdpovedaťOdstrániť
  2. "To je, pre mňa, fundamentálna otázka: kedy sa vyčíňanie stáva revolúciou?" - vyčíňanie sa nikdy nestáva revolúciou.

    Som ochotný prijať londýnsky chaos maximálne tak ako PRÍZNAK ZAHNÍVANIA KAPITALIZMU, ako obraz úpadku ľudstva spôsobeného dnešným režimom. A to vonkoncom nie iba "zlým sociálnym postavením" ľudí ktorí sa na rabovaní zúčastňujú (je známe, že sa často nejedná o sociálne slabé skupiny), ako skôr jeho inými aspektmi: toleranciou, až skrytou podporou kriminality, konzumácie drog, zvrátenej tzv. "mládežníckej kultúry", propagáciou životného štýlu založeného na konzumizme a záhaľke.

    V takomto prostredí práve mladí často strácajú aj tie najzákladnejšie orientačné body. Nazývať toto "revolúciou" však nebudem. Azda iba "New World Order revolúciou" - to by bolo pravdepodobnejšie, takéto vystúpenia, spolu s rôznymi Breivikmi a inými "false flag operations" totiž len pripravujú pôdu OTVORENEJ FAŠISTICKEJ DIKTATÚRE! V tomto konkrétnom prípade ide práve o stotožnenie revolucionárov a ľavičiarov s londýnskou lúzou a lumpenproletariátom, čo bude mať za následok to, že verejnosť sama sa začne dovolávať posilnenia právomocí polície! A štátna moc (podriadená nadnárodnému veľkokapitálu) im to nakoniec milostivo dovolí...

    Vždy znova a znova žasnem nad ZJAVNE NEKONEČNOU NAIVITOU ĽAVIČIAROV! Čo sa týka Foucalta, veľmi sa nedivím - zapadá to do obrazu západniarskej (pseudo)ľavice, zjavne sa pridŕžajúcej hesla "Len hnilé je dobré", čo potom vedie k jej podpore excesov ako konzumácia drog, "sexuálna revolúcia", anarchizmus, zľahčovanie kriminality, "multikulturalizmus" atď., čoho dôsledkom je odpor voči nej u širokých vrstiev obyvateľstva (ktorých záujmy VRAJ zastupuje).

    Hoci som si plne vedomý chýb a hlbokých omylov minulého "pokusu o socializmus", a potreby NOVÝCH CIEST A KONCEPCIÍ, som čoraz viac nútený obhajovať mnohé princípy na ktorých staval bývalý režim, aj proti "ľavicovým" teóriám aké sa opisujú v tomto článku.

    FACIT: Áno, v prípade posledných udalostí, v Londýne aj na mnohých iných miestach, sa skutočne JEDNÁ o revolúciu - O REVOLÚCIU NADNÁRODNÉHO KAPITÁLU, ktorý sa práve "elegantným" spôsobom derie k ABSOLÚTNEJ MOCI! Na skutočnú, proletársku revolúciu, je treba predovšetkým: 1. VYSOKO ORGANIZOVANÚ a 2. ANTISYSTÉMOVÚ opozíciu! Túto kombináciu žiaľ nevidím nikde. Skutočnou antisystémovou opozíciou by mohli byť predovšetkým KOMUNISTI, komunistické hnutie je však v celej Európe v hlbokom útlme, postihnuté revizionistickými, sociáldemokratickými tendenciami, a stratou dôvery svojej základne. O rôznych "anarchoľavičiaroch" západoeurópskeho razenia škoda i hovoriť - sú to hnutia, primárne zamerané na rôzne "PROTESTY". Protesty sú síce pekná vec, ale práve tak môžeme protestovať proti charakteru tohtoročného leta - nízke teploty a dážď už iste mnohým idú na nervy. Ak však NEVYTÝČIME SKUTOČNÚ, a predovšetkým REALIZOVATEĽNÚ ALTERNATÍVU, je zmysel takýchto protestov zhruba taký, ako spomínaný protest proti zlému počasiu.

    Inými slovami, ak má byť protest zmysluplný a KONŠTRUKTÍVNY, treba povedať ako minimum nasledovné:
    1. sme za odstránenie dnešného systému, čiže kapitalizmu i s jeho politickým zriadením - buržoáznym parlamentarizmom (slovu "demokracia" sa úmyselne vyhýbam, pretože je zavádzajúce)
    2. sme za jeho nahradenie NIEČÍM, čiže iným, lepším, funkčnejším, spravodlivejším zriadením, a toto NIEČO potom treba podrobne, jednoznačne a zrozumiteľne charakterizovať. Čiže sme za SOCIALIZMUS, nie za nejaký imaginárny, ale napr. konkrétne za ZOSPOLOČENŠTENIE VÝROBNÝCH PROSTRIEDKOV.

    Bez týchto dvoch bodov sú protesty iba živelnými výbuchmi, na ktorých sa môže priživiť ktokoľvek, medzi inými aj samotný Kapitál, podľa jeho starého známeho a osvedčeného hesla: ORDO AB CHAO!

    -kresťanský socialista-

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Nemyslel som si, že je možné napísať lepší príspevok ako samotný článok, ale Vy ste to podľa mňa prekonali.

    Foucaultov problém je ten, že vychádzal napokon tiež z maoizmu, ktorého problém je, že ostal pri negácii daného a nesnažil sa dospieť k heglovskej negácii negácie.
    Púha negácia je však niečo, čo najviac vyhovuje revolucionarizujúcemu sa kapitalizmu.

    Ďakujem Vám za hodnotný príspevok.

    OdpovedaťOdstrániť