streda, 10. augusta 2011

Panika v uliciach Londýna

Penny Red | pennyred.blogspot.com
Som schúlená v predsieni s niekoľkými otrasenými kamarátmi, sledujeme moje mesto horieť. Na BBC sa striedajú zábery horiacich áut a prebiehajúcich pouličných bojov v Hackney, policajti na koňoch zoraďujúci sa v Lewishame, rozpútané peklá, ktoré kedysi boli obchodmi a domami v Croydone a Peckhame. Predošlú noc, Enfield, Walthamstow, Brixton a Wood Green boli vyrabované; stovky zatknutých, desiatky vážne zranených a bude zázrak ak nikto túto noc nezomrie. Toto je tretia noc nepokojov v Londýne a neporiadok sa rozširuje do Leedsu, Liverpoolu, Bristolu a Birminghamu. Politici a policajní velitelia, ktorí len pred pár hodinami dávali s kamennými tvárami stanoviská o kriminalite teraz jednoducho prosia mladých ľudí britských miest, aby šli domov. Británia je súdok prachu, a v piatok niekto hodil iskru. Ako do pekla sa to stalo? A čo budeme teraz robiť?

V zhone pochopiť nepokoje, každý jeden komentátor začal s rituálnym odsúdením násilia, akoby bolo o tom nejakých pochýb, prepady a rabovanie sú odpornými záležitosťami. Toľko by malo byť jasné každému, kto pozerá na Croydon horiaci na BBC práve teraz. David Lammy, poslanec za Tottenham nazval nepokoje „bezduché, bezduché“. Nick Clegg ich odsúdil ako „zbytočné, opurtunistické kradnutie a násilie.“ Hovoriac zo svojej toskánskej prázdninovej vilky, premiér David Cameron – ktorý sa konečne rozhodol prísť domov, aby prijal opatrenia – deklaroval iba to, že sociálna neposlušnosť šíriaca sa naprieč najchudobnejšími štvrťami v krajine je „absolútne neprijateľná“. Násilie na uliciach je prechádzané ako „čistá kriminalita“, ako práca „násilnej menšiny“, ako „oportunizmus“. Toto je šialene nepostačujúce. To nie je spôsob ako hovoriť o nákazlivom občianskom nepokoji. Nahnevaní mladí ľudia, ktorí nemajú čo robiť a môžu len málo stratiť sa obracajú na vlastné komunity a nemôžu byť zastavené, a vedia to. Dnes večer, v jednom z najväčších miest na svete sa spoločnosť trhá na kusy.

Násilie je zriedkakedy bezduché. Politika horiacich domov, vyrabovaných obchodov, alebo mladého muža zastreleného políciou môže byť zahmlená dokonca aj tým, ktorí zapaľujú handry, či vystrelili z pištole, ale politika v tom je. Bez pochýb je v tom o veľa, o veľa viac ako smrť Marka Duggana, ktorého zastrelenie hodilo iskru k sobotným nepokojom, keď dve policajné autá boli zapálené po piatich hodinách hliadkovania pri Tottenhamskej policajnej stanici. Mierumilovný protest proti smrti muža pod policajnými rukami, v komunite, v ktorej miestni mali všetky dôvody nedôverovať v sily zákona a poriadkové služby, je jedným z politických vyjadrení. Útočiť na obchody s technológiami a vymoženosťami, ktoré stoja desaťkrát viac ako výhody, ku ktorým už nie ste oprávnený je ďalším. Koordinovaná, virálna vlna občianskeho nepokoja naprieč najchudobnejšími štvrťami Británie, s mladými ľuďmi pochádzajúcimi od hlavného mesta po vidiek bojujúcimi s políciou je ďalším.

Mesiace dohadov budú nasledovať po týchto nepokojoch. Už teraz je internet plný rasistickej síry a divokých špekulácií. Pravdou je, že veľmi málo ľudí vie, prečo sa toto deje. Nevedia, pretože nesledovali tieto spoločenstvá. Nikto sa nezaujímal o Tottenham odkedy odtiaľ odišli kamery po Broadwater Farmských nepokojoch v 1985. Väčšina ľudí, ktorí budú písať, hovoriť a kázať o nepokojoch tento víkend nemajú absolútne poňatie aké to je vyrastať v komunite, kde nie je práca, miesto kde žiť, či sa presťahovať, a polícia je v uliciach zastavujúca a prešacujúca vás, keď sa vrátite zo školy. Ľudia, ktorí to poznajú, sa budú tento víkend budiť s jasným poznaním, že po desaťročiach ignorácie, marginalizovaní a obťažovania políciou, po mesiacoch vidiac konfiškovanie akejkoľvek výhliadky na lepšiu budúcnosť, sú konečne v správach. V jednej reportáži NBC mladý muž v Tottenhame dostal otázku, či nepokoje naozaj niečo dosiahli:

„Áno,“ povedal mladík. „Neboli by ste tu a nerozprávali sa so mnou ak by neboli, že nie?“

„Pred dvoma mesiacmi sme pochodovali k Scotland Yardu, viac ako 2000 z nás, všetci čierni, a bol to mierumilovný a pokojný pochod a viete čo? Ani slovko v médiách. Minulú noc trochu nepokojov a rabovania a pozrite sa okolo vás.“

Sledujúc z radu pristojacich som sa obzrela naokolo. Desiatky televíznych štábov a novinárov spovedalo mladých mužov všade naokolo.

Sú spoločenské skupiny po celej krajine, ktorým nik nevenuje pozornosť jedine ak sa tam búria, či zabijú dieťa. Nuž, teraz sa zaujímajú.

Dnes večer v Londýne, spoločenský poriadok a vláda zákona sa zrútili absolútne. Mesto sa zastavilo; nie je bezpečné ísť na ulicu, a tu kde som v Hollowayi, násilie sa približuje. Ako píšem, rabovanie a podpaľačstvo sa rozšírilo do najmenej päťdesiatich rôznych oblastí po celom Spojenom kráľovstve, vrátane desiatok v Londýne, a komunity sa teraz obracajú jedna proti druhej, ako Guardian píše o súperiacich gangoch formujúcich bojové línie. Už je jasné, že vylúčení mladí ľudia Británie, ktorí cítia, že nemajú žiadne miesto v spoločnosti a nemajú čo stratiť, môžu robiť čo sa im zachce túto noc a polícia je úplne neschopná ich v tom zastaviť. To je celé, o čom sú tieto nepokoje.

Nepokoje sú o moci a sú aj o katarzii. Nie sú o zlej výchove, alebo skresaní mládežníckych služieb, či iných briskných vysvetleniach, ktoré chŕlia mediálni experti: štrukturálne nerovnosti, ako môj priateľ dnes poznamenal, sa nevyriešia pár biliardovými stolmi. Ľudia sa búria, pretože strávili svoj celý život počúvajúc, že sú naničhodní a uvedomujú si, že spolu môžu urobiť čokoľvek – doslova, hocičo. Ľudia, ktorým nikdy nebol prejavení rešpekt, sa búria, lebo cítia, že majú len málo dôvodov prejavovať rešpekt oni samotní, a šíri sa to ako oheň v teplú letnú noc. A teraz ľudia stratili svoje domovy, a krajina sa trhá na kusy.

Nikto to nečakal. Takzvaní vodcovia, ktorí potrebovali tri celé dni, aby sa vrátili z ich zahraničných prázdninových sídel do krajiny v plameňoch, to taktiež nečakali. Ľudia vedúci Britániu nemali absolútne poňatia ako beznádejne sa veci vyvinuli. Mysleli si, že po tridsiatich rokoch prudko rastúcej nerovnosti, uprostred recesie môžu ľuďom zobrať posledné malé svetielka nádeje, výhody, pracovné miesta, možnosť vyššieho vzdelania, podporné štruktúry, a nič sa nestane. Mýlili sa. A teraz moje mesto horí, a bude horieť kým nezastavíme plošné odsudzovanie a slepé predsudky a pokúsime sa pochopiť, čo prinieslo tento vírus nepokojov do Británie. Dovoľte mi malú pomôcku: Twitter to nebol.

Uviazla som v dome, teraz, s nepokojmi hneď tu na ceste v Chalk Farm. Ealing, Clapham a Dalston sú napadrť. Novinári sú prepadávaní a bití v uliciach a špeciálne sily sú zatlačované, kde sa len ukážu. Policajné stanice sú podpaľované naprieč krajinou. Toto ráno, keď sa vytratí dym, tí z nás, ktorí môžu spať sa zobudia v krajine chaosu. Zobudíme sa do strachu, do rasizmu, a odsudzovania vľavo i vpravo, nič z toho však nespôsobí, aby sa to neopakovalo, kým vyhliadka ďalšieho prepadu na burze balansuje hrozivo na spodku novinových správ. Teraz je čas, aby sme sa rozhodli. Teraz je čas, kedy sa rozhodujeme, či zostúpime do nenávisti, alebo odstavíme predsudky nabok a budeme spolupracovať. Teraz je čas, kedy sa rozhodnúť, v akej krajine chceme žiť. Sledujte #riotcleanup na Twitteri. A starajte sa jeden o druhého.

zdroj: http://pennyred.blogspot.com/2011/08/panic-on-streets-of-london.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára