sobota, 13. augusta 2011

Pedofili a pápeži: Vatikánske vykrúcanie sa

MICHAEL PARENTI
Namiesto zbavenia kňažstva bolo mnohým vylúčeným pedofilným kňazom dovolené postúpiť na dobre postavené pozície ako správcovia, vikári, a farskí školskí úradníci – opakovane obviňovaní svojimi obeťami, zatiaľ čo boli opakovane podporovaní svojimi predstavenými.

Keď v Poľsku ešte stále žil pápež Ján Pavol II. ako kardinál Karol Wojtyla, tvrdil, že bezpečnostná polícia by obvinila kňazov zo sexuálneho zneužívania len aby ich rozhádala a zdiskreditovala. (New York Times, 3/28/10). Pre Wojtylu nebol problém pedofílie v Poľsku ničím viac ako komunistickým komplotom na pošpinenie cirkvi.

Začiatkom 1980-tych rokov bral Wojtyla, už uvelebený v Ríme ako pápež Ján Pavol II., všetky udalosti o pedofilnom duchovenstve s pohŕdavou sebaistotou, ako len čosi viac než ohováranie zamerané proti cirkvi. V tejto pozícii ostal i ďalších dvadsať rokov.

Dnes, v post-komunistickom Poľsku, vychádzajú prípady kňažského zneužívania pomaly, veľmi pomaly na povrch. V poprednom denníku Gazeta Wyborcza napísali o mužovi v strednom veku, ktorý bol ako dieťa sexuálne zneužívaný kňazom. No pripustil, že Poľsko nebolo pripravené vysporiadať sa s takýmito priestupkami. „Je stále priskoro... Dokážete si predstaviť ako by vyzeral život, ak by sa rozhodol prehovoriť obyvateľ malého mesta alebo dediny? Vidím tie obranné komisie za obvineného kňaza.“

Zatiaľ čo si cirkevní pedofili môžu stále užívať bezpečný prístav v Poľsku a iných krajinách, kde je duchovenstvo mimo pochybností, sa inde veci doširoka rozoberajú. Dnes sme zaplavení bahnom odhalení rozprestierajúcimi sa po celých krajinách a kontinentoch, siahajúcich desaťročia –alebo ako hovoria niektorí historici- storočia dozadu. Len v posledných týždňoch preukázala cirkev znaky spolupráce s civilnými autoritami. Tu je príbeh.

Ochraňovanie páchateľov
Ako dnes každý vie, predstavení cirkvi po desaťročia opakovane ignorovali sťažnosti na pedofilných kňazov. V mnohých prípadoch boli obvinení duchovní potichúčky vyhnaní do vzdialených kongregácii, kde sa mohli nanovo modliť za deti nič netušiacich farníkov. Prax popierania a utajovania tak bola trvalo nasledovaná diecézu za diecézou, národ za národom, aby zanechala dojem rozvážnej stratégie určenej cirkevnými autoritami.

A tak to aj bolo. Inštrukcie idúce priamo z Ríma žiadali od každého biskupa a kardinála, aby udržoval veci v tajnosti. Tieto inštrukcie samotné boli držané v tajnosti; zakrývanie stôp bolo samotné zakryté. V 2002 potom Ján Pavol napísal konkrétne nariadenie, že všetky obvinenia proti kňazom majú byť tajne nahlásené Vatikánu a vypočutia zaznamenané na kameru, postupy, ktoré sa priamo vzpierajú trestnému zákonníku štátu.

Namiesto zbavenia kňažstva bolo mnohým vylúčeným pedofilným kňazom dovolené postúpiť na dobre postavené pozície ako správcovia, vikári, a farskí školskí úradníci – opakovane obviňovaní svojimi obeťami, zatiaľ čo boli opakovane podporovaní svojimi predstavenými.

Cirkevní zástupcovia uplatňujú slovník súcitu a uzdravenia – nie pre obete, ale pre páchateľov. Zaobchádzajú so znásilňovateľom detí ako hriešnikom, ktorý sa vyznal zo svojich priestupkov a sľubuje, že napraví svoje cesty. Namiesto posadenia do väzenia tu je pokánie a rozhrešenie.

Zatiaľ čo tento odpúšťajúci prístup môže dať útechu niektorým zločincom, dokazuje, že má malý terapeutický dopad keď ide o temnejšiu túžbu pedofilov. Omnoho efektívnejšie odstrašenie je nebezpečenstvo byť prichytený a poslaný do väzenia. Absenciou hrozby trestu je páchateľ obmedzený len hranicami svojej vlastnej túžby a možnej príležitosti.

Odpúšťanie pre nikoho iného
Citlivá zhovievavosť prejavovaná cirkevnou hierarchiou voči znásilňovateľom detí nesiaha k inému kontroverznému duchovenstvu. Spomeňte si na tých radikálnych kňazov, ktorí namietali proti hierarchii v politicko-ekonomickom boji za teológiu oslobodenia [politická teológia z Latinskej Ameriky interpretujúca učenie Ježiša Krista v zmysle oslobodenia od ekonomických, politických a sociálnych podmienok; „interpretácia kresťanskej viery cez utrpenie chudobných, ich boj a nádej, a kritiku spoločnosti...“; je ľavicovo orientovaná a inšpiruje sa marxizmom], alebo ktorí obhajovali zrušenie zákazu antikoncepcie a potratov, alebo ktorí navrhovali, aby bolo duchovenstvu dovolené ženiť sa, alebo ktorí predsedali svadbám rovnakého pohlavia, alebo ktorí sú sami otvorene gaymi, alebo ktorí veria, že ženy by mali byť vysvätené, alebo ktorí statočne volali po vyšetreniach samotného problému pedofílie. Takéto duchovenstvo častokrát ukončilo svoje kariéry. Niektorí sú podrobovaní zaujatým vyšetrovaniam cirkevnými predstavenými.

Zákon v sebe
Vedúci predstavitelia cirkvi zrejme zabúdajú, že pedofília je ťažký zločin a že, ako občania sekulárneho štátu, podliehajú kňazi jeho zákonom rovnako ako zvyšok nás. Duchovné autority zo seba opakovane spravili spolupáchateľov zločinu, hrajúc aktívnu úlohu v bránení spravodlivosti, tvrdiac na súde, že kriminálne vyšetrovanie „cirkevných záležitostí“ porušuje slobodné vykonávanie náboženstva garantované Ústavou USA – ako keby znásilňovanie malých detí bolo posvätným mystériom.

Predstavitelia cirkvi hovoria farníkom, aby nehovorili so štátnymi autoritami. Neposkytujú duchovnú pomoc mladým obetiam a ich otraseným rodinám. Nepodnikajú vyšetrovanie, aby zistili, či sa iné deti nestali obeťami rovnakých kňazov. Niektorým mladým žalobcom sa bolo vyhrážané exkomunikáciou alebo prerušením katolíckej školy. Vedúci predstavitelia cirkvi spochybňujú ich vierohodnosť, ba dokonca proti nim vedú súdne kontraprocesy.

V reakcii na obvinenia, že jeden z jeho kňazov sexuálne napadol šesťročného chlapca, kardinál Bernard Law potvrdil, že „chlapec a jeho rodičia prispeli k zneužitiu tým, že boli nedbanliví.“ Law samotný nikdy nešiel do väzenia za stovky zahladení stôp, ktoré vykonal. V 2004, keď začali byť preňho veci v jeho bostonskej arcidiecéze príliš nebezpečné, bol Law zachránený pápežom Jánom Pavlom II., aby viedol jednu z rímskych hlavných bazilík, kde teraz žije s diplomatickou imunitou v palácovom prepychu na veľkorysej mzde, kde naňho nedohliada nikto, len jeden tolerantný biskup.

Sudca Svätej Rímskej roty, najvyššieho súdu cirkvi, napísal vo Vatikánom schválenom článku, že biskupi by nemali hlásiť sexuálne priestupky civilným autoritám. A určite, po roky sa biskupi a kardináli zdržiavali spolupráce so zákon vykonávajúcimi autoritami, odmietajúc vydať záznamy o zneužitiach, tvrdiac, že dôvernosť ich záznamov podlieha zákonnej ochrane ako výhradný styk spovede – pojem, ktorý nemá žiaden podklad v zásadách alebo sekulárnom zákone.

Biskup James Quinn z Clevelandu dokonca žiadal cirkevných predstaviteľov, aby poslali inkriminované spisy Vatikánskej ambasáde vo Washingtone, DC, kde by diplomatická imunita zabránila dokumentom byť predvolané.

Len zopár skazených jabĺk
Pred rokmi by katolícka hierarchia trvala na tom, že duchovenská pedofília zahŕňa len zopár skazených jabĺk a bolo celkom zamietnuté, že je rozšírená. Ján Pavol najdlhšie pohŕdavo osočoval médiá za „senzácionalizáciu“ témy. On a jeho kardináli (vrátane Ratzingera) nasmerovali viac ohňa na noviny za publikovanie zločinov, než na svoje vlastné duchovenstvo za ich spáchanie.

Správa vydaná Konferenciou katolíckych biskupov USA (jedna z najúprimnejších organizácií v katolíckej cirkvi) zdokumentovala zneužitie spáchané v USA 4392 kňazmi na tisíckach detí medzi rokmi 1950 a 2002. Jeden z desiatich kňazov vysvätených v 1970 bol do roku 2002 obvinený ako pedofil. Ďalší prieskum poverený americkými biskupmi zistil, že medzi 5450 sťažnosťami sexuálneho zneužitia boli obvinenia proti prinajmenšom šestnástim biskupom. Toľko k zopár skazeným jablkám.

Ján Pavol stále, i keď správy zaplavovali Írsko a iné krajiny, odmietal pedofilskú epidémiu ako „americký problém“, ako keby americký kňazi neboli členmi jeho duchovenstva, alebo ako keby to nemalo veľký význam. Ján Pavol zomrel v roku 2005 stále sa odmietajúc stretnúť s obeťami a nikdy nevyjadrujúc akékoľvek ospravedlnenie alebo ľútosť týkajúcu sa sexuálnych zločinov a ich zakrývaniu.

S Ratzingerovým nástupom na pápežský trón ako Benedikt XVI. zahladzovanie stôp pokračovalo. Nedávno, v apríli 2010, na Veľkonočnej omši na Námestí sv. Petra, ubezpečil Benedikta dekan fakulty kardinálov, Angelo Sodano, že verní neboli ohromení „klebetami súčasnosti“. Niekto by nevedel, že „klebety súčasnosti“ zahŕňali tisíce vyšetrovaní, trestných stíhaní, a nahromadili obvinenia siahajúce desaťročia do minulosti.

Počas rovnakého veľkonočného víkendu vyhlásil kardinál Norberto Rivera Carrera, arcibiskup Mexico City, že verejné pobúrenie bolo „prehnanou reakciou“ spustenou činmi „pár nečestných a zločineckých kňazov“. Pár? Prehnaná reakcia? Samozrejme, obraz je teraz jasný: zopár skazených jabĺk spustilo prehnanú reakciu klebiet súčasnosti. Cirkev sa rozhodla, že sa nepoučí zo svojich prehreškov, ustarostená z vyhýbania sa súdnym procesom a zlej publicity.

Naozaj vôbec nie tak vážne
Sú dva spôsoby ako môžeme uvažovať o znásilnení dieťaťa ako o nie vážnom probléme, a u katolíckej hierarchie sa zdá, že obsiahla obe tieto pozície. Prvá, pedofília nie je tak vážna, ak zahŕňa len pár izolovaných a míňajúcich sa prípadov. Druhá, dokonca ešte viac hrôzu naháňajúci spôsob zľahčovania problému: obťažovanie detí vôbec nie je tak škodlivé alebo tak dôležité. Prinajhoršom je poľutovaniahodné a nešťastné; môže dieťa vážne rozrušiť, no istotne nie je dostatočne významné, aby spôsobilo nutný škandál a zruinovalo kariéru inak honosného pádra.

Je zvláštne ako celkom ľahostajní boli cirkevní pohlavári voči zneužitým deťom. Keď bol jeden z najvytrvalejších páchateľov, rev. John Geoghan, donútený ísť, po sedemnástich rokoch a takmer 200 obetiach, do dôchodku (nie väzenia), kardinál Law mu mohol vždy napísať, „v zastúpení tých, ktorým ste dobre slúžili, vo svojom vlastnom mene, vám chcem poďakovať. Chápem, že ste v bolestivej situácii.“ Je evidentné, že Law bol viac znepokojený „bolesťou“, ktorú znášal Georghan, než trápením, ktoré spôsobil maloletým.

V 2001 bol francúzsky biskup vo Francúzsku usvedčený z toho, že odmietol odovzdať polícii kňaza, ktorý znásilnil dieťa. Nedávno vyšlo na povrch, že bývalý vrchný vatikánsky kardinál, Dario Castrillón, biskupovi napísal, „gratulujem vám za neudanie kňaza civilným autoritám. Konali ste dobre, a som potešený, že mám v biskupstve kolegu, ktorý v očiach histórie a všetkých biskupov sveta, uprednostnil väzenie pred udaním svojho ´syna´ a kňaza.“ (Biskup v skutočnosti vyviazol s podmienečným odsúdením.) Castrillón tvrdil, že pápež Ján Pavol II. pred rokmi list úradne schválil a povedal mu, aby ho poslal biskupom po celom svete. (New York Times, 4/22/2010.)

V hierarchii je omnoho viac takých ako kardinál Law a kardinál Castrillón, starnúci muži, ktorí nemajú žiadnu životnú skúsenosť s deťmi a nepreukazujú im najmenší ohľad či empatiu. Tvrdia, že ich povinnosťou je ochraňovať „nenarodené deti“, no nemôžu poskytnúť deťom žiadnu ochranu v ich školách a farnostiach.

Sami sa nazývajú „Otcovia“, no nestarajú sa o nikoho. Nebývajú v domácnostiach alebo rodinách. Žijú v sieti starých chlapcov, súperiac o moc a postavenie, odovzdávajú sa svätej matke Cirkvi, ktorá ich kŕmi, uchyľuje, a zdobí počas celého ich života. Zo svojich opojných výšok nemôžu pápeži a biskupi počuť plač detí. V každom prípade, cirkev nepatrí deťom, ale tým ovešaným oligarchom.

Újma spôsobená sexuálnym obetiam ostáva nepovšimnutá: nasledujúce roky depresii, drogovej závislosti, alkoholizmu, panických útokov, sexuálnej dysfunkcie, a dokonca mentálne zrútenie a samovraždy – zdá sa, že všetky tieto hrozivé dodatočné efekty zneužitia detí nechávajú pápežov a biskupov viac alebo menej kľudnými.

Obklopenie
Katolíckej hierarchii sa podarilo presvedčiť samú seba, že primárnou obeťou v tejto ponurej ságe je cirkev samotná. V roku 2010 vyšlo na svetlo, že kým fungoval ako vysoko postavený človek Jána Pavla, poskytol pápež Benedikt (vtedy kardinál Ratzinger) krytie a ochranu niekoľkým z najhorším predátorských kňazov. Škandál bol teraz pred pápežovými dvermi – presne tam, kde mal byť mnoho rokov skôr počas vlády Jána Pavla.

Odpoveď Vatikánu bola predvídateľná. Obklopila ho hierarchia, aby chránila pápeža a cirkev od vonkajších „nepriateľov“. Kardináli a biskupi zúrivo karhali kritikov, ktorí „napádali“ cirkev a, slovami arcibiskupa Paríža, vystavovali ju „špinavej kampani“. Benedikt samotný obvinil sekularizmus a zavádzajúcu aplikáciu Vatikánskeho druhého aggiornamento [zmodernizovanie; program katol. Cirkvi prispôsobiť sa v istých oblastiach požiadavkám dnešnej doby], čo prispelo ku „kontextu“ sexuálneho zneužívania. Zdalo sa, že hovorí, že nás to primäl urobiť reformne zameraný liberalizmus.

No tento nahnevaný veľkonočný protiútok hierarchie sa nezdaril. Cirkevné autority z toho vyšli ako úzkoprsé, arogantné elity, ktoré neboli ochotné priznať hroznú situáciu prevažne svojej vlastnej práce.

Medzitým odhalenia pokračovali. A biskup v Írsku rezignoval, pripúšťajúc, že kryl prípady zneužívania detí. Biskupi v Nemecku a Belgicku odstúpili po priznaní obvinení, že oni samotní zneužívali maloletých. A nové obvinenia vyšli v Čile, Nórsku, Brazílii, Taliansku, Francúzsku, a Mexiku.

Potom, v predvečer Veľkej noci, zmenil Vatikán zjavne kurz a po prvýkrát vydal nariadenie nabádajúce biskupov hlásiť prípady zneužívania civilným autoritám „ak je to nutné podľa miestneho práva“. V rovnakom čase mal pápež Benedikt krátke stretnutie so skupinami pozostalých a vydal súcitné stanovisko k ich situácii.

Pre mnoho z obetí bola pápežova predohra a ospravedlnenie príliš málo, príliš neskoro. Mali pocit, že ak by sa Vatikán naozaj chcel polepšiť, mal byť plne spolupracovať so zákon vykonávajúcimi autoritami a prestať brániť spravodlivosti; mal by vysliediť hanlivé duchovenstvo a nečakať kým budú prípady zverejnené druhými; a mal by zverejniť mnoho tisícok stále tajných správ cirkvi o kňazoch a biskupoch.

Uprostred toho všetkého otvorene hovorí určité odvážne duchovenstvo. Na nedeľnej omši v katolíckom kostole mimo Springfieldu, Massachusetts, vyniesol rev. James Scahill ostrú kázeň svojej kongregácii (New York Times, 4/12/10): „Musíme osobne a spoločne deklarovať, že veľmi pochybujeme o vierohodnosti pápeža a tej cirkevnej autority, ktorá ho obraňuje. Začína byť evidentné, že po desaťročia, ak nie storočia, cirkevní predstavitelia kryli zneužívanie detí a maloletých, aby ochránili jej inštitucionálny obraz a obraz kňažstva.“

Títo hanliví kňazi, pokračoval Scahill, boli „zločincami“. Mal „vážne pochybnosti“ o tvrdeniach Vatikánu o nevinnej ignorancii. „Ak by to pápež a všetci biskupi pri najmenšej možnosti nevedeli – mali by všetci odstúpiť na základe púhej a úplnej ignorancie, nekompetentnosti, a nezodpovednosti.“

Ako prijali predmestskí katolícki farníci páliace poznámky otca Scahilla? Jeden alebo dvaja vyšli von. Zvyšok ho odmenil ováciami v stoji.


Posledná kniha Michaela Parentiho Boh a jeho démoni (2010) sa zaoberá všetkými druhmi teokratického zlého správania a kacírstva.

[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/VaticanShuffle.html ]

4 komentáre:

  1. http://www.csfd.cz/film/241241-proboha/ odporucam

    OdpovedaťOdstrániť
  2. http://www.postoy.sk/pedofilia_a_nedoslednost_medii

    OdpovedaťOdstrániť
  3. http://www.csfd.cz/film/329219-mea-maxima-culpa-silence-in-the-house-of-god/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. citujem: ...Na nedeľnej omši v katolíckom kostole mimo Springfieldu, Massachusetts, vyniesol rev. James Scahill ostrú kázeň svojej kongregácii ...

    reverend - v katolíckom kostole ?

    koľko tu je ešte nepresností

    OdpovedaťOdstrániť