štvrtok, 15. septembra 2011

Rôzne: Talianský generálny štrajk, kedy budú podľa konzervatívcov nepokoje oprávnené, darujeme elitu – vieme prosperovať bez nej!

Working Class Self Organisation | blogspot.com

Talianska pracujúca trieda vracia úder bez zapálenia jedinej sviečky
Európska komisia privítala 45 miliárd librový balíček úspor. Samozrejme, že ich privítali, pretože to znamená, že bežní pracujúci ľudia budú čeliť možným stratám zamestnaniam, rastu inflácie, zmrazeným platom, škrtom v službách, zväčšovaniu miery DPH, zvyšovaniu dôchodkového veku.

Čo s bohatými, opýtal som sa sám seba? Musia znášať horor 3% zvýšenia daní zo ziskov nad 300 000 libier. Vláda sľúbila, že si „posvieti“ na neplatičov daní. Vychádzajúc z vlády, ktorú vedie Silvio Berlusconi, odporný rasista, sexuálny predátor, a gangster, je „posvietenie si“ istotne vtipom.

Včera talianske odbory, vedené CGIL, zorganizovali a skoordinovali generálny štrajk zahŕňajúci 3 milióny ľudí, ako reakciu na útok na pracujúcu triedu. Zatvorili a narušili lety, vlaky, autobusy, a všetky miestne vládne prostriedky. Obrovské demonštrácie sa udiali v mestách po Taliansku, s nepatrnými výbuchmi násilia.

Ryanair zrušil 200 letov, keď štrajk zahájil pozemný a letový personál. Som zvedavý čo z toho spraví ten hrozný, anti-odborový hajzel, Michael O´Leary v Ryanairi. Odbory prisľúbili viac štrajkov počas nasledovných mesiacov, ak budú pokračovať úsporné opatrenia.

Britská vládnuca elita sa musí hystericky smiať do svojho šampanského, keď vidia talianske odbory začínať vracať úder, a keď vidia britské odbory držiace ´bdejúce svetlá sviečok´, alebo organizujúc víkendové demonštrácie a zhromaždenia, kde sú hovorcami politici, ktorí by zaviedli podobné úsporné opatrenia ako vláda.

7.9.2011

file:///D:/obr/workorganisation/italian-working-class-fight-back.html


Dôležitá správa: škrty ešte nehryzú

Za posledný týždeň som čítal veľa diskusii o príčinách posledných nepokojov. Nič, čo som počul ma skutočne neprekvapilo. Bolo tu tu veľa politikov, ktorí opakovali riadky, že ´toto je iné ako 1980-te roky´, ´to bolo o rasizme, sociálnych okolnostiach chudoby atď.´ krátke lovenie na internete ukáže, že politici, žurnalisti, spoločenskí komentátori, mali presne rovnaký pohľad na výtržníkov ako majú dnes. Keď bolo povedané Margaret Thatcherovej, že to môžu byť sociálne dôvody, ktoré spôsobili nepokoje, jej odpoveď bola, „Aký úplný nezmysel a aká donebavolajúca poznámka... Nikto by nemal prepáčiť násilie. Nikto by nemal prepáčiť tieto udalosti... Boli zločinné, zločinné.“ Avšak, Michael Foot a Labour party mala vyváženejší a rozvážnejší pohľad, než aký sa zdajú mať reakcionársky Miliband, a jeho dobrí kamaráti.

Obzvlášť pre mňa vystúpila jedna poznámka, a počul som ju od konzervatívneho poslanca, a od senior žurnalistu v celoštátnych novinách.

„Škrty ešte zatiaľ nehryzú, takže to nie je možné použiť ako ospravedlnenie,“ to vyšlo od novinára, ktorý zarába takmer 100 000 libier ročne, a od poslanca, ktorí zo všetkými ´prídavkami´ a výhodami zarába značne nad 100 000 libier ročne, a bez pochýb je v predstavenstve nejakej spoločnosti, ktorým si k týmto zárobkom ešte pridáva. Myslel som, že tieto vyjadrenia stoja za ďalšiu analýzu.

Zatiaľ čo odborové škrty len dopadajú, nie sú vládne škrty jedinou vládnou témou, ktorá má vplyv na ľudí. Ďalšie zahŕňajú rast DPH, rasty inflácie, rast nezamestnanosti, redukciu výhod, nárast cien pohonných hmôt, obrovský nárast cien komunálnych služieb, železničnej dopravy, a z vlastnej perspektívy môžem dodať zmrazenie platov. Ak dáte dohromady všetky tieto veci je moja domácnosť je na tom o asi 250 libier horšie ako v tomto čase minulého roka. Sme dvaja, s jemne vyššími príjmami nad priemerom, takže to organizujeme. Aké by to bolo, ak by sme mali dieťa, alebo nižšie platy, alebo len jeden plat, alebo boli na podporách, alebo by sme len boli prebytoční? Povedal by som, že 250 libier mesačne by pre niektoré rodiny predstavovalo rozdiel v tom, či ostať na hladine alebo sa potopiť, a ako povedal ten novinár, „Škrty ešte hryzú,“ boh nám pomáhaj, keď potom začnú!

Rast DPH bol úplným škandálom. 2,5% rast, t.j., otázkou nie sú peniaze, ktoré idú vláde, ale praktiky veľkého biznisu. Týždeň, keď nárast zapôsobil, som šiel nakupovať do miestneho supermarketu. Vzal som rebríčkové CD, na ktorom bola cena 9.99 libier, predchádzajúci týždeň tam bola cena 8.99 libier. Predavač zdôraznil, že je to kvôli nárastu DPH, nebol som najlepší v matematike; strávil som nasledovných päť minút prepočítavaním. Rast DPH by mal dvihnúť CD na asi 9.24 libier, , čo nie je problém, pomyslel som si, museli to spraviť kvôli zvýšeniu. Keďže som človek so zvykmi, chodil som po predajni berúc veci ako vždy. Predstavte si moje prekvapenie, keď sa mnohým znich zvýšili ceny, ktoré boli nad to zvýšenie DPH. V istých častiach mala predajňa cedule, oznamujúce, že ceny sa zvýšili kvôli DPH, čo malo byť zvýšením tovarov o pence, nie libry, čím supermarkety jasne zinkasovali.

Približne v rovnakom čase šli hore ceny železničnej dopravy, čo pre mňa znamenalo zvýšenie o 36 libier mesačne. Potrebujú extra peniaze, aby zaplatili za nové vlaky, pretože v mnohých prípadoch nebolo žiadne zlepšenie u vlakov od 1980-tych rokov, keď bola sieť v rukách vlády. Železničné spoločnosti odsali rok za rokom peniaze pre akcionárov, zatiaľ čo zanedbávali infraštruktúru. Skutočnosť, že biznis môže ísť v ťažkých časoch s čiapkou v ruke k vláde po pomoc, no nemôže pripustiť nič minúť, keď sú časy dobré, je absolútna potupa. Skrývajú sa za to, že želežničná sieť je podstatnou štátnou službou, ktorej nemôže byť dovolené sa rozpadnúť. Je neuveriteľné, že máme najvyššie ceny železničných lístkov v Európe, no najpomalšie a najmenej efektívne vlaky. Možno, že železnice nasledovali vodárenské spoločnosti, ktoré odrážajú zanedbávanie infraštruktúry železničných sietí, výmenou za vysoké zisky. Máme jedny z naväčších zrážok na svete, napriek tomu máme ročný zákaz hadíc. Každý deň strácame milión galónov vody, pretože sa veľká časť potrubnej siete datuje do viktoriánskej éry, no aspoň sú akcionári šťastní. Dva žiarivé príklady úspešnej privatizácie. Bude NHS [Verejne financovaný zdravotný systém] možno nasledovať podobný biznis model?

Minulý mesiac bolo ohlásené, že účty za plyn a elektrinu porastú tohto roku o 16%. „Musíme presunúť celú predajnú cenu na spotrebiteľa,“ bľačali poskytovatelia. Dosť férové, myslel som si, no ďalšie skúsmania ukázali, že sa nikdy neobťažovali presunom záznamov o ´nízkych´ predajných cenách, ktoré si za posledné roky užívali.

Máme malé, až stredne veľké auto, ktoré nás teraz stojí 56 libier mesačne na benzíne k cene spred osemnástich mesiacov, a som si istý, že ľudia s ´rodinnými´ autami zaživajú zvýšenie nad tú mieru ako máme my. Za posledný rok sa náklady na cestu do práce za mesiac zvýšili o minimálne 92 libier za moju partnerku a mňa. Som si istý, že to je väčšie pre druhých ľudí s rodinami atď. pridajte k tomu dojročné zmrazenie platov, ktoré sa rovná zníženiu platov, ktoré som si istý, že zažije mnoho ľudí v súkromnej, ako aj verejnej sfére.

Takže, kým by som súhlasil, že ´niektoré´ škrty ešte nehryzú, je tu omnoho väčší a komplexnejší obraz než ten, ktorý sa tu maľuje, a je neúprimné myslieť si to inak.

16.8.2011

file:///D:/obr/workorganisation/newsflash-cuts-have-not-started-to-bite.html


Nemáme žiadne zdieľané záujmy s vládnucou triedou

Dvadsať pozornosť priťahujúcich ekonómov napísalo list Financial Times, požadujúc, aby vláda znížila 50 percentnú daňovú mieru pre tých, ktorí zarábajú nad 150 000 libier. Tvrdia, že 50 percentná miera spôsobí trvácu škodu ekonomike Veľkej Británie. Odpusťte mi cynickosť, no pohľad na list signatárov a ich prácu by bolo férové povedať, že sami zrejme všetci zarábajú nad 150 000 libier, a majú oprávnený záujem.

Jeden z týchto ekonómov poskytol rozhovor na BBC, a povedal isté stanoviská, ktoré považujem za udivujúce. Povedal:

„Nevidím ten morálny imperatív vysoko zarábajúcich platiť viac ako tí nízko zarábajúci.“
Tento otvárací riadok vám povie všetko, čo potrebujete vedieť o signatároch listu.

„Vyššie dane pre vysoko zarábajúcich nevytvárajú extra príjmy.“
Nie som ekonóm, takže som jemne zmätený ako by toto tak mohlo byť.

„Toto nie je o vyšších príjmoch, ale o potrestaní.“
Aká hromada blbostí.

„50 percentná daňová miera je obrovským odrádzateľom pracovať.“
S tým si nerobte starosti, pracujúca trieda už všetku prácu spraví.

Tieto stanoviská ukazujú ako mimo reality títo ´pozornosť pútajúci´ ekonómovia vlastne sú. Zvyšok nás čelí strate zamestnania, zmrazovaniu platov, a škrtaním na dôchodkoch, aby sme umožnili byť bohatým bohatšími. Ak im nedovolíme byť bohatšími, potom talentovaní ľudia opustia krajinu. Potom môžu zmiznúť, no my, pracujúci, im nesmieme dovoliť vziať ich biznisy, ich fabriky, ich zem, a ich peniaze.

Pracujúca trieda by mala prestať upadať pre roky starý mýtus, že bohatým treba umožniť prosperovať, tak, aby ich biznis prosperoval. Nezdieľame záujmy. Je to jedna z najväčších lží, ktorú kedy kto povedal.

Dôkazom je, že ak má spoločnosť rekordné zisky, nezdvíhajú platy na rekorné úrovne, pracujúcim dajú len primeraný, na infláciu sa vzťahujúci rast. Avšak, ak majú stratu, zmrazia platy, a povedia, že potrebujeme obmedzenia, a že sme v tom všetci spolu.

Pred rokmi som pracoval ako poskok v štátnom reťazci ´urob si sám´. Bolo nám povedané, že náš vianočný bonus sa bude odvíjať od ziskov spoločnosti. Bonus bol zvyčajne 100 libier, čo v 1996 bolo pre 18-ročného študenta veľmi vítané. Začiatkom decembra sme sa tešili na to, že sa dozvieme, aký veľký bonus bol, keď spoločnosť vyhlasovala rekordné zisky. Zjavne bolo obrovské množstvo peňazí dané bokom pre bonusy, a malo byť rozdelené medzi všetkých pracujúcich. Očakávali sme tri alebo štyrikrát viac ako predchádzajúci rok. Nanešťastie sa týždeň pred Vianocami spoločnosť rozhodla, že potrebuje stovky celkom nových vysokozdvižných vozíkov. Peniaze na ne bolo zobrané z bonusového fondu, čo ho potom scvrklo o tri štvrtiny. Už sme mali dva vysokozdvižné vozíky v perfektnom pracovnom stave, ktoré bolo menej ako päť rokov staré a sotva používané. To mi ukázalo, že vládnuca elita urobí všetko iné než aby zdieľala peniaze. Bolo nám potom povedané, že spoločnosť nedosiahla rekorné zisky, pretože nakupovanie nových vozíkov bolo prevádzkovým nákladom.

Toto tu som posielal už predtým, no stojí to za to prečítať si to znova:

„Páni našli veľmi efektívny spôsob ako paralyzovať silu organizovanej práce. Presvedčili pracujúcich, že majú rovnaké záujmy ako zamestnávatelia... a to, čo je dobré pre zamestnávateľa, je tiež dobré pre jeho zamestnancov... Ak sú vaše záujmy rovnaké ako tie vášho šéfa, prečo by ste s ním mali bojovať? To vám vravia... Pre priemyselných magnátov je dobré, aby si ich zamestnanci mysleli toto... keď nebudú myslieť na boj so svojimi pánmi za lepšie podmienky, no budú trpezliví a čakať, kým sa s nimi ich zamestnávateľ bude môcť ´podeliť so svojim úspechom´... Ak budete poslúchať svojich vykorisťovateľov a ich hovorcov, budete ´dobrý´ a budete zvažovať iba záujmy svojich pánov... no nikto sa nezaujíma o vaše záujmy... ´Nebuďte sebeckí,´ napomínajú vás, zatiaľ čo váš šéf bohatne vaším dobrom a nesebeckosťou. A smejú sa do rukávu a ďakujú Bohu, že ste taký idiot."

„No... záujmy kapitálu a práce nie sú rovnaké. Nebola vynájdená lepšia lož ako takzvaná ´súhra záujmov´... Je jasné... že sú celkom opačné, vlastne protikladné k sebe.“
(Berkman, 1929)

7.9.2011

file:///D:/obr/workorganisation/we-have-no-shared-interests-with-ruling.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára