pondelok, 10. októbra 2011

Afganistan, ďalší nevypovedaný príbeh

MICHAEL PARENTI
...ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.

Barack Obama je zapísaný ako obhájca eskalácie vojny v Afganistane. Predtým, ako klesneme hlbšie do tohto močiara, mali by sme urobiť zadosť tomu, aby sme sa niečo naučili z nedávnej afgánskej histórie a role, ktorú hrali Spojené štáty.

Menej ako mesiac po útokoch z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum a Pentagon začali lídri USA totálny vzdušný útok na Afganistan, krajinu údajne ukrývajúcu Usamu bin Ladina a jeho teroristickú organizáciu Al-Kajdá. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, v 1980, zasiahli USA, aby zastavili sovietsku „inváziu“ tejto krajiny. Dokonca i niektorí vedúci progresívni autori, ktorí majú zvyčajní krtickejší pohľad na politiku USA v zahraničí, brali intervenciu USA voči Sovietmi podporovanej vláde ako „dobrú vec“. Terajší príbeh nie je tak dobrou vecou.

Trocha skutočnej histórie

Od doby feudalizmu ostal pozemkový systém v Afganistane nezmenený, s viac ako 75 percentami zeme vlastnenej veľkými zemepánmi, ktorí tvorili len 3 percantá dedinskej populácie. V polovici 1960-tych rokov sa spojili demokratické revolučné elementy, aby aby vytvorili Ľudovodemokratickú stranu (PDP). V 1973 bol zosadený kráľ, no vláda, ktorá ho nahradili sa ukázala byť autokratickou, zle hospodáriacou, a nepopulárnou. Napokon bola vyhnaná v 1978 po masívnej demonštrácii pred prezidentským palácom, a po tom, ako zasiahli politické frakcie armády na strane demonštrantov.

Vojenskí dôstojníci, ktorí sa ujali, prizvali PDP, any vytvorila novú vládu za vedenia Noor Mohamed Tarakiho, básnika a románopisca. Takto prišla do úradu marxistami vedená koalícia národne demokratických síl. „Bol to úplne pôvodná udalosť. Dokonca ani CIA za to nevinili ZSSR,“ píše John Ryan, vyslúžilý profesor na univerzite vo Winnipegu, ktorý v Afganistane vykonal poľnohospodársky výskumný projekt približne v tom čase.

Tarakiho vláda zlegalizovala odbory, a určili minimálnu mzdu, progresívnu daň z príjmu, kampaň pre gramotnosť, a programy, ktoré dali bežným ľuďom väčší prístup k zdravotnej starostlivosti, bývaniu, a verejnej kanalizácii. Spustili sa začínajúce roľnícke kooperatívy a predpísané znižovanie cien na niektoré kľúčové potraviny.

Vláda taktiež pokračovala v kamapani začatej kráľom na emancipáciu žien od ich dlhoročného kmeňového otroctva. Poskytla verejné vzdelanie pre dievčatá a deti rozličných kmeňov.

Správa v San Francisco Chronicle (17. november 2001) poznamenala, že za Tarakiho režimu bol Kábul „kozmopolitným mestom. V hlavnom este sa zhromažďovli umelci a hipisáci. Ženy študovali poľnohospodárstvo, strojárstvo a obchod na mestskej univerzite. Afgánske ženy zastávali vládne posty – v 1980-tych rokoch bolo sedem ženských členiek parlamentu. Ženy riadili autá, cestovali a chodili na schôdzky. Päťdesiat percent univerzitných študentov boli ženy.“

Tarakiho vláda dala príkaz k vyhubeniu pestovania ópiových makovíc. Dovtedy produkoval Afganistan viac ako 70 percent ópia potrebného pre svetový prísun heroínu. Vláda taktiež zrušila všetky dlhy, ktoré mali farmári, a začala rozvíjať program veľkej pozemkovej reformy. Ryan je presvedčený o tom, že to bola „naozaj populárna vláda a ľudia očakávali budúcnosť s veľkou nádejou.“

No z viacerých miest spoločnosti vzišla vážna opozícia. Feudálni zemepáni sa postavili voči programu pozemkovej reformy, ktorá zasahovala do ich dŕžob. A členovia kmeňa a fundamentalistickí mullahovia sa vehementne stavali proti vládnemu venovaniu sa rodovej rovnosti a vzdelaniu žien a detí.

Kvôli svojím rovnostárskym a kolektivistickým ekonomickým politikám si Tarakiho vláda privodila tiež opozíciu národnej bezpečnosti štátu USA. Takmer okamžite po tom, ako prišla k moci koalícia PDP, spustila CIA, asistovaná Saudskou a Pakistánskou armádou, intervenciu obrovskej šírky do Afganistanu na strane dŕžob zbavených feudálnych pánov, reakcionárskych kmeňových náčelníkov, mulláhov, a pašerákov ópia.

Vysokým úradníkom v Tarakiho vláde bol Hafizulla Amin, o ktorom sa mnohí domnievali, že bol naverbovaný CIA počas viacerých rokov, ktoré strávil v Spojených štátov ako študent. V septembri 1979 sa Amin chopil štátnej moci v ozbrojenom puči. Popravil Tarakiho, zastavil reformy, a zabil, zatvoril, alebo vyhnal tisíce Tartakiho stúpencov pri tom, ako sa priklonil k vytvoreniu fundamentalistického islamského štátu. No do dvohc mesiacov bol zvrhnutý zvyškami PDP spolu s elementami v armáde.

Treba poznamenať, že všetko toto sa stalo pred sovietskou vojenskou intervenciou. Poradca národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezinski verejne pripustil –mesiace predtým ako sovietske jednotky vstúpili do krajiny-, že Carterova administratíva dodávala obrovské sumy moslimským extrémistom, aby rozvrátili refromistickú vládu. Časť tejto snahy zahŕňala CIA kryté brutálne útoky mudžahídov proti školám a učiteľom v dedinských oblastiach.

Koncom 1979 poprosila vážne obliehaná vláda PDP Moskvu, aby poslala určitý diel jednotiek na pomoc odvrátenia mudžahídov (islamských guerrilla bojovníkov) a zahraničných žoldnierov, všetkých naverbovaných, financovaných, a dobre ozbrojených CIA. Sovieti už posielali pomoc pre projekty v ťažbe, vzdelaní, poľnohospodárstve, a verejnom zdravotníctve. Rozostavené jednotky predstavovali záväzok omnoho vážnejšieho a politicky nebezpečného druhu. Trebalo opakovaných požiadaviek z Kábulu predtým ako Moskva súhlasila s vojenským zásahom.

Džihád a Taliban, štýl CIA

Sovietska intervencia bola zlatou príležitosťou pre CIA na premenu kmeňového odporu na svätú vojnu, islamský džihád na vyhnanie bezbožných komunistov z Afganistanu. Po rokoch vydali Spojené štáty a Saudská Arábia okolo 40 miliárd dolárov na vojnu v Afganistane. CIA a jeho spojenci naverbovali, dodali, a vytrénovali takmer 100 000 radikálnych mudžahídov zo štyridsiatich krajín vrátane Pakistanu, Saudskej Arábie, Iránu, Alžírska, a samotného Afganistanu. Medzi tými, ktorí na to volanie odpovedali bol rodený Saud, pravicový milionár Usama bin Ladin a jeho zástupy.

Po dlhej a neúspešnej vojne opustili Sovieti krajinu vo februári 1989. Všeobecná predstava je, že marxistická vláda PDP padla hneď po odchode Sovietov. V skutočnosti si uchovala dostatočne populárnu podporu na to, aby pokračovala v boji ďalšie tri roky, prežila Sovietsky zväz samotný o jeden rok.

Na základe prevzatia Afganistanu začali mudžahídy bojovať medzi sebou. Spustošili mestá, terorizovali civilné obyvateľstvo, rabovali, vykonávali masové popravy, zatvorili školy, znásilnili tisíce žien a dievčat, a premenili polovicu Kábulu na kopu trosiek. V roku 2001 hlásilo Amnesty International, že mudžahídy používali sexuálne znásilnenie ako „metódu na zastrašenie porazeného obyvateľstva a odmeňovania vojakov.“

Ovládajúc krajinu gangsterským spôsobom a hľadiac po lukratívnych zdrojoch príjmu, naraidili kmene farmárom sadiť ópiové makovice. Pakistánska ISI, blízky mladší partner CIA, postavila po Afganistane stovky heroínových laboratórií. Do dvoch rokov po príchode CIA sa Pakistánsko-Afgánska hranica stala najväčším producentom heroínu na svete.

Z veľkej časti vytvorení a financovaní CIA sa mudžahídy vybrali pre život po svojom. Stovky z nich sa vrátili domov do Alžírska, Čečenska, Kosova, a Kašmíru, aby pokračovali v teroristických útokoch v Aláhovom mene proti dodávateľom sekulárneho „úpadku“.

V samotnom Afganistane si v 1995 extrémistický kmeň sunnitského islamu nazvaný Taliban –silen financovaný a radený ISI a CIA a s podporou islamských politických strán v Pakistane- prebojoval svoju cestu k moci, prevzal väčšinu krajiny, a privábil mnoho kmeňových náčelníkov hrozbami a úplatkami do svojej ohrady.

Taliban prisľúbil ukončiť frakčné boje a lúpežné prepadávanie, ktoré boli známkou mudžahídov. Podozriví vrahovia a špióni boli mesačne popravovaní na športových štadiónoch, a tým, ktorí boli obvinení z lúpeže bola odseknutá previnilá ruka. Taliban odsúdil formy „nemorálnosti“, ktoré zahrnovali predmanželský sex, cudzoložstvo a homosexualitu. Taktiež zakázali všetku hudbu, divadlo, knižnice, literatúru, sekulárne vzdelanie, a mnoho z vedeckého výskumu.

Taliban rozpútal náboženskú vládu teroru, zavádzajúc ešte striktnejšiu interpretáciu moslimského zákona aká bola užívaná väčšinou kňažstva Kábulu. Všetci muži museli nosiť nezastrihnuté brady a ženy museli nosiť burky, ktoré ich zakrývali od hlavy k päte, vrátane ich tvárí. S osobami, ktoré nezareagovali dostatočne rýchlo bolo okamžite zakročené a vážne potrestané ministerstvom mravnosti. Žena, ktorá ušla z nactiutŕhajúceho domova alebo oznámila manželské týranie bola sama hrozne zbičovaná teokratickými autoritami. Ženy boli postavené mimo zákona zo spoločenského života, boli zbavené väčšiny podôb zdravotnej starostlivosti, boli im znemožnené všetky stupne vzdelania, a akákoľvek príležitosť pracovať mimo domova. Ženy, ktoré boli považované za „nemorálne“ boli ukameňované na smrť alebo upálené zaživa.

Nič z toho nepôsobilo lídrom vo Washingtone väčšie starosti, o ktorých bolo známe, že s Talibanom vychádzajú dobre. Nedávno, v 1999, platila vláda USA celkovú ročnú mzdu každého jedného úradníka Talibanskej vlády (SF Chronicle, 10/2/2001). Až do októbra 2001, kedy prezident George W. Bush musel sústrediť verejnú mienku za jeho bombardovacou kampaňou v Afganistane, verejne nedosudzoval útlak žien Talibanom. Jeho žena, Laura Bushová, sa za noc objavila ako plne rozkvitnutá feministka, aby na spoločnú adresu predniesla popis niektorých neprávností páchaných voči afgánskym ženám.

Ak je o Talibane možné povedať niečo pozitívne, je to, že zastavili mnoho z rabovania, znásilňovania, a náhodného zabíjania, ktoré mudžahídy praktikovali na bežnej báze. V roku 2000 autority Talibanu tiež vykorenili pestovanie ópiových makovíc po celej oblasti pod ich správou, snahu súdenú Medzinárodným programom kontroly drog USA ako takmer úplne úspešnú. So zvrhnutím Talibanu a západom vybratou vládou mudžahídov znovu zavedenou v Kábule v decembri 2001, sa produkcia ópiových makovíc v Afganistane dramaticky zvýšila.

Roky vojny, ktoré nasledovali, vzali desiatky tisícok Afgánskych životov. Spolu s tými zabitými strelami s plochou dráhou letu, bombardérmi Stealth, Tomahawkami, rozbuškami, a pozemnými mínami sú tu tí, ktorí neustále zomierajú od hladu, chladu, kvôli tomu, že sú bez prístrešku, a nedostatku vody.

Svätá križiacka výprava za ropou a plynom

Zatiaľ čo tvrdia, že bojujú s terorizmom, našli lídri USA ďalšie pôsobivé, no menej propagované dôvody pre hlbší vpád do Afganistanu. Stredoázijský región je bohatý na zásoby ropy a plynu. Dekádu pred 9/11 uviedol časopis Time (18. marec 1991), že elity americkej politiky uvažovali o vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii. Objavenie rozsiahlych zásob ropy a plynu v Kazachstane a Turkmenistane poskytlo návnadu, kým rozpad ZSSR odstránil jednu z hlavných bariér proti snahe agresívnej intervencionistickej politiky v tejto časti sveta.

Ropné spoločnosti USA dostali práva na asi 75 percent týchto rezerv. Hlavným problémom bolo, ako prepraviť ropu a plyn z tohto od mora odrezaného regiónu. Predstavitelia USA boli proti použitiu ruského potrubia či najpriamejšiu cestu cez Irán do Perzského zálivu. Namiesto toho, oni a korporátni ropní dodávatelia objavili viacero alternatívnych potrubných ciest, cez Azerbajdžán a Turecko do Stredozemného mora alebo cez Čínu do Tichého oceánu.

Cesta, ktorá zaujal Unocal, ropnú spoločnosť založenú v USA, šla cez Afganistan a Pakistan do Indického oceánu. Intenzívne vyjednávania, do ktorých sa Unocal pustil s režimom Talibanu, ostali nevyriešené do roku 1998, kedy argentínska spoločnosť uzavrela konkurenčný návrh pre potrubie. Bushova vojna proti Talibanu opäť vznietila nádeje UNOCAL-u na obdržanie hlavného kúsku z tejto akcie.

Dostatočne zaujímavé je, že ani Clintonova, ani Bushova administratíva nikdy nedala Afganistan na oficiálny zoznam ministerstva zahraničných vecí štátov obvinených z podporovania terorizmu, navzdory potvrdenej prítomnosti Usamu bin Ladina ako hosťa vlády Talibanu. Takýto popis „darebáckeho štátu“ by spravil nemožným pre americkú ropnú alebo stavebnú spoločnosť podpísať dohodu s Kábulom na potrubie do ropných a plynových polí Strednej Ázie.

Stručne, už v predstihu útokov 9/11 vykonala vláda USA prípravy, aby žalovala Taliban a vytvorila v Kábule vyhovujúci režim a priamu vojenskú prítomnosť USA v Strednej Ázii. Útoky 9/11 poskytli perfektný stimul, vyplašením americkej verejnej mienky a zdráhajúcich sa spojencov na podporu vojenskej intervencie.

Je možné súhlasiť s Johnom Ryanom, ktorý tvrdil, že ak by Washington sám opustil Tarakiho marxistickú vládu vtedy v 1979, „nebolo by žiadnej armády mudžahídov, žiadnej Sovietskej intervencie, žiadnej vojny, ktorá zničila Afganistan, žiadneho Usamu bin Ladina, a žiadnej tragédie 11. septembra.“ No takto by sa od Washingtonu žiadalo príliš veľa, aby opustili kľudnú a progresívnu ľavicovú vládu, ktorá organizovala spoločenský kapitál okolo spoločných potrieb verejnosti skôr než súkromnú akumuláciu.

Intervencia USA v Afganistane sa ukázala ako nie veľmi odlišná od intervencie USA v Kambodži, Angole, Mozambiku, Etiópii, Nikaragui, Grenade, Paname, a inde. Mala rovnaký zámer predísť rovnostárskej spoločenskej zmene, a rovnaký dopad zvrhnutia ekonomicky reformistickej vlády. Vo všetkých týchto ohľadoch priniesla intervencia do prevahy spiatočnícke prvky, ponechala ekonomiku v troskách, a neľútostne zmárnila mnoho nevinných životov.

Vojna proti Afganistanu, sklonenej, ochudobnelej krajine, je v oficiálnych kruhoch USA naďalej vykresľovaná ako udatná krížová výprava proti terorizmu. Ak ňou niekedy bola, bola tiež prostriedkom k ďalším veciam: zničeniu ľavicového revolučného spoločenského poriadku, nadobudnutiu zisk prinášajúcej kontroly nad jednou z najrozsiahlejších nenapichnutých zásob zmenšujúcich sa zdrojov fosílnych palív Zeme, a vysadením základní USA a vojenskej sily USA do opäť ďalšieho regiónu sveta.

Pred týmto všetkým vyznieva Obamovo volanie po zmene ako prázdne.


[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/afghanistan%20story%20untold.html ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára