nedeľa, 2. októbra 2011

Prebiehajúca revolúcia na Islande

DEENA STRYKER | Daily Kos
Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe. Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

Príbeh o prebiehajúcej revolúcii v programe talianského rádia je úžasným príkladom toho, ako málo nám naše médiá hovoria o zvyšku sveta. Američania si možno pamätajú, že na začiatku finančnej kríze 2008 Island doslova zbankrotoval. Dôvody boli spomenuté iba mimochodom, a odvtedy upadol tento málo známy člen Európskej únie do zabudnutia.

Ako jedna za druhou európske krajiny zlyhávajú alebo riskujú pád, ohrozujúc euro, s dopadmi na celý svet, je poslednou vecou, ktorú by súčasné mocnosti je, aby sa Island stal príkladom. Tu je dôvod prečo:

Päť rokov po čisto neoliberálnom režime spravilo z Islandu (populácia 320 tisíc, bez armády) jednu z najbohatších krajín na svete. V roku 2003 boli všetky banky krajiny sprivatizované, a v snahe pritiahnuť zahraničných investorov ponúkli online banking, ktorého minimálne náklady im dovolili ponúknuť relatívne vysokú mieru návratu tržby. Účty, nazvané IceSave, prilákali mnoho anglických a holandských malých investorov. No ako investície rástli, stalo sa to isté so zahraničným dlhom bánk. V roku 2003 sa islandský dlh rovnal 200-násobku jeho HDP, no v roku 2007 to bolo 900 percent. Svetová finančná kríza v roku 2008 bola ranou z milosti [coup de grace]. Tri hlavné islandské banky, Landbanki, Kaupthing a Glitnir, šli hore pupkom a boli znárodnené , kým Kroner stratil 85% svojej hodnoty s ohľadom na euro. Na konci roka vyhlásil Island bankrot.

Na rozdiel od toho, čo bolo možné očakávať skončila kríza opätovným nadobudnutím suverénnych práv Islanďanov, prostredníctvom procesu priamej participatívnej demokracie, ktorá následne viedla k novej Ústave. Ale len po veľkej bolesti.

Geir Haarde, premiér sociálno-demokratickej koaličnej vlády, vyjednal dvamiliónstotisíc dolárovú pôžičku, ku ktorej škandinávske krajiny pridali ďalších dva a pol milióna. No zahraničná finančná obec tlačila na Island, aby zaviedol drastické opatrenia. MMF a Európska únia chceli prevziať jeho dlh, tvrdiac, že toto bol jediný spôsob pre krajinu splatiť Holandsku a Veľkej Británii, ktoré sľúbili odškodniť svojich občanov.

Protesty a nepokoje pokračovali a následne prinútili vládu odstúpiť. Voľby boli preložené na apríl 2009, vedúc k ľavicovej koalícii, ktorá zamietla neoliberálny ekonomický systém, no okamžite k svojim požiadavkám pridala, že Island splatí celých tri a pol milióna euro. To si žiadalo, aby každý obyvateľ Islandu zaplatil 100 euro mesačne (alebo asi 130 dolárov) po pätnásť rokov, pri 5,5% úroku, aby splatili dlh spôsobený súkromnou stranou zoči-voči iným súkromným stranám. Bola to táto maličkosť, ktorá sobovi zlomila chrbát.

To, čo sa stalo neskôr, nebolo zvyčajné. Presvedčenie, že občania majú zaplatiť za chyby finančného monopolu, že celý národ musí byť zdanený, aby splatil privátne dlhy bolo otrasené, zmenilo vzťah medzi občanmi a ich politickými inštitúciami a následne priviedlo islandských lídrov na stranu svojich voličov. Hlava štátu, Olafur Ragnar Grimsson, odmietol podpísať zákon, ktorý by spravil islandských občanov zodpovednými za dlhy svojich bankárov, a prijal požiadavku o referendum.

Samozrejme, medzinárodná obec iba zvýšila tlak na Island. Veľká Británia a Holandsko hrozila krajnými represáliami, ktoré by izolovali krajinu. Keď šli Islanďania voliť, hrozili zahraniční bankári zablokovaním akejkoľvek pomoci od MMF. Britská vláda hrozila zmrazením úsporných a transakčných účtov Islanďanov. Ako povedal Grimsson: „Bolo nám povedané, že ak odmietneme podmienky medzinárodnej obce, staneme sa Kubou Severu. No ak by sme to akceptovali, stali by sme sa Haiti Severu.“ (Koľkokrát som písala o tom, že keď Kubánci vidia zúfalý stav svojho suseda, Haiti, považujú sa za šťastných.)

V marcovom referende 2010 volilo 93% proti splateniu dlhu. MMF okamžite zmrazil svoju pôžičku. No revolúcia (i keď sa o nej v USA nevysielalo) nebola zastrašená. S podporou rozzúrených občanov spustila vláda občianske a trestné vyšetrovanie tých zodpovedných za finančnú krízu. Interpol vydal medzinárodný zatykač na exprezidenta Kaupthing, Sigurdur Einarssona, keď iní bankári, ktorí sa podieľali na krachu, ušli z krajiny.

No Islanďania sa tu nezastavili: rozhodli sa načrtnúť novú ústavu, ktorá by oslobodila krajinu od prehnanej moci medzinárodných financií a virtuálnych peňazí. (Tá, ktorá sa používala bola napísaná v čase, keď Island získal nezávislosť od Dánska, v 1918, jediný rozdiel s dánskou ústavou bol, že slovo ´prezident´ nahradilo slovo ´kráľ´.)

Na napísanie novej ústavy si ľudia z Islandu zvolili dvadsaťpäť občanov z 522 dospelých, ktorí nepatrili k žiadnej politickej strane, no boli odporučení aspoň tridsiatimi občanmi. Tento dokument nebol prácou hŕstky politikov, ale bol spísaný na internete. Stretnutia jeho splnomocnencov sú vysielané on-line, a občania môžu posielať sovje komentáre a návrhy, a byť tak svedkami toho, ako dokument naberá tvar. Ústava, ktorá následne vyvstane z tohoto procesu participatívnej demokracie, bude podrobená parlamentu na schválenie po ďalších voľbách.

Niektorí čitatelia si pamätajú, že poľnohospodársky kolaps v deviatom storočí na Islandevystupoval v knihe Jareda Diamonda s rovnakým menom. Dnes sa krajina zotavuje zo svojho finančného kolapsu spôsobom presne opačným ako ten, ktorý bol všeobecne považovaný za nevyhnuteľný, ako to včera potvrdila nová hlava MMF, Christine Lagarde po Fareedovi Zakariovi. Gréckym ľuďom bolo povedané, že privatizácia ich verejného sektora je jediným riešením. A tí z Talianska, Španielska a Portugalska čelia rovnakej hrozbe.

Mali by sa pozrieť na Island. Odmietnuť sa podriadiť zahraničným záujmom, čo malá krajina vyhlásila nahlas a zreteľne, že ľudia sú suverénni.

To je dôvod prečo to viac nie je v správach.


[ Zdroj: http://www.dailykos.com/story/2011/08/01/1001662/-Icelands-On-going-Revolution ]

3 komentáre:

  1. Máš v článku závažnú chybu. V roku 2003 sa islandský dlh rovnal 200-násobku jeho HDP, no v roku 2007 to bolo 900 percent. Pozor, 200 násobok je 200x100%, asi malo byť 2 násobok - čiže 200%.
    L.Kmotorka 1)% je totiž 1 stotina z 1 celej.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. malá poznámka: Island nebol a nieje v Európskej únii.

    OdpovedaťOdstrániť