piatok, 14. októbra 2011

Skutočný odkaz Reagana

PETER DREIER | The Nation
Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z veriteľskej krajiny na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

Keď krajina túto nedeľu začala s oslavou stého výročia narodenia prezidenta Ronalda Reagana – s konferenciami, výstavami v múzeách a mnohými prejavmi – nezabúdajme, že mnoho z vážnych problémov, ktorým dnes Amerika čelí, začalo alebo sa zhoršilo počas úradovania Reagana.

Prečo nenechať Reagana, ktorý zomrel v roku 2004, odpočívať v pokoji? Pretože stále väčší zbor žurnalistov, politikov a učencov používajú tento storočný narodeninový míľnik na prepisovanie histórie a udeľujú Reaganovi status Mount Rushmore jedného z našich najväčších prezidentov.

To sú drísty.

Počas jeho dvoch období v Bielom dome (1981-89) predsedal Reagan rozširujúcemu sa rozdielu medzi bohatými a všetkými ostatnými, poklesu miezd a životných štandardov pre pracujúce rodiny, útoku na odbory ako nástroj na podvihnutie Američanov do strednej triedy, dramatickému zvýšeniu sa chudoby a bezdomovectva, a konsolidácii a deregulácii vo finančnom priemysle, ktoré viedli k súčasnému pádu hypoték, prepadnutiu nákazlivej a vlečúcej sa krízy.

Tieto trendy neboli spôsobené nevyhnutnými spoločenskými a ekonomickými silami. Vyplynuli z Reaganovej politiky a politických rozhodnutí založených na základnej ideológii „ste v tom sami“.

Reagan je častokrát ospevovaný ako „veľký sprostredkovateľ správ“, no to, čo často sprostredkoval boli lži a skreslenosti. Napríklad, počas jeho agitačných prejavov, keď oddane sľuboval vytlačenie sociálneho štátu, Reagan často rozprával príbeh o takzvanej „sociálnej kráľovnej“ v Chicagu, ktorá riadila Cadillac a ukradla od vlády 150 000 dolárov tak, že použila 80 iných mien, 30 adries, tucet kariet sociálneho zabezpečenia a štyroch fiktívnych mŕtvych manželov. Novinári pátrali po tejto „sociálnej podvodníčke“ v nádeji, že ju vyspovedajú a zistili, že neexistuje. No tento falošný obraz „sociálnych podvodníkov“ ostal a pomohol položiť základy pre škrty v programoch, ktoré pomáhali chudobným, vrátane detí.

Reaganov najznámejší výrok –„Vláda nie je riešením našich problémov. Vláda je problémom“- sa stal neoficiálnym sloganom pre nedávne oživenie pravicového extrémizmu. Chvastanie sa Glenna Becka a Rusha Limbaugha, šialenstvo Tea Party, politické idey vyhlasované propagandistickými bandami ako Cato Institute a Heritage Foundation tváriace sa ako think tanky a prevzatie Republikánskej strany jej najkonzervatívnejším krídlom sa rodili počas doby Reagana. Vlastne všetci tvrdili, že realizovali Reaganovu revolúciu.

Čo nám táto revolúcia priniesla?

Mnoho Američanov pripisuje Reaganovi redukciu veľkosti vlády. V skutočnosti zvýšil vládne výdaje, znížil dane a zmenil Spojené štáty z krajiny veriteľa na dlžníka. Počas jeho predsedníctva zvýšil Reagan rozpočet armády, zatiaľ čo znížil financovanie domácich programov, ktoré pomohli pracujúcej triede Američanov a chránili spotrebiteľov a životné prostredie. Nie je prekvapením, že ako George H. W. Bush, tak George W. Bush šli v jeho šľapajách.

No, nanešťastie, to robil i Bill Clinton. Počas svojej prvej kampane na prezidenta Clinton správne pozoroval, že „éra Reagan-Bush povýšila osobný zisk nad štátnymi záväzkami, špecifické záujmy nad spoločným dobrom, bohatstvo a slávu nad prácu a rodinu. 80-te toky predznamenali Zlatú éru chamtivosti a sebeckosti, nezodpovednosti a rozdielov, a prehliadania.“ No o niekoľko rokov neskôr, ako prezident, Clinton vyhlásil, opakujúc Reagana, že „obdobie veľkej vlády skončilo,“ čo uskutočnil znížením sociálnych výhod pre chudobné deti.

Vlastne, najdôležitejším Reaganovým domácim posolstvom je oslabená schopnosť našej vlády robiť si svoju prácu v ochrane rodín, spotrebiteľov, pracujúcich a životného prostredia.

Ako Reagan pozmenil americké poňatie o úlohe vlády? Predtým, ako sa Reagan dostal do úradu, bola už americká verejnosť stále viac skeptická o vláde a politikoch, roztrpčená klamstvami od prezidenta Lyndona Johnsona a Richarda Nixona o Vietnamskej vojne, Nixonovom škandále Watergate a neschopnosti prezidenta Jimmyho Cartera vysporiadať sa s dvojnásobným problémom zvyšovania cien a nezamestnanosti, častokrát nazývaným „stagflácia“. No Reagan –so svojím žoviálnym štýlom, optimizmom a vystupovaním jednoduchých ľudí- spravil z útoku na vládu druh umenia.

A mal dostatok pomoci. Reaganovu éru sprevádzal vzostup dobre namazaného, korporáciami sponzorovaného stroja konzervatívnej propagandy – vrátane think tankov a lobbistických skupín, dotovaných profesúr na univerzitách, právnych advokátskych organizácií, časopisov, a praxí študentov vysokých škôl na prípravu ďalšej generácie – vytvoreného na démonizovanie aktivistickej vlády a oslavovanie neregulovaných trhov. Roky predtým, ako Rush Limbaugh začal so svojim rádiovým duchovným úradom svojim konzervatívnym, veriacim prikyvovačom, Reagan a jeho pravicová ozvena zo snemovne už úradovali.

Reaganovi fanúšici si ho cenia pre obnovenie prosperity krajiny. No akýkoľvek ekonomický rast bol počas Reaganovej éry, prevažne z neho mali výhody tí, čo sa už mali dobre. Rodziel v príjmoch medzi bohatými ao ostatnými sa v Amerike rozšíril. Platy pre priemerného pracujúceho poklesli a miera domového vlastníctva v krajine poklesla. Počas dvoch Reaganových období v Bielom dome bola minimálna mzda zmrazená na 3,35 dolára na hodinu, kým ceny rástli, čo narušilo životný štandard miliónov pracujúcich s nízkymi platmi. Počet ľudí žijúcich pod celoštátnou úrovňou chudoby sa zvýšil z 26.1 milióna v 1979 na 32.7 milióna v 1988. Medzitým sa bohatí stali bohatšími. Na konci desaťročia vlastnilo 1 percento Američanov 39 percent národného bohatstva.

Po podpísaní zákona Garn-St. Germain Depository Institutions v 1982 predsedal Reagan dramatickej deregulácii odvetvia savings-and-loan krajiny. Zákon umožňoval S&L ukončiť svoju závislosť na domácich hypotékach a umožnil bankám poskytovať hypotekárne pôžičky s prispôsobiteľnou hodnotou. S&L začali desať rokov trvajúce orgie špekulácii s nehnuteľnosťami, zlého hospodárenia a podvodu. Priemysel si dopriaval divokú manickú jazdu fúzií, s bankami a S&L hltajúcimi jeden druhú a vytváraním úverov na financovanie nákupných centier, golfových ihrísk, úradných budov a spoluvlastníckych projektov, ktoré nemali žiaden iný finančný zmysel ako zisk rýchlych dolárov.

Keď potom koncom 1980-tych rokov padol prach, stovky S&L a bank zanikli, miliardy dolárov komerčných úverov bolo zbytočných a federálna vláda mala pomôcť vkladateľom, ktorých peniaze vyrabovali špekulátori až do hodnoty cez 130 miliárd dolárov.

Za Reagana sa úloha vlády posunula z dohľadu nad Wall Street a ochrany spotrebiteľov na zmocnenca, ktorý nevidí žiadne zlo, povzbudzujúc banky, aby sa zapájali do nezodpovedných praktík. To bola len prvá kapitola k zosunu k súčasnej finančnej kríze. Veci sa dokonca zhoršili –omnoho zhoršili- desaťročia po tom, ako Reagan opustil úrad. Obaja Bushovia, ako aj Clinton, pokračovali v tom, v čom Reagan prestal, dávajúc bankám a poisťovniam povolenie na vykonanie skazy na spotrebiteľoch a ekonomike. Toto viedlo k nákaze subprimeových pôžičiek a konfiškáciám minulých troch rokov a nákladnému záchrannému balíčku pomoci Wall Street bánk „príliš veľkých na padnutie“.

Reaganova ľahostajnosť k mestským problémom bola povestná. Začiatkom jeho úradovania, na recepcii Bieleho domu, privítal Reagan jediného čiernho člena svojho kabinetu, tajomníka rozvoja mesta a bývania (HUD), Samuela Piercea, slovami: „Ako sa máte, pán starosta? Som rád, že vás spoznávam. Ako sa majú veci vo vašom meste?“

Reagan nielenže nespoznal svojho vlastného tajomníka HUD, nedokázal sa vyrovnať s rastúcim korupčným škandálom na úrade, ktorý vyústil v obžalobu a odsúdenie najvyšších predstaviteľov Reaganovej administratívy za nezákonné riadenie ponuky na podporu bývania politicky prepojeným developerom. Pierce a iní vybavili prídel subvencií na projekty bývania, aby preukázali náklonnosť prispievateľom Reaganovej kampane a lobbistom GOP [Republikánskej strany], takým ako bývalému ministrovi vnútra Jamesovi Wattovi. Našťastie pre Reagana sa „škandál HUD“ neodhalil dovtedy než opustil úrad.

Reagan nebol prvý, kto vynašiel hru „plať, aby si mohol hrať“ alebo otáčajúce sa dvere najvyšších predstaviteľov vlády, z ktorých sa stávali dobre zaplatení lobbisti a vládni dodávatelia. No jeho postoj ruky preč k vládnemu dozoru prispel k prehĺbeniu kultúry korupcie v hlavnom meste štátu.

1980-te roky zažili všetko prenikajúcu rasovú diskrimináciu bánk, agentov s nehnuteľnosťami a pozemkových a nájomných majiteľov, nekontrolovanú Reaganovou administratívou. Komunitné skupiny odhalili donebavolajúce úverové diskriminácie bánk. No Reaganova HUD a ministerstvo spravodlivosti zlyhalo v stíhaní alebo sankcionovaní bánk, ktoré porušili zákon Community Reinvestment, ktorý zakazoval rasovú diskrimináciu pri pôžičkách. Počas tejto doby, zo 40 000 prihlášok bánk žiadajúcich povolenie rozšíriť svoje operácie, zamietli Reaganovi regulátori bánk len osem z nich na základe porušenia regulácií CRA.

Klesajúci fiškálny majetok amerických miest začal počas éry Reagana. Koncom jeho druhého obdobia bola federálna podpora miestnym vládam znížená o 60 percent. Reagan eliminoval všeobecné podielníctvo na príjmoch mestám, škrtol financovanie prác verejných služieb a zamestnanecké kurzy, takmer zničil federálne financované právne služby pre chudobných, zrušil program proti chudobe Community Development Block Grant a zredukoval financovanie verejnej dopravy.

Tieto zníženia mali katastrofálny dopad na mestá s vysokými mierami chudoby a obmedzenými daňovými základmi majetku, z ktorých mnohé záviseli na federálnej pomoci poskytovania základných služieb. V roku 1980 účtovali federálne doláre 22 percent rozpočtov veľkých miest. Koncom druhého Reaganovho obdobia bola federálna pomoc len 6 percent. Dôsledky boli zničujúce pre mestské školy a knižnice, mestské nemocnice a kliniky, a sanitáciu, policajné a požiadne zložky – z ktorých mnohé museli zavrieť. Mnoho miest sa stále nezotavilo z tejto klesajúcej špirály začatej počas prezidentovania Gippera [Gipper je futbalový tréner z filmu Knute Rockne, All American, ktorého Reagan hral ešte ako herec a jeho neskoršia prezývka].

Najdramatickejším škrtom v domácich výdavkoch počas Reaganovej doby bola podpora bývania nízkopríjmových obyvateľov. Počas jeho prvých rokov v úrade, znížil Reagan rozpočet pre verejné bývanie a podpory prenájmov Section 8 [programy podpory nájomného bývania pre cca 3.1 milióna nízkopríjmových domácností] na polovicu. Kongres zmaril tento plán na úplné zúženie podpory federálneho bývania pre chudobných, no dosiahol mnohé z toho, o čo sa snažil. V 1980-tych rokoch sa pomer predpokladaných chudobných, ktorí dostali podporu federálneho bývania podstatne znížil.

Ďalším z Reaganových dedičstiev je prudký nárast bezdomovcov, ktorý sa koncom 1980-tych rokov nafúkol na 600 000 každú danú noc – a 1.2 milióna v priebehu jedného roka [t.j. 600 000 - stálych bezdomovcov a 1 200 000 „občasných“]. Mnohí z toho boli vietnamskí veteráni, deti a prepustení pracujúci.

Začiatkom roku 1984 na „Dobré ráno, Amerika“, sa Reagan obraňoval voči obvineniam z necitlivosti voči chudobným klasickým tvrdením obviňujúcim obeť. Povedal, že „ľudia, ktorí spia na mrežiach... bezdomovci... sú bezdomovcami, môžete povedať, svojou voľbou.“

Od jeho smrti sme po Ronaldovi Reaganovi pomenovali hlavné letisko, mnoho škôl a veľa ulíc. Zrejme teraz, keď oslavujeme storočnicu jeho narodenia, by omnoho vhodnejším uctením si jeho posolstva pre každé americké mesto bolo pomenovať po ňom lavičku v parku –kde každú noc spí aspoň jeden bezdomovec- ako poctu nášmu štyridsiatemu prezidentovi.


4.2.2011

[ Zdroj: http://www.thenation.com/article/158321/reagans-real-legacy ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára