utorok, 1. novembra 2011

Ako voľný trh zabil New Orleans

MICHAEL PARENTI | ZSpace
New Orleans je príkladom toho, že voľný trh necháva napospas osudu všetkých, čo si nemôžu dovoliť kúpiť ochranu holého života.

Voľný trh hral rozhodujúcu rolu v zničení New Orleans a smrti tisícok jeho obyvateľov. Čo robili dopredu upozornení činitelia, keď sa dozvedeli, že vážny (sila 5) hurikán má zasiahnuť mesto a priľahlé oblasti? Hrali voľný trh.

Ohlásili, že všetci by mali evakuovať. Od všetkých sa očakávalo, že si zabezpečia svoj spôsob úniku z oblasti kalamity súkromnými prostriedkami, práve tak, ako to robia ľudia, keď pohromy voľnotrhové krajiny Tretieho sveta.

Tento voľný trh je prekrásna vec, kde každý jednotlivec nasleduje jeho alebo jej osobné záujmy a tým zabezpečuje optimálny výsledok pre celú spoločnosť. Takýmito záhadnými spôsobmi robí neviditeľná ruka divy.

V New Orleans nebolo žiadnej kolektívne usmerňovanej evakuácie aká sa objavila na Kube. Keď v roku 2004 zasiahol tento ostrov obzvlášť silný hurikán, evakuovala Castrova vláda, podporovaná obvodnými občianskými komisiami a miestnymi kádrami Komunistickej strany, 1,5 milióna ľudí, viac ako 10 percent populácie štátu. Kubánci stratili týmto hurikánom 20 000 domovov – no nikto neprišiel o život, povzbudivý výkon, ktorý bol v americkej tlači prevažne nespomínaný.

Už v prvý deň kalamity spôsobenej hurikánom Katrina bolo jasné, že stovky, možno tisíce, Američanov zahynulo v New Orleans. Reportéri z médií vysvetľovali, že mnoho ľudí odmietlo evakuáciu, pretože boli jednoducho tvrdohlaví.

Až do tretieho dňa, kedy si relatívne boahtí televízni hlásatelia začali uvedomovať, že desaitky tisíc ľudí nedokázali ujsť, pretože nemali kam ísť a žiadne prostriedky, ako sa tam dostať. Sotva s nejakou hotovosťou alebo motorovým vozidlom, ktoré by bolo ich, museli sedieť ako pena a dúfať v to najlepšie. Nakoniec pre nič voľný trh tak dobre nefungoval.

Mnoho z týchto ľudí bolo nízkopríjmových Američanov, spolu s menším množstvom chudbných belochov. Treba mať na pamäti, že väčšina z nich mala pred smrtiacou návštevou Katriny prácu. To je to, čo väčšina chudobných v tomto štáte robí: pracujú, zvyčajne dosť ťažko v žalostne platených prácach, niekedy viac ako jeden džob naraz. Sú chudobní nie preto, že sú leniví, ale preto, že majú problémy prežiť z chudobných platov, zatiaľ čo sú zaťažení vysokými cenami, vysokým nájomným, a regresívnou daňou.

Voľný trh hral rolu iným spôsobom. Bushovou agendou je zoškrtať vládne služby na kosť a nechať ľudí spoliehať sa na súkromný sektor vo veciach, ktoré môžu potrebovať. Tak z rozpočtu ženijného vojska New Orleans odkrojil 71,2 milióna dolárov, čo je 44 percentná redukcia. Plány na opevnenie násypov New Orleans a zdokonalenie systémov vyčerpávania vody museli byť odložené.

Osadenstvo armády ženijného vojska pred niekoľkými rokmi začalo s prácou, aby postavila nové násypy, no mnohí z nich boli stiahnutí z takýchto projektov a poslaní do Iraku. Naviac, prezident zoškrtal 30 miliónov dolárov dotácii na kontrolu záplav.

Bush si vzal leteckú linku (Dobré ráno Amerika, 1. September 2005) a povedal: Nemyslite si, že niekto predvídal ten prielom v násypoch. Opäť ďalšia nepravda valiaca sa z jeho pier. Katastrofické záplavy New Orleans boli predpovedané expertami na búrky, ženistami, Louisianskými novinármi a verejnými predstaviteľmi, ba dokonca niektorými federálnymi agentúrami. Všetky druhy ľudí roky predvídali katastrofu, poukazujúc na nebezpečenstvo úrovní stúpajúcej vody a potrebu posilnenia násypov a púmp, a posilnenie celého pobrežného pásma.

V svojej kampani na vyhladovanie verejného sektora, taktiež dovolili bushovskí reakcionári developerom vysušiť rozsiahle oblasti mokrín. Opäť, že stará neviditeľná ruka voľného trhu sa o veci postará. Developeri, sledujúci svoj osobný, súkromný zisk by priniesli výsledky, z ktorých by sme mali prospech všetci.

No mokriny slúžili ako prírodná absorbcia a bariéra medzi New Orleans a búrkami prichádzajúcimi z mora. A teraz už po niekoľko rokov sa mokriny na pobreží zálivu strácali hrozivým krokom. Všetko toto reakcionárov v Bielom dome neznepokojovalo.

Čo sa týka záchrannej operácie, voľnotrhári radi vravia, že pomoc pre tých menej šťastnejších z nás by mala byť prenechaná súkromnej charite. To bolo obľúbené kázanie prezidenta Ronalda Reagana, že súkromná charita tú prácu spraví. A prvých pár dní to naozaj vyzerala byť politika k pohrome spôsobenej hurikánom Katrina.

Federálna vláda bola v nedohľadne, no do akcie sa pustil Červený kríž. Jeho správa: „Neposielajte jedlo alebo prikrývky, posielajte peniaze.“ Armáda spásy tiež začala dávať dohromady svoje starnúce jednotky. Medzitým sa Pat Robertson a Kresťanská vysielacia sieť –na chvíľu odložila od Božej práce tlačenia nominácie John Robertsa k Najvyššiemu súdu- volali po daroch a vyhlásili „Operáciu požehnanie“, ktorá pozostávala zo silne spropagovanej, no totálne neadekvátnej zásielky konzervovaných tovarov a biblií.

Tretím dňom si dokonca i krátkozraké médiá začali uvedomovať obrovské zlyhanie záchrannej operácie. Ľudia umierali, pretože pomoc neprišla. Úrady sa zdali byť viac znepokojené rabovaním, ako zachraňovaním ľudí, znepokojenejšie kontrolou davu, ktorá spočívala v ohradzovaní tisícov do pustých otvorených parcel bez patričného prístrešku, a nedovoľujúc im odísť.

Vyvstávajú otázky, ktoré sa zdá, že voľný trh nie je schopný zodpovedať: Kto mal na starosti záchrannú operáciu? Prečo tak málo helikoptér a len pár záchranárov Pobrežnej stráže? Prečo trvalo helikoptéram päť hodín vytiahnuť šesť ľudí z jednej nemocnice? Kedy by záchranná operácia nabrala rýchlosť? Kde boli agenti FBI? Štátni policajti? Národná garda? Kde boli autobusy a kamióny? Prístrešky a prenosné toalety? Lekárske zásoby a voda?

A kde bola Civilná ochrana? Čo spravila Civilná ochrana s tými 33,8 miliardami dolárov, ktoré jej boli pridelené v rozpočte 2005? Štvrtým dňom takmer všetky hlavné médiá hlásili, že reakcia federálnej vlády bola „národnou hanbou“. Medzitým sa George Bush konečne objavil pre fotografov v zopár dobre vybraných oblastiach pohromy – predtým ako si utiekol zahrať golf.

V momente jedinečnej (a možno zlomyselnej) irónie, boli predložené ponuky zahraničnej pomoci of Francúzska, Nemecka, Venezuely, a ďalších iných národov. Rusko sa ponúklo poslať dve lietadlá s nákladmi jedla a iných materiálov pre obete. Kuba –ktorá má rekord v posielaní doktorov do tucotv krajín, vrátane vďačnej Sri Lanky počas katastrofy tsunami- ponúkla 1100 doktorov. Predvídateľne boli všetky tieto návrhy ostro odmietnuté ministerstvom zahraničných vecí USA.

Amerika prekrásna a mocná, Amerika najvyšší záchranca a svetový líder, Amerika zásobiteľ globálnej prosperity, nemohla prijať zahraničnú pomoc od druhých. Bol by to najobmedzenejší a úražlivý obrat rolí. Chceli Francúzi ďalší úder do nosa? Boli Kubánci na koni so svojimi starými podvratnými trikmi?

Okrem toho, prijať zahraničnú pomoc by bolo priznať pravdu – že bushovskí reakcionári nemajú ani chuť, ani slušnosť zabezpečovať bežných občanov, ani len tých v najextrémnejšej tiesni.

Nedávno som sa niekoho počul sťažovať, „Bush sa snaží zachrániť svet, keď sa nevie ani postarať o svojich vlastných ľudí tu doma“. Nie je to celkom pravda. Istotne sa veľmi dobre stará o svojich vlastných ľudí, tú maličkú časť jedného percenta, o superbohatých. Len tí pracujúci z New Orleans sa medzi nich nepočítajú.


Michael Parenti je medzinárodne známy americký politický vedec, historik a kultúrny kritik, píšuci viac ako 40 rokov.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/how-the-free-market-killed-new-orleans-by-michael-parenti ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára