štvrtok 10. novembra 2011

Čo robí štát pre nás? (Úvaha)


Štát, nespravodlivosť a nerovnosť

Dnes poobede za mnou prišla babka s dedkom. Zdola mi zazvonili cez domofón a ja som šiel otvoriť. (Napadá mi zaujímavá paralela so svätým Petrom pri nebeskej bráne.) Pred tým, ako som im otvoril, som sa chcel uistiť, či sú to oni, no keďže cez domofón nepočuť kto-čo hovorí, musel som sa ísť o tom presvedčiť na balkón. Obul som si papuče, vyšiel na balkón a vyzrel na priedomie. Nikoho som dole nevidel, no po mojej otázke, kto tam je, vykukla od vchodu hlava malého Róma. S rasistickým predsudkom som sa ho trochu drzo opýtal: „Čo by si rád?“

„Dobrý deň, tu je jeden ujo...“ povedal rýchlo. Vtom vyšiel môj dedko a hneď bolo všetko jasné. „Hneď idem otvoriť,“ zvolal som s potešením.

Keď vyšli hore a zvítali sme sa, opýtal som sa ich, čo to bolo za chlapca. „Ale, nejakí cigáni tu boli, neviem, čo chceli... Len dedko nevedel prečítať menovky na zvončekoch a ten malý mu povedal, že počkajte, ujo, on –nejaký starší, čo tam bol s ním- vie čítať,“ vysvetlila mi moja babka. Zasmiali sme sa na tom. Bol som rád, že ku mne napokon trafili, pretože sa sem vôbec zle naviguje.

Pozhovárali sme sa, poukazoval som im byt a napokon sa ma opýtali koľko platíme. Povedal som, že okolo 300 euro. Babka povedala, že ona má takmer rovnako veľký dôchodok. Je to zvláštne keď to porovnáme, napadlo mi. Niekto platí za bývanie toľko, čo má druhému stačiť na všetky výdaje dohromady. A také biedne to je u ľudí, ktorí, ako moja babka, robili viac ako 30 rokov tú ťažšiu prácu.

Tu sa totiž nedá tradične odvolať na lenivosť dotyčného, zlé hospodárenie, alebo osobné zlyhanie. Mnoho dôchodcov z tejto kategórie sú ľudia, ktorí robili poctivo, dostatočne a ešte aj na odpočinku po celoživotnej práci musia pracovať, aby si vypomohli. Podobne sú na tom však i mnohí, ktorí takto robia dnes: pracujú poctivo, a zarábajú 300-400 euro, zatiaľ čo iní pohodlne zarábajú 10- a viacnásobne viac ako oni, a popritom tvrdia, že si to zaslúžia? Znamená to, že tí druhí si to snáď nezaslúžia, alebo robia menej ako oni?

Čo robí štát pre týchto slabo ohodnotených ľudí? Nevedia to politici zmeniť? Vedia, pretože prerozdeľovať bohatstvo je predovšetkým v kompetencii štátu. Problém je ale v tom, že mnoho z politikov, ba i ľudí, si myslí, že ľudia majú to, čo si zaslúžia. (Ak opomenieme extrémnych exotov, ktorí tvrdia, že v trhovej spoločnosti hrá veľkú rolu šťastie a náhoda, no nič s tým nemáme robiť.) Možno by sme mali tento predpoklad otočiť, pretože sa zdá, že je to naopak: zaslúžime si to, čo máme; t.j., máme, čo máme (bez ohľadu na naše pričinenie) a nijako sa to nemôže zlepšiť, u tých šťastnejších zhoršiť. A tak to má ostať. Prečo si myslím, že to je takto naopak?

Predstavte si seba samého alebo seba samú v roli politika či političky. Do politiky ste sa dostali cez spolužiaka zo školy alebo cez známeho a ste ochotní prispôsobovať sa rôznym nutným podmienkam. Ľudí oslovíte jednoduchými rečami o parazitoch, flákačoch, a neefektívnom štáte, ale i slušných ľuďoch, kresťanských hodnotách, Slovákoch, odkaze novembra, či podobnými evergreenmi, ktoré lahodia uchu voliča. Keď vám potom do kanclu príde akýsi prívetivý chlapík, ktorý vám len za váš čas nechá na stole elegantné hodinky, poviete si, že aj tak tú zákazku musí niekto mať, a že lobbing je legitímnou súčasťou trhovej konkurencie. Inokedy, keď vám zas stranícki kolegovia povedia, ktorého uchádzača treba v danom tendri uprednostniť, poviete si pre seba, že to predsa bolo potrebné predať, pretože štát je, pochopiteľne, zlý vlastník. Keď hneď nato nový vlastník prepustí stovky ľudí a komponenty fabriky rozpredá, poviete si, že sa takto určite obmedzilo (a nepodporilo) ničnerobenie.

Otázky sú tu teda dve, ale súvisia spolu: Kde sa majú zamestnať ľudia, ktorých práca sa stratila v obrovskej diere, ktorá ostala na mieste podniku, a ktorí potrebujú peniaze na normálne fungovanie? Prečo skončili takto oni a nie tí, ktorí toto rozhodnutie spravili, pre ktorých to bolo zároveň najľahšie riešenie (naviac bez kompenzácie pre vyhodených), a ktorí sú za to ešte odmenení? Nuž čo, taký je svet a nikdy iný nebol, povedia si mnohí, ktorí ešte prácu majú a nejako sa v tom držia.

Čo ale vo chvíli, keď sa ideály vo všeobecnosti stratia? Odrazu je tu stále viac ľudí, ktorí vidia do karát nielen poslancom, ale i riaditeľom, bankám, či manažérom, prekukujú manipuláciu a začínajú uvažovať, či sú tie reči (predpoklady) o tom, že každý má to, čo si zaslúži, skutočné alebo pravdivé.

To, čo bolo najprv karhaním a odsuzovaním Rómov, že si za všetko môžu sami, a pokračovalo bezdomovcami a chudobnými, zastalo na dôchodcoch a láme sa na tisíckach ľudí, ktorí akosi do týchto zamietaných skupín nepatria. Nemajú sa tak, ako by si predstavovali a bojujú nielen o svoju spoločenskú dôstojnosť, ale i obyčajné, prázdne živobytie pre seba či blízkych.

Všetci starší ľudia si totiž v neproduktívnom veku naozaj plným právom zaslúžia plnohodnotný štandard žitia a nielen odrobinky a stravu na prežívanie. Spolu s hromadami nových a nových nezamestnaných, či nedostatočne zamestnaných, sú signálom, že tu niečo nie je v poriadku, že to zrejme nie sú oni, kto niečo zanedbal, ale (je stále jasnejšie) že to bolo práve prerozdeľovanie spoločenského bohatstva.

Pri Rómoch to ešte bolo ťažké vidieť, pretože všeobecný odmietavý postoj k nim je dlhodobo sterotypizovaný, no popri zhoršovaní sa situácie ďalších vrstiev či iných skupín spoločnosti, sa pri osobných stretnutiach s nimi dá rozoznať či lepšie pochopiť ich stav, ich realita. Podobne som to zažil sám pri tomto malom rómskom chlapcovi, ktorý nebol hlúpy, nepríjemný, ani drzý, ale len prirodzene detsky radostný, zvedavý a ochotný pomôcť.

Čo teda robí štát pre nás - široké vrstvy? Čo robí proti zhoršovaniu našej situácie a čo naopak nerobí pre jej zlepšenie?

6 komentárov:

  1. ...co s tym ma stat?
    julianBosakSt

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Otázka je tak krátka, že neviem, na čo sa vzťahuje.
    Ak ide o nerovnosť, tak štát môže prerozdeľovať.
    Zdá sa ale, že to nerobí.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Kapitalizmus, to je zmena na ktorú sa skoro nikto nepripravoval. Štát robí čo sa dá, rieši čo sa dá, a platí čo môže. Určite môže aj viac. Ale kde smerujeme, ku kapitalizmu alebo socializmu? Ku kríze alebo celospoločenskému blahobytu? Cesty sú vytýčené, smer je jasný. Drž sa kormidla, alebo aspoň nespadni z lodi. Ak spadneš tak plávaj lebo inak sa utopíš. Lod nezastavuje.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. This is not the first of your posts I've read, and you never cease to amaze me. Thank you, and I look forward to reading more.
    security equipment

    OdpovedaťOdstrániť
  5. This is not the first of your posts I've read, and you never cease to amaze me. Thank you, and I look forward to reading more.
    security equipment

    OdpovedaťOdstrániť
  6. http://www.youtube.com/watch?v=iQ4SLHVag7o&feature=related

    OdpovedaťOdstrániť