štvrtok 3. novembra 2011

Záhada: Ako bohatstvo vytvára vo svete chudobu

MICHAEL PARENTI | ZNET
Je tu záhada, ktorú musím vysvetliť: Ako je možné, že popritom ako za posledné polstoročie dramaticky rástli korporátne investície a zahraničná pomoc a medzinárodné pôžičky chudobným krajinám po celom svete, tak rástla aj chudoba? Množstvo ľudí žijúcich v chudobe narastá rýchlejšou mierou ako populácia Zeme. Čo to znamená?

Za posledné polstoročie investovali priemyselné odvetvia USA a banky (a iné západné korporácie) silno do tých chudobných regiónov Ázie, Afriky, a Latinskej Ameriky známych ako „Tretí svet“. Nadnárodné korporácie sú priťahované bohatými prírodnými zdrojmi, vysokou návratnosťou pochádzajúcou zo slabo platenej práce, a takmer úplnou absenciou daní, environmentálnych regulácií, výhod pre pracujúcich, a nákladov na pracovnú bezpečnosť.

Vláda USA dotovala tento let kapitálu tým, že umožnila úľavy z korporátnej dane na ich zámorské investície, a dokonca preplatila niektoré z ich výdajov na relokáciu – väčšinou k pobúreniu odborov tu doma, ktoré videli svoju prácu miznúť.

Nadnárodné korporácie vytlačili lokálne podnikanie v Treťom svete a získali si ich trhy. Americké agropodnikové kartely silne dotované daňovými poplatníkmi USA, predávali nadvýrobky v iných krajinách pod cenu. Ako opisuje Christopher Cook vo svojom Diet for a Dead Planet, vezmú si najlepšiu zem v týchto krajinách za exportované trhové plodiny, zvyčajne monokultúrne poľnohospodárske plodiny vyžadujúce si veľké množstvá pesticídov, nechávajúc menej a menej ornej pôdy pre stovky rozličného organicky pestovaného jedla, ktoré kŕmila miestne obyvateľstvo.

Vysídlením miestneho obyvateľstva z ich zeme a okradnutím ich o ich sebestačnosť, vytvárajú korporácie preľudnené trhy s prácou zúfalých ľudí, ktorí sú dotlačení do chatrčí a dreniu za biedne platy (ak si dokážu zohnať prácu), častokrát pri porušovaní vlastného zákona krajiny o minimálnych platoch.

Na Haiti, napríklad, dostávajú pracujúci od korporátnych obrov ako Disney, Wal-Mart, a J. C. Penny 11 centov na hodinu. Spojené štáty sú jednou z mála krajín, ktorá odmietla podpísať medzinárodnú dohodu za zrušenie detskej práce a nútenej práce. Tento postoj vychádza z praktík detskej práce amerických korporácií v Treťom svete a v samotných Spojených štátoch, kde deti, tak mladé ako 12 rokov, znášajú vysokú mieru poranení a úmrtí, a častokrát dostávajú menej ako minimálnu mzdu.

To ušetrené, čo veľký biznis zožne na lacnej práci v zahraničí neposúva do nižších cien svojich zákazníkov inde. Korporácie nerobia outsourcing do vzdialených regiónoch, aby mohli americkí spotrebitelia ušetriť peniaze. Outsourcujú, aby zvýšili svoj podiel zisku. V 1990 topánky vyrobené indonézskymi deťmi pracujúcimi dvanásť hodín za 13 centov na hodinu stáli len 2,60 dolárov, no stále sa predávali za 100 dolárov v Spojených štátoch.

Zahraničná pomoc USA zvyčajne funguje ruka v ruke s nadnárodnými investíciami. Dotuje vytváranie infraštruktúry, ktorá je potrebná pre korporácie v Treťom svete: prístavy, diaľnice, a rafinérie.

Pomoc, ktorú dostávajú vlády Tretieho sveta prichádza s pridanými podmienkami. Častokrát musí byť minutá na produkty USA, a od prijímateľskej krajiny sa očakáva, že bude investične preferovať americké spoločnosti, presúvajúc spotrebu z doma vyrábaných tovarov a potravín v prospech dovážaných, vytvárajúc väčšiu závislosť, hlad, a dlh.

Pekne poriadny kus peňažnej pomoci nikdy nevidí denné svetlo, ide rovno k osobných pokladniam predstaviteľov s lepkavými prstami v prijímateľských krajinách.

Pomoc (istéh druhu) tiež prichádza z iných zdrojov. V 1944 vytvorilo OSN Svetovú banku a Medzinárodný menový fond (MMF). Volebné právo v oboch organizáciách je určované finančným príspevkom zeme. Ako najväčší „darca“ majú Spojené štáty dominantný hlas, nasledované Nemeckom, Japonskom, Francúzskom, a Veľkou Britániou. MMF operuje v tajnosti s vybranou skupinou brankárov a personálom ministrov financií vybraných väčšinou z bohatých krajín.

Svetová banka a MMF majú asistovať národom v ich rozvoji. Čo sa v skutočnosti deje, je iný príbeh. Chudobná krajina si od Svetovej banky požičia, aby vybudovala niektoré aspekty svojej ekonomiky. Ak bude neschopná splatiť veľký podiel kvôli klesajúcemu exportnému predaju alebo z nejakého iného dôvodu, musí si znova požičať, tentokrát od MMF.

No MMF uvalí „štrukturálny program prispôsobenia“ [structural adjustment program (SAP)], vyžadujúci od zadĺženej krajiny udeliť daňové úľavy nadnárodným korporáciám, znížiť mzdy, a nepokúšať sa chrániť miestnych podnikateľov od zahraničného dovozu a zahraničného skupovania. Na dlžnícke krajiny sa vyvíja tlak, aby sprivatizovali svoje ekonomiky, predávali pri škandálne nízkych cenách svoje štátom vlastnené bane, železnice, a verejno-prospešné služby súkromným korporáciám.

Sú nútení sprístupniť svoje lesy holorubom a svoje krajiny povrchovej ťažbe, bez ohľadu na vykonanú ekologickú škodu. Dlžnícke krajiny musia tiež znížiť dotácie na zdravotníctvo, vzdelanie, dopravu a potraviny, míňať menej na vlastných ľudí, aby mali viac peňazí na zaplatenie dlžôb. Nútení pestovať trhové plodiny za exportné tržby, sa stávajú ešte menej schopnými nakŕmiť svojich vlastných obyvateľov.

Takže toto je to, pokles reálnych miezd, a národné dlhy vyrastené do bodu, kde splátky dlhu absorbujú takmer všetky exportné tržby chudobnejších krajín – čo v Treťom svete vytvára ďalšie zbedačovanie, keď zanecháva dlžnícku krajinu dokonca menej schopnú poskytovať svojim obyvateľom veci, ktoré potrebuje.

Tu som potom vysvetlili „záhadu“. Nie je to, samozrejme, žiadna záhada ak nelipnete na mystifikácii trickle-down [koncept, ktorý tvrdí, že z výhod bohatých budú mať postupne prospech aj chudobnejší členovia spoločnosti]. Prečo sa prehĺbila chudoba, zatiaľ čo sa zahraničná pomoc a pôžičky a investície zvýšili? Pôžičky, investície, a väčšina foriem pomoci nie je vytvorených na boj s chudobou, ale na rozšírenie bohatstva nadnárodných investorov na náklady miestneho obyvateľstva.

Niet žiadneho trickle down, len vysávanie od drejúcej väčšiny k zopár zámožným.

Vo svojom neústalom chaose dochádzajú niektorí liberálni kritici k tomu, že zahraničná pomoc a štrukturálne prispôsobenie MMF a Svetovej banky „nefungujú“; poukazujú, že konečným dôsledkom je menej hospodárskej sebestačnosti a viac chudoby pre dlžnícke štáty. Prečo potom bohaté členské štáty pokračujú vo financovaní MMF a Svetovej banky? Sú ich lídri menej inteligentní než kritici, ktorí na nich naďalej poukazujú, že ich politiky majú protikladný efekt?

Nie, sú to tí kritici, kto je hlúpy, nie západní lídri a investori, ktorí vlastnia väčšinu sveta a užívajú si také obrovské bohatstvo a úspech. Pokračujú vo svojej pomoci a programoch zahraničných pôžičiek, pretože takéto programy fungujú. Otázkou je, fungujú pre koho? Cui bono?

Účelom ich investícií, pôžičiek, a programov pomoci nie je pozdvihnúť masy v iných krajinách. To istotne nie je záležitosť, na ktorej sa podieľajú. Účelom je slúžiť záujmom akumulácie globálneho kapitálu, skupovať krajinu a miestne ekonomiky ľudí Tretieho sveta, zmonopolizovať ich trhy, znížiť ich mzdy, zazmluvniť ich prácu s enormnými dlhmi, sprivatizovať ich sektor verejných služieb, a zabrániť týmto národom od vystupovania ako trhoví konkurenti tým, že im neumožnia normálny rozvoj.

V týchto ohľadoch fungujú investície, zahraničné pôžičky, a štrukturálne prispôsobenie vlastne veľmi dobre.

Skutočnou záhadou je: prečo niektorí ľudia považujú takúto analýzu za tak nepravdepodobnú, za „konšpiračné“ predstavy? Prečo sú skeptickí v tom, že vládcovia USA vedome a úmyselne sledujú takéto bezohľadné politiky (stláčanie miezd, znižovanie environmentálnej ochrany, ničenie verejného sektora, škrtanie služieb pre ľudí) v Treťom svete? Títo vládcovia sledujú takmer tie isté politiky priamo tu, v našej vlastnej krajine!

Nie je čas, aby si liberálni kritici prestali myslieť, že ľudia, ktorí vlastnia väčšinu sveta –a chcú ho vlastniť celý- sú „nekompetentní“ alebo „pomýlení“ alebo „nedokážu vidieť nezamýšľané dôsledky svojich politík“? Nie ste veľmi múdry, ak si myslíte, že vaši nepriatelia nie sú tak múdri ako vy. Vedia, kde sú ich záujmy, a my by sme to mali vedieť tiež.


Michael Parenti je historik, kultúrny kritik a politický aktivista prevažne v protivojnových hnutiach. Zaoberá sa témami americkej politiky, zahraničnými vzťahmi, spravodajskými médiami a zábavným priemyslom, ideológiou, historiografiou, národopisectvom, a náboženstvom.

[ Zdroj: http://www.zcommunications.org/mystery-how-wealth-creates-poverty-in-the-world-by-michael-parenti-1 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára