utorok, 8. novembra 2011

Zopakovať Lenina: Leninova voľba

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Lenin? To nemyslíte vážne!

Prvou reakciou verejnosti na myšlienku reaktualizácie Lenina je, samozrejme, výbuch sarkastického smiechu: Marx je v OK, dokonca na Wall Street, sú ľudia, ktorí ho dnes majú radi –Marx básnik tovarov, ktorý poskytol vynikajúci popis dynamiky kapitalizmu, Marx kultúrnych štúdií, ktorý zobrazil odcudzenie a spredmetnenie našich každodenných životov-, no Lenin, nie, to nemyslíte vážne! Proletárske hnutie, revolučná Strana, a podobné zombieovské koncepty? Nepredstavuje Lenin práve ZLYHANIE premeny marxizmu do praxe, obrovskú katastrofu, ktorá zanechala svoju stopu na celosvetovej politike XX. Storočia, experiment reálneho socializmu, ktorý kulminoval v ekonomicky neefektívnej diktatúre? Takto, v súčasnej akademickej politike, sprevádzajú myšlienku vysporiadať sa s Leninom dve výhrady: áno, prečo nie, žijeme v liberálnej demokracii, je tu sloboda myslenia... avšak, mali by sme poňať Lenina „objektívne kritickým a vedeckým spôsobom,“ nie postojom nostalgického modlárstva, a, ďalej, z perspektívy pevne zakotvenej v demokratickom politickom poriadku, v horizonte ľudských práv – v tom spočíva strastiplná lekcia, v ktorej sme sa poučili zo skúsenosti totalitarizmov XX-teho storočia.

Čo k tomu povieme? Opäť, problém spočíva v implicitných výhradách, ktoré je možné ľahko rozoznať „konkrétnou analýzou konkrétnej situácie,“ ako by to povedal sám Lenin. „Vernosť demokratickému konsenzu“ znamená prijatie súčasného liberálno-parlamentného konsenzu, ktorý vopred zabraňuje každému vážnemu pýtaniu sa aký má tento liberálno-demokratický poriadok podiel na vine vo fenoménoch, ktoré oficiálne popiera, a, samozrejme, každému vážnemu pokusu predstaviť si spoločnosť, ktorej socio-politický poriadok by bol iný. Skrátka, znamená to: hovorte a píšte čokoľvek chcete – za podmienky, že to, robíte nebude efektívne spochybňovať alebo narúšať prevládajúci politický konsenzus. Takže všetko je dovolené, dokonca vyžadované, ako kritická téma: vyhliadky globálnej ekologickej katastrofy, porušovanie ľudských práv, sexizmus, homofóbia, antifeminizmus, narastajúce násilie nielen vo vzdialených krajinách, no tiež v našich megalopolisoch, medzera medzi Prvým a Tretím svetom, medzi bohatými a chudobnými, zhubný dopad digitalizácie na naše každodenné životy... nič nie je dnes ľahšie, ako dostať medzinárodnú, štátnu alebo korporátnu dotáciu na multidisciplinárny výskum na to, ako bojovať s novými formami etnického, náboženského alebo sexistického násilia. Problémom je, že všetko toto sa deje na pozadí fundamentálneho Denkverbotu, zákazu myslieť. Dnešná liberálno-demokratická hegemónia je udržiavaná druhom nepísaného Denkverbotu, podobného neslávne známemu Berufsverbotu v Nemecku koncom 60-tych rokov – vo chvíli, keď niekto preukáže drobný náznak angažovanosti v politickom projekte, ktorých cieľom je vážne namietať proti jestvujúcemu poriadku, okamžitou odpoveďou je: „Akokoľvek je to benevolentné, nevyhnutne to skončí v novom Gulagu!“ Ideologická funkcia neustáleho odkazovania k holokaustu, gulagu a nedávnym katastrofám Tretieho sveta je teda slúžiť ako opora Denkverbotu neustálym pripomínaním nám, ako môžu byť veci omnoho horšie: „Len sa pozri vôkol seba a uvidíš, čo sa stane, ak budeme nasledovať tvoje radikálne myšlienky!“ A to je presne to, čo znamená požiadavka po „vedeckej objektivite“: vo chvíli, keď niekto vážne spochybňuje jestvujúci liberálny konsenzus, je obvinený z opustenia vedeckej objektivity pre zastaralé ideologické postoje. To je bod, ktorý nemožno a nemal by sa priznať: dnes, znamená skutočná sloboda myslenia slobodu pochybovať o prevládajúcom liberálno-demokratickom, „post-ideologickom“ konsenze – alebo to neznamená nič.

Habermas opísal súčasnú dobu ako neue Undurchsichtlichkeit – novú neprehľadnosť [1]. Viac než predtým je naša denná skúsenosť mätúcejšia: modernizácia vytvára nové tmárstva, obmedzovanie slobody je nám predstavované ako príchod nových slobôd. Za týchto okolností treba byť obzvlášť opatrný nepopliesť si vládnucu ideológiu s ideológiou, ktorá sa ZDÁ byť dominantnou. Viac než predtým by sme mali mať na pamäti pripomienku Waltera Benjamina, že nestačí pýtať, ako sa nejaká teória (alebo umenie) deklaruje vo vzťahu k sociálnym konfliktom – treba sa tiež pýtať ako efektívne funguje V týchto bojoch. V sexe, nie je efektívnym hegemonickým postojolm patriarchálna represia, ale voľná promiskuita; v umení, sú provokácie v štýle notorických „Senzácia“ výstav normou, príklad umenia plne integrovaného do establishmentu.

Sme teda v pokušení obrátiť Marxovu 11. tézu: prvou úlohou dneška je práve NEpodľahnúť zvodu konať, priamo intervenovať a zmeniť veci (čo potom nevyhnutne končí v cul de sac [slepej uličke] paralyzujúcej nemožnosti: „čo sa dá robiť proti globálnemu kapitálu?“), ale spochybňovať hegemonické ideologické koordináty. Ak dnes nasledujeme priamu výzvu k činu, nebude tento čin vykonaný v prázdnom priestore – bude to akt V hegemonických koordinátoch ideológie: tí, čo „skutočne chcú urobiť niečo pre ľudí“ sa zapoja (nepochybne čestne) do hrdinských činov ako Medecins sans frontiere [Lekári bez hraníc; medzinárodná, nezávislá organizácia pre medicínsku humanitárnu pomoc], Greenpeace, feministické a anti-rasistické kampane, ktoré sú nielenže tolerované, ale i podporované médiami, i keď zdanlivo vstupujú do ekonomického teritória (povedzme, odsudzovanie a bojkotovanie spoločností, ktoré nerešpektujú ekologické podmienky alebo ktoré využívajú detskú prácu) – sú tolerované a podporované pokiaľ sa nedostanú príliš blízko k istej hranici. Tento druh aktivity je perfektným príkladom interpasivity [2]: robenie vecí nie pre dosiahnutie niečoho, ale PREDÍDENIE niečomu od toho, aby sa udialo, skutočne zmenilo. Všetka tá frenetická humanitárna, politicky korektná, atď., aktivita pasuje do vzorca „Neustále niečo meňme, tak, aby sa celkovo nič nezmenilo!“

Vezmime si dve prevládajúce témy dnešných radikálnych amerických univerzít: postkoloniálne a queer (gay) štúdie. Problém postkolonializmu je nepochybne rozhodujúci; avšak, „postkoloniálne štúdiá“ majú tendenciu premeniť to na multikulturalistickú problematiku kolonizovaných menšín a ich „práva vypovedať“ o svojej skúsenosti ibete, o mocenských mechanizmoch, ktoré potláčajú „inakosť“, takže sa nepokon dozvedáme, že koreňom postkoloniálneho vykorisťovania je naša netolerancia voči Druhému, a ďalej, že táto netolerancia samotná spočíva v našej vlastnej netolerancii voči „Cudzincovi v nás samotných“, v našej neschopnosť konfrontovať sa s tým, čo sme potlačili a so sebou – politicko-ekonomický boj je tak nepostrehnuteľne premenený na pseudo-psychoanalytickú drámu subjektu neschopného konfrontovať sa so svojimi vnútornými traumami... Skutočný úpadok americkej univerzity nie je primárne finančný, nie je to len to, že sú schopní zaplatiť mnoho európskych kritických intelektuálov (vrátane mňa – do istej mieri), no konceptuálny: myšlienky „európskej“ kritickej teórie sú nebadateľne prevedené na vľúdne univerzum elegantných kultúrnych štúdií.

Moja osobná skúsenosť je, že prakticky všetci „radikálni“ univerzitní profesori ticho rátajú s dlhotrvajúcou stabilitou amerického kapitalistického modelu, s bezpečne udržanou pozíciou ako ich konečný profesionálny cieľ (prekvapujúce množstvo z nich dokonca podniká na burze). Ak je nejaká vec, z ktorej majú skutočnú hrôzu, je to radikálne otrasenie (relatívne) bezpečného prostredia „symbolických tried“ v rozvinutých Západných spoločnostiach. Ich prehnaný zápal politickej korektnosti pri zaoberaní sa sexizmom, rasizmom, robotárňami Tretieho sveta, atď., je tak napokon obranou voči ich vlastnej najskrytejšej identifikácii, istý druh vzdorujúceho rituálu, ktorého skrytá logika je: „Hovorme o nevyhnutnosti radikálnej zmeny toľko, ako to len je možné, aby bolo jasné, že nič sa v skutočnosti nezmení!“ Symptomatický tu je žurnál Október: ak sa opýtate nejakého z jeho editorov k čomu odkazuje ten titul, polotajne vám naznačia, že to je, pochopiteľne, TEN Október – v tomto zmysle si je možné dopriavať odborné analýzy o modernom umení, so skrytou sebadôverou, že takto nejako udržiavajú líniu s radikálnou revolučnou minulosťou... S ohľadom na túto radikálnu eleganciu by mala byť prvým gestom voči ideológom a odborníkom Tretej cesty a pochvala: prinajmenšom hrajú svoju hru priamo, a sú úprimní vo svojom akceptovaní pravidiel globálneho kapitalizmu, na rozdiel od pseudo-radikálnych akademických ľavičiarov, ktorí si voči Tretej ceste osvojili postoj krajného pohŕdania, zatiaľ čo sa ich radikalita celkovo rovná prázdnemu gestu, ktoré nikoho k ničomu určitému nenúti.

Je pravdou, že dnes to je radikálna populistická pravica, ktorá prelamuje (stále) dominantný liberálno-demokratický konsenzus, postupne robiac prijateľným doposiaľ vylúčené témy (čiastočné ospravedlnenie fašizmu, potrebu obmedziť abstraktné občianstvo na základe etnickej identity, atď.). avšak, hegemonická liberálna demokracia používa tento fakt na očiernenie ľavicových radikálov: „nemali by sme sa hrať s ohňom: proti novému pravicovému útoku by sme mali ešte viac ako kedykoľvek predtým trvať na demokratickom konsenze – jeho akákoľvek kritika chtiac či nechtiac pomáha novej pravici!“ toto je rozhodujúca separačná línia: mali by sme odmietnuť toto očierňovanie, podstúpiť riziko narušenia liberálneho konsenzu, až k dotazovaniu sa samotného pojmu demokracie.“

Tak ako by sme mali odpovedať na večnú dilemu radikálnej ľavice: mali by sme strategicky podporovať predstaviteľov stredovej ľavice ako Bill Clinton proti konzervatívcom, alebo by sme si mali osvojiť postoj „nezáleží na tom, nemali by sme sa zapájať do týchto zápasov – v istom zmysle je dokonca lepšie ak je pravica priamo pri moci, keďže týmto spôsobom bude pre ľudí ťažšie vidieť pravdu situácie“? Odpoveďou je variácia starej Stalinovej odpovede na otázku „Ktorá úchylka je horšia, pravicová alebo ľavicová?“: OBE SÚ ZLÉ. Treba si osvojiť pozíciu riadneho dialektického paradoxu: v podstate by sme samozrejme mali byť ľahostajní k boju medzi liberálnym a konzervatívnym pólom dnešnej oficiálnej politiky – avšak, je možné si dovoliť byť ľahostajný, len ak je liberálna mienka pri moci. Inak môže byť cena privysoká – spomeňte si na katastrofické dôsledky rozhodnutia nemeckej Komunistickej strany začiatkom 30-tych rokov Nezamerať sa na boj proti nacistom, s ospravedlnením, že nacistická diktatúra je posledným zúfalým stupňom kapitalistickej dominancie, ktorá pracujúcej triede otvorí oči tým, že otrasie ich vieru v inštitúcie „buržoáznej“ demokracie. Podobne sám Claude Lefort, ktorého nemôže nikto obviniť z komunistických sympatií, nedávno spravil kľúčovú vec vo svojej odpovedi Francoisovi Furetovi: dnešný liberálny konsenzus je dôsledkom 150 rokov ľavicových robotníckych bojov a tlaku na štát, zahŕňa požiadavky, ktoré boli pred 100 či dokonca viac rokmi odmietané liberálmi ako horor [3]. Na dôkaz sa treba pozrieť na zoznam požiadaviek na konci Komunistického manifestu: mimo 2 alebo 3 z nich (ktoré su, pochopiteľne, tými rozhodujúcimi), sú všetky ostatné súčasťou konsenzu (prinajmenšom zmenšujúceho sa sociálneho štátu): všeobecné volebné právo, právo na bezplatné vzdelanie, všeobecná zdravotná starostlivosť a starostlivosť o dôchodcov, obmedzenia detskej práce...



[1] See Juergen Habermas, Die Neue Unuebersichtlichkeit, Frankfurt: Suhrkamp Verlag 1985.

[2] As to this notion, see Chapter 3 of Slavoj Zizek, The Plague of Fantasies, London: Verso Books 1997.

[3] See Claude Lefort, La complication, Paris: Fayard 1999.


(Pokračovanie..)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára