štvrtok, 10. novembra 2011

Zopakovať Lenina: ,,Medzi nami: Ak ma zabijú…"

SLAVOJ ŽIŽEK | lacan.com
Revolučný zlom v katastrofálnej situácii

V čom potom spočíva Leninova veľkosť? Spomeňte si na ten šok kedy si, na jeseň 1914, sociálno-demokratické strany osvojili „líniu patriotizmu“ – Lenin si dokonca myslel, že to vydanie Vorwarts, denníka nemeckej Sociálnej demokracie, ktorý informoval o tom, ako sociálni demokrati v Reichstagu hlasovali za vojenské príspevky, bol podvrhom ruskej tajnej polície určeným na zmätenie ruských pracujúcich. V tejto dobe vojenského konfliktu, ktorý napoly rozdelil Európsky kontinent, aké ťažké bolo odmietnuť predstavu, že si v tomto konflikte treba zvoliť stranu, a bojovať proti „patriotickému zápalu“ vo vlastnej krajine! Koľko veľkých mysliteľov (vrátane Freuda) podľahlo nacionalistickému zvodu, i keď len na niekoľko týždňov! Tento šok 1914 roku bol –v Badiouových pojmoch- pohromou, katastrofou, v ktorej zmizol celý svet: nielen idylická buržoázna viera v pokrok, ale TIEŽ socialistické hnutie, ktoré ju sprevádzalo. Lenin sám (ten Lenin spisu Čo robiť?) stratil zem pod nohami – tu, v jeho reakcii, nie je žiadne zadosťučinenie, žiadne „vravel som to!“ TOTO je moment beznádeje [Verzweiflung], táto katastrofa otvorila priestor pre leninistickú udalosť, pre zlom evolučného historicizmu Druhej internacionály – a len Lenin bol na úrovni tohto otvorenia, ten, ktorý vyjadril Pravdu TEJTO katastrofy [30]. V tomto momente beznádeje sa zrodil Lenin, ktorý bol cez čítanie Hegla schopný rozpoznať unikátnu príležitosť pre revolúciu. Jeho Štát a revolúcia je striktne korelatívna s touto trieštiacou skúsenosťou – Leninovo plné subjektívne zapojenie v tom, je zrejmé z jeho známeho listu Kamenevovi z júla 1917:

„Medzi nami: Ak ma zabijú, prosím vás, aby ste vydali môj zošit „Marxizmus a štát“ (lepený v Štokholme). Je zabalený v modrom obale. Je to zbierka citátov z Marxa a Engelsa, takisto od Kautského proti Pannekoekovi. Je tu zbierka zbierka postrehov a poznámok, vyjadrení. Myslím, že by to po týždni práce mohlo byť vydané. Považujem to za dôležité, pretože nielen Plechanov, ale ani Kautsky to nepochopili správne. Podmienky: všetko toto je medzi nami“ [31]

Existenciálne zapojenie je tu najvyššie, a jadro leninistickej „utópie“ vyvstáva z popola katastrofy 1914, jeho vyrovnaním sa s ortodoxiou Druhej internacionály: radikálny imperatív rozbiť buržoázny štát, čo znamená štát AKO TAKÝ, a vymyslieť novú komunálnu sociálnu formu bez trvalej armády, polície alebo byrokracie, v ktorej by sa všetci mohli podieľať na riadení spoločenských vecí. Toto nebol pre Lenina teoretický projekt nejakej vzdialenej budúcnosti – v októbri 1917, Lenin tvrdil, že „môžeme okamžite dať do pohybu štátny aparát pozostávajúci z desiatich, ak nie dvadsiatich miliónov ľudí.“ [32] Tento momentálny popud je skutočnou utópiou. Nie je možné preceniť explozívny potenciál štátu a revolúcie – v tejto knihe, „sa neočakávane obišla slovná zásoba a abeceda západnej tradície politiky.“ [33] Čo nasledovalo potom, je možné nazvať, s vypožičaním Althusserovho textu o Macchivellim, la solitude de Lenine: chvíľa, keď v podstate stál sám, bojujúc proti smeru vo vlastnej strane. Keď, vo svojich „Aprílových tézach“ z 1917, Lenin rozpoznal Augenblick [Okamih], jedinečnú šancu na revolúciu, stretol sa jeho návrh najprv s úžasom či pohŕdaním veľkej časti jeho straníckych kolegov. V boľševickej strane žiaden prominentný líder nepodporoval jeho výzvu na revolúciu, a Pravda spravila nezvyčajný krok dištancovania strany, a redakčného kruhu ako celku, od Leninových „Aprílových téz“ – ďaleko od oportunistického lichotenia a využitia prevládajúcej nálady obyvateľstva, boli Leninove myšlienky značne charakteristické. Bogdanov označil „Aprílové tézy“ za „blúznenie šialenca,“ [34] a Nadežda Krupská sama vyvodila, že „bojím sa, že to vyzerá, ako keby sa Lenin zbláznil.“ [35]

„Lenin“ nie je nostalgický názov pre starú dogmatickú istotu; presne naopak, povedané Kierkegaardovými pojmami, TEN Lenin, ktorého tu chceme rehabilitovať, je Lenin-stávania-sa, Lenin, ktorého fundamentálnou skúsenosťou bolo byť hodený do katastrofickej novej konštalácie, v ktorej sa nové koordináty ukázali márnymi, a ktorý bol preto nútený ZNOVA VYNÁJSŤ marxizmus – spomeňte si na jeho trpkú poznámku k nejakému novému problému: „O tomto Marx a Engels neopovedali ani slovo.“ Úmyslom nie je návrat k Leninovi, ale ZOPAKOVAŤ ho v Kierkegaardovskom zmysle: obnoviť rovnaký impulz v dnešnej konštalácii. Návrat k Leninovi nesmeruje ani k nostalgickej rekonštrukcii „starých dobrých revolučných dôb“, ani na oportunisticko-pragmatické prispôsobenie starého programu “novým podmienkam“, ale k zopakovaniu, v súčasných celosvetových podmienkach, leninistické gesto znovuvynájdenia revolučného projektu v podmienkach imperializmu a kolonializmu, presnejšie: po politicko-ideologickom kolapse dlhej éry pokrokárstva v katastrofe 1914 roku. Eric Hobsbawm definoval KONCEPT XX. storočia ako obdobie medzi rokom 1914, koniec dlhej pokojnej expanzie kapitalizmu, a 1990, objavenie sa novej formy globálneho kapitalizmu po kolapse reálne existujúceho socializmu. Čo Lenin spravil po 1914 roku, by sme mali my spraviť po 1990. „Lenin“ značí neúprosnú SLOBODU prerušiť staré, dané (post)ideologické koordináty, paralyzujúci Denkverbot, v ktorom žijeme – jednoducho to znamená, že nám je umožnené myslieť.

Jedným zo zvyčajných obvinení voči Leninovi je, že, necitlivý voči všeobecnému ľudskému rozmeru, vnímal všetky spoločenské udalosti cez objektív triedneho boja, cez „my proti nim“. No nie sú Leninove apely voči zápalu patriotizmu počas Prvej svetovej vojny exemplárnym príkladom praxe toho, čo Alain Badiou [36] nazýva univerzálnou funkcou “ľudskosti“, ktorá nemá akokoľvek nič spoločného s takzvaným “humanizmom“. Tento “humanizmus“ nie je ani pojmovou abstrakciou, ani patetickým imaginárnym potvrdením všeobjímajúceho bratstva, ale univerzálnou funkciou, ktorá sa aktualizuje v jedinečnej ekstatickej skúsenosti, ako pri vojakoch z protivníckych zákopov, ktorí sa začnú priateliť. V legendárnej komickej novele Jaroslava Hašeka Dobrý vojak Švejk, príhodách obyčajného českého vojaka, ktorý podkopáva vládnuci režim jednoduchým doslovným nasledovaním príkazov, sa Švejk ocitne vo frontových zákopoch v Halíči, kde rakúska armáda čelí Rusom. Keď začnú rakúski vojaci strieľať, zúfalý Švejk vbehne do územia nikoho pred ich zákopmi, mávajúc zúfalo rukami a kričiac: „Nestrieľajte! Na druhej strane sú ľudia!“ To je to, k čomu Lenin mieril vo svojej výzve unaveným roľníkom a iným pracujúcim masám v lete 1917, aby prestali bojovať, odmietanej ako súčasť bezohľadnej stratégie získať ľudovú podporu a tak získať moc, i keď by to znamenalo vojenskú porážku vlastnej krajiny (spomeňte si na zvyčajný argument, že keď bolo na jar 1917 Leninovi Nemeckým štátom dovolené prejsť cez Nemecko v uzatvorenom vlaku na jeho ceste zo Švajčiarska do Švédska, Fínska a potom Ruska, pôsobil de facto ako nemecký agent).

Jestvuje dlhá literárna tradícia podvihovania zrážky zoči-voči nepriateľskému vojakovi na TEN autentický vojnový zážitok (pozrite si diela Ernsta Jüngera, ktorý oslavoval takéto zrážky vo svojich pamätiach na zákopové útoky v Prvej svetovej vojne): vojaci častokrát fantazírujú o zabíjaní nepriateľského vojaka v otvorenej konfrontácii, pozerajúc sa mu do očí pred tým, ako ho prepichnú. Jednotlivá [singulárnou] skúsenosť ľudskosti sa objavuje vtedy, keď sa mystika takéhoto stretnutia zoči-voči stane nezmyselnou. Podobný vznešený moment solidarity sa udial v bitke o Stalingrad, kedy, na Silvestrovský večer 31. decembra 1942, ruskí herci a hudobníci navštívili obliehané mesto, aby zabavili vojsko; huslista Mikhail Goldstein šiel do zákopov, aby predviedol koncert jedného muža pre vojakov:

„Melódie, ktoré vytvoril sa dostali cez reproduktory k nemeckým zákopom a streľba náhle prestala. V čudnom tichu stekala hudba z Goldsteinovho namočeného sláku.

Keď dohral, pokľudné ticho zostávalo v ruských vojakoch. Z druhého reproduktora, na nemeckom území, prerušil kúzlo hlas. Lámanou ruštinou žiadal: ´Zahraj nejakého ďalšieho Bacha. Nebudeme strieľať.´

Goldstein zodvihol svoje husle a začal Bachov čulý Tanec [Gavotte].“ [37]

Tento istý zážitok ľudskosti, nezmyselnosti konfliktu, do ktorého sme zapojení, môže nabrať ešte pozemskejšiu podobu, síce prostej výmeny pohľadov, ktorý povie všetko. Počas jednej demonštrácie proti apartheidu v starej Južnej Afrike, kedy jednotka belošských policajtov rozptyľovala a prenasledovala čiernych demonštrantov, bežal jeden policajt za černošskou pani s gumenným obuškom v dlani. Tá pani však nečakane stratila jednu zo svojich topánok; automaticky uposlúchnuc svoje “dobré spôsoby“, policajt topánku zodvihol a dal jej ju; v tej chvíli si vymenili pohľady a obaja si uvedomili stupiditu svojej situácie – po takomto geste slušnosti, t.j. po podaní stratenej topánky a počkaní, kým si ju opäť nasadí, bolo preňho jednoducho NEMOŽNÉ pokračovať za ňou v behu a udrieť ju obuškom; takže, po tom, ako jej slušne prikývol, policajt sa otočil a odišiel preč... Ponaučením tohto príbehu NIE je, že policajt náhle objavil svoju prirodzenú dobrotu, t.j. NEMÁME tu dočinenia s prírpadom prirodzeného dobra víťaziaceho nad rasistickým ideologickým cvikom; naopak, pri všetkých vyhliadkach, bol policajt –podľa jeho psychologického postoja- štandardným rasistom. Čo tu zvíťazilo, je jednoducho jeho “vonkajší“ tréning v slušnosti.

Keď policajt natiahol svoju ruku, aby podal topánku, toto gesto bolo niečím viac ako momentom fyzického kontaktu. Belošskí policajt a černošská pani žili v dvoch odlišných socio-symbolických univerzách bez žiadnej priamej možnej komunikácie: pre každého z nich bola bariéra, ktorá odlišovala tieto dve univerzá na krátku chvíľu prerušená, a bolo to, ako keby ruka z iného, spektrálneho univerza siahla do niekoho bežnej reality. Situácia je podobná scéne v jednom z raných filmov Joan Crawfordovej (Posadnutý z roku 1930), v ktorom hraje chudobné, malé mestské dievča, ktoré, na musí svojej ceste domov, zastaviť pred koľajnicami, keďže vlak prechádza malým mestom pomaly; cez okná vozňov pozoruje bohatý život prebiehajúci vovnútri (kuchár pripravujúci vyberané jedlo, tancujúca dvojica...). Je to akoby sa ocitla v kine, divák konfrontovaný so scénami života, po ktorom túži, scény, ktoré sú blízke, no simultánne akosi nehmotné, spektrálne, hroziace sa v každej chvíli rozplynúť. A potom sa objaví skutočný div – keď vlak na malú chvíľu zastaví, starší, láskavý džentlmen stojí na pozorovacej plošine priamo pred dievčaťom, s rukou držiacou pohár s nápojom načahujúcou sa von, z fantasmatickej reality vlaku do každodennej reality dievčaťa, a dá sa s ňou do priateľského rozhovoru – magická chvíľa, kedy sa sen samotný zdá zasahovať do našej dennej reality... efekt tejto poslednej scény spočíva v spôsobe, akým samotná každodenná realita –scéna vlaku míňajúceho bežné pracujúce dievča- nadobúda magický rozmer dievčaťa stretávajúceho sa so svojím snom. A voči pozadiu tejto scény by sme mali interpretovať tajuplnú udalosť, ktoré sa udialo večer 7. Novembra, 1942, keď vo svojom špeciálnom vlaku valiacom sa cez Durínsko, diskutoval Hitler o hlavným správach dňa s niekoľkými pomocníkmi v jedálenskom vozni; keďže spojenecký letecký útok poškodil koľajnice, vlak veľakrát spomalil svoj prechod:

„Keď bola na prekrásnom porceláne podávaná večera, zastavil vlak znova na bočnej koľaji. O niekoľko stôp ďalej stál na mieste nemocničný vozeň, a zo svojich radových lôžok pozerali do sálajúceho svetla jedálneho vozňa zranení vojaci, kde bol Hitler, pohrúžený do debaty. Náhle vzhliadol k zdeseným tváram dívajúcim sa naňho. Vo veľkej zlosti nariadil stiahnuť závesy, ponoriac svojich zranených bojovníkov späť do temnoty ich pochmúrneho sveta.“ [38]

Div tejto scény je zdvojnásobený: na každej strane, zažívali to, čo videli cez okenný rám ako fantasmatické zjavenie: pre Hitlera to bol hrôzostrašný pohľad na dôsledky jeho vojenského dobrodružstva; pre vojakov to bolo neočakávané stretnutie so samotným Vodcom. Skutočným divom by tu bolo, ak by sa cez okno natiahla ruka – povedzme, Hitler by siahol k zranenému vojakovi. No, pochopiteľne, to bolo práve také stretnutie, taký vpád do jeho reality, ktorého sa Hitler obával, takže, namiesto načiahnutia ruky, v panike nariadil stiahnuť závesy.



[30] This passage is indebted to conversations with Sebastian Budgen (London) and Eustache Kouvelakis.

[31] V.I. Lenin, Collected Works, Moscow: Progress 1965, Volume 42, p. 67.

[32] Quoted from Neil Harding, Leninism, Durham: Duke University Press 1996, p. 309.

[33] Harding, op.cit., p. 152.

[34] Quoted from Harding, op.cit., p. 87.

[35] Ibid.

[36] See Alain Badiou, Conditions, Paris: Editions du Seuil 1992.

[37] William Craig, Enemy At the Gates, Harmondsworth: Penguin Books 2000, p. 307-308.

[38] Craig, op.cit., p. 153.


(Pokračovanie...)

[ Zdroj: http://www.lacan.com/replenin.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára