nedeľa, 11. decembra 2011

Búranie mýtov kapitalizmu: voľný trh šíri nudu, nie inovácie

AARON | shegetzguevara
Ak je vytvorený alebo odhalený nový liek alebo energetický zdroj, použijú veľké farmaceutické a energetické spoločnosti tieto zákony, aby zničili alebo predišli ďalšiemu výskumu alebo rozvoju, aby zabránili novému konkurentovi na trhu... Milióny ľudí, ktorí mali všetok talent a duchaplnosť, aby boli skvelí muzikanti, spisovatelia, vynálezci, vedci, maliari, lekári alebo čokoľvek, čo chceli, boli namiesto toho odsúdení žiť životy v chudobe, monotónnej drine, osamelej domácej práci, väzení...

Rozšíreným mýtom o voľných trhoch a trhových ekonomíkách je, že konkurencia medzi firmami poháňa inovácie. Predstavou je, že jednotlivci motivovaní ziskom budú vynachádzať nové produkty alebo inovovať tie staré, aby získali náskok pred svojimi konkurentmi a získali väčší podiel na trhu. Uvádza sa tu bezpočet príkladov: Ford a automobil, Mark Zuckerberg a Facebook, Daniel Plainview a ropa (alebo milkshaky) alebo niečo iné. A kým toto môže v teórii znieť zmysluplne, v skutočnom živote to práve takto nefunguje. Zatiaľ čo motív zisku a trhy môžu vytvárať tento stimul pre inovácie, všetky iné spôsoby, ktorým trhy zabraňujú alebo skutočne ničia inovácie a kreativitu sú z tejto rovnice vyradené.

Politická ekonómia nudy

Vysoká nezamestnanosť, široko rozšírená chudoba, homogenizácia myslenia a kultúry, a všeobecné nesprávne použitie zdrojov mimo inštitúcií, ktoré naozaj podnecujú inovácie (ako vzdelanie a umenie) sú všetko produkty systému, ktorý vyžaduje od firiem v ekonomike modernej výroby, udržiavať náklady investorov a maximalizáciu ziskov. Spoločnosť, ktorá udržiava milióny v chudobe alebo ich zaťažuje monotónnou drinou a konformita nie je spoločnosťou, ktorá povzbudzuje kreativitu a inovácie, ale ničí ich.

Trebárs, ak sú trhy zbehlé pri inovovaní výrobných metód čohokoľvek, ako rozvoj montážnej linky, robotiky, alebo vysokorýchlostnej komunikácie, napríklad. Avšak, ako storočia poznamenávali politickí ekonómovia, každým krokom v zefektívňovaní výroby - jej urýchlovaním, zjednodušovaním a “sproduktívňovaním“ – sa rovnako zvyšuje nuda, únava a monotónnosť práce. Nemecký filozof a politický ekonóm Karl Marx to popísal v Kapitáli v 1867,

“[V] kapitalistickom systéme sa všetky metódy zvyšovania spoločenskej produktivity práce uskutočňujú na úkor individuálneho robotníka; všetky prostriedky na rozvoj výroby sa menia na prostriedky ovládnutia a vykorisťovania výrobcu, mrzačia robotníka na čiastkového človeka, degradujú ho na prívesok stroja, tým, že zvyšujú úmornosť práce, zbavujú ju obsahu, odcudzujú robotníkovi duchovné sily pracovného procesu v tej miere, v akej sa doň vteľuje veda ako samostatná sila; znetvorujú podmienky, za ktorých robotník pracuje, podrobujú ho počas pracovného procesu malicherne odpornému despotizmu, premieňajú celý čas jeho života na pracovný čas, vrhajú jeho ženu a dieťa pod Džagannátovo [1] koleso kapitálu.“ [2]

Inými slovami, na maximalizáciu zisku a zvýšenie produkcie musí byť práca zefektívňovaná a tak sa zvyšuje nuda, opakovanie a monotónnosť práce (degradujúc pracujúceho na „prívesok stroja“). V trhovej ekonomike si nemôže firma zvoliť neinovovať produkciu a nachádzať lacnejšie, jednoduchšie spôsoby výroby tovarov a služieb. Maximalizácia zisku je jedinou cestou ako zabezpečiť, že si podniky ponechajú dvere otvorené alebo predídu prevzatiu väčšou firmou (bez ohľadu na to ako „sociálne uvedomelý“ podnik alebo vlastník môže byť). A dovtedy kým bude prevládajúca väčšina obyvateľstva odsúdená na spotrebúvanie veľkého kusu svojho času drinou robením monotónnej, myseľ otupujúcej práce, bude spoločnosť potlačovať kreatívne myslenie a inovácie, a nenapomáhať mu.

Mainstreamové vzdelanie takmer bez rozdielu a nevyhnutne napodobuje monotónnosť práce. To si nevyžaduje len nesprávne usmernenie zdrojov od vzdelania kvôli daňovým úľavám pre korporácie a financovanie vojen, ale tiež preto, lebo vzdelanie potrebuje deti pracujúcej triedy, aby sa prispôsobili poslušnosti a nude ich života ako pracujúci. Bežný školský deň väčšiny škôl je zrkadlovým obrazom života na pracovisku: sedieť, vykonávať nudné, opakujúce sa úlohy asi osem hodín pod dohľadom nejakej autoritatívnej osoby a robiť to, čo je ti povedané, alebo v opačnom prípade...

Účelom mainstreamového školstva je nie naučiť ľudí myslieť kreatívne alebo kriticky, ale anestetizovať mladých ľudí k prispôsobeniu sa poslušnosti kapitalizmu. Politickí lídri v tom majú vlastne celkom jasno, keď častokrát ospravedlňujú zvyšujúcu sa štandardizáciu a reguláciu vzdelania tým, že pripomínajú potrebu „reformovať“ vzdelanie na prípravu detí pre pracovnú silu a súťaž na „svetovom trhovisku“. Pedagóg Jerry Farber, inšpirovaný Novou ľavicou [3] výstižne popísal kreativitu ničiaci charakter mainstreamového vzdelania, keď v 1969 v „Sprievodcovi mladého človeka známkovacím systémom“ napísal,

Dejiny sú také zaujímavé. Literatúra je tak krásna. A škola je schopná spraviť ich jednotvárnymi alebo dokonca odpornými. Dokážete si predstaviť čo by sa stalo ak by vás hodnotili za sex? Ľudská rasa by vyhynula.

Zatiaľ čo by inovácie ako robotická výroba mohli byť použité pre viac voľného času pre pracujúcich – napríklad na chodenie do školy, vytváranie umenia a kultúry, čítanie alebo písanie, či len ponevieranie sa a zabávanie sa – sú namiesto toho používané na prepúšťanie pracujúcich, predávanie ostávajúcej práce na zvyšných pracujúcich, takmer bez rozdielu. Tento fenomén je práve jedným z príčin mestskej krízy začatej v 1960-tych rokoch, ktorá viedla k obrovskej intenzite chudoby v mestských centrách ako Detroit, Oakland, Bronx, Južné Chicago a podobne. Keď technologický rozvoj vo výrobe umožnil rýchlejšiu a automatizovanejšiu montáž, pracujúci, hlavne čierni pracujúci, boli húfne poprepúšťaní, odsudzujúc milióny k chudobe v mene zisku. To nás dnes ponecháva so všetkými problémami charakteristickými pre chudobu centier miest ako vysoká miera násilných zločinov, zlyhávajúcimi školami, vysokou mierou zmiznutí a horšími. Povedzte mi znova ako má doširoka rozšírená chudoba podnecovať kreatívne myslenie a inovácie?

Evolučný biológ Stephan Jay Gould toto všetko veľmi dobre zhrnuje, keď hovorí, že ho „akosi menej zaujímala váha a konvulzie Einsteinovho mozgu, než takmer istota toho, že ľudia s rovnakým talentom žili a zomreli na poliach s bavlnou a v robotárňach.“ Milióny ľudí, ktorí mali všetok talent a duchaplnosť, aby boli skvelí muzikanti, spisovatelia, vynálezci, vedci, maliari, lekári alebo čokoľvek, čo chceli, boli namiesto toho odsúdení žiť životy v chudobe, monotónnej drine, osamelej domácej práci, väzení (keďže chudoba vedie nutne k hľadaniu si nezákonnej práce v ilegálnej ekonomike) a tak ďalej.

Zamykanie vynálezov a odhadzovanie kľúčov

No čo sa stane, ak sa inovatívnym myšlienkam skutočne podarí preraziť? Potom musia zvládnuť skutočnú pevnosť kopírovacieho práva, patentovania a regulačných zákonov, ktoré korporátne režimy používajú, aby zničili myšlienky, ktoré spochybňujú ich držbu moci. Takže, ak je vytvorený alebo odhalený nový liek alebo energetický zdroj, použijú veľké farmaceutické a energetické spoločnosti tieto zákony, aby zničili alebo predišli ďalšiemu výskumu alebo rozvoju, aby zabránili novému konkurentovi na trhu. Keď sa novým inováciám podarí preskočiť tieto prekážky, sú zvyčajne skúpené obchodnými dynastiami, patentované a potom uzamknuté v trezore niekde na Wall Street. Chcete liek an rakovinu? Pozrite sa do suterénu riaditeľstva podniku Pfizer, pravdepodobne tam jeden alebo dva nájdete. Je možné zarobiť omnoho viac peňazí pri liečení symptómov! Kto by to chcel liečiť?

Jeden prepracovanejší príklad: Zvážte antikoncepciu u mužov. Novú metódu nehormonálnej mužskej antikoncepcie zvanej RISUG („Zvratná inhibícia spermií pod dohľadom“) bola vyvinutá indickými výskumnými pracovníkmi. RISUG je injekčne založené antikoncepčné ošetrenie, ktoré sa desať rokov štúdia po štúdia ukázalo ako 100% efektívne a zvratné, s absolútne žiadnymi vedľajšími efektami. Je to jednoduché (jedna bezbolestná 15 minútová operácia, a je rovnako jednoduché túto procedúru zvrátiť) a extrémne nízko nákladné. Na hormónoch založená ženská antikoncepcia je drahá a tak preplnená katastrofálnymi vedľajšími efektami, že ak by bola táto procedúra dostupná pre verejnosť, bol by po nej na klinikách úplný nával. No nie je pre verejnosť dostupná, a po dlhú dobu nebude. Wired Magazine vysvetľuje,

„(Výskumníci) sa rozhliadali po korporátnom partnerovi, no nenašli žiadnych príjemcov. Na rozdiel od antikoncepčných piluliek, ktoré je nutné používať denne, niekedy roky, RISUG je dlhotrvajúcim, nízkonákladovým vyšetrením (ihla bude možno napokon stáť viac ako materiál, ktoré vstrekne).

„Farmaceutické spoločnosti sa nezaujímajú o jednorázové záležitosti,“ (hovoria výskumníci). „Zaujímajú sa o veci, ktoré môžu predávať opakovane, ako antikoncepčné pilulky alebo Viagru.“ (Výskumníci) neochotne vzdávajú plány na skomercionalizovanie tejto procedúry v Severnej Amerike."


Užitočná, nie drahá forma mužskej antikoncepcie nie je Američanom dostupná, pretože korporácie blokujú, aby bola dostupná práve preto, že nie je tak drahá, že by ich vylúčila z obchodu. Cena víťazí. Nanešťastie, tento druh vecí sa za kapitalizmu deje stále, od jedla, po palivá, po farmaceutiká a ďalej.

Návrh pre budúcnosť: Ekonomika vyrovnanej spolupráce

Ďaleko od rozširovania kreativity, konkurencia a nenásytnosť podnecované trhovými ekonomikami ju priamo potláčajú a zabraňujú jej. Predstavte si ten potenciál, keby boli všetky tie bilióny dolárov zdrojov nahromadených korporáciámi spoluprácou použité na výskum, objavy a inovácie, namiesto ich kompetitívneho využívania v nádeji vyradenia jeden druhého z biznisu. Našťastie pre nás tento potenciál pre vyrovnanú a kooperatívnu budúcnosť jestvuje.

Alternatíva môže byť realizovaná nahradením súkromného vlastníctva výroby spoločenským vlastníctvom, a nahradením voľnotrhovej konkurencie systémom založenom na decentralizovanom, demokratickom plánovaní, kde výroba viac nepozostáva z osobných záujmov a osobného zisku, ale pre je v prospech spoločnosti (a prostredia). V systéme ekonomického plánovania, by všetka výroba, distribúcia a spotreba bola plánovaná demokraticky pracujúcimi a členmi komunity. Pracujúci a členovia komunity by v malých miestnych úradoch rozhodli čo má byť vyrábané, a určili koľko je z každého výrobku a služby potrebnej na určité časové obdobie (na základe predchádzajúcich spotrebiteľských schém). To by vlastne nemuselo byť komplikovanejšie než vyplnenie daní. Ceny a náklady výrobkov by mohli byť potom zvýšené alebo znížené, aby odrážali skutočný sociálny a ekologický prospech či náklady (napr. dnes je omnoho drahšie viesť slabo znečisťujúce hybridné vozidlá než žráčov paliva, i keď sú vozidlá s nízkymi emisiami očividne lepšie pre spoločnosť a planétu, a mali by preto pre vlastnenie a riadenie byť menej drahé).

Keďže by v tomto usporiadaní ekonomické firmy boli nevyhnutne vyjadrovali záujmy spoločenského a ekologického prospechu, obrovské miery ekonomických zdrojov by viac nemuseli byť zle nasmerovávané na dobýjanie zahraničných zdrojov (ako ropa, napríklad) alebo k záujmom maximalizácie osobného zisku, ale mohli by namiesto toho byť usmernené na vzdelanie, umenie a iné veci, ktoré naozaj podnecujú inovatívne a kreatívne myslenie. Ďalej, čas- a prácu-šetriace inovácie vo výrobe (ako robotika a vysokorýchlostná komunikácia) by mohli byť aplikované na skrátenie pracovného dňa pre každého zamestnanca, namiesto odsúvania tisícov ku kolektívnej nezamestnanosti. Keďže sa produktivita vždy zvyšuje s každou novou inováciou, je tu vždy dostatok pre všetkých, aby si užili a stále pracovali. Napokon, dokonca i štruktúra pracoviska môže byť reorganizovaná tak, aby si pracujúci mohli rozdeliť svoj pracovný deň rovnako medzi (nevyhnutnou) nudnou prácou, a kreatívnou a posilňujúcou prácou tak, že naše práce už viac nemusia byť nudné, ale môžu byť zároveň zábavnými a zmysluplnými.

Toto môže pre cynika znieť ako fantázia, no niet dôvodu, aby toto nemohla byť možnosť pre budúcnosť ľudstva. Tieto druhy kooperatívnej a demokratickej ekonomiky, politických a sociálnych nastavení boli v minulosti vyskúšané a dokonca fungovali (alebo majú dokonca úspech v nejakej forme alebo móde dnes). V bezprostrednej budúcnosti by sme mali bojovať, aby sme získali kratšie pracovné dni, vyššie platy a výhody a väčšie zdroje na vzdelanie a verejné dotácie na umenie, vedu a kreatívnu prácu. No v dlhodobejšom horizonte potrebujeme vyriešiť celý problém. Čo potrebujeme, aby sme sa chopili tejto budúcnosti, je silné, bojovné hnutie ľudí, ktorí chcú bojovať za svoje vlastne oslobodenie. Pridajte sa k nám!


So súhlasom autora.

[1] Džagannát – jedna z podôb indického boha Višnu; pri procesiách usporiadaných na jeho počesť sa vrhali fanatickí veriaci pod kolesá voza, na ktorom sa viezla jeho socha.

[2] Podľa Marx, K., Engels, F.: Kapitál. SVPL Bratislava 1955

[3] Nová ľavica je myšlienkový smer a spoločensko-politické hnutie ľavicového zamerania, presadzujúci sa od 60. a 70. rokov 20. storočia obzvlášť v USA a západoeurópskych zemiach. Programom je presadzovanie myšlienok humanizmu, pacifizmu, multikulturalizmu, rovnosť pohlaví, ras, národov, ochrany životného prostredia, práv sexuálnych menšín, či boj proti globalizácii.


[ Zdroj: http://shegetzguevara.wordpress.com/2011/06/12/mythbusting-capitalism-the-free-market-spreads-boredom-not-innovation/ ]

2 komentáre:

  1. Voľný trh nám zapezpečil práčku, chladničku, rádio, telefón, TV, auto, lietadlo, CD, DVD, mobil, počítač ... socializmus nám ponúkol kalašnikov a nič ďaľšie ma nenapadá.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Míňať čas? Kvôli komu?
    http://1.bp.blogspot.com/_wuAtE-NmHEo/S69JnWJamdI/AAAAAAAAASE/fpyBPGaQFQA/S220/anonymous,+be+quiet+4.bmp

    OdpovedaťOdstrániť