piatok 23. decembra 2011

Tragédia Václava Havla

Historik a religionista Petr Schnur minulý rok napísal: "Bezpríkladná mediálna štylizácia Havla čoby intelektuála svetového formátu vzala národu na čas schopnosť kriticky uvažovať a pochopiť, že nad reálnou politikou nikdy nestál, ale že bol od počiatku jej plne integrovanou súčasťou." * Dnes zažívame klimax tohto dematerializovaného obrazu, ktorý má zabrániť oddeleniu ilúzií od reality, objektívnemu zhodnoteniu minulosti a prítomnosti a organicky prepojiť zlom medzi dvoma režimami, medzi nádejami a vytriezvením.

Ak zoberieme do úvahy aj obdobie po roku 89, tak by žánrom príbehu Václava Havla mohla byť tragédia. Ako je možné, že sa dnes z jeho sľubov, záväzkov a ubezpečení stal len zlý vtip a počudovanie? Havlova snaha prezentovať sa ako angažovaný “politik“ s progresívnou orientáciou a výzvou „života v pravde“ skončila pod náporom udalostí a okolností inak, než by sa od humanistu čakalo.

Túto diskrepanciu by sme mohli popísať Žižekovými psychoanalytickými pojmami ideal ego a Ego-Ideal [1; 80]. Havel sa na jednej strane prezentoval ako výrazná osobnosť kultúrneho života, občiansky aktivista a disident, ktorý žiadal úprimnosť a pravdu namiesto pretvárky, dialóg, toleranciu, slobodu, demokraciu. O to sa snažil, takým chcel byť. Druhou stranou (tým Ego-Ideal) bolo to, čo sa mu z toho podarilo dosiahnuť a ako sa to pretavilo do skutočnosti. Od kapitalizmu a liberálnej demokracie si síce nesľuboval, že naplnia ideály autentického spoločenstva a „života v pravde“ [2; 85], no ani tak nedokázal „uniknúť logike kapitalizmu“ [tamže].

Jeho prvotná naivita sa ukázala napríklad v roku 1990, kedy pri stretnutí s Helmutom Kohlom navrhol, aby sa v Európe spoločne rozpustili všetky politické strany a vytvorila strana Európy [2; 81]. Jakub Patočka, ktorý si Havla vážil a poznal ho osobne, priznal, že sa v období rozpadu Československa nesnažil stanoviť politický program a veľmi lacno prenechal iniciatívu svojmu protipólu, Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi [3]. Odpor k praktickej politike, ktorý mal, však nielen tentokrát nestačil vyvážiť negatíva toho, čo prišlo, čomu chcel zabrániť. Postoj Heglovej krásnej duše, održujúcej si bezpečný odstup, sa však potom vždy odrazil v spätnej väzbe tých druhých. (Hegel ilustruje tento “útek“ na Ježišovi, ktorý sa chcel stiahnuť zo životných vzťahov, aby jeho duša ostala čistá, no tým sa dopúšťa najväčšej viny – viny nevinnosti [4; 81-82].)

Veľkou otázkou je, prečo Havel poprel, že je nepriateľ socializmu, prečo tvrdil, že nechce obnoviť kapitalizmu, že sa nebude zdražovať, ani zväčšovať nerovnosť, že štát nevstúpi do žiadneho ďalšieho paktu? K čomu svojím nekonfliktným, zmierlivým postojom vlastne napomohol? K zrúteniu totalitného systému, alebo hladkému odovzdaniu moci zlietajúcim sa trhovým a privatizačným supom? Ako vyzýva k zamysleniu Tereza Spencerová: Naozaj stačí zaštrngať kľúčmi a je revolúcia? [5] Snaha o oprostenie sa od života kvôli strachu pred činom, pred zaujatím pozície, sa teda stáva najväčším prečinom, pretože je táto pozícia neudržateľná, a, keďže je pohltený životnými vzťahmi, stáva sa tak opakom svojho zámeru. Ako komicky potom vyzerá jeho výzva ruskej opozícii, aby sa domáhaly demokratických práv [6], zatiaľ čo doma opozíciu nepodporoval, k demokratickej ľavici bol zdržanlivý [3] a KSČM prehliadal [5], čím ignoroval i hlas veľkej časti ľudu. Fungovanie demokracie doma, v Čechách, či na Slovensku, za príklad radšej nedával, keďže by to mohlo ešte viac nahnevať jeho spoluobčanov.


Severoatlantická aliancia, ktorá podľa výzvy členov Charty 77 stratila po zániku Varšavskej zmluvy, svoje opodstatnenie, nebola rozpustená. Naopak, funguje ďalej a Havel sa stal opakovaným legitimizátorom jej vojenských útokov. Svoje predsavzatie, aby Česko „už nikdy nebolo príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“ [5] neskôr nielenže porušil, ale prevalcoval, keď spolu s ďalšími „priateľmi Spojených štátov“ podpísal adoračný list Obamovej vláde, že sa ako oddaní (mysliaci stále v intenciách bipolárneho sveta?) a vďační (nekritickí) stúpenci (nie je to vlastizrada?) cítia byť Alianciou obchádzaní. Doslovne vyjadrili znepokojenie, „či by bolo NATO bolo ochotné a schopné nám v prípadnej budúcej kríze prísť na pomoc.“ [7] Táto výzva škandalózne pripomína tzv. Pozývací list Vasiľa Biľaka Leonidovi iľjičovi Brežnevovi z roku 1968 na pomoc a akciu všetkými prostriedkami pri odvrátení prípadnej kontrarevolúcie [8]. Má demokraticky zvolený jednotlivec legitimitu na to, aby zaviazal celý štát do paktu takého druhu, proti ktorým kedysi vystupoval a dnes ho jednostranne vzýva? Nestratil tým morálne právo kritizovať svojich socialistických štátnických predchodcov, ktorým rovnako šlo o bezpečnosť a dobro regiónu, akurát s orientáciou na inú veľmoc?

To, že Česi dodnes a naozaj nechcú byť „príveskom či chudobným príbuzným niekoho iného“, teda ani NATO, či USA, sa potvrdilo v prieskume, v ktorom sa 70 percent vyslovilo proti plánovanému osadeniu amerického radaru neďaleko Prahy [9]. Referendum o umiestnení radaru bolo odmietnuté, a to s odôvodnením, že takéto otázky treba prenechať vojenským expertom. Filozof Slavoj Žižek tu poukazuje na disproporciu medzi vedením a mocou, na odsúvanie demokracie zo stále viac sfér (ekonomické rozhodnutia, vojenské, ...), čím sa redukuje a vytláča vytúžená demokracia. [10; 62] Havel naviac súčasných občianskych aktivistov, ktorí boli proti jeho umiesteniu v Brdoch zahanbil [3] tým, že nejde o niekoho mocenské záujmy, ale len skúšku strachu a vzájomnej pomoci [12]. Iný zvláštny argument týchto proamerických síl, že USA nám trikrát (1918, 1945 a 1989) pomohli dosiahnuť slobodu, tak by sme si teraz mali túto slobodu kvôli nim odoprieť, pripomína logiku Freudovho vtipu o požičanom kotli. Chlapík si požičia od iného medený kotol a vráti ho poškodený, s dierou uprostred. Chlapík sa bráni: „Za prvé som si nič nepožičal, za druhé tam tá diera už bola, a za tretie je ten kotol v poriadku.“ [11; 137] Podozrivý (a smiešny) je práve prebytok uvádzaných dôvodov.

Problémom však nie je to, že by USA boli svetovým strážcom, ktorý by dohliadal na dodržiavanie univerzálnych (všeobecných ľudských) práv. Problémom je, že USA sa tak len tvári, no skutkami pokračuje v pôsobení ako národný štát, ktorý neprekročil vlastné záujmy. Napríklad, Srbsku USA prikázalo odovzdať podozrivých vojnových zločincov Haagskemu tribunálu, no zároveň spätne žiadalo, aby Medzinárodnému súdu nevydali žiadneho svojho občana obvineného z rovnakých prečinov. Britský komentátor Timothy Garton Ash k Haagskemu tribunálu napísal, že „Žiaden Führer či Duce, žiaden Pinochet, žiaden Idi Amin a žiaden Pol Pot by sa nemal cítiť bezpečne za palácovými bránami suverenity pred intervenciou ľudovej spravodlivosti.“ [13] Nemali by sa však zabúdať ani na takého Henryho Kissingera, ktorý, podľa Noama Chomského v prípade Kambodže, najexplicitnejším spôsobom v dejinách vyzval k tomu, čo sa normálne nazýva genocída [14; 63]. Príkazom útočiť „Všetkým, čo lieta, na všetko, čo sa hýbe,” spustil masívne kobercové bombardovanie, ktoré svojím rozsahom predčilo celkové bombardovanie Spojencov počas Druhej svetovej vojny a zmenilo dovtedajšiu malú skupinku Červených kmérov na obrovskú armádu roľníkov, ktorí sa za to šli pomstiť [15].


Netýka sa to aj Václava Havla a jeho osobitých iniciatív v legitimizovaní viacerých vojenských zásahov? Bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 zo strany NATO bolo podľa neho postavením „vyššieho zákona“ nad práva štátov, takže mandát OSN nebol potrebný, ba bolo to podľa neho ešte oprávnenejšie. Je teda NATO ľavou rukou Boha?, pýta sa Žižek. Ak môže „vyšší zákon“ porušiť medzinárodné právo, nie je to náhodou definícia náboženského fundamentalizmu? [16]

Jednou z foriem depolitizácie, teda snahy vylúčiť z rozhodovania verejnosť, oponenta, či polemiku, je i moralizovanie. Jeho črtou je „etika presvedčenia“, v ktorej ide o manifestáciu dobrých zámerov bez ohľadu na dôsledky. Tento druh depolitizovanej politiky si našiel vlastných svojských obľúbencov. Podľa teoretikov Baršu, Slačálka a Stöckelovej úlohou prívržencov tohto postoja potom nie je niesť zodpovednosť za dôsledky, ale vyjadrovať svoju odhodlanosť stáť na strane Dobra [17; 210].

V prípade bombardovania Juhoslávie to okrem morálky práv pochádzajúcich "mimo tento svet" bola aj ideologizovaná etika viktimizácie. Dá sa to pozorovať už na skutočnosti, že pri konflikte viacerých nacionalizmov stál Západ vždy na strane slabšieho nacionalizmu. Prečo? Je jeden z týchto nacionalizmov lepší, menej podlý, ako ten druhý? [16] Nejde len o to, že NATO tak ešte viac podnietilo etnické čistky, ale že legitimovalo jednu stranu vraždiaceho konfliktu na základe jej slabšej, horšej pozície. Aliancii to zároveň napomohlo v odôvodnení svojej existencie a pôsobenia v regióne. Na tomto príklade vidieť, že po odstúpení od marxistického historicko-politického projektu [2; 89] sú obe možné alternatívy dnešnej zahraničnej politiky - zasiahnuť či nezasiahnuť - nedostatočné a prevažujú ich negatívne konzekvencie. Ako píše Žižek: "Po druhej svetovej vojne chcel Tito nahradit Srbmi dominovanú Juhosláviu federálnou, slobodnou asociáciou rovných a suverénnych štátov, ktoré by dokonca mali právo odtrhnutia sa.“ Dnes však mier zavedený NATO síce zabránil pokračovaniu konfliktu, no ten celkom nezmizol. [16]

Fungovanie ideológie viktimizácie je dvojaké: pomáhať obetiam síce máme, no len do tej miery, aby druhá strana (Druhý) nebol(a) aktívnym činiteľom svojho osudu. Táto pomoc má vždy isté intencie, v ktorých sa pohybuje, v ktorých môže byť aktivizovaná a aplikovaná, no implikuje i obmedzenia, ktoré majú udržiavať bezpečnú vzdialenosť a nemenný stav. [18; 143]


Rovnako nepochybne pristúpil Václav Havel k podpore vojen v Afganistane, Iraku a ešte nedávno v Líbyi. Bola vojna v Iraku dostatočne opodstatnená? Christopher Hitchens odpovedá kladne, pretože Irak napadol svojich susedov, spáchal genocídu na vlastnej pôde, ukrýval a staral sa o medzinárodných násilníkov a zabijakov [19]. Oficiálne dôvody boli však iné, klamné: Saddám Husajn je prepojený na al-Kájdu, čiže má podiel na 9/11; vlastní zbrane hromadného ničenia; zmena režimu v Iraku vytvorí podmienky pre riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu [11; 137]. (Opäť sa opakuje logika Freudovho vtipu o kotli.) Nič z toho sa však nepotvrdilo, čo vrhá podozrenie, že skutočnou príčinou boli iracké ropné zásoby a vôľa USA kontrolovať ich. Prečo potom ale nestačili len Hitchensove dostatočne dobré argumenty? V takom prípade by totiž neprehľadný mrak strachu z teroristických útokov na World Trade Center a hrozba zbraní hromadného ničenia nahradili otázky o tom, ako sa Husajn dostal k moci a kto ho pomohol vyzbrojiť. Historik Michael Parenti pripomína, že práve americká CIA dosadila Saddáma Husajna k moci riadeným pučom, aby zastavila irackú revolúciu, čo sa mu podarilo keď zmasakroval komunistov a ľavicu vo svojej strane Baas [20] [21]. Husajn však svojich podporovateľov sklamal, keďže, namiesto otvorenia krajiny vstupu kapitálu voľného trhu, venoval veľkú časť exportných ziskov krajiny do verejných služieb a ekonomického rozvoja. V roku 1972 znárodnil ropný priemysl, a tým pádom bol Irak lídrami Spojených štátov okamžite odsúdený ako „teroristická“ krajina [20].

V tejto súvislosti by sa trebalo pozastaviť a opýtať či USA a Západu naozaj ide o šírenie demokracie vo svete, alebo reálne len o vlastné záujmy v ňom. Petr Schur, vo svojom texte Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout, píše: „Hlavným cieľom politiky USA a s ňou i západnej Európy voči bývalému východnému bloku nebolo posilnenie demokraice, ale rozšírenie trhov. Postkomunistický vývoj preukázal, že Západ toleroval, ba dokonca podporoval autoritatívne režimy, pokiaľ spolupracovali...“ [22; 169] Záver potvrdzuje i Noam Chomsky, napríklad na prípadoch silne fundamentalistickej a nedemokratickej, no pre spoluprácu s USA spoľahlivej, Saudskej Arábie a opačným prípadom Kaddáfiho Líbye. Spojené štáty sa rozhodli pre „humanitárny zásah“ len v Líbyi [23]. Havel bol v tomto prípade opäť za, kým Václav Klaus ho rozhodne odmietal [24]. Bol si Havel tak istý svojou pozíciou, že nevyjadril pochyby a stačili mu „vyššie zákony“ či subjektívne etické presvedčenie o tom, že stojí na správnej strane?

A nie je celkový postoj kapitalistického Západu z veľkej časti rovnaký? Skutočnosť dokazuje, že presvedčenie Západu o dobre svojho konania, či šľachetnosti svojich východísk nemá viac legitimity pre svoje skutky ako socialistický Východný blok. Čím sa Západ líši od zvyšku sveta, náboženského fundamentalizmu, či socialistickej totality? Už spomínaný, konzervatívny britský historik, Timothy Garton Ash, povedal, že „Až vtedy, keď budeme ochotný dovoliť, aby ľudia útočili na naše najsvätejšie sväté kravy, môžeme dôveryhodne požadovať, aby islamisti, Turci a ostatní robili to isté.“ [25] Sme ochotní diskutovať o skupinovom vlastníctve výrobných prostriedkov? Ak nie, aké máme voči ostatnými právo kritizovať ich kultúru, Bohov, zriadenia? Sú Spojené štáty vôbec schopné upustiť od svojej svätej kravy, ktorou sú daňové úľavy pre „milionárov a miliardárov, ropné spoločnosti a korporátnych vlastníkov lietadiel“, teda k tomu, k čomu vyzval Obama Republikánov? [26] Vieme byť sebakritickí a schopní sebareflexie? Postoj Václava Havla sa takým od jeho nástupu k moci totiž neukázal byť.

Ak to nevieme, tak sa budeme naďalej obmedzene a pokrytecky pýšiť slobodou a demokraciou, ktorú nikde inde nemajú a nedokážu mať a popritom bojovať s vlastnými prízrakmi. Budeme kritizovať Čínu za neúctu k ľudským právam, no korporácie, ktoré sme tu zrodili a ktoré podporujeme a profitujeme z nich, budú pokračovať v ich porušovaní. Naďalej budeme ´outsourcovať´ špinavú prácu materiálnej produkcie; mučenie, ktoré u nás nie je dovolené; či užívať produkty detskej práce, ktorá je u nás škandalózne neprípustná. Budeme kritizovať aj ďalší vzostup islamizmu, no nebudeme brať do úvahy, že takto vzdorujú prijatiu sociálnej dynamiky kapitalizmu. [13]

Budeme sa kochať v maličkostiach, ktoré nás ešte odlišujú, napr. v tom, že kvôli úmrtiu lídra krajiny nerobíme hysterické divadlo ako v Severnej Kórey, že nie sme tak zmanipulovaní ako oni [27], ale iba húfne velebíme bývalého disidenta, ktorý nám priniesol niečo, čoho opak nám sľuboval. Budeme tiež neúnavne pokračovať v odsudzovaní jadrového zbrojenia iných, „neslobodných“ krajín a nevšimneme si pritom, že to je jediný spôsob, ako odstrašiť náš útok na nich [28].




* Pozri [22; 168]


ZDROJE:

[1] Žižek, Slavoj: How to read Lacan. W. W. Norton & Company 2007

[2] Žižek, Slavoj: Pokusy uniknout logice kapitalismu. In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[3] Patočka, Jakub: Václav Havel byl součástí odvěkého lidského snažení o lepší svět. In: http://www.jetotak.sk/editorial/vaclav-havel-byl-soucasti-odvkeho-lidskeho-snazeni-o-lepsi-svt

[4] Sobotka, Milan: Heglovy rukopisy frankfurtského období (1797-1800). Rexlexe 21/2000 In: http://www.reflexe.cz/File/reflexe21/sobotka-hegel-frankfurth.pdf

[5] Spencerová, Tereza: Havel, jak ho nyní všichni vzývají, zemřel už dávno. In: http://literarky.cz/tereza-spencerova/7333-havel-jak-ho-nyni-vichni-vzyvaji-zemel-u-davno

[6] iDNES.cz, 8.11.2011: Havel vyzval Putinovu opozici, ať vytvoří stínovou vládu a brání Rusy. In: http://zpravy.idnes.cz/havel-vyzval-putinovu-opozici-at-vytvori-stinovou-vladu-a-brani-rusy-1zm-/zahranicni.aspx?c=A111208_173355_zahranicni_ts

[7] Britské listy, 16.7.2009: Kňučení: Proč už nás nikdo neposlouchá? In: http://blisty.cz/art/47975.html

[8] Dokument: Tzv. Zvací dopis (1968). In: http://www.just.wz.cz/view.php?cisloclanku=2005010119

[9] Hospodárske noviny, 9.1.2008: Proti americkému radaru je 70 percent Čechov. In: http://www.just.wz.cz/view.php?cisloclanku=2005010119

[10] Žižek, Slavoj: First as tragedy, then as farce. Verso 2009

[11] Žižek, Slavoj: Válka v Iráku – kde číhá skutečné nebezpečí? In: Podkova nade dveřmi. VVP AVU 2008

[12] Novinky.cz, 18.9.2009: Havel: Radar byl zkouška, zda se nebojíme Ruska. In: http://www.novinky.cz/domaci/179415-havel-radar-byl-zkouska-zda-se-nebojime-ruska.html

[13] Žižek, Slavoj: Knee-deep. London Review of Books, vol. 26. In: http://www.lrb.co.uk/v26/n17/slavoj-zizek/knee-deep

[14] Chomsky, N. - Barsamian, D.: Imperiálne ambície. Rozhovory o svete po 11. Septembri. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008
alebo Chomsky, Noam – Barsamian, David: War crimes and imperial fantasies. In: http://chomsky.info/interviews/200408--.htm

[15]Chomsky, Noam – McLeod, George: Noam Chomsky interview. In: http://www.chomsky.info/interviews/20090327.htm

[16] Žižek, Slavoj: NATO, the left hand of God? In: http://www.egs.edu/faculty/slavoj-zizek/articles/nato-the-left-hand-of-god/

[17] Barša, Pavel - Slačálek, Ondřej - Stöckelová, Tereza: Od roztržky ke sporu. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[18] Žižek, Slavoj - Daly, Glyn: Conversations with Žižek. Polity press 2004

[19] Hitchens, Christopher: A war to be proud of. In: http://www.weeklystandard.com/Content/Public/Articles/000/000/005/995phqjw.asp?page=3

[20] Parenti, Michael: Ten years after (Iraq). In: http://www.thirdworldtraveler.com/Iraq/TenYearsAfter.html

[21] Viac aj na Wikipedia: http://en.wikipedia.org/wiki/Saddam_Hussein ; http://en.wikipedia.org/wiki/CIA_activities_in_Iraq ; http://en.wikipedia.org/wiki/February_1963_Iraqi_coup_d%27%C3%A9tat

[22] Schnur, Petr: Nesvatí Václavové, dali jste nám zhynout. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus 2010

[23] Chomsky, Noam: The U.S. And Its Allies Will Do Anything to Prevent Democracy. In: http://www.zcommunications.org/the-u-s-and-its-allies-will-do-anything-to-prevent-democracy-by-noam-chomsky

[24] ČT 24, 14.3.2011: Highlight. In: http://youtu.be/Vi3hHLJQW8Q

[25] Ash, Timothy Garton: This is the moment for Europe to dismantle taboos, not erect them. In: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2006/oct/19/comment.france

[26] The Guardian, 29.6.2011: Barack Obama tells Republicans to take on sacred cows over borrowing talks. In: http://www.guardian.co.uk/world/2011/jun/29/barack-obama-republicans-borrowing-talks

[27] The Guardian, 20.12.2011: Has Kim Jong-il brainwashed North Koreans? In: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/dec/20/kim-jong-il-brainwashed-north-koreans

[28] Parenti, Michael: North Korea: "Sanity" at the Brink. In: http://www.michaelparenti.org/NorthKorea.html

2 komentáre:

  1. Celý piatok sme strávili na Skype s Veľkňazom Lóže Ďalekého Západu a Mormónskeho Rítu v Salt Lake City až v Amerike. Pripomenuli sme mu, že sme si počas dlhých rokovaní po skončení studenej vojny v minulom storočí spravodlivo rozdelili sféry vplyvu, preto nechápeme, prečo sa jeden ich člen, ktorý stále čaká na Nobelovu cenu, mieša do Kapusty (do našich vnútorných záležitostí) tu v Krakove, neďaleko Telgártu – skoro už na Východe. Veď sme vždy mali dobrú spoluprácu. Dodnes spomíname na krátku, ale plodnú spoluprácu s Veľkým Západom a Anglikánskym Rítom v Canterbury a s ostatnými lóžami. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu a nespôsobili bolesť našim budúcim generáciám, chceme hľadať spoločnú reč. Ako to bude vyzerať, keď si naši potomkovia pozrú dokument o láske Vášho Veľkňaza s Veľkňazom Lóže Stredu a Husitského Rítu v Bohémii a Mädchen a povedia si, čo sa to dialo v slobodomurárskom hnutí na začiatku tretieho tisícročia? Bola to podobná schizma ako v katolíckej cirkvi v roku 1309, keď sa pápež odsťahoval do Avignonu? Nebodaj vládli dvaja Veľkňazi? Veď sa tým úplne popierajú naše náboženské hodnoty a naše tradície, ktoré sa snažíme udržať pre naše deti. Dôrazne žiadame nápravu. Predovšetkým prosíme ctených členov Lóže Ďalekého Západu a Mormónskeho Rítu v Salt Lake City, aby keď už ich Archanjel Smrti Mormónov nevystríha pred nešťastím, do ktorého môžu priviesť celý svet, tak nech to robia konšpirovane. Nech sa uchýlia niekam do nejakého klubu alebo inde. Veď v dnešnom svete je toľko možností ako si vyhodiť z kopýtka. Vezmite si príklad z našej Lóže Veľkého Orientu a Byzantského Rítu v Telgárte. Keď si chceme oddýchnuť od manželiek, porušiť abstinenciu a prípadne aj manželský sľub, vždy sa schováme pred očami našich priaznivcov v Zatvorenej Spoločnosti alebo si odskočíme do Brezna do toho domu s červeným svetlom. Preto nás ľudia majú radi a stále nám dôverujú. Ale, keď sa váš priateľ z Lóže Stredu a Husitského Rítu v Bohémii a Mädchen bude nekontrolovane správať, ako posledne u našich priateľov Poliakov, tak to takto povedie k deštrukcii našich spoločných demokratických hodnôt. Veríme, že si naše priateľské upozornenie vezmete k srdcu a podobné prejavy sa nebudú opakovať. Navrhujeme inteligentné a pre nás všetkých prijateľné riešenie, ktoré nám určite pomôže. Dajte vyrezať z dreva a pozlátiť repliku Nobelovej ceny, pripravte veľký papierový šek na 1 milión korún – to CZK tam napíšte takými malými písmenami a povedzme si, že to sú SEK – a my už u nás v Bojniciach zorganizujeme slávnostné odovzdávanie ceny. Všetci budeme mať na tvárach masky nejakého idiota ako na benátskom karnevale, len hlavný promóter, navrhujeme pána ministra zahraničných vecí v Bohémii a Mädchen Karla Schwarzenberga, z pochopiteľných dôvodov masku mať nemusí. Potom Vás už len prosíme, aby ste presvedčili Vášho Veľkňaza Lóže Stredu a Husitského Rítu v Bohémii a Mädchen, že je pod jeho dôstojnosť chodiť podpisovať tie veľdiela, čo vytvoril. My sme jedno čítali v čakárni u lekára a keď si spomenieme na obsah dodnes nám je nevoľno. Do vyriešenia problému pozastavujeme členstvo v Sionistickej internacionále obom vašim veľkňazom. Budeme vás monitorovať.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Perfektne! Som za všetkými desiatim a kapustu mám rád!

    OdpovedaťOdstrániť