sobota 14. januára 2012

Patológia zisku a planéta na jedno použitie

MICHAEL PARENTI
Pred niekoľkými rokmi sa skupinka environmentalistov v Novom Anglicku opýtala manažéra korporácie ako by jeho spoločnosť (papiereň) mohla ospravedlniť vyhadzovanie surového priemyselného odpadu do blízkej rieky. Tá rieka –ktorú Matka príroda vytvárala storočia- sa používala ako pitná voda, rybárčilo sa v nej, splavovala sa, a kúpalo sa v nej. Len za pár rokov ju papiereň premenila na vysoko toxickú, otvorenú stoku.

Manažér pokrčil ramenami a povedal, že riečna skládka je najlepším spôsobom šetrenia nákladov zbavovania sa odpadov z fabriky. Ak by spoločnosť mala absorbovať dodatočné výdaje za to, že by po sebe upratala, nebola by schopná udržiavať svoje konkurencieschopné ostrie a musela ísť z biznisu preč alebo sa presunúť na lacnejší trh práce, čo by viedlo k strate pracovných miest pre miestnu ekonomiku.

Voľný trh nadovšetko

Bol to známy argument: spoločnosť nemala na výber. Na konkurenčnom trhu bola nútená konať takto. Fabrika nepodnikala v biznise ochrany životného prostredia, ale v biznise vytvárania zisku, najväčšieho možného zisku za najväčšiu možnú mieru návratu. Zisk je tým názvom hry, ako to ozrejmujú lídri, keď sa ich na to opýtajú. Prvoradým účelom obchodu je akumulácia kapitálu.

Na ospravedlnenie prostého bohatnutia propaguje korporátna Amerika klasickú teóriu laissez-faire, ktorá tvrdí, že voľný trh –nával neregulovaných a neovládaných podnikov, ktoré všetky sebecky nasledujú svoje vlastné ciele- je riadený vľúdnou „neviditeľnou rukou“, ktorá zázračne vytvára optimálne výstupy pre všetkých.
Všetci účastníci voľného trhu majú všetko zväzujúcu vieru v laissez-faire, pretože to je viera, ktorá im slúži dobre. Znamená žiaden vládny dohľad, žiadne branie zodpovednosti za environmentálne katastrofy, ktorých sa dopúšťajú. Ako chamtivosťou pokazení fagani sú opakovane zachraňovaní vládou (asi voľný trh!), takže môžu pokračovať v preberaní rizík bez zodpovednosti, drancovať krajinu, otravovať moria, nakaziť celé komunity, hádzať odpad do celých regiónov, a odkladať si nemravné zisky.

Tento korporátny systém akumulácie kapitálu zaobchádza so život udržujúcimi zdrojmi Zeme (orná pôda, podzemná voda, mokriny, listy, lesy, rybolov, dná oceánov, zátoky, rieky, kvalita ovzdušia) ako s ingredienciami na jedno použitie, predpokladajúc, že sú neobmedzeným zdrojom, ktorý môže byť spotrebúvaný alebo znečisťovaný podľa priania. Ako to dobre demonštrovalo BP pri katastrofe v Mexickom zálive, ohľad na náklady zaváži omnoho viac než ohľad na bezpečnosť. Ako uzatvára jedno vyšetrovanie Kongresu: „Znova a znova sa zdá, že BP spravilo rozhodnutia, ktoré zvýšili riziko prasknutia, aby ušetrili spoločnosti čas alebo výdaje.“

Napokon, úlohou nadnárodnej korporácie nie je pomáhať zdravej ekológii, ale získať z prírodného sveta tak veľa trhovej hodnoty, ako je to len možné, i keď to znamená brať životné prostredie ako fekálie. Stále viac sa rozširujúci korporátny kapitalizmus a krehká, smrteľná ekológia nabrali nešťastný kolízny kurz, taký, že podporný systém celej ekosféry –tenká pokožka Zeme z čistého vzduchu, vody a ornej pôdy- je v ohrození. Nie je pravda, že vládnuce politicko-ekonomické záujmy sú v stave úplného poprenia týchto vecí. Ďaleko horšie ako poprenie, ukázali otvorený odpor voči tým, ktorí si myslia, že naša planéta je dôležitejšia ako ich zisky. Takže očierňujú environmentalistov ako „eko-teroristov“, „EPA gestapo“ [Agentúra na ochranu životného prostredia v USA], „alarmisti Dňa Zeme“, „objímači stromov“, a zásobovači „zelenej hystérie“.

V obrovskom rozpore s ideológiou voľného trhu, väčšina zo strát plynúcich z veľkého biznisu je uvalených na obyčajných ľudí, vrátane nákladov čistenia toxických odpadov, nákladov na monitorovanie produkcie, nákladov na odstránenie priemyselných odpadov (ktoré tvoria 40 až 60 percent nákladov spracovaných mestskými kanalizačnými zariadeniami podporovanými daňovými poplatníkmi), nákladov na rozvoj nových vodných zdrojov (kým priemysel a agrobiznis spotrebúva 80 percent národnej dennej dodávky vody), a nákladov starania sa o choroby a poruchy spôsobené všetkým, čo spôsobila toxicita. S väčšinou strát bežne presúvaných na vládu, sa následne súkromný sektor chvastá svojou vyššou efektívnosťou nákladov nad verejným sektorom.

Superbohatí sú iní ako my

Nie je ekologická katastrofa hrozbou zdravia a prežitia korporátnych plutokratov práve tak ako pre nás, bežných občanov? Dokážeme pochopiť prečo korporátni boháči môžu chcieť zničiť sociálnu bytovú výstavbu, slobodné vzdelanie, sociálne dávky, Medicare, a Medicaid. Takéto redukcie by nás dostali bližšie k voľtnotrhovej spoločnosti zbavenej verejne sponzorovaných, „socialistických“ služieb, ktoré ideologický reakcionári nenávidia. A tieto škrty by tých superbohatých a ich rodiny nepripravili o nič. Superbohatí majú viac ako dostatočný súkromný majetok, aby si zaopatrili akékoľvek služby a ochranu, ktorú pre seba potrebujú.

No životné prostredie je iným príbeh, alebo nie? Neobývajú bohatí reakcionári a ich korporátni lobisti rovnako znečistenú planétu ako všetci ostatní, nejedia rovnako chemizované jedlá a nedýchajú rovnako znečistený vzduch? V skutočnosti nežijú presne tak ako všetci ostatní. Žijú odlišnú triednu realitu, častokrát spočívajú na miestach, kde je vzduch značne lepší, než v spodných a stredných príjmových oblastiach. Majú prístup k jedlu, ktoré je organicky pestované a špeciálne prepravované a pripravované.

Toxické skládky štátu a diaľnice nie sú situované v alebo blízko ich elegantných susedstiev. Vlastne, bohatí nežijú v susedstvách ako takých. Zvyčajne bývajú na vlastných pozemkoch s množstvom drevnatých oblastí, vodných tokov, lúk, a len pár dobre sledovanými prístupovými cestami. Pesticídové postreky nejdú na ich stromy a záhrady. Holoruby nepustošia ich ranče, pozemky, rodinné lesy, jazerá, a hlavné rekreačné oblasti.

Avšak, nemali by sa báť ekologickej apokalypsy zapríčinenej globálnym otepľovaním? Chcú zažiť ako je život na Zemi, vrátane toho ich, zničený? Časom si naozaj zapečatia svoju vlastnú skazu spolu s ostatnými. No, tak ako my, nežijú dlhodobo, ale tu a teraz. To, čo je pre nich v stávke, je niečo omnoho bezprostrednejšie a omnoho urgentnejšie ako globálna ekológia; sú to globálne zisky. Osud biosféry sa zdá byť ako vzdialená abstrakcia v porovnaní s osudom bezodkladných –a enormných- investícií.

S očami na konečnom súčte vedia lídri veľkého biznisu, že každý dolár, ktorý firma minie na výstredné veci ako ochrana životného prostredia, je o jeden dolár menej v ziskoch. Odstúpenie od fosílnych palív a smerovanie k solárnej, veternej, a prílivovej energii by mohol pomôcť zabrániť ekologickej katastrofe, no šesť z desiatich najväčších priemyselných korporácií na svete je zapojených primárne do produkcie ropy, paliva, a motorových vozidiel. Znečistenie fosílnych palív prináša na oplátku milióny dolárov. Veľkí producenti sú presvedčení o tom, že ekologicky udržateľné formy produkcie tieto zisky ohrozia.

Okamžitý zisk pre seba je omnoho závažnejším činiteľom než budúca strata zdieľaná celou verejnosťou. Vždy keď riadite auto posúvate vašu bezprostrednú potrebu dostať sa niekam pred kolektívnu potrebu zabrániť otráveniu vzduchu, ktorý všetci dýchame. U veľkých hráčov je to takto: spoločenské náklady premeny lesa na pustatinu zavážia menej než obrovský a okamžitý zisk, ktorý pochádza z ťažby dreva a obídenie s pekným balíkom peňazí. A vždy je o tom možné uvažovať: je veľa lesov, do ktorých môžu ľudia chodiť, nepotrebujú tento; spoločnosť potrebuje drevo; drevorubači túto prácu potrebujú, a podobne.

Budúcnosť je teraz

Niektorí z tých istých vedcov a environmentalistov, ktorí vidia ekologickú krízu ako urgentnú, nás radšej nepríjemne varujú pred katastrofálnou klimatickou krízou „koncom tohto storočia“. No to je o nejakých deväťdesiat rokov neskôr, kedy budeme my všetci a väčšina našich detí mŕtvych – čo robí z globálneho otepľovania oveľa menej naliehavú tému.

Sú tu iní vedci, ktorým sa darí byť ešte viac znervózňujúcimi tým, že nás varujú pred nastávajúcou ekologickou krízou, dávajúc ju potom dokonca ešte ďalej do budúcnosti: „Mali by sme prestať myslieť v intenciáach vekov a začať myslieť v intenciách storočí,“ ako bol v New York Times v roku 2006 citovaný jeden múdry vedec. To nás má zalarmovať? Ak je globálna katastrofa vzdialená storočie alebo niekoľko storočí, kto dnes spraví tie hrozne ťažké a nákladné rozhodnutia, ktorých dopady budú pociťované ďaleko v budúcnosti?

Častokrát sa nám hovorí, aby sme mysleli na naše drahé pravnúčatá, ktoré budú celkom obeťou toho všetkého (apel častokrát robený prosebným tónom). No väčšina z mladých ľudí, ktorých na univerzitách oslovujem si dosť ťažko predstavujú svet, ktorý budú ich neexistujúce pravnúčatá zažívať o tridsať či štyridsať rokov ododnes.
Takéto apely treba dať bokom. Nemáme storočia či generácie či dokonca mnoho dekád pre to, než bude pohroma pred nami. Ekologická kríza nie je nejaké vzdialené naliehanie. Mnoho z nás dnes živých pravdepodobne nebude mať ten luxus povedať „Après moi, le déluge“ [Po mne potopa], pretože budeme stále tu, aby si sme tú katastrofu zažili sami. Vieme, že to tak je, pretože ekologická kríza už postupuje s nami so zrýchleným a zmiešaným dopadom, ktorý sa čoskoro môže ukázať ako nezvratný.

Profitujúce šialenstvo

Je smutné povedať, že príroda sa sama nedokáže brániť. Je na nás chrániť všetko to, čo z nej ostalo. No všetko, čo chcú superbohatí, je udržať premenu živej prírody na komodity a komodity na mŕtvy kapitál. Hroziace ekologické katastrofy nie sú pre korporátnych rabovačov žiadnou veľkou udalosťou. Pre živú prírodu nemajú mieru.
Majetok sa stáva návykovým. Bohatstvo si brúsi apetít na stále viac bohatstva. Niet konca k množstvu peňazí, ktoré si niekto praje naakumulovať, poháňaný vpred auri sacra fames, prekliatym hladom po zlate. Takže závislí na peniazoch si pre seba berú viac a viac, viac ako je možné minúť za tisíc životov bezhraničného pôžitkárstva, poháňaní niečím, čo začína pripomínať obsesívnu patológiu, monomániu, ktorá ničí každú inú ľudskú úvahu.

Sú omnoho viac oddaní svojmu majetku ako Zemi, na ktorej žijú, omnoho viac zaujatí osudom svojich bohatstiev, ako osudom ľudstva, tak posadnutí svojou honbou za ziskom, že nevidia vyvstávajúcu pohromu. V New Yorkerovi bola kreslená rozprávka ukazujúca manažéra korporácie stojaceho za pultom oslovujúceho obchodné stretnutie týmito slovami: „A tak, zatiaľ čo bude scenár konca sveta bohatý na nepredstaviteľné hrôzy, myslíme si, že obdobie pred koncom bude plné bezprecedentných príležitostí na zisk.“

Nie je to až tak vtip. Pred rokmi som poznamenal, že tí, ktorí popreli existenciu globálneho otepľovania nezmenia svoj názor dovtedy, pokým sa nazačne roztápať samotný Severný pól. (Nikdy som nečakal, že sa v skutočnosti bude rozpušťať počas môjho života.) Dnes čelíme arktickému roztápaniu, ktoré prináša strašné dôsledky pre oceánske golfské prúdy, úrovne pobrežnej vody, celkovú teplotnú úroveň planéty, a svetovú poľnohospodársku produkciu.

Ako reagujú kapitáni priemyslu a financií? Ako sme mohli čakať: ako monomaniakálni špekulanti. Počujú hudbu: ca-ching, ca-ching [zvuk účtovnej pokladnice]. Najprv otvorí roztápanie sa Arktiku priamy severozápadný priechod medzi doma veľkými oceánmi, čo je sen starší ako Lewis a Clark [expedícia Lewisa a Clarka naprieč Spojenými štátmi k Tichému oceánu a naspäť]. To spraví svetové obchodné cesty kratšie, prístupnejšie a lacné. Už sa nebude treba trmácať cez Panamský prieplav či cez mys Horn. Nižšie prepravné náklady znamenajú viac obchodu a vyššie zisky.
Podruhé, radostne poznamenávajú, že roztápanie otvára rozsiahle nové zásoby ropy pre vŕtanie. Budú schopní vŕtať a vŕtať viac tých istých fosílnych palív, ktoré spôsobujú tú kalamitu, ktorá na nás ide. Viac roztápania znamená viac ropy a viac ziskov; taká je mantra zástancov voľného trhu, ktorí si myslia, že svet patrí iba im.

Teraz si predstavte, že sme všetci v jednom veľkom autobuse, ktorý sa rúti dole cestou smerom k osudovému pádu do hlbokej rokliny. Čo robia naši závislí na zisku? Strkajú sa hore a dole v uličke, predávajúc nám protinárazové vankúše a bezpečnostné pásy za premrštené ceny. Vopred sa pripravovali na túto predajnú príležitosť.

Musíme vstať z našich sedadiel, rýchlo ich dať pod dozor dospelého, ponáhľať sa dopredu autobusu, vytrhnúť vodiča preč, chopiť sa volantu, spomaliť autobus, a otočiť ho. Nie je to ľahké, no stále je to možné. Pre mňa je to opakujúci sa sen.

[ Zdroj: http://www.michaelparenti.org/DisposablePlanet.html]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára