piatok, 2. marca 2012

Stávky pri „tlačení“ na Grécko

RICHARD WOLFF | Greek Left Review
Rovnakí vedúci predstavitelia podnikov a vlády, ktorí vytvorili túto krízu, riadia „obnovu“ podobným spôsobom.

Globálny kapitalizmus implodoval v roku 2007. Hlavné príčiny kapitalistickej krízy zahŕňajú:

Koniec zvyšovania platov v USA a podstrčenie rastúceho dlhu pracujúcim ďaleko za tým, čo mohli pracujúci uniesť;

Nahromadenie prebytočných kapacít svetového priemyslu;

Explózia špekulácií a nadmerné preberanie rizík bankami, inými finančnými a nefinančnými korporáciami, a bohatými;

Systematické prekrúcanie úverových rizík kapitalistickými ratingovými spoločnosťami;

Zlyhanie dohľadu a regulácií vlád stále viac závislých na korporáciách a bohatých (príspevky na kampane, podpory lobistov, atď.) za posledné štvrťstoročie;

Rastúca zadĺženosť vlád;

Obrovské nerovnosti medzi obchodnými a kapitálovými tokmi medzi národmi (a, nadovšetko, obchodné deficity USA a obchodné prebytky ČĽR)

V tomto zozname je úloha Grécka tak malá, že sa takmer rovná nule. No grécki pracujúci sú strašiakom medzi navrhovanými obeťami kapitalistickej krízy, ktorú nespôsobili.

Keď v roku 2007 udrela globálna kapitalistická kríza, Grécko, podobne ako väčšina iných krajín zvýšili svoj finančný schodok. Už to zvýšilo vládny deficit založený prevažne na priveľmi ružových prognózach ekonomických vyhliadok Grécka vzhľadom k jeho nízkym (pre Európu) mzdám a zvyšujúcej sa produktivite v rokoch pred 2007. Tak si Grécko požičalo veľa (i keď s mnohými krajinami, ktoré si požičali viac a z podobných dôvodov sa s nimi –ešte- nezaobchádza ako s Gréckom).

Problém štátneho dlhu Grécka je, že iné, väčšie, bohatšie kapitalistické štáty –také, ktorých činy kapitalistov boli vedúcimi príčinami globálnej krízy- tiež rozsiahlo zvýšili svoje pôžičky.
Požičiavať tým druhým je bezpečnejšie ako požičiavať tým chudobným, častokrát omnoho zadĺženejším krajinám ako Grécko, Portugalsko, atď. Takže veritelia si od nich žiadajú splatiť omnoho vyššie úrokové sadzby, aby splnili ich súčasné dlhové cenné papiere (a pravdepodobne si potrebujú požičať viac, tak ako iné krajiny, aby sa vyhli ďalšiemu škaredému krízovému poklesu). Veritelia taktiež hrozia zastavením pôžičiek, kým tieto chudobnejšie krajiny neznížia pomer medzi svojím dlhom a ich HDP (široko používaná miera celkových výdajov krajiny a teda ich celkovej schopnosti splatiť svoje dlhy).

Na zarobenie miliárd na ďalšie vyplatenie úrokov a/alebo zníženie svojho nezaplateného dlhu by museli vlády ako Grécko zvýšiť svojím ľuďom dane alebo zoškrtať výdaje na potreby ľudí, či spraviť obe veci naraz. Tieto kroky by týmto vládam poskytli financie na splatenie vyšších úrokových sadzieb na svojom dlhu a znížili nezaplatený dlh.

Povedané jednoducho: globálna kapitalistická kríza najprv priniesla Grécku ekonomický pokles a teraz sa „obnovou“ snaží uvaliť na Grékov nekonečné obdobie ekonomického utrpenia, zatiaľ čo inde svetoví veritelia poskytujú finančné prostriedky bohatším, väčším kapitalistickým ekonomikám tak, aby sa vyhli tomu, čo sa žiada od Grékov. Rovnakí vedúci predstavitelia podnikov a vlády, ktorí vytvorili túto krízu, riadia „obnovu“ podobným spôsobom.

Nemali by sme ani nespomenúť, že grécka vláda a jej biznis lídri sú teraz nútení robiť tiež veľké rozhodnutia. Budú pokračovať v pláne? Donútia masu gréckych pracujúcich a ich rodiny platiť vyššie dane, zarábať nižšie príjmy, a prísť o sociálne služby kvôli „podpore veriteľov Grécka“? Alebo im v tom zabráni ľudový odpor Grékov? To je to, čo je v stávke v masových štrajkoch lomcujúcich Gréckom.

A ako môže tento odpor zvládnuť tieto veci inak? V bezprostrednej budúcnosti môžu napokon žiadať koniec obrovského úniku gréckych daní od miliardárskej a milionárskej elity na účet spoločnosti a jednotlivcov. Nechať ich konečne platiť –podľa ich vyšších schopností-, aby uhradili veriteľov Grécka. Avšak, vzhľadom k ich podobne notorickým mechanizmom daňových únikov, ostrených po storočia, by bolo lepšie –a radšej skôr ako neskôr- zrušiť grécke súkromné podniky a reorganizovať ich na podniky organizované pracujúcimi, deliace si moc s vládou. Ich spoločným projektom by potom bolo vytvoriť „obnovu“ nie len z tejto konkrétnej kapitalistickej krízy, ale zo systému, ktorý vytvára kapitalistické krízy každý rok.

Takýto grécky odpor by taktiež mohol stimulovať a inšpirovať paralelné hnutia v iných krajinách, v ktorých ľuďoch to taktiež vrie, pretože znášajú náklady krízy, ktorú nespôsobili a „obnovu“, ktorá nie je ich obnovou. A tak by to malo byť, pretože grécky odpor bude potrebovať všade spojencov, aby uspel a naopak. Globálna kríza kapitalizmu je pre pracujúcu triedu sveta ťarchou, no taktiež príležitosťou. Trpieť to predchádzajúce a prepásť šancu chopiť sa toho ďalšieho, by túto krízu spravilo ešte tragickejšou.


[ Zdroj: http://greekleftreview.wordpress.com/2010/08/16/the-stakes-in-punishing-greece/#more-334 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára