pondelok, 2. apríla 2012

Aké sú zámery Iránu?

NOAM CHOMSKY | In these Times
Po rozhorení sa napätia medzi Iránom a Západom, 120 neutrálnych krajín súhlasí: krajina má právo obohacovať urán.

Vo vydaní január/február časopisu Foreign Affairs je článok „Čas zaútočiť na Irán: Prečo je útok najmenej zlou možnosťou“, od Matthewa Kroeniga, spolu s komentárom o iných spôsoboch ako skrotiť iránsku hrozbu.

V médiách rezonujú varovania o pravdepodobnom izraelskom útoku na Irán, zatiaľ čo USA váha, nechávajúc si možnosť agresie otvorenú – čím opäť, ako zvyčajne, porušujú Chartu OSN, základ medzinárodného práva.

Ako sa zvyšuje napätie,vo vzduchu sú desivé ozveny príprav na vojny v Afganistane a Iraku. Horúčkovitá rétorika kampane amerických primárok pridáva k bubnovaniu.

Starosti ohľadom „bezprostrednej hrozby“ Iránu sú často pripisované „medzinárodnemu spoločenstvu“ – jazykový kód pre spojencov USA. Ľudia celého sveta sú však náchylní vidieť veci skôr inak.

Neutrálne krajiny, hnutie 120 členských krajín, energicky podporovali právo Iránu na obohatený urán – názor zdieľaný väčšinou Američanov (v prieskume WorldPublicOpinion.org) pred útokom masívnej propagandy posledných dvoch rokov.

Čína a Rusko nesúhlasia s americkou politikou voči Iránu, podobne ako India, ktorá ohlásila, že si nebude všímať sankcie USA a rozšíri obchod s Iránom. Turecko nasledovalo rovnaký smer.

Európania považujú Izrael za najväčšiu hrozbu pre svetový mier. V arabskom svete nemajú Irán radi, no je považovaný za hrozbu len veľmi malou menšinou. Skôr sú to Izrael a USA, kto je považovaný za poprednú hrozbu. Väčšina si myslí, že región by bol omnoho bezpečnejší, ak by Irán mal nukleárne zbrane: v Egypte, na výročie Arabskej jari, bolo, podľa prieskumu Brookings Institution/Zogby, tejto mienky, 90 percent ľudí.

Západné komentáre spravili veľa pre mienku, ako vraj arabskí diktátori podporujú postoj USA voči Iránu, zatiaľ čo ignorovali fakt, že drvivá väčšina populácie bola proti tomu – postoj dostatočne odhaľujúci pravdu na to, aby potreboval komentár.

Obavy o jadrovom arzenáli Izraela boli dlho vyjadrované niektorými pozorovateľmi aj v Spojených štátoch. Gen. Lee Butler, bývalý vedúci Strategického riadenia USA, opísal nukleárne zbrane Izraela ako „extrémne nebezpečné“. Lt. Col. Warner Farr vo Vojenskom žurnáli USA napísal, že „účelom izraelských nukleárnych zbraní, často neuvádzaným, no jasným, je ich ´použitie´ na Spojené štáty“ – pravdepodobne kvôli zabezpečeniu konzistentnej podpory USA politiky Izraela.

Momentálne je hlavnou obavou to, že Izrael sa bude snažiť vyprovokovať nejakú akciu Iránu, ktorá spustí útok USA.

Jeden z hlavných izraelských strategických analytikov, Zeev Maoz, v „Obraňovanie Svätej zeme,“ jeho súhrnnej analýze bezpečnostnej a zahraničnej politiky Izraela, uzatvára, že „bilancia izraelskej nukleárnej politiky je rozhodne negatívna“ – škodlivá pre štátnu bezpečnosť. Namiesto toho nalieha, aby Izrael usiloval o regionálnu dohodu na zakázanie zbraní hromadného ničenia: zónu bez zbraní hromadného ničenia, na ktorú vyzvala rezolúcia Valného zhromaždenia OSN v roku 1974.

Medzitým majú sankcie Západu na Irán svoj zvyčajný dopad, spôsobujúci nedostatok základných zásob potravín – nie pre vládnúcich duchovných, ale pre obyvateľstvo. Malým zázrakom je, že sú sankcie odmietané odvážnou iránskou opozíciou.

Sankcie voči Iránu môžu mať rovnaký efekt ako ich predchodcovia voči Iraku, ktoré ako „genocídne“ odsúdili rešpektovaní diplomali OSN, ktorí ich spravovali predtým, ako napokon na protest odstúpili.

Iracké sankcie zdevastovali obyvateľstvo a posilnili Saddáma Husajna, pravdepodobne ho zachránili pred osudom darebáckej zbierky iných tyranov podporovaných USA-UK – tyranov, ktorí prosperovali fakticky do dňa, kedy ich nezvrhli rozličné medzinárodné revolty.

Jestvuje málo vierohodnej diskusie o tom, čo práve konštituuje iránsku hrozbu, i keď na to máme autoritatívnu odpoveď, poskytnutú armádou a spravodajskými službami USA. Jej prednesenie Kongresu ozrejmuje, že Irán nepredstavuje vojenskú hrozbu.

Irán má veľmi obmedzenú schopnosť rozvinúť silu, a jeho strategická doktrína je obranná, určená na zabránenie invázii dostatočne dlhej na to, aby sa rozvinula diplomacia. Ak Irán vyvíja jadrové zbrane (čo ešte stále nie je rozhodnuté), bolo by to súčasťou jeho odstrašujúcej stratégie.

Porozumenie serióznych amerických a izraelských analytikov jasne vyjadruje 30-ročný veterán CIA, Bruce Riedel, ktorý v januári povedal, „Ak by som bol iránsky plánovač národnej bezpečnosti, chcel by som nukleárne zbrane“ na odstrašenie.

Ďalším obvinením, ktorým Západ mieri na Irán je, že sa snaží rozšíriť svoj vplyv na susedné krajiny, na ktoré zaútočili a okupovali USA a Británia, a podporiť odpor voči USA vystuženej agresii Izraela v Libanone a ilegálnu okupáciu Palestínskej pôdy. Odstrašenie pred možným násilím Západných krajín je činnosť Iránu vraj netolerovateľnou hrozbou pre „svetový poriadok“.

Svetová mienka súhlasí s Maozom. Podpora prevažuje v prospech zóny bez zbraní hromadného ničenia na Strednom východe; táto zóna by zahŕňala Irán, Izrael a pokiaľ možno iné dve nukleárne mocnosti, ktoré sa odmietli pridať k Dohode o nešírení jadrových zbraní (DON): India a Pakistan, ktoré, spolu s Izraelom, rozvinuli svoje programy s pomocou USA.

Podpora tejto politiky na konferencii o zhodnotení DON v máji 2010 bola tak silná, že Washington bol donútený formálne súhlasiť, no s podmienkami: Zóna nemôže nadobudnúť platnosť kým nebude na mieste komplexné mierové urovnanie medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi; izraelské programy nukleárnych zbraní musia byť oslobodené od medzinárodnej inšpekcie; a žiadna krajina (to znamená USA) nesmie byť donútená poskytnúť informácie o „izraelských nukleárnych zariadeniach a aktivitách, vrátane informácií týkajúcich sa predchádzajúcich nukleárnych transferov do Izraela.“

Konferencia v roku 2010 vyzvala na stretnutie v máji 2012, ktoré by sa posunulo smerom k vytvoreniu zóny bez zbraní hromadného ničenia na Strednom východe.

Zo všetkým rozruchom okolo Iránu sa však tejto možnosti venuje dostatočná pozornosť, ktorá by bola najkonštruktívnejším spôsobom vyrovnania sa s nukleárnymi hrozbami v regióne: pre „medzinárodné spoločenstvo,“ hrozby, že Irán môže získať nukleárnu schopnosť; pre väčšinu sveta, hrozby predstavovanej jediným štátom v regióne, ktorý má nukleárne zbrane a dlhý záznam agresie a tiež jeho supermocného patróna.

O fakte, že USA a Británia majú osobitnú zodpovednosť za to, aby venovali úsilie tomuto cieľu, nie je možné nájsť ani zmienku. Pri hľadaní poskytnutia slabej právnej ochrany pre svoju inváziu Iraku sa dovolávali rezolúcie 687 Bezpečnostnej rady OSN (1991), o ktorej tvrdili, že ju Irak svojím vývojom zbraní hromadného ničenia porušuje.

Môžme toto tvrdenie ignorovať, no nie fakt, že rezolúcia explicitne zaväzuje signatárov na vytvorenie zóny bez zbraní hromadného ničenia na Strednom východe.


© The New York Times News Service/Syndicate
[ Zdroj: http://www.inthesetimes.com/article/what_are_irans_intentions/ ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára